V službách jeho lordstva - 17. kapitola
17. kapitola
Doráňaný vlk
Uplynul tretí deň, od kedy bol Draco sám ako prst v Potterovom dome a on samotu neznášal. Hovorilo sa, že samotu nemôže vystáť ten, kto nevie vydržať sám so sebou, ale toto nebol Dracov prípad. Nikdy v živote sa nectil tak osamelo a odvrhnuto. Najhoršie na tom bolo, že si za to mohol sám. Už mu nepomáhalo ani to, že sa pokúsil nejako zamestnať a prácou prehlušiť krik výčitiek svedomia. Áno, prekvapivo i on mal v sebe schované čosi také, ako svedomie. To sa teraz ozývalo príliš hlasno. Potterova prítomnosť v tomto dome sa preňho stala samozrejmosťou. A nielen kvôli tomu, že bol jeho vlastníkom...
Prvý deň ubehol Dracovi rýchlo, lebo ho strávil s rodičmi. Celý nasledujúci deň pracoval usilovne v záhrade a vysádzal nakúpené priesady a sadenice. Bolo mu jedno, že vonku mrholí. Nezáležalo mu na tom, že zmokne. Jeho nálada sa rovnala počasiu, ktoré sa neunúvalo umúdriť a zhoršovalo sa.
V ďalší deň sa po nepokojnej noci prebudil do sychravého rána a hneď po raňajkách sa utiahol do pracovne, aby sa pustil do prípravy protivlkolačieho elixíru. Vyšiel z nej krátko poobede, len preto, aby si uvaril kávu a nakŕmil sovu. Keďže od rána nič nejedol, večer nemal jeho vyhladovaný žalúdok mieru. Dve nasledujúce hodiny potom strávil nad záchodovou misou, s ktorou si jeho podráždený žalúdok „potykal.“ To ho tak zmohlo, že sa z kúpeľne vládal odšuchtať iba do najbližšej izby – čo bola akurát Potterova spálňa – zvalil sa na posteľ a do piatich minút zaspal tak tvrdo, že ho nezobudilo ani dunenie hromov, ani desivo rozvetvené blesky tancujúce tmavým nebom, ktoré v tú noc akoby skúšali pretrhnúť nočnú oblohu vo dvoje.
V štvrtkové ráno už ozaj nevedel, čo so sebou. Stále pršalo, a teda do záhrady ísť nemohol. Dnes nemal náladu ani na elixíry. Navyše ho kvárili obavy o Harryho, ktorý sa mu nenamáhal dať vedieť, či sa tu ešte niekedy vôbec plánuje ukázať. Kreatcher sa od vtedy tiež neobjavil.
Keď si doprial poriadne dlhú sprchu a vydrhol si zuby kefkou, zbehol do kuchyne, aby si pripravil niečo jesť. Tousty so šunkovou nátierkou jedol zamyslene a vo svojej zvyčajnej, pochmúrnej nálade, ktorá ho po tieto dni čoraz viac opantávala. Kávu, ktorú si spravil vzal so sebou a vyšiel na zadnú verandu. Na oblečení a výzore mu nezáležalo. Na čo aj, keď tu bol sám? Bol na boso, oblečený v tmavých rifliach s potrhanými kolenami a tmavomodrom tričku, ktoré mu doniesla matka s kopou ďalších vecí. Sadol si do jednej z rozkladacích stoličiek a bavil sa tým, že si robil posmech z márnych pokusov – teraz už troch – vlkolakov, prekonať neviditeľné oplotenie pozemku v hustom lejaku. Napadlo mu, že je ozaj zvláštne, že sa môžu meniť kedykoľvek i za bieleho dňa. Robilo to z nich vôbec ešte vlkolakov? A čo za čary v tom boli? Temná mágia, ktorú nepoznal? Nech by hádal akokoľvek, asi by na to neprišiel.
