Rutina
„To je strašná rutina“, zamysel sa hlavný hrdina.
Už dvadsaťšesť dní ho nikto nevidel. Áno, už je to dvadsaťšesť dní, čo som nevyšiel z domu, uvedomil si hlavný hrdina tejto poviedky pozerajúc na dátum v kalendári. Odvtedy, čo odišiel z práce, nezaujímalo ho nič iné, len čo by sa asi stalo, keby pestoval kvetiny, ktoré by pokryli celú plochu jeho bytu a musel by postupne vyhadzovať von oknom kúsky nábytku, aby im uvoľnil cestu v ich zbesilom raste. Bol to šialený nápad, ale také on mal najradšej. A ešte mal rád čokoládu. Najmä takú teplú. Ako z automatu. To ale nebolo teraz dôležité. Potreboval to naplánovať tak, aby mu nič neprišlo do cesty a aby bol spokojný aj s výsledkom. Aby mu ľudia závideli. (popritom stále myslel na tú čokoládu a celé sa mu to v mysli zmiešavalo, až si predstavoval čokoládové rastliny alebo také rastliny, čo majú čokoládové plody, alebo plodové čokolády). Hej, konečne si zmyslel že uskutoční svoj plán, a v podstate nemal mu to kto vyhovoriť. Nikto z kolegov sa mu za tých 26 dní ani neozval, priateľov nemal. Iba mačku, ktorá sa obšmietala okolo vchodu každý večer a ktorú pozoroval z okna a a pozerajúc oknom si pri tom chytal bradavku. Nevedel prečo, ale bavilo ho to, musel mať predsa nejakú úchylku aby potom mohol na čo spomínať v starobe a aby mu to nikto neuveril a považoval ho za blázna. Taký bol. Ľudia mu dávali rôzne prezývky, ale na to teraz nie je čas. Táto hlavná postava tohto príbehu, nazvime ju trebárs hlavný hrdina, sa dnes ako každý deň zamýšľala ako tento plán s rastlinami uskutočniť.
Pred mesiacom (ešte predtým ako odišiel z práce) sa mu prihodila nečakaná vec. Prišiel mu list od bývalého spolužiaka zo strednej školy. Vraj by ho rád videl, prišiel na návštevu, porozprával sa o starých dobrých časoch, bla bla bla, dlho som ťa nevidel, s pozdravom tvoj kamarát Matej, ozvi sa. Zvláštne. Nespomínal si na staré dobré časy. Takmer si nespomenul na to, kto mu to vlastne píše a čo vlastne chce. Celú strednú školu s ním neprehovoril ani slovka, nemal Mateja rád, dokonca si predstavoval, že jeho ucho krája nožíkom a opeká na panvici. Na cibuľke, samozrejme. Zahodil list na kôpku, kde sa nachádzali podobné listy od iných spolužiakov. Nuž, čo mu odpísať? Ahoj Matej, tak príď, štrnásteho. Na viac sa nezmohol. Aj sa trochu tešil, do vtedy mu rastlinky podrastú, nebude sa sprchovať aby Mateja odpudil svojim smradom, neoholí sa, neuprace, no dobre, riť si asi vytrie, o tomto ešte pochyboval ale povedal si, že túto činnosť aj tak robí podvedome.
Zajtra mal nastať ten deň. Nie že by to bolo pre neho obzvlášť dôležité, veď nič nespravil pre to, aby sa tu Matej cítil dobre, hlavný hrdina len pokračoval v tom, čo napĺňalo jeho dni v pravidelných intervaloch. V rutine. Každé ráno si sadol na misu a čítal tie isté noviny z 12. Januára 2006, poškrabal sa na nose, pozrel sa cez žalúzie (tak ako to robia vo filmoch), aj keď tam nikdy nič nevidel, vytiahol zo skrine v spálni mäsko a ingrediencie, dal variť vodu, ktorú osolil, nasypal do nej fazule, aj keď matka mu sto krát vravela, že tá musí najskôr naboptnať (ako toto slovo miloval!). Potom 20 minút toto slovo vyslovoval a skúšal rôzne prešmyčky, rýmovačky, až nakoniec prišiel na to, že toto slovo sa dá použiť v takmer každej životnej situácii. Nasledujúce štyri hodiny sedel na stoličke a pozeral sa na stenu, dával pozor či niečo neuvidí. A takto to šlo každý boží deň. Odkedy bol nezamestnaný, tak to robieval niekoľko krát denne, pretože na poobednú šichtu chodiť nemal kam, tak sa aj potešil, že robí niečo zmysluplnejšie. Späť k Matejovi, nechcem vás nudiť.
