kapitola 5. - Cesta na západ
20. 10. 2008
Dvanáste ráno na ostrove Tigrida bolo zvláštne. Dokonca viac ako tie predchádzajúce. Jedenásť členov skupiny stálo na najvýchodnejšom útese Tigridy a vzduch bol preplnený napätím. Tu a tam si niekto vymenil letmý pohľad, dokonca ani Kapitán nenarúšal atmosféru svojimi pripomienkami. Všetko im povedal včera. Astrix si založil slúchadlá a započúval sa do temnej predohry. Spoza morskej hladiny sa neskutočne pomaly šplhal zlatý slnečný kotúč. V Astrixových slúchadlách sa ozývali zvuky dažďových kvapiek. Dúfal, že dnes pršať nebude. Do pozadia sa pridala basová gitara a činely. Slnko sa odlepilo od obzoru. Všetci sa obrátili a vyrazili na najdlhšiu túru v živote.
Astrix kráčal raz pomalšie, raz rýchlejšie, raz bol prvý, raz posledný. Držal krok so skupinou a zároveň pozoroval okolie. Žiadna z akcií ešte nebola takto skoro ráno. Obloha bola stále temne modrá, na východe sa farbila do fialova. Astrix sledoval ako prvé slnečné lúče pozlátili vrchol sopky, potom listy mystických stromov v Vodorinskom lese a nakoniec aj planinu. Každý zo skupiny vrhol do piesku dlhý tieň.
Cestou sa skupina rozdelila na rýchlejších a pomalších. Necelú hodinu pred poludním už videli žltú vlajku bodu P. Prvý prišiel Bob, za ním jeho dvaja kamaráti, a o kúsok ďalej Vilo s Tomom. Zvyšok skupiny tvoril akýsi zhluk na konci. Keď sa slnko preplazilo zenitom, pokračovali v ceste. Všetci okrem Daniela, ktorý po príchode ku vlajke padol na zem ako podťatý a odmietal vstať. Definitívne prestal poslúchať Kapitána, len tam ležal pod vlajkou a mračil sa na oblohu.
O niečo neskôr sa skupina dostala k pobrežiu. Prechádzali okolo vysokých útesov, ktoré pripomínali ochrannú hrádzu. Vietor priniesol od mora zopár chabých oblakov a zdvíhal pieskovcový prach. Slnko už toľko nepieklo, všetci pridali do kroku. V prašnom vzduchu bod P čoskoro zmizol z dohľadu. No nebolo to jediné, čo zmizlo. Nech sa Astrix obzeral, ako chcel, nikde nemohol nájsť Emu. Šiel vždy kúsok pred ňou, ale teraz za ním nebola. Astrix zaostril do prachového závoja. Po chvíli tam rozoznal štíhlu siluetu kráčajúcu na sever. „Kam to preboha ide?“ pomyslel si Astrix a skúsil na ňu zavolať: „EMA!“ Žiadna reakcia. Ani sa neobzrela. Iba kráčala ďalej do neznámeho terénu. Astrix sa obzrel po ostatných. Videl len ich obrysy neomylne smerujúce na západ. Prach razantne znížil viditeľnosť. Astrix vykročil za Emou rezkým krokom.
Po chvíli ju znovu videl ako mieri k úpätiu sopky. Vyzerala, akoby vedela, kam ide, ale jej pohyby boli čudne strnulé. Pri každom kroku sa nepatrne nakláňala do strán. Astrix dúfal, že si nerobí srandu. To by bol veľmi chabý žart. Už teraz stratil skupinu z dohľadu. Z ničoho nič sa pod Eminými nohami rozlomila pôda a ona sa doslova prepadla pod zem. Astrix pribehol ku diere, čo po nej zostala a opatrne sa nad ňu naklonil. Nebolo v nej nič vidieť. Okolo hlavy mu s dunením prefukoval prudký vietor, čo sa preháňal ponad planinu. Nenamáhal sa obzerať sa okolo. Vedel, že nikoho nenájde. Napriek tomu sa snažil cez tupé dunenie nájsť aspoň nejaký známy zvuk. Hlas, ktorý ho zháňa, nadávky alebo klepot motora Hadonosa. Chytil kameň a hodil ho do diery, aby zistil, aká je hlboká. O zlomok sekundy k nemu došlo hlasné buchnutie. Astrix váhal. Mal by sa vydať na juhozápad a nájsť niekoho na pomoc. Zároveň sa však obával, že v prachu zablúdi. Spustil sa teda do diery a zavesil sa na jej okraj. Možno sa odtiaľ už nedostane. Pustil sa a so zaprašťaním zletel na dno. Kdesi v hĺbke tmy zaznela ozvena.
