Nečakaný úder
Pán špirituál Žatko si získal obľubu celej Nitry. Nikto ani len nepredpokladal, že nastupujúca komunistická štátna moc siahne aj na neho, kňaza svätého života, ktorý sa o politiku sa vôbec nezaujímal.
Lenže pre komunistickú stranu bolo náboženstvo „ópiom ľudstva“ a hlásatelia Božieho Slova boli spiatočníci, tmári a triedni nepriatelia. Obyvatelia Nitry mohli vidieť prvý zásah novej štátnej moci proti Cirkvi v noci z 13. na 14. apríla 1950, keď násilným spôsobom vyviezla z kláštorov prvú skupinu rehoľníkov. Boli medzi nimi aj nitrianski saleziáni a františkáni. Verbistov ponechali do nasledujúceho mája. Po odsunutí františkánov biskup ThDr. Eduard Nécsey navrhol, aby sa výpomocným duchovným v ich bývalom kostole stal práve J. Žatko.
Ale onedlho aj jeho odviezli do koncentračného kláštora pre kňazov v bývalom kláštore školských bratov v Mučeníky (dnes Močenok). Išlo najprv o pracovníkov biskupských úradov a predstavených seminárov. Na ich miesta si potrebovali dosadiť svojich ľudí, prostredníctvom ktorých by Cirkev rozdelili zvnútra. O jeho zaistení hovorí vtedajší prefekt seminára a neskorší dekan Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulty sv. Cyrila a Metoda v Bratislave Mons. Štefan Janega v knihe Ave Crux spes unica (v preklade: Buď pozdravený Kríž, nádej jediná):
„Pripravuje sa frontálny úder. Dňa 29. júna 1950 bol zaistený profesor morálky dr. Emil Šafár a 6. júla 1950 špirituál Kňazského seminára Jozef Žatko. Zaistenie tohto kňaza opravdu hlboko svätého života, rozvírilo nitriansku spoločnosť. Celá Nitra zhíkla, ľudia verejne hovorili: Teraz vidíme, že kňazov nezatvárajú pre protištátnu činnosť, ale robia to preto, aby mohli zničiť sv. Cirkev. Bola to obeta, ktorá otvorila oči veriacemu ľudu...“
„Špirituál Jozef Žatko, neskorší kanonik nitrianskej sídelnej kapituly, bol pred niekoľkými dňami zaistený a odvezený do miestnej väznice, a odtiaľ do budovy štátnej bezpečnosti. Tento kňaz bol všeobecne pokladaný za svätca. Skromný, láskavý, obetavý, čistý kňazský charakter. Jediným jeho previnením bol práve ten čistý kňazský charakter. Jeho život bol najúčinnejšou apoštolskou kázňou. Bolo možné pokladať za previnenie to, že láskavým slovom napomenul svojho rodáka a priateľa v Kristovom kňazstve, aby nezabúdal na svoj sľub pri ordinácii, že zachová úctu a poslušnosť voči svojmu arcipastierovi a nebude nič podnikať na jeho odstránenie?“
Kanonik Eduard Mokráš dopĺňa: „Keď po skončení školského roku v júni 1950 zvolali všetkých bohoslovcov na prvé politické školenie, našli sme v seminári z predstavených jedine pána špirituála. Keď na druhý deň odviedli aj jeho na „sústredenie“ do Močenku, všetci bohoslovci na protest svorne opustili seminár a zadnými dverami z dvora sa rozišli domov. Eštebák na vrátnici sedel spokojne ďalej.“
Tohto svätého kňaza však nezlomil ani internačný tábor v Močenku a osemdňové väzenie v Krajskej väznici v Nitre, kde jeho vypočúvanie trvalo vyše 25 hodín. Zostal pokojným, ako dovtedy. O jeho správaní v Mučeníkoch opäť hovorí Mons. Štefan Janega v spomenutej knihe:
„Bol ubytovaný na našej izbe, hneď vedľa dverí. Tento večer nikto z nás sa neuložil na posteľ. Iba náš Jožko, ktorý sa pomodlil ako vždy, prežehnal sa a spokojne si ľahol, akoby sa nič nechumelilo. O chvíľu spal ako dieťa v náručí matky. Bol to muž úplne odovzdaný do Božej vôle. Uňho to bola hrdinská čnosť. Túto vyrovnanosť ukázal aj na Veľký piatok v r. 1945, keď sme si spoločne kopali hrob v nočných hodinách na rozkaz sovietskeho plukovníka. Keď ho koncom júna 1950 odviezli do väzenia, eštebáci prekutali celú jeho izbu. Po skriniach v zásuvkách písacieho stola, hľadali kompromitujúci materiál. Všetky písomnosti mal uložené v obaloch podľa obsahu. Prezreli list za listom a v každom našli, len to, čo bolo napísané na obale. Preto ďalej čítali len nápisy na obaloch. Keď videli ten mimoriadny poriadok, jeden z nich poznamenal: Takého farára sme ešte nenašli! Mysleli pri tom na jeho pedantnosť. Najviac ich zarážalo, že nenašli ani jednu vetu, ktorá by dala podklad na protištátnu činnosť. Jediný jeho hriech ktorý tu musím zdôrazniť: Otcovsky napomenul kňaza, ktorý sa pokúšal odstrániť J. E. ndp. biskupa dr. Eduarda Nécseyho z biskupského stolca a tým umožniť miesto pre nejakého nehodného kapitulárneho vikára. Tu sa očividne dosvedčila zásada: Človek mieni, Pán Boh mení. Biskup zostal na svojom mieste, lebo ho tam chcel mať Boh, opozičníka si Boh náhle a nepredvídane povolal na večnosť. Bohumilá duša vzácneho Kristovho kňaza získala v koncentráku nové duchovné bohatstvo. Pre nás všetkých bol svetlom žiariacim svojím svätým životom. Kto vlastní čo len jednu čnosť v hrdinskom stupni, ovplýva všestranným duchovným bohatstvom. Svietil nám všetkým svojou nevšednou svätosťou ako maják námorníkom na rozbúrenom mori.“
Vdp. Ladislav Vrábel si pamätá na príhodu, ktorú mu vyrozprával vdp. Jozef Polčin: Raz si vdp. Žatka zavolal jeden z vedúcich tábora v Mučeníkoch a obvinil ho z týchto činov:
1. ohrozenie svetového mieru
2. rozvracanie republiky
3. podrývanie základov socializmu
Na otázku vdp. Žatka, ako sa týchto činov dopustil, zmocnenec odpovedal:
- Vy ste vo svojich kázňach nenabádali ľudí, aby vstúpili do JRD. Keby ste im boli kázali, aby vstúpili, boli by ste tým podporili svetový mier a upevnili základy socialistickej sústavy.
