Kapitola prvá
16. 6. 2008
Stalo sa to pred niekoľkými rokmi. Začalo sa to stretnutím s jednou babou. Vtedy som ešte netušila, že sa tým odštartovala nová etapa môjho života. Nemohla som predpovedať, že na ten pochmúrny sivý a upršaný deň, druhého septembra budem do konca života spomínať. Nemohla som ani len tušiť, že tento deň odštartuje najprelomovejší rok v mojom živote.
Prišla som do školy. Prvý deň v škole, po dlhých letných prázdninách. Asi každý pozná tie zmešané pocity, ktoré sa rok čo rok opakujú. Na jednej strane radosť z toho, že môžeme opäť vidieť svojich priateľov, známe tváre ktoré nám počas tých dvoch mesiacov voľna určite začnú chýbať a na druhej strane smútok. Smútok lebo na tie krásne slnečné letné dni nám ostali už len spomienky. Smútok nad tým, že sa musíme znovu vrátiť do tých povestných počmáraných školských lavíc, spojených s povinnosťami a dlhými hodinami bezcieľneho a niekedy až zbytočného sústredenia.
Keď som vošla do triedy, ktorá nám bola tento rok pridelená, myslela som si, že som si zmýlila miestnosť. Trieda bola prázdna. Iba na jednej stoličke, úplne v poslednej lavici sedelo dievča. Drobná tmavovlasá baba s modrými očami, ktorú som nikdy predtým nevidela.
„Ahoj, je tu oktáva?“ spýtala som sa.
„Pokiaľ viem tak áno, som tu totiž nová,“ odvetilo dievča.
„Aha. Ďakujem,“ poďakovala som za informáciu a položila si tašku do kúta. So spolužiakmi som vždy dobre vychádzala. Vo všeobecnosti sme boli veľmi dobrá partia, len občas sme sa trochu pochytili, zvyčajne kvôli blbostiam. S nikým z triedy som však nemala nejaké väčšie rozpory. Je možné, že som sa im zdala byť divná, neviem. Posledne dva roky som sedávala sama. Vyhovovalo mi to. Mohla som sa na lavici rozťahovať, keď som chcela mať pokoj, nikto ma neotravoval, keď som chcela spoločnosť tak som si ju našla. V to ráno som opäť zasadla so mojej „somárskej“ lavice a myšlienky sa mi rozutekali kade tade.
Odrazu ma vytrhol z úvah mohutný rev. Okamih prekvapenia, potom sa rozleteli dvere a dnu vbehla hlučná skupina. Aha, jasné, naši treidni emáci zase niečo „konzumovali“. Rišo, Maťo a Števo sa vohnali do triedy ako velká voda. Dievčina v opačnom kúte triedy na nich trochu vyjavene zízala. Ani sa jej nečudujem, také xichty tažko niekde inde uvidieť. Vlasy odfarbené na čierno s prímesami rôznych prelivov, čierne linky okolo očí, po ksichte hneď niekoľko pírsingov a oblečenie ktoré je zbytočné komentovať. Napriek tomu, že na prvý pohľad vyzerali fakt odpudzujúco, boli to fakt super chalani. So Števom som dokonca chvíľu chodila. Asi dva týždne. Ale to už bolo dávno, pred piatimi rokmi. Boli sme ešte len decká.
Netrvalo dlho a do triedy sa dovliekli aj modelky. To boli baby ktoré mali vhodné miery na túto činnosť a veľmi dobre si to uvedomovali. Vo vypasovaných rifliach, značkových teniskách a „topíkoch“ ktoré, povedzme množstvom látky rozhodne nezodpovedali cene, za ktorú boli kúpené vplávali do triedy. Najvyžšia, najštíhlejšia a najkrajšia bola Dáša. Lenka, Hana a Baša boli tak trochu jej príveskami. Napriek všetkému som ani s nimi nikdy konflikty nemala.
Skôr ako Maroš, vstúpil do triedy jeho účes. Cez leto mu očividne narástly vlasy ktoré mal teraz vyčesané s asi tonou gélu dopredu takže vyzerali ako šilt. Bol to triedny „džefo“, myslel si o sebe viac ako si zaslúžil.
Potom prišli hiphopáci. Mohli si blahoželať, boli najpočetnejší. V našom triednom parlamente mali viac kresiel ako všetci ostatní dokopy. Baby aj chalani v širokých bedrových rifliach a širokých nebedrových tričkách efektne skombinovaných s reťazami, šiltovkami či inými doplnkami.
Po nich prišlo už len zopár jednotlivcov, ktorí podľa dnešných spoločenských pravidiel „nestoja za povšimnutie“. Boli to jednotkári, umelci a počítačoví máníci.