„Ema?!“ zavolal Astrix, aj keď nečakal vôbec žiadnu odpoveď. Stál v podzemnej chodbe, kde bola absolútna tma. Astrix nemal zápalky, ani baterku, nič čím by si posvietil. Nahmatal teda stenu a pustil sa pozdĺž nej do neznáma. Prešiel niekoľko krokov, ale stále nič nevidel. Len vzduch okolo neho sa chvel, akoby kdesi hore nad ním štartovalo lietadlo. Počul len nepretržitý zvuk, z ktorého boleli uši. Nevedel zistiť odkiaľ prichádza. Znel všade okolo neho. Možno ho vydával samotný vzduch nabitý nejakou zvláštnou energiou, alebo... Siahol si do ucha a vytiahol si z neho slúchadlo. Potom aj druhé a zvuk utíchol. Nebolo to nič zvláštne, len statický výboj v prehrávači. Slúchadlá nemal poriadne pripojené, tak vydávali čudný zvuk, ktorý je počuť len v úplnom tichu. Ticho bolo v§čšinou pre Astrixa príjemné, ale v tejto bizarnej situácii ho priam dusilo. Aby ho prerušil, opäť vykročil popri stene.
Po chvíľke prišiel na miesto kde skalná stena zahýbala prudko doprava. Zdalo sa mu, že je tam o niečo viac svetla, ale to bol len jeho podivný orientačný zmysel. Chodba sa tu rozbiehala na tri menšie tunely, ktoré Astrix nahmatal po nekonečne dlhej chvíli. Všetky boli tak nízke, že sa musel skrčiť, aby mohol prejsť. Astrixovi sa priplietla na um otázka, ktorú neznášal, asi zo všetkých najviac: „Kadiaľ teraz?!“ Na takýchto miestach bol úplne bezradný. Nemohol nijako zistiť, čo je na konci tých tunelov, iba tým, že by ich prešiel. Napokon sa rozhodol, zohol sa a vošiel do tunel naľavo.
V tej chvíli sa nevedno odkiaľ rozoznel neuveriteľne vysoký zvuk. Bol to piskot, ktorý trhal uši. Astrix si od bolesti chytil hlavu a zvalil sa späť na rázcestie. Piskot stále znel, až mal Astrix pocit, že mu mozog vyskočí z hlavy. Keď spadol na zem, odleteli mu okuliare. Napriek tomu videl, ako po strope chodby niečo lezie. Astrix rozoznal iba to, že tá vec má veľa nôh a je o dosť väčšia ako jeho dlaň. Napadlo ho že by to mohol byť pavúk. Kým Astrix nahmatal okuliare, ten tvor zaliezl to jedného z tunelov a zmizol. Piskot utíchol a Astrix sa pomaly pozviechal. V ušiach mu strašne zvonilo, no postupne sa spamätal a vliezol do tunela v strede. Nezamýšľal sa nad tým, čo to malo znamenať, lebo vedel, že by na nič múdre neprišiel. Len sa sústredil na steny tunela a na kamene pod nohami a liezol ďalej.
