Len si to predstav
Len si to predstav.
Izba, tma, napätie, posledné lúče padajúc, hmyz, ťažké viečka prikryté obrazmi z diaľky, nepokoj, strach. Prekvapuješ ako vždy, tancuješ perami, blikáš, úsmev, pohľad, rozprávaš sa so mnou, o všetkom a o ničom, prsíš sa, koketuješ, vraždíš nevinnosť, pôdorysy kreativity. Oficiálne, tajomné, zdvorilé, praskajúce, driapajúce. Ty obluda, ty drôt! Ach, ohromujúca závislosť nekonečnej depresie, vyhrážanie sa slobodou umenia, opismi velikánov lásky, nekonečná clivota. Toto sme chceli. Si ako ranná rosa. A ja, tvoj básnik, pichliač sebazáchovy, chcem ti rozprávať, šepkať, aby som sa nehanbil pred tebou, som tvoj, znič ma, trhaj ma, to ja som pôvod všetkého zla na zemi, vyškriab mi oči, nech onemiem. Opime sa. Opi ma, aby netrpel som na papieri, lež v priestore. To znie lákavo, taký jeden pohár, nuž vo víne sa zvykne utápať pravda. Rozliate víno, slastné ako definícia sladkosti, kvapky, mláky, hektolitre, mokré, lepkavé telá, ich premoknuté závetria, vlákna, šaty, zbytočné pokrývky samoty. Voda, pena, orosená nádhera, fantázia v rozkvete, dve schránky v objatí, parný valec, milióny skupenstiev, ach tak by som driapal kachličky, ponáral sa do tvojich úst, hrýzol ti svedomie, zbesilo ťa otravoval, spájal protipóly, experimentoval s výbuchmi elektrónov, zaplavoval ťa protónmi, fyzici sa môžu ísť vypchať.
Byť tak tvojim sochárom, ako keď tvaruje svoju Afroditu, medzi prstami preteká mu hlina, milimeter za milimetrom, dotyky, och aký dokáže mať ruka silný stisk! Blúdime, narážame do iných svetov, zimomriavky, nechávame sa nimi unášať, teraz patria nám! Opájajme sa nekonečne dlho, iskríme, neprestávajme, nech tento moment nikdy neskončí, kričme, vrhajme oheň na zbabelcov, čo držia moc nad časom. Vraždíme sa očami, vnárame si prsty do vlasov, trháme posledné kúsky stroskotaných pochybností, tiaž ľudskej príťažlivosti, odrážajúcej sa gravitácie, jemná pokožka. Tekutinou zaplavení dusíme sa, pena vo vlasoch, vysychá neistota, besné monštrá, stroskotanci slušnosti. Kričal by som, trhal koberce. Belasé hry pocitov, nafukujúce sa bubliny, voda vrie pod pokrievkou, trasie ňou, lomcuje, kysnuté cesto, rozpálený olej, A mol, povodeň, búrajúce mosty, lavíny, snehové búrky, zaplavené domy, ulice, práčka nastavená na 60 stupňov, niagáry, gejzíry, fontány, deti hrajúce sa so striekajúcimi pištoľami, zasúvací nôž, kľúč od zámku, my dvaja, gól, horúce kakao, nôž sa pomaly zabára do masla, vykúpenie. Niet v knihe receptov. Na koláč v rozohriatej peci polevu, pomaly, zľahka vytvarovať múčnik eufórie.
A ty roztápaš sa ako vosk, ja knôt, pripravený horieť, vybuchnúť a zhasnúť, vychladnúť, stuhnúť s tebou, ráno sa zobudiť v kahanci ako jedna hmota. A viac sa už nerozpustiť. Zostať tak na veky. Čakať na zápalku.
Si nádhera.
Si moja.
Si.
Sme!
O tom by som mohol hodiny písať. Ako vtáky ráno skladajú symfónie, ako sa derie svetlo cez škáry, ako zistím, že to nebol sen. Ako je takých chvíľ za život málo. Do slúch prúdi skladba, ktorou si ťa pripomínam. A rušňovodič vstáva do práce. Kiež by ho nebolo.
Čítal ju každý z nás.
Knihu, ktorá sa pomaly chýli ku koncu.