Politika rovnováhy síl a jej problémy (1815-1847) - NOVÉ !!!
Politika rovnováhy síl a jej problémy (1815-1847)
Rozpor medzi liberalizmom a konzervativizmom a zdôrazňovanie či odmietanie národných práv a s tým súvisiaci rozmach národných hnutí boli hlavnými problémami, ktorými sa veľmoci po Viedenskom kongrese museli zaoberať. Práve požiadavka národov na sebaurčenie oslabila spoluprácu zakladajúcich členov zakladajúcich členom svätej aliancie. Národné hnutie sa najskôr a najbúrlivejšie prejavilo v nemeckých štátoch, kde myšlienka vytvoriť jednotný štát jestvovala už od čias Napoleonových výbojov. Nemecký spolok po Viedenskom kongrese túto túžbu nenaplnil. Bol voľným spojením samostatných štátov a množstvo colných hraníc bránilo hospodárskemu rozvoju každého štátu. Spoločný snem nemal takmer žiadne právomoci a politicky v ňom dominovalo Rakúsko. hnutie za jednotu malo najviac prívržencov na univerzitách kde študenti vytvárali vlastenecké spolky, ktoré spolupracovali a svoje ciele chceli dosiahnuť atentátmi. Zásluhou Metternicha však zasiahli pris. Viedenského kongresu a zakázali študentské hnutia a na univerzitách zaviedli dozor a prepustili profesorov hlásiacich sa k jednotnému Nemecku.
Ďalšími ohniskami nepokojov bol Pyrenejský a Apeninský polostrov. V Španielsku medzi sebou zápasili konzervatívci bohatých vrstiev obhajujúcich monarchiu a prívrženci liberálneho hnutia najmä zo stredných mestských vrstiev. Spory vyústili až do štátneho prevratu vedeného Simonom Bolivarom v januári 1820, kedy bola prijatá prvá ústava a kráľ Ferdinand VII. súhlasil s likvidáciou feudalizmu.
Tento úspech povzbudil národnooslobodzovacie hnutia v Taliansku. V júli 1820 vypuklo povstanie proti Rakúskej nadvláde v Neapolskom kráľovstve, ale zásluhou svätej aliancie bolo potlačené.
Úsilie o liberalizáciu pomerov sa prejavilo dokonca aj v Rakúsku, kde panoval stále nedotknutý feudálny absolutizmus a o zavedenie ústavy a zmenu pomerov sa snažila len malá vrstva slobodomyseľných šľachticov. Tí využili smrť bezdetného Alexandra I. a 25.12.1825 sa skupina dôstojníkov v Sankt Peterburgu pokúsila o štátny prevrat. Žiadali o zrušenie nevoľníctva a nastolenie konštitučnej monarchie. Toto vošlo do histórie ako povstanie Dekabristov. Vodcovia však boli potrestaní vyhnanstvom na Sibír a cisárom sa stal Mikuláš I.
Liberalizmus sa veľmi skoro po Viedenskom kongrese začal prejavovať aj v západnej Európe, kde si liberáli zakladali vlastné strany a vydávali svoju tlač, kde kritizovali vládu. Nespokojnosť liberálov s reštauráciou monarchií sa prejavila aj vo Francúzsku. V júli 1830 sa kráľ Karol X. pokúsil obmedziť slobodu tlače a znížiť počet poslancov snemovne. Dekréty vyvolali protesty žurnalistov a liberálnej inteligencie v Paríži. Protestujúcich zahnalo kráľovské vojsko, na čo odpovedali v dňoch 27.7. a 29.7.1830 a dobyli kráľovský palác. Karol X. sa vzdal trónu a vyzeralo, že Francúzsko bude republikou. Nakoniec však zvíťazili umiernení prívrženci monarchie. Bourbonovci boli zosadení a kráľom sa stal Ľudovít Filip Orleánsky. Po tejto revolúcii sa rozšírili občianske slobody a podnikateľská vrstva dostávala pre svoje aktivity štátnu podporu. Tridsiate roky sú pre Francúzsko obdobím hospodárskej prosperity.
V Anglicku ako hospodársky najvyspelejšej krajine v 19.storočí existovali stále dve najvýznamnejšie politické strany. Toryovia a Vhigovia ale v súvislosti s nástupom ideológií sa začala formovať robotnícka trieda a prvý boj robotníkov za ich práva 8.5.1838 sformovali svoj základný dokument „Charta ľudu“, kde používali všeobecné volebné právo pre mužov starších ako 31 rokov, bez ohľadu na veľkosť majetku a plat pre každého člena parlamentu. Toto hnutie je známe ako chartistické. 7.júna 1832 bola prijatá reforma volebného systému, ktorý novovzniknutým a doposiaľ nezast. mestám Birmingham, Leeds, Manchester, udelila po jednom či dvoch zástupcoch. V nej však na hlasovanie vo voľbách bolo potrebné vlastniť istý majetok.