Vnútri domu zadunelo, čosi buchlo a Draco tak vyskočil zo stoličky, až sa obaril horúcou kávou a šálka, ktorá mu vypadla z ruky na dlážku sa rozletela na kusy. Automaticky siahol po prútiku, že svoju nešikovnosť napraví, keď si uvedomil, že prd môže spraviť, keď mu ho na ministerstve zhabali.
„Kurňa!“ zahundral, ale nechal črepy črepinami a vošiel do domu. Všade bolo hrozivé ticho a hoci chvíľu postával a načúval, nezačul nič. Začínal si myslieť, že sa mu to proste iba zazdalo, keď znova čosi buchlo. Alebo to skôr znelo, akoby niekto do niečoho vrazil? Nevedel ten zvuk celkom dobre analyzovať.
„Kreatcher?“ zavolal, ale nikto sa neozval. A v ďalšej chvíli vyjavene civel, ako sa zo salóna, ktorý mal kozub pripojený na letaxovú sieť vymotal tmavovlasý mladík v bezútešnom stave. Srdce sa mu rozbúchalo ako o závod.
„Potter?“ ozval sa Draco prekvapene, premýšľajúc nad tým, či je už ráno na mol ožratý, alebo má jeho biedny stav inú príčinu, keď obarene sledoval, ako sa oslovený muž celý dobitý a nevládny, navyše so zvyškami popola vo vlasoch a na šatách snaží dostať k schodisku. Bez premýšľania mu priskočil na pomoc, ale len čo sa ho dotkol, Harryho telo stuhlo a striaslo zo seba jeho ruku, akoby sa zbavovalo odpornej hávede.
„Nedotýkaj sa ma!“ vyštekol Harry a hlas, ktorým prehovoril, akoby mu nepatril. Zaznievalo v ňom tiché, varovné vrčanie. Draco sa inštinktívne stiahol a Harry pokračoval v svojej krivoľakej ceste. Pri krkolomnom výstupe na prvý schod sa tak zatackal, že Draco prosto nemohol inak, len vystrieť k nemu ruky a zachytiť ho. Keď sa Potterov chrbát oprel o jeho hruď celou váhou, ohromene zistil, že mu tričko, ktoré mal oblečené čímsi rýchlo nasiaklo a nepríjemne sa mu lepí na telo.
Pri tom neodvratnom dotyku ich tiel Potter chytil akýsi druhý dych, lebo sa v mihu otočil a jeho päsť pristála na Dracovej brade. Ten sa zatackal s prekvapeným – Au! a opáčil, či mu po tom údere sánka stále drží na mieste. Nepomyslel by si, že Potter má päste ako kladivá. Nespúšťal však z neho oči, tak ako zelenooký chlapec tiež civel naň.
„Potrebuješ pomoc,“ povedal Draco rozhodne a odvážil sa pristúpiť bližšie, lenže nepredpokladal, že Harryho ruka sa znova vymrští a tentoraz to schytá jeho brucho. Draco zasyčal od bolesti, keď sa vplyvom úderu prehol dopredu a hneď ako popadol dych, ktorý mu vyrazil, vystrel sa a neberúc na seba ohľad pristúpil znova o krok bližšie.
„Sám to nezvládneš,“ trval na svojom. Chcel mu iba pomôcť, no Harry o to očividne nestál. Schmatol ho vpredu za tričko tak prudko, až švy zapraskali na protest.
„Nepotrebujem tvoju pomoc! Nechcem od teba celkom nič, Malfoy! Iba sa zbalím... a odídem,“ hovoril namáhavo. Akoby ho každé slovo stále celé tony síl. A on s ním ešte bojoval! Draco tomu prestával rozumieť. Naozaj ho tak veľmi naštval? Naozaj mu to Potter nemienil odpustiť?