Matej prišiel, tak ako boli dohodnutí. Zaklopal, hlavný hrdina mu otvoril, podali si ruky, Matej si uvedomil, že je v byte akýsi zvláštny smrad, no nepovedal to nahlas, aby svojho starého kamaráta nestrápnil, viac ho asi prekvapili tie rastliny a chodiace trojnohé ryby. Sadli si. Po chvíľke sa dal Matej do reči, hlavný hrdina za celý čas jeho reči nezachytil ani jedno slovo, hoci mu pozeral do očí. Iba nemo prikyvoval, predstavoval si ako asi chutia jeho oči. Nikdy tento pocit nezažil a sám bol prekvapený, že mu také niečo prišlo na um. Keď sa tak zamyslel, fakt, ktovie ako by chutili tie oči. A nie sú príliš tekuté? Také by on nerád. Zrazu Matej skončil s rečou. Zrejme namáhavou, potil sa, čo si samozrejme hlavný hrdina, nazvime ho hlavná postava, nevšimol. Aha, ešte neskončil. „Tak už chápeš, prečo som ťa musel kontaktovať, bola to pre mňa chúlostivá záležitosť, nedokázal som sa s tým zmieriť, je to stále pre mňa šok čo sa stalo, a ani som netušil či už o tom vieš, či tiež nemáš strach, no a, no veď vieš, všeličo sa stáva, ale toto je naozaj už moc, takmer sa bojím vychádzať z domu a mal som strach aj o teba, veď to nie je normálne aby zrazu toľkí a nikto o nich nevedel!“
Po ďalšej chvíľke mlčania si aj tak hlavná postava neuvedomila, že jej Matej prišiel povedať niečo veľmi dôležité. Už nepremýšľala nad tým, ako chutí oko, ale nad niečím iným. Či môže oko naboptnať. Opäť myslela len na to, aký je jej život rutinný, aký je monotónny. Matej šiel na toaletu a hlavná postava, nazvime ju hlavný hrdina, sa zamyslela, či je nôž dosť ostrý, asi bude potrebovať naostriť. Keď si Matej umýval ruky, tak hlavný hrdina, nazvime ho hlavný hrdina, mu ho vrazil do chrbta. Hlavný hrdina sa trochu pousmial, nikdy by si ani nepomyslel, že to bude také mäkké, veď to je chrbát! Tak tam chvíľku točil nožom, stále nemohol uveriť, aké je Matejove mäso mäkké, párkrát si ešte do nehybného tela bodol,nôž sa krásne a plynule zabáral hlbšie a hlbšie. Páčilo sa mu to. Skôr by to nazval, že niet krajšej činnosti na svete. Tak si tam ešte pár minút skúšal rôzne miesta, naozaj bol Matej všade taký mäkký. No čuduj sa svete. „To sú mi veci,“ povedal si hlavný hrdina. Nakoniec si ukrojil z toho pravého ucha, nakrájal na kocečky, posolil, pridal k fazuliam, ktoré sa už poctivo varili v hrnci, zahustil očami (a predsa neboli až také tekuté, super), prešiel do spálne, kde mal v skrini naporcovaných ďalších ôsmich spolužiakov (predsa sa musel niečím živiť), ukrojil si z Kristíny dva prsty, okorenil červenou paprikou, taktiež prihodil k fazuľke, trochu okoštoval či ešte netreba pridať ingrediencie, podišiel k oknu pozorovať mačku, chytil si bradavku a rozmýšľal, čo mu to ten Matej asi prišiel povedať.
Kiež by nebolo v živote toľko rutiny.