Astrixovi sa zdalo, že prelieza bludiskom tunelov a chodieb už celú večnosť. Prekonal niekoľko ďalších rázcestí, stále bez svetla. Už nedúfal, že nájde Emu. Dúfal, že sa vôbec dostane von, späť pod oblohu. Keď bol malý, páčili sa mu tmavé priestory, bol by celý bez seba od radosti, keby vtedy našiel niečo takéto. „Nekonečné bludisko tmavých chodieb hlboko pod zemou.“ povedal si nahlas, keď prešiel ďalším rázcetím. Už vôbec nepremýšľal nad tým, ktorou cestou sa má vydať. „Nikdy nevieš, kde na teba čo skočí a kráčaš po hrboľatej skale v totálnej tme. A kto ti za to môže? Okrem toho, že ty sám? Presne tak. Tvoja sprostá odvaha. Musíš jej poďakovať, hneď ako sa s toho dostaneš. Zapíš si to.“ mrmlal si sám pre seba Astrix, aby zahnal zlý pocit. Nohami hľadal voľné miesta, kam by mohol stúpiť, lebo zo sien sa odlupovali kamienky a podlaha ich bola plná. „A kúp si aj nové tenisky, lebo v týchto budeš za chvíľu vyzerať ako... Dokelu!“ skríkol Astrix, keď sa potkol a tvrdo zletel na zem. Pritom mu v vrecka vyletel prehrávač. Astrix naň pozrel, zobral ho do ruky a zapol ho. Displej sa rozsvietil a Astrixa to oslepilo. „Úžasné.“ povedal si, ako neandrtálec, ktorý objavil oheň. Mal svetlo a mohol ísť ďalej. Mal pocit, že tá malá škatuľka plná káblikov je to najlepšie, čo mohol vo vrecku v tejto chvíli nájsť. Zdvihol ju a posvietil si ňou pred seba. Dosvietila síce iba na slabé dva metre, ale bolo to omnoho lepšie, ako sa plahočiť v úplnej tme. Teraz, keď videl na podlahu, zistil, že jedným smerom klesá kamsi do útrob ostrova a druhým zase stúpa. Astrix skoro spadol, keď sa zo spodnej chodby vynorila bledá postava.
Bola to Ema. Oči mala dokorán a biely svit displeja jej dodával ešte mŕtvolnešjí výzor než mala zvyčajne. Jej koža vyzerala ako priehľadná a jej tmavé vlasy pripomínali skôr pavučinu. Bez slova zamierila do tunela smerujúceho hore.
Astrix sa postupne spamätal zo šoku a čo najtichšie ju nasledoval. Svietil si pod nohy, aby sa znova nepotkol a zároveň sledoval Emu. Snažil sa zapamätať si cestu, ale to bolo takmer nemožné Ema zahýbala raz doľava, raz doprava, bez najmenšieho zaváhania, akoby presne vedela, kde je a kam sa chce dostať. Po niekoľkých minútach prišli ku vchodu do dlhého tunela, ktorý sa zdal bez konca. Ema doňho vošla bez mihnutia oka, ale Astrix váhal. Ema očividne nebola pri zmysloch a chodiť za ňou sa nemuselo vyplatiť. Ale v tejto situácii to bolo jediným rozumným riešením. Astrix vstúpil do tunela a s obavou čakal, čo bude na konci.
Kráčali hrozne dlho, a Astrixovi to pripadalo ešte dlhšie. Potom sa kdesi v diaľke mihlo svetlo. Astrix vypol prehrávač, aby mohol rozoznať to svetielko. Zdalo sa mu, že má žltú farbu. Ema šla ďalej rovnakým strnulým krokom a Astrix z celej sily dúfal, že to svetlo je to, čo tak úmorne hľadá. Veril, že je to východ a že sa táto nočná mora skončí. Svetielko sa stále zväčšovalo, až nadobudlo vajcovitý tvar. Astrix stratil všetky pochybnosti. Prešmykol sa popri Eme a rozbehol sa k východu.
Keď Astrix vyletel z tunela, potkol sa o kameň a spadol na zem. Ani to mu však nepokazilo náladu. Bol šťastný, že sa dostal z podzemia. Pomaly vstal z rozohriateho piesku a rozhliadol sa. Vietor ešte stále zdvíhal mraky prachu, ale jednu vec si Astrix všimol hneď. Červenú vlajku vztýčenú na kraji útesu, ktorá označovala bod V. Cieľ jeho dnešnej, až absurdne dlhej cesty. Ale slnko bolo ešte vysoko nad obzorom, mohlo byť sotva pol piatej popoludní. „To sa nedá.“ povedal si Astrix. Ale bol tam. Stál niekoľko metrov od cieľa, aj keď do západu slnka ostávalo niekoľko hodín. Obzrel sa na východ z tunela. Ema stála len tak pred ním a pohojdávala sa vo vetre, ako bezvládna bábika. Z ničoho nič sa zamračila a zastrela si oči pred slnkom. Chvíľu zmätene pozerala na vlajku, a potom podišla k Astrixovi.