- Či niekto vstúpi do družstva alebo nie, to nepatrí do oblasti viery a mravov, ale je to slobodná vec každého človeka. Do slobodných vecí človeka nemá právo Cirkev hovoriť, a keby aj chcela hovoriť, veriaci ju nemusia v tejto veci poslúchať. Pán vyšetrovateľ, ste katolík?
- Áno.
-Ja som pred Veľkou nocou povzbudzoval ľudí v kázni, aby si každý katolík vykonal dobrú predveľkonočnú svätú spoveď. Priznajte sa, boli ste na spovedi alebo nie?
- Nebol.
- No vidíte, že nás neposlúchate.
Nahnevaný vyšetrovateľ poslal vdp. Žatka von a zavolal si iného kňaza, ktorému povedal: „Ten Žatko, to je taký chrapúň! On je taký kľudný, že až to človeka rozčuľuje!“
Dňa 6. 8. 1950 poslal J. Žatko z Močenku prostredníctvom spoľahlivého posla list svojmu bratovi Štefanovi:
„Je nás tu vyše 50 kňazov. Sú medzi nami zastúpené takmer všetky hodnosti a úrady. Máme tu svätiaceho biskupa zo Spišskej Kapituly (msgr. Štefana Barnáša), dvoch generálnych vikárov (z Rožňavy a Košíc), apoštolského protonotára, niekoľko pápežských prelátov, kanonikov, profesorov, dekanov, farárov atď. Aj známy kanonik Jur Koza – Matejov je tu, ktorý aj s inými bol predtým väznený 3 mesiace v Bratislave.
Bolo nám naznačené, že tu (alebo inde) budeme dotiaľ, kým sa nezmeníme na spôsob „vlasteneckých kňazov.“ Toho sa však nedočkajú. Za jednotu s Kristom a jeho Cirkvou hotoví sme čokoľvek znášať a hocaké obety priniesť.“
Z Močenku bol vdp. Jozef Žatko v tom istom roku prevezený do najväčšieho „centralizačného kláštora“ na Slovensku, do bývalého kláštora redemptoristov v Podolínci. V tejto súvislosti poslal vedúci II. odboru Slovenského úradu pre veci cirkevné Ján Fischer zmocnencovi kláštora v Mučeníkoch 4. júna 1951 tieto príkazy: „Dňa 8. júna 1951 budú z Vášho kláštora premiestnení rehoľníci do kláštora Podolínec. K ich presunu vydávam tieto smernice: Rehoľníci si zoberú so sebou všetky svoje veci a oblečenie. Prepravení budú v civilných oblekoch. Musia byť odhlásení z pobytu i zo stravovania... Vedenie kláštora zariadi, aby rehoľníci boli na cestu vybavení potrebným jedlom... Autokar k presunu bude vo Vašom kláštore pristavený 8. júna 1951, v noci o 2. hodine a o 3. hodine odíde.“ Z tohto vidíme, ako sa štátna moc bála veriaceho ľudu. Presuny internovaných kňazov vykonávali v nočných hodinách a prepravovaní museli mať oblečené civilné obleky. Keď ich totiž prevážali prvýkrát do centralizačných kláštorov, mali na sebe oblečené reverendy. Zbožní veriaci sa prežehnávali, keď videli autobusy plné kňazov. Taktiež sa v príkaze vyskytuje ďalšia chyba. Nešlo totiž o rehoľníkov, ale o diecéznych kňazov.
Kňazmi, ktorých mali z Mučeníkov presunúť do Podolínca spolu vdp. Žatkom boli: Andrej Patka, notár biskupského úradu v Nitre, Juraj Čalfa, farár, Alojz Danišovič, farár v Senici, Jozef Ďurkovič, farár, Jozef Gič, farár, Ján Klčo, dekan, Vojtech Noll, farár, Koloman Rúčka, farár a Anton Zsarnay, dekan. Označili ich ako „reakčných.“
Deň pred privezením týchto kňazov boli do Podolínca privezení gréckokatolíckych kňazov, internovaných v bývalom františkánskom kláštore v Hlohovci, pretože nechceli prestúpiť na pravoslávie. Pán špirituál Žatko si neskôr spomínal na smutný pohľad pri bráne podolínskeho tábora, kde plakali deti a manželky gréckokatolíckych kňazov.
Kňazi internovaní v Mučeníkoch
Arcibiskup Eduard Nécsey