„Nepôjdeš nikam,“ precedil zlostne Draco cez zuby, keď zvolil jedinú možnosť obrany v tejto situácii a tou bol útok. Alebo skôr protiútok. Štuchol Harryho do pŕs, ten sa znova nemotorne zatackal, pustial Dracovo tričko z rúk a pristál rovno na zadku.
Draco privrel na okamih oči a vzdychol si. Uvažoval, čo spraviť. Potter mal prosto bojovú náladu a bol... bol divný. „No tak, Potter, poď,“ pobádal ho. „Pomôžem ti vstať,“ načiahol k nemu ruku, lenže Harry mu s tichým vrčaním podkopol nohy. Draco spadol na zem a začali sa ruvať v spleti rúk a nôh. Draco nikdy neholdoval pästným súbojom, na rozdiel od Harryho, ktorý v tom mal vďaka svojmu bratrancovi Duddlymu značnú prax. Klbčili sa dovtedy, kým Harry nepriľahol Draca, zložiac ho na lopatky. Dracovi napadlo, že sa nevie biť, pretože inak by Pottera ľahko premohol. Veď bol slabý ako mucha a zranený. Čo s ním teda bolo, že tú potýčku prehral a skončil na chrbte? Obaja dychčali, obaja boli unavený a dobitý. Harryho oči sa vpíjali do tých jeho a Draco si odrazu všimol ten jeho divý, chladný pohľad. Taký uňho videl len raz... tú noc, keď ho prišiel skontrolovať a zistil, že nie je vo svojej posteli. V tú noc sa znova zmenil vo vlka. V tú noc mal rovnako divý pohľad ako teraz...
„Vyhral si Potter, rob si čo chceš!“ prskal Draco, bezmocne sa pod ním metajúc. A Harryho ho počúvol.
Bol to okamih. Harry sa k nemu sklonil a uväznil ústami Dracove pery. Jeho bozk bol tvrdý. Priam bezohľadne drvil Malfoyove ústa. Jeho prsty zachytili spodný okraj chlapcovho trička a stačilo jedno silné škubnutie, aby tričko povolilo a pretrhlo sa od krku až nadol. Harryho ústa ani na okamih neopustili Dracove pery. Tiché stonanie a nesúhlasné mrnčanie uväzneného mladíka pod jeho doráňaným telom ani nepočul. Jeho ruky horúčkovito blúdili po hladkej, obnaženej pokožke, kým prsty nezavadili o pás riflových nohavíc.
Dracovi konečne došlo, že toto nechcel. Zároveň mu bolo jasné, že násilím nič nezíska. Keď sa Harryho pery presunuli z jeho úst na krk, využil príležitosť.
„Harry,“ zašepkal, nevediac, ako ho primäť k tomu, aby ho počúval. Keď Harryho ruka skusmo prešla po jeho rozkroku a začala sa mocovať so zapínaním, Draco skoro zaplakal.
„Harry! Dočerta! Počúvaj ma, prosím! Harry! Harry, nie! Prestaň! Ja to nechcem!“ nemal tušenia ako dlho ho prosil a opakoval tie slová, ale odrazu zistil, že ho objíma a jeho pery plačlivo šepkajú pri Harryho uchu. A tmavovlasý mladík odrazu stuhol. Draco mohol cítiť ako sa jeho telo zachvelo a ochablo. Tá divá sila sa kamsi vytratila. Vtedy povolil objatie a sledoval tú zvláštnu, vnútornú premenu, ktorou prechádzal. Akoby to zviera v jeho vnútri ustúpilo do úzadia. Videl to v jeho zhrozených očiach, lebo až teraz naplno precitol a zistil, čo sa stalo a čo mu skoro spravil. Harryho pohyby boli meravé, a keď z neho pomaly zliezol, odtiahol sa štvornožky k stene. Ako ranené zviera zahnané do kúta. Triasol sa na celom tele, bledý v doráňanej tvári.