„Kde to sme?“ spýtala sa oslabeným hlasom.
„V cieli... myslím.“ odpovedal Astrix a neprestajne si ju premeriaval nechápavým pohľadom.
„V cieli...?“ zopakovala Ema akoby jej robilo veľké problémy skladať slová dokopy. „Ale veď... ešte nie je večer. Ako sme sa sem dostali?“ chytila sa za hlavu a vyvalila oči. Bola totálne zmätená, očividne sa snažila pochopiť, čo sa okolo nej deje.
„Cez ten tunel. Sama si sem prišla.“ ukázal Astrix na trhlinu v skale, kadiaľ sa vrátili na planinu. „Ty si to... nepamätáš?!“
„Nie. Ja len viem že sme išli po pláni a potom nebolo nič vidieť, tak som zablúdila. Hnusný vietor, neprestane ani na chvíľu...“ Ema zmĺkla v polovici vety, lebo vietor z ničoho nič utíchol.
„Čo sa to deje?“ povedala takmer vystrašene.
„Buď to je náhoda, alebo si nejakým veľmi záhadným spôsobom získala moc nad počasím.“ poznamenal potichu Astrix a pozrel sa na tunel. Už to začínalo byť priveľa aj naňho. Piesok, tma, záhadné podzemie a dievča, čo vie ovládať vietor. Možno. Na chvíľu zavrel oči a pokúsil sa na to zabudnúť. Ale to tak ľahko nešlo. Nuž teda podišiel ku vlajke, symbolicky sa jej dotkol a potom nazrel do pláteného stanu, ktorý bol pri nej postavený. Boli tam dve debničky a skladacia stolička, ale inak bol prázdny.
„Kde sú?“ opýtal sa Astrix sám seba.
„Kto?“ ozvala sa Ema a vošla do stanu tiež.
„Kapitán, Nik, hocikto. Niekto koho sa môžem spýtať, čo znamená do podzemie a prečo tak biedne sledujú, kto sa kde motá!“ Astrix sa posadil na vratkú stoličku tak rázne, až sa prevrátil. Ema s posmešným úsmevom zmizla von. Astrix tiež vyšiel a zahľadel sa späť na východ. Obzor stále zakrýval prach, aj keď veľmi riedky.
„Nemám pocit že do hodiny prídu.“ poznamenal mrzuto a skúsil sa pozrieť do jednej z debničiek. „Nechceš minerálku?“ zvolal Astrix, keď zistil, že nič iné nenájde.
Miesto odpovede Ema oznámila: „Už idú.“
„Tak im zamávaj, aby im náhodou nezišlo na um odletieť.“ zahundral Astrix, keď vyšiel zo stanu. „Hadonos, to je trochu čudné meno pre vrtuľník, nie?“ kričala Ema cez klepot rotora. „Aké mali, také dali.“ povedal Astrix a s očakávaním sledoval, ako pilot s mohutným strojom pristáva.
„Čo?“ ozvala sa Ema a obrátila sa na Astrixa, ktorý pribehol k posuvným dverám Hadonosa a otvoril ich. Z paluby zoskočil Kapitán sprevádzaný iným inštruktorom, ktorý sa tváril nadmieru spokojný sám so sebou.
„Aha, kto... čo tu robíte?“ zvolal prekvapene Kapitán, len čo ich zbadal.
„Čakáme na vás.“ odpovedal Astrix pričom sa snažil ignorovať pohŕdavý výraz na tvári druhého inštruktora, hoci len silený.
„No jasné! Blesková dvojka. Všade prví. Ale fakt mi nejde do hlavy, ako ste to preboha, mohli stihnúť!“ Kapitán energicky rozhadzoval rukami, akoby odháňal roj dotieravých múch.
„Mne tiež nie.“ povedal Astrix.
