Celý deň sledovala hodinky. Už nech sú štyri hodiny. Tik - tak - tik - tak. Nevedela sa dočkať... Naposledy boli spolu pred dvomi dňami. Najdlhšie dva dni v jej živote. Keď nebol pri nej, nebola sama sebou. Vtedy nežila. Potrebovala jeho blízkosť, jeho pohľad, jeho úsmev, pery, ruky, objatie, jeho lásku. Konečne zazvonilo. Koniec poslednej hodiny. Je piatok a ešte k tomu zajtra je Mikuláš. Dneska začínajú v meste trhy. Boli dve hodiny poobede. Zamyslená vychádzala zo školy. Prišla domov, naobedovala sa, osprchovala, prezliekla, pozrie na hodinky. 15.45 akurát kým dojde do mesta. Dala si MP3 do uší, vyšla na ulicu do toho sychravého počasia no aj tak s úsmevom na tvári. Zastala na námestí, poobzerala sa dookola. Ešte tam nebol. Zrazu ju niekto zo zadu objal. Až ju myklo. Otočila sa, objala ho a on jej dal pusu. "Konečne." vyšlo z jeho úst. "Chýbal si mi." Hodila sa mu okolo krku. Len dva dni a tak strašne jej chýbal. Ruka v ruke sa vybrali k pódiu, kde mal byť nejaký mikulášsky program pre deti. Chvíľu pozerali program, no začalo pršať. "Nechceš čajík?" opýtal sa jej milo. "Radšej teplú čokoládku." Prišli k stánku. Kúpil jej čokoládu a sebe tiež. Potichu popíjali. "Ľúbim ťa. Som rád, že ťa mám." nesmelo povedal. Ona sa len usmiala a dala mu sladkú pusinku. "Aha. Sneží." ozvala sa s detskou radosťou v hlase. Chytila ho za ruku a vtiahla ho do výru vločiek. Bláznili sa ako malé deti. Pritiahol ju k sebe. Vtlačil jej láskyplný bozk na pery. "Najkrajší Mikuláš v mojom živote." zašepkal jej do vlasov.