Životopis Čačiho
Do Základnej umeleckej školy začal chodiť ako 6 ročný žiak základnej školy, najprv do prípravky, a potom na prvý a druhý stupeň, kde ho na husle učil pán Jozef Diľ. Na jeho ďalšie roky života sa pozrime očami pána Kocáka, vedúceho FS Vranovčan, ktorý ho osobne veľmi dobre poznal: "Osobne som ho poznal odmalička. Spomínam si na jeho prvé neisté kroky dieťaťa i na časy, keď ho otec a mama v čase i nečase vodili k autobusu, aby mohol navštevovať ĽŠU vo Vranove nad Topľou. Naložili ho samého do autobusu, ktorý ho doviezol až do Vranova, kde ho už na autobusovej stanici čakal dedo, aby ho odviedol do školy, kde sa zaúčal do tajov hry na husle. Celá rodina sa snažila, aby z neho bol múdry a dobrý človek. A ním sa aj stal. Mám v čerstvej pamäti jeho príchod do FS Vranovčan. Bolo to presne 20. apríla 1994, keď prišiel ako 13 ročný žiak ĽŠU. Vtedajší vedúci ľudovej hudby a primáš súboru Marián Magda prijal mladého muzikanta medzi starších muzikantov. Od prvých nácvikov pozorne sledoval jeho variačnú techniku pri interpretácií piesní. S citom ho zaúčal do tajov ľudovej piesne. Mal z neho veľkú radosť, lebo od prvých chvíľ sa Janko prejavil ako nádejný a talentovaný muzikant. Marián Magda zo súboru odišiel až potom, keď bol presvedčený, že mu môže do rúk zveriť svoju taktovku a vedenie hudobnej zložky súboru. Janko Dravecký, alebo Čači, ako sme ho všetci folkloristi volali, sa ako 17 ročný stal vedúcim ľudovej hudby a primášom súboru Vranovčan. Začal robiť prvé hudobné úpravy k jednotlivým tancom, speváckym číslam a zároveň si to naštudoval s členmi ľudovej hudby. Robil si to všetko s láskou a citom, Čači náš. A nielen to. Popri štúdiu na strednej a vysokej škole sám, súčasne i za pomoci Peťa Višňovského (Picera) s pokojom a trpezlivosťou zaučoval, vychovával a svojimi získanými skúsenosťami a radami odovzdával svoje majstrovstvo mladým adeptom – muzikantom v súbore Vranovčan. Tešil som sa, že máme medzi sebou takého skvelého, talentovaného a osobitého muzikanta i speváka. Tóny jeho huslí vedeli nielen potešiť ale aj obmäkčiť srdcia a pomáhali im zabúdať na starosti a zdolávať životné a zdravotné problémy. Možno sám si to ani neuvedomoval, ale ja som to tak vnímal. U mňa bol majstrom svojho umenia. Janko si vyvolil pre svoj život s ľuďmi vzácne poslanie – byť učiteľom, aby mohol vo svojom žití vždy znovu a znovu prikladať základné kamene k stavbe najcennejších pokladov kultúrnosti a vzdelanosti národa, aby mohol formovať duše detí a vkladať do nich diamanty duchovného dedičstva predkov a učiť ich chápať dnešok i dívať sa k obzorom budúcich čias. Mohol tak konať najmä preto, lebo bol svojimi rodičmi vychovávaný k šľachetnosti konania a k čistote ducha a vedel, že najzázračnejším prameňom života človeka je dobré, vďačné a uznanlivé srdce. Taký bol vo svojom mladom živote náš Janko a chcel v ňom veľmi veľa urobiť. Svoj život žil naplno, priam stihol prežiť viac ako hociktorá staršia osoba z nás. Bohužiaľ sa stalo to, čo sa nikdy stať nemalo ... Janko nás nečakane vo veku 26 rokov opustil 13.septembra 2008 približne o 14:30 hod. pri vážnej tragickej dopravnej nehode, medzi obcami Nemcovce a Lipníky (v prešovskom okrese). V ten deň prišla nečakaná chvíľa jeho pozemskej púte, chvíľa, ktorá pretrhla niť jeho mladého života a ktorá hlbokou bolesťou zasiahla všetkých nás. Bola to rana, ktorú nikto z nás neočakával. Odišiel ako tieň bez stisku rúk. Janko bol veľmi skromný, húževnatý, cieľavedomý, zanietený, zodpovedný človek, ochotný každému podať pomocnú ruku bez slovka "nie". Tieto vlastnosti zdedil po svojich rodičov, ktorí boli niekoľkoročnými členmi FS Vranovčan. Čači bol veľký človek, na ktorého sa mohol každý kedykoľvek spoľahnúť. Pre svoju kamarátsku povahu bol obľúbený nielen medzi členmi vo svojom materskom folklórnom súbore Vranovčan, tiež medzi folklóristami na celom Slovensku aj v zahraničí a medzi kolegami v práci na Fakulte Výrobných technológií v Prešove, kde pôsobil ako vysokoškolský pedagóg. Skrátka dobrák od srdca a čistej duše."