„Hm...počúvajte. Spravíme to takto: tu to zbalíme, a pôjdeme stopnúť tých chudákov pri Žabej hlave. Máme víťaza, teda hneď dvoch, tak nech sa zbytočne neplahočia.“
Potom ako zložili stan, nasadli do helikoptéry. Kapitán zareval na pilota: „Počul si, Ken?! Na Žabiu hlavu!“ Hadonos sa odlepil od zeme, naklonil sa na východ a vyrazil v ústrety zvyšku skupiny, čo práve prechádzala pozdĺž južného pobrežia. Astrix nechal dvere otvorené a vychutnával si závan vetra na tvári. Hlboko pod ním sa rozprestieral ostrov Tigrida. V skutočnosti vyzeral celkom inak ako na mape. Nebola to len plochá doska. Sopku obkolesenú Vodorinským lesom dopĺňali desiatky menších pahorkov, zlomov a skál, rozhádzaných po rozľahlej pláni. Astrix sa zahľadel do oparu nad sopkou. Do očí mu udrela čierna špička, ktorá trčala nad okraj kráteru. Zlovestný vrchol pripomínajúci pazúr obrovského zvieraťa. Bola to Dračia skala. Ten nevinný čierny trojuholník na mape, ktorý ho priťahoval tak, ako nočného motýľa priťahuje svetlo lampy. Bol to len kúsok trčiaci nad sopkou, no Astrix sa naň nemohol vynadívať.
„Budeme pristávať!“ ohlásil pilot. Vrtuľník sa vrátil do vodorovnej polohy a jemne dosadol na zem. Členovia skupiny roztúsení po chodníku si všimli vrtuľník a postupne k nemu pribiehali. Astrix si medzi mini všimol Vila, ktorý ho prebodol nenávistným pohľadom. Vyzeral, akoby sa chystal po ňom vybehnúť, ale prítomnosť Kapitána ho brzdila. „Stalo sa to, čo nikto z vás určite nečakal.“ zvolal Kapitán, keď sa všetci zhŕkli okolo a klepot Hadonosa utíchol. „Je koniec! Pretože máme víťazov! Dvom z vás sa podarilo doraziť do bodu V celé tri hodiny pred západom slnka! Je to možné?!“
„Nie, nie je to možné. Je to podvod!“ skríkol Vilo. Kapitán zoskočil z paluby vrtuľníka a pristúpil k nemu.
„Á... môžeš to nejako dokázať?“ spýtal sa ho milo a potichu. Vilo vzápätí vyzeral že exploduje. „Chalani, ja sa nato vykašlem. Posledné tri dni a padám domov.“ povedal Thomasovi a Nigelovi so zhrozeným výrazom.
„Vážne?!“ neveriacky sa naňho pozrel Tom.
„Vážne. Zabalím to a zmiznem niekam, kde protekcia... neplatí.“ Zaiskril očami na Kapitána, potom na Astrixa a celkom potichu nastúpil do helikoptéry spolu s ostatnými. Kapitán pozrel na Astrixa so zdvihnutým obočím: „Človek by si myslel, že ten chalan nevie prehrávať, čo?“ Potom naskočili ku zvyšku skupiny a leteli späť do kempingu.
Po príchode sa Astrix stretol s Nikom, no skôr to vyzeralo, že do seba vrazili pred jedálňou. Nikovi pritom vyletelo z rúk niekoľko cédéčok, zatiaľ čo Astrix pustil na zem fľašu minerálky. Nik náhlivo zbieral disky a obaly.
„Načo to máš?“ vyzvedal Astrix.
„Na piatok. Bude párty...“ bľabotal Nik nervózne a snažil sa čo najrýchlejšie povkladať disky do správnych obalov.
„Párty ...?“ nechápal Astrix.
„Vieš, to... za úspešné prežitie, či tak nejako... čerta!“ zahromžil Nik, keď mu jeden z obalov praskol v ruke.
„Ale hovoril si, že v piatok bude DJ Fannik!“ čudoval sa Astrix a nevedel, kto z nich dvoch sa mýli.
„Ja viem.“ odvetil Nik a náhlivo zamieril s cédéčkami ku svojej dodávke. Astrix pozeral za ním s dobrým pocitom, že nie je jediný, kto má v hlave zmätok.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.