„Musím... odísť. Odídem... len potrebujem... si... oddýchnuť...“ jachtal nesúvislo, kým sa Draco zdvíhal zo zeme a roztrasenými rukami si zapínal nohavice. S tričkom veľa narobiť nemohol. Pretiahol si zdrapy cez hlavu a zhužval ich v ruke.
Keď Harry zopakoval, že odíde, Draco potriasol hlavou. „Nie! Nemôžeš ma tu nechať samého! Zbláznim sa tu!“
„Po...pošlem ti... K...Kreatchera,“ jachtal Harry, ktorému sa i v sede točila hlava. Zbledol tak veľmi, že bol priesvitní ako stena.
Nie, toto Draco predsa nechcel. „Kašlem ti naňho, Potter! Ja tu chcem teba! Len teba!“ vykríkol zúfalo, zatínajúc ruky v päsť, nehľadiac na to, že ho Harry len pred malou chvíľou ohrozoval. Vtedy sa mladík oproti nemu zosunul nevládne popri stene na zem, na ktorej za ním ostala tmavá, krvavá šmuha. Upadol do bezvedomia.
***
Keď sa Harryho opäť prebral, zistil, že sedí na vlastnej posteli a Draco ho zbavuje špinavého oblečenia. Bolo od blata, krvi a vlhké od dažďa. Keby mu nebolo tak zle, hanbil by sa, že ostal len v spodkoch, ale nemal síl na to, aby sa vôbec čo i len začervenal. Točila sa s ním celá izba.
„Ľahni si na brucho, aby som ti mohol ošetriť chrbát,“ prikázal mu Draco a on poslúchol. Hlavu však vytočil tvárou k nemu, aby ho mal na očiach. Zdalo sa mu, že ho nevidel celú večnosť, pritom to bolo len pár dní. Sledoval ako Draco namočil uterák do vody, trochu ho vyžmýkal a Harry vzápätí sykol od bolesti.
„Prepáč, ale inak to nepôjde,“ šepol Draco skláňajúc sa nad jeho dodriapaným chrbtom. „Ako si k tomu prišiel?“ opýtal sa ho, snažiac sa ho udržať pri vedomí aspoň dovtedy, kým mu nepodá elixíry, ale najprv ho chcel ošetriť.
„Nepamätám sa,“ odvetil Harry a zaklipkal očami. „Vravel som ti, že ak sa zmením...“
„...vo vlka, nič, čo sa stane potom si nepamätáš. Nezabudol som,“ dokončil zaňho Draco, stále hovoriac stíšeným hlasom. Vypláchol uterák znova a jemne zotieral krv z rán na jeho chrbte. Vyzerali ako škriabance od pazúrov nejakého zvieraťa a bol by dal krk na to, že tam zbadal i odtlačky zubov. Zrejme vlkolačie. Tie stopy však neboli hlboké. Našťastie preňho.
„Vždy si rád riskoval,“ zamumlal Draco nesúhlasne a šibol pohľadom po jeho prútiku. „Myslíš, že zafunguje, ako ho použijem na vyliečenie rán jeho majiteľa?“ opýtal sa, pohrávajúc si s tou myšlienkou.
„Neviem. Budeš to musieť vyskúšať,“ zašemotil unavene Harry. Dracove dotyky naňho pôsobili upokojujúco, hoci si len nejasne spomínal, že ho nedávno mal chuť zahlušiť. Alebo sa mu to len zdalo, že mu vrazil do zubov... a do brucha, a že sa... ruvali na zemi? Privrel oči a mal chuť vykríknuť. Sám nevedel, čo je z toho pravda... Jeho myšlienky boli také zmätené ako už dlho nie.
