POĽOVAČKA NA DIVIAKY OČAMI DIVIAKA
Poviem vám svoj príbeh. Som diviak Fedor.
Raz večer som sa so svojimi súrodencami šiel poprechádzať. Zrazu sme uvideli veľký plot. Museli sme ho obehnúť. Uvideli sme nejakých ľudí. Keď nás zbadali, začali pred nami utekať. Tiež sme sa zľakli a aj my sme sa rozbehli preč.
Na druhé ráno sme uvideli v našom lesíku nejakých chlapíkov s puškami a psami, preto sme sa rýchlo skryli – vedeli sme, čo sú zač. Boli to poľovníci. Oni zastrelili aj našu maminku. Moja zvedavá sestra Filoménka sa išla pozrieť, čo sa to deje. A zrazu iba veľký rachot a štekanie psov. Všetci sme začali utekať, aj Filoménka. Poľovníci stále strieľali. Našťastie ani raz netrafili... Celí roztrasení sme prečkali to strieľanie, našli sme si vzdialenú skrýšu a v nej sme prečkali noc.
Nasledujúce ráno sme sa šli prejsť po Hájiku tak, ako každé iné ráno. Zrazu nám ľudia začali hádzať jedlo. To robievali vždy, keď nás uvideli. Chutilo nám – a veľmi! Krochkali sme od šťastia J Ale čo to?! Opäť sa ukázali tí nešťastní poľovníci. Zahriakli ľudí, ktorí nás kŕmili a nás zahnali do lesíka. Z ich rozhovoru sme zistili, že tí ľudia, ktorí na nás predtým strieľali, boli pytliaci.
Počuli sme, ako jeden z poľovníkov niekomu telefonuje a vravel túto vetu: ,, Dajme tým diviakom ešte jednu šancu. Sú to len zvieratá, ak sa medzi panelákmi ešte raz ukážu, potom príde čas na odstrel. Teraz ich nechajme na pokoji.“
Tak – a teraz už k panelákom nechodíme.
Timea Korčáková, 6.roč.
ZŠ Námestie mladosti 1, Žilina