A triedna. Pani profesorka Štálová. Mladá matikárka, o ktorej kolovali skutočne pikantné historky. Nikto sa však nikdy nedozvedel, či sa niektorá z nich zakladá na pravde. Budila príliš veľký rešpekt. Avšak keďže sa hovorí, že bez vetra sa ani lístok na strome nepohne, všetci sme dodnes presvedčení, že reči sú podložené skutočnosťou.
Nasledovali príhovory. Mnohí to iste poznáte. Nikto sa neunúva napísať si nový, veď do ďaľšieho roka to ajtak všetci zabudnú. Ale keď máte už po ôsmy krát počúvať ten istý príhovor, je jasné, že na vás po niekoľkých vetách začnú ísť mdloby. A tak som počule len:
„Milí učitelia, milí študenti. Srdečne Vás vítam v novom školskom roku. Obzvlášť vítam našich tohtorocných primánov a prvákov.....“
Koniec, viac som nepočula. Stojac na školskom dvore v nepríjemnom mrholení sa mi myšlienky opäť rozutekali na všetky strany. Prebrala som sa až pri záverečných slovách:
„...a tak vám všetkým prajem príjemný a pokojný školský rok. Ďakujem.“
Skončilo to, chvalabohu. Rozľahol sa potlesk, ktorý nepochybne ocenil nielen snahu ale hlavne to, že pani riaditeľka konečne prestala mlieť. Vrátili sme sa do triedy. Dostali sme rozvrh. Prvý. Všetkým nám bolo jasné, že sa ešte minimálne dvanásťkrát zmení, preto sme sa nad ním len pousmiali. Dostali sme aj zoznam učiteľov. Takmer všetko ako vlani, bolo by kruté meniť učiteľov v maturitnom ročníku. Bolo tam iba zopár drobných zmien. Na telák sme dostali Rubeca. Aj baby. Hrozné. Ale počítala som s tým, naša doterajšia telocvikárka sa konečne pobrala do zaslúženého dôchodku. A deják. Dozvedela som sa že dejepisárka išla na materskú. Čo zas nebola až taká katastrofa, v jej podaní boli aj najväčšie a najkrvavejšie vojny len nudnou rutinou. Dostali sme chlapa. Volá sa Mareš. V živote som ho nevidela. Horela som zvedavosťou. Ale čerešnička na torte tohoto prapodivného dňa prišla o pár minút, keď mi Štálová povedala:
„Tina, prosím ťa sadni si k Emke, pomôžeš jej zvyknúť si u nás.“
Znelo to ako milá nevinná prosba, všetci sme však vedeli že ide o rozkaz. Ak nie priam vyhrážku. Ema, ktorej meno som sa konečne dozvedela sedela obarene vo svojej lavici a tvárila sa trochu zahanbene. Ja som si napchala veci do tašky a odpratala som sa do Eminej lavice. Snažila som sa tváriť, že ma to vôbec neotravuje, už len kvôli tomu, že to určite bolo trápne aj jej.
„Som Tina,“ predstavila som sa a pokúsila sa o úsmev.
„ Ja som Ema,“ povedala a sklopila zrak.
Ja osobne som nikdy nebola na nadväzovanie kontaktov. Vždy som počkala, kým ma osloví ten druhý. Ale teraz, postrčená triednou som nemala veľmi na výber. Niežeby som nechcela Emu spoznať, to rozhodne nie. Ale v tom šoku z toho, že ma vytrhli z môjho súkromia som pravdepodobne nevzbudila práve najpríjemnejší dojem.
Zazvonilo. Opäť som napchala veci do tašky a po hrozných dvoch hodinách prvého dňa v škole som sa chystala na odchod.
„Ozaj a kde bývaš?“ spýtala som sa Emy odrazu.
„Na druhom konci mesta, vedľa obchoďáku,“ odvetila Ema.
„Tak to máme spoločnú cestu,“skonštatovala som a vyrazili sme. Rozprávali sme sa celou cestou a napokon som mohla triednej len ďakovať, že to na nás takto narafičila. Nemusela som rozmýšľať o tom čo poviem, s Emou to išlo samo. Napokon, keď sme prišli k Eminmu paneláku, mali sme pocit, že sa poznáme odjakživa.
„A ty kde bývaš?“ spýtala sa Ema.
„Tu o pár ulíc ďalej. No už musím utekať, tak ahoj!“ zavolala som za ňou a ona ma odzdravila a zmizla vo vchode.
Prišla som domov a zjedla jogurt. Mama bola v práci. Sadla som si k počítaču, pozrela e-maily. Potom som sa prezliekla a vyrazila na autobus.
Stajňa kde chodím jazdiť a pomáhať je asi 15 minút autobusom. Chodila som tam vtedy ešte len krátko, začala som pred prázdninami. Predtým som chodila jazