Moja cesta ku koňom
Moja cesta ku koňom bola výrazne poznačená rôznymi faktormi. Keď sa tak nad tým spätne zamýšľam, objavujem množstvo ľudí, bez ktorých by moje koniarske ambície nikdy neboli objavené. Ale začnem od začiatku.
Po prvý raz som zočila živého koňa /pokiaľ sa pamätám/ na červenom kameni. Vtedy ma moja teta /dnes si už ani nepamätám ktorá to bola, niežeby som ich mala nejak veľa ale za tie roky mi to nejako vyšumelo z hlavy:-D/ s vypetím všetkých fyzických aj psychických síl vytrepala na milého poníka. Nespomínam si, že by som z toho mala nejaký úžasný zážitok, vlastne si na to nespomínam takmer vôbec.
Odvtedy som stretla ešte niekoľko koníkov a pár krát som sa aj previezla ale žiadne veľké dojmy to na mne nezanechalo.
Potom som začala chodiť na gympel. Osemročný. A nastúpila som do akejsi triedy koniarov kde takmer polovica spolužiačok chodila aspoň chvíľu na kone. Spočiatku som si spoločne s mojími nekoniarskymi spolužiakmi z báb ktoré chodili na kone robila srandu.
Raz naši mali ísť navštíviť jedného ocovho spolupracovníka, ktorý mal /a ešte stále má/ v Trenčíne kone. Volali ma, nech idem s nimi, ja som ich však poslala do kelu /v tom čase som mala ešte predsa len slušnejší slovník, čo už :-D/, že mna kone nezaujímajú.
Krátko na to nás naša pani profesorka výtvarnej vzala na ranč kresliť kone. Spomínam si, že môj vtedajší výtvor bol dosť hrozný, čo už, nikdy som nemala talent na kreslenie. Ale čo mi utkvelo v pamäti bolo tí dvaja pažraví a dotieraví koníci /Draugs a Larson, pozn. autora/. Nejakým zváštnym spôsobom ma očarili. Baby, ktoré už vtedy chodili na kone sa tam správali ako doma, čo ma fascinovalo.
Keď som prišla domov, nemohla som odolať a všetko som našim porozprávala. povedali, že cez víkend pôjdu znova do Trenčína a ja som sa k nim tentokrát nadšene pridala.
Tu prichádzame k ľuďom, ktorí v tomto smere asi najviac ovplyvnili moju budúcnosť. Keď sme dorazili pred stajňu v Nozdrkovciach a zaparkovali auto, prišiel nám naproti chlapík na koni. Kôň sa mi zdal byť obrovský a mala som z neho trocha strach. Palo, ocov kamarát zoskočil z Mandynky a ani som nevedela ako a sedela som na nej ja. Zomlelo sa to tak rýchlo, že som ani nestihla protestovať. A tak sediac na obrovskej /160cm??? :-D/ ryšavej kobyle, s čepsami na nohách som sa cítila ohromne jazdecky :-D. Danka, dnes už Palova manželka ma odviedla do jazdiarne kde Mandy pripla lonžku. tých pár minút na lonžke mi pripadalo strašne dlhých, miestami som sa aj trocha bála ale keď som napokon zliezla dolu, bola som na seba pyšná. dodnes si pamätám ten pocit.
Keď sme sa vrátili domov, zaumienila som si, že budem v jazdení pokračovať. Moje odhodlanie však pomaly opadávalo, a vďaka mojej nepriebojnosti som ani po pol roku jazdiť nezačala. Medzitým sme znova išli pozrieť našich Trenčianskych známych, ktorí sa medzičasom presťahovali aj s koňmi do vlastného. opäť som sedela na koni /na Frieškovi :-D/ a povedala som si, že tentoraz sa už nenechám svojou povahou odradiť.
Napriek tomu však trvalo niekoľko mesiacov kým som sa rozhýbala. Vtedy som sa dozvedela, že moja vtedajšia najlepšia kamoška začala chodiť na kone. to ma naštartovalo. Keď môže Tereza, prečo nie aj ja. A tak som sa jedného dňa vybrala s Luciou a Terezkou, ktoré sa ma láskavo ujali, na ranč. zoznámila som sa s Táňou, vtedajšou trénerkou, ktorá skonštatovala: "aspoň že niesi ako Lucia, malé pivo,". No, malé pivo som ešte ani vtedy rozhodne nebola a tak som sa začala pomaly zaúčať do koniarskych záležitostí. Terezka a Lucia mi ukázali kone, stajňu, táčky:-D a ja som sa začala pomaly udomácňovať.
Odvtedy ubehlo 5 rokov a ja trávim pri koňoch každú voľnú chvíľu. Kone a práca s nimi sa stala zmyslom môjho života a napriek tomu, že na ranč už chodím iba zriedka, ostalo mi naň množstvo krásnych spomienok.
Teraz cítim potrebu ďakovať, tak ďakujem:
Ďakujem p. profesorke Rapošovej, že nás vytiahla v ten pekný jarný deň na ranč kresliť kone, ďalej ďakujem Palovi a Danke Mikulášovcom za to, že ma ku koňom priviedli, čo im moja mama dodnes nevie odpustit :-D ale aj za to, že ma u seba čas od času trpia aj teraz, keď už je zo mna stará kobula :-D, potom dakujem Lucke Ružekovej za to, že mi povedala, že Tereza chodí na kone .-D, Tereze Topoľskej za to, že začala chodiť na ranč, hoci ju to po chvíli omrzelo posielam pozdrav do Hongkongu :-D. Ďalej dakujem Lucke Trojanovej a Terezke Zigovej, ktoré sa ma ujali keď som bola na ranči nová, Táničke Gašparovičovej za to, že bola na mňa vždy dobrá a nikdy mi nenadávala ikeď ostatným sem tam áno /asi som mala šťastie :-D/ a za to, že mi vštepila nielen základy jazdenia ale aj toho, že pri koňoch treba rozmýšľať a pre toto všetko bola mojim velkym vzorom, Jankovi Dugovičovi, ktorý ma naučil ako diplomaticky vychádzať s nadriadeným, hoci ním nikdy nebol:-D a za to že mi umožnij a stále umožňuje jazdiť na jeho koňoch, Klaudii Tallovej za to že so mnou strávila asi rok mojho koniarskeho života, Ivanke Smetanovej za nedelne poobedia :-D, Simone Rimanovej a ostatnym senkvicarkam. Simonke Sekerovej a Dominike Chvostekovej za to, že to so mnou vydržali až doteraz hoci som bola niekedy odporná, Lukášovi Píseckému proste len za to že je, lebo neviem nájsť konkrétny dôvod :-D, Lucke Mandincovej, za to že mi občas požičala Salomku a za našu poslednu vychadzku .-D, Veronike Konevalikovej sa v prvom rade ospravedlnujem za všetko hnusne čo som jej kedy povedala a ďakujem za to, že mi dovolila jazdiť na Lokynkovi :-D, Martine Gecíkovej za fajny pokec na vychadzkach ale aj na jazdiarni... Ďakujem malym babam /vy viete ktore ste/, dakujem Andrei Szalayovej za to, že odišla na Kráľovú /dakujem, dakujem, dakujem :-D/... Ďakujem Veveričke Mituchovičovej za to že tak obdivuje moje jazdecké schopnosti ikeď nie je veľmi čo obdivovať, Janke Peschlovej za to, čo ma naučila za tých pár hodín v táboroch a za všetky rady ktoré mi ked dala mailom :-D... Na záver ďakujem mame a tatovi ktorí mi napriek všetkému kone nikdy nezatrhli, Ingridke Lančaričovej, mojej veľkej konskej kamoške za to ze jej ešte nejdem na nervy hoci som dosť otravná:-D, Katuške Trtekovej za to, že je ochotná počúvať moje drísty o koňoch hoci ju nezaujímajú a ajtak ma má rada:-D a ďakujem Danke Dvořákovej, Katke Švachovej a celému osadenstvu Koniarne v Častej za to, že mi poskytli môj najnovší konský domov :-D
Týmto by som sa chcela rozlúčiť s Rančom MM a jeho osadenstvom, pretože moje aktívne členstvo ako ste si všetci určite všimli sa skončilo. Nechcem aby ste na mňa zanevreli, pretože vás mám všetkých rada a dúfam že sa budeme spolu stretávať aj naďalej, hoci moja koniarska duša je už presťahovaná niekde inde :-D