moje morča
Asi neviete - síce, skade aj - že ja mám morča. Takže, poviem vám všetko.
Je to už asi rok, čo môj psík Riky, verný kamarát a priateľ, zdochol. Niet sa čomu čudovať, mal na to už svoj vek. Nebola to žiadna vyberaná rasa, proste zmes. Ale tí sú najvernejší. Bola som z toho veľmi nešťastná, stále som plakala, až to bolo na nevydržanie. A tak mi mama sľúbila, že mi kúpi zvieratko. Trochu som sa ukľudnila, nasadla do auta a hurá do mesta. Zastavili sme pred najbližším chovproduktom. Bol obrovský. V predsieni bola veľká tabuľa na pomoc zvieratám v útulku. Vo vnútri bolo množstvo krásnych zvierat. Rybky, hady, jašterice, vtáčiky, zajace a moje obľúbené - morčatá. Bolo ich tam hádam aj desať. Skákali, kvíkali, niektoré aj spali. No mne sa zapáčilo jedno. Bolo malé, malo veľké ušká a ešte väčšie čierne očká. Celé biele s maličkými hnedými škvrnkami. Povedala som si - toto bude moje. Po chvíľke ku nám prišla predavačka. Dala nám ho do malej krabice. Poďakovali sme sa a odišli. Celou cestou bláznivo kvíkalo a behalo. Mama začala rozmýšľať, aké by sa jej hodilo meno. Ja som v tom mala dávno jasno. Bude sa volať Mimi!!! Dnes má už naša Mimi rok a je čoraz ukvíkanejšia. Ráno nás vždv budí. Veľmi ju ľúbime, veď je to člen rodiny. Však, Mimi?