skúšajú dlhé
medzihry času
keď stiera z dlaní ticho
a z nej samotu
otvára oči
a on ,
zhasína zas tmu
viaznu slová v čase
čo skladá si z čriepkov
/ z tých, čo večer šepká do vankúša/
a čaká ,
či vzíde
pravda sama ,
čo vtlačená je,
do útrob papiera,
veď už sa nedá,
každým dňom
viac a viac
ju zapierať
s vlnami vánku
však, plynú
iba ,
smutné metafory
ten zmätok,
je vlastne prianie
nech nezabudne,
na
poéziou zmučené,
popraskané pery