Draco odložil zakrvavenú handričku na okraj misy s vodou sfarbenou do červena a načiahol sa po jeho prútiku. Chcel Harrymu pomôcť. Nesmel ani len myslieť na to, že to nebude fungovať. Štíhle, hladké telo prútika v jeho rukách zavibrovalo. Draco namieril jeho špičku tesne nad Harryho doráňaný chrbát, zavrel oči, aby sa plne sústredil a začal odriekať hojace kúzla. Keď s nimi skončil, skoro od radosti i úľavy vykríkol. Zranenia sa skutočne zahojili.
„Vyšlo to!“ zvolal natešene a konečne mal byť za čo na seba za tých pár dní pyšný. Odložil prútik späť na stolík. „Môžeš si ľahnúť na chrbát. Musíš užiť elixíry.“
Harry sa pretočil v posteli s bolestnou grimasou na tvári a len čo sa schoval pod prikrývku, pozrel na svojho plavovlasého liečiteľa otupeným pohľadom. Ten stál pri stole, obrátený k nemu chrbtom a vyberal z držiaka príslušné fľaštičky spomedzi tých, ktoré Harry nestihol odložiť.
„Nechcem ich,“ vyhlásil vzdorovito a privrel oči, premáhajúc vlastnú slabosť. Ešte stále ho bolelo, že naňho Draco ľstivo použil Veritasérum. Ako mu mal potom, čo spravil ešte veriť?
Draco sa neotočil, ale ustrnul v pohybe. „Prečo? Pretože tieto sú odo mňa?“ opýtal sa a v hlase mu bolo cítiť sklamanie. Rovnaké sklamanie, ako cítil Harry v ten večer, keď zistil, čo Draco spravil. Keby bol iný, keby k nemu necítil to, čo cítil, bol by pocítil určité zadosťučinenie. Ale nie... Harry neodpovedal. A ani nemusel. Draco napriek jeho odmietnutiu vzal tie flakóniky a vrátil sa s nimi k jeho posteli. Sadol si na stoličku a zahľadel sa neprítomne na dlážku, pod svoje bosé nohy.
„Potter, pozri sa, ja viem, že som spravil niečo, čo som nemal. A nebolo to prvý raz, čo som ťa podrazil.“
Harry si smutne povzdychol. Nie nad tým, že si Draco bol vôbec schopný priznať vinu, ale nad tým, čo sa mu chystal povedať. Nemal iné východisko. Miloval ho. Miloval Draca celým svojím srdcom, ale jeho láska bola neopätovaná. Nikdy nemohla byť opätovaná a nemalo zmysel sa trápiť. Ginny mala pravdu. Bol hlupák. Zamilovaný hlupák, z ktorého si láska spravila naivného, snívajúceho blázna.
„Nie, nebolo,“ prehovoril napokon. „To máš pravdu. Ale nie je potrebné, aby sme sa obaja trápili. Ministerstvo rozhodlo za nás. Nikto sa nás neopýtal, čo si o tom myslíme. Ale rozsudok sa dá obísť. Prišiel som na to iba včera, ale viem, že to bude fungovať. Tvoja väzba sa vzťahuje len na dom, mňa sa týka nepriamo. Odídem a ty si tu môžeš prečkať tých pár zvyšných mesiacov s Kreatcherom. Nič ti nebude chýbať.“
Draco počúval na pol ucha a každé jeho vyrieknuté slovo mu trhalo vnútro na kúsky. To vnútro, ktoré skrýval celých dvadsať jeden rokov pred celým svetom. Vnútro, o ktorom nemal nik ani potuchy, aké je v skutočnosti. Aký on je v skutočnosti.
„Takže tak to chceš? Proste utečieš ako zbabelec?“ zatiahol provokačne, stále hľadiac do zeme. Harry doňho zabodol pohľad ostrý ako dýku.
„Snažím sa iba nájsť prijateľné riešenie tejto situácie. Dnes som ťa skoro... ja som ťa... Och, Merlin, ani len neviem, či to sú skutočné spomienky, alebo sa to naozaj stalo! Ale ak sa to stalo,“ hlas sa mu zlomil, „ak sa to stalo, nie si so mnou v bezpečí...“
Draco k nemu zdvihol pohľad. Sivé oči sa mu podivne leskli, keď prehovoril. „Nie! Ty chceš z tej situácie iba zbabelo vykľučkovať!“ obvinil ho.
„Myslel som, že budeš spokojný, že to chceš. Veď som ťa skoro...“ naprázdno preglgol a červenajúc sa v tvári od hanby odvrátil.
„Ale nič sa nestalo!“ zvolal Draco nešťastne a pokračoval. „Mám po krk všetkých, ktorý si myslia, že ma poznajú, že vedia, čo chcem! Po krk!“ zopakoval a opätoval mu vzdorovitý pohľad. „Vravel si, že ma miluješ? Hovadina, Potter! Sprostosť! Zrejme len nevieš správne odlíšiť telesnú túžbu od lásky,“ vmietol mu pohrdlivo do tváre. „Ak chceš niekoho pretiahnuť, povedz si Finniganovi.“
„Čo teda vlastne chceš?“ opýtal sa Harry pokojným hlasom a vzhliadol k nemu. Videl, ako sa mu na čeľusti začína objavovať modrina. A druhá pri kútiku ľavého oka. Možno si to zaslúžil, ale... vedel, že si to bude vyčítať.
„Neprídeš na to sám?“ ozval sa Draco zlomeným hlasom a ich oči sa znova stretli. Na krátku chvíľu sa vpil sivý pohľad do toho smaragdového. Bol to Harry, ktorý ako prvý uhol pohľadom. „Nesnaž sa mi nahovoriť, že si aj ty...“ nedokončil. Nevedel, čo tým Draco chcel povedať a odmietal snívať s otvorenými očami. Už tak bolo ťažké ležať v posteli a hoc bol slabý ako mucha, stále po ňom túžil. Veď to bolo choré! „Myslím, že to nie je dobrý nápad,“ riekol napokon, odmietajúc naňho pozrieť.
Počul ako Draco zahrešil a znova ho nazval zasraným zbabelcom. Jeho tirády pokračovali. „Prečo? Lebo si myslíš, že by to nefungovalo? Lebo sú medzi nami priveľké rozdiely? Prečo?“ zasypával ho otázkami jednu za druhou.
Harry zaryto mlčal a Draco vedel, že je to presne pre tie vyslovené dôvody a milión iných, ktoré ich od nepamäti delilo.
„Pozri, Pot... Harry. Ja nie som žiaden anjel. Občas poriadne prestrelím a vyvediem nejakú hlúposť, ale aj tak si myslím, že by si mi mal dať druhú šancu. Každý si zaslúži druhú šancu. Alebo mňa sa to netýka, lebo som špinavý Slizolinský bastard?“
„Draco, ja...“ Harrymu vyschlo v ústach. Nemal odvahu počúvať ho, nie to ešte v niečo dúfať.
„Nie, nechaj ma dohovoriť, keď som už začal, lebo ak to nepoviem teraz...“ požiadal ho plavovlasý chlapec rozpačito. Položil elixíry, ktoré zvieral v rukách bokom a schoval si dobitú tvár do dlaní.
„Nie je pravda, že som ťa nenávidel. Možno som sa tak správal, ale popravde, bol som tebou... očarený. Závidel som ti. Mal si všetko, po čom som túžil. Slávu, skutočných priateľov... Bol si dokonalý vo všetkom, čo si robil. Bol si proste... Vtedy som sa sám v sebe nevyznal,“ dodal na vlastné ospravedlnenie.
„A teraz?“ prerušil ho Harry a hľadal v jeho tvári, v očiach to, čo tam túžil vidieť toľkokrát predtým.
Draco sa smutne uškrnul. „Celkom presne viem, po čom túžim,“ povedal a pozrel naňho pohľadom, ktorý Harrymu trhal srdce. „Niečo za niečo, dobre?“ navrhol Draco odrazu a zahniezdil sa na stoličke. „Dal som ti vypiť Veritasérum, lebo mi liezli na nervy všetky tie tvoje tajomstvá. Aby sme teda vyrovnali skóre, poviem ja tie svoje na oplátku tebe. Len preto, aby si vedel, že mi môžeš... veriť,“ hlesol a čakal na Harryho reakciu. Ten len nebadane kývol hlavou a tak Draco s tichým výdychom pokračoval v svojej rozprave. „Moje prvé tajomstvo. Zamiloval som sa do teba vo chvíli, keď som sledoval, ako si vybabral s Uhorským chvostorožcom v Trojčarodejníckom turnaji. Druhé tajomstvo súvisí s tým prvým. Páčia sa mi muži, nie ženy.“
„Muži?“ Harry spýtavo povitiahol obočie a keby sa mu tak veľmi nechcelo spať, možno by ho to pobavilo.
„Ide... konkrétne o jedného,“ opravil sa Draco a pery sa mu zvlnili v úsmeve, ktorý ospalý Harryho mozog pomenoval v duchu nežným. „Moje tretie tajomstvo – Leopard snežný. Moja forma premeny ako animága. To ti žiaľ nemôžem dokázať, lebo nemám pri sebe svoj prútik a ako vieš, bez toho to nejde.“
„Elegantné zviera. Hodí sa k tebe,“ zamrmlal Harry, zaklipkajúc viečkami.
„Harry, prosím, uži tie elixíry,“ naliehal jemne ten zamatový hlas. „Prisahám, že tam nie je nič, čo by ti uškodilo.“
Tentoraz sa Harry naozaj uškrnul a dovolil mu, aby mu podal medecínu.
Draco bol pokojnejší, ale i tak potreboval od neho počuť, že mu odpúšťa. Lenže Harry zaspával. Akurát, čo stihol z polospánku zamrmlať ospravedlnenie za to, že ho napadol, ako aj to, že by mu nebol schopný ublížiť.
Draco si vzdychol. Povedal, čo mal na srdci, ale ich rozhovor zďaleka neskončil. Nad jeho ospravedlnením sa pousmial. Isteže, Harry by mu neublížil, ale to zviera, ktoré sa v ňom skrývalo, tým si istý byť nemohol. A práve toho sa trochu desil. Kým sa s Harrym nezblíži a nepokúsi sa skrotiť toho vlka, čo v ňom drieme, nemôže si byť ničím istý.
Natiahol sa za kreslom a prisunul si ho bližšie k jeho posteli. Nemienil sa odtiaľto pohnúť ani na krok. Ale najprv... Potreboval dať do poriadku seba. Musel sa prezliecť a umyť.
Komentáre
Prehľad komentárov
ja z nich umrem...dúfam, že sa dajú dohromady :DD
http://glorilian.sblog.cz
(Glorilian, 15. 3. 2010 17:32)Vynikajíci povídka, moz hezky a čtivě napsaná. Zatím jsem se u ní nenudila ani na chviličku - velmi se mi líbí. =)
:))
(nadin, 12. 3. 2010 18:39)
Tak sa to vyostruje!
No to by to Harry vyriešil! Draco sám v dome, to by sa chudák po chvíli rozprával aj s vlastným odrazom v zrkadle, kým by nezcvokol. A Harrymu by sa prihodilo zrejme to isté, osamote...
aaaa
(Tria, 11. 3. 2010 15:56)
Tak to mas svatu pravdu, ze sme sa konecne niekde dostali :-D
proste waw, Draco mu vyznal svoje city...
som zvedava ako sa budu spravat ked budu obidvaja pri zmysloch :-D
hmmm...a ten vlk,ktory drieme v Harrym...preco v nom tak pretrvava aj po premene?
Kraaasna kapitola :-)
kawaii
(keishatko, 2. 1. 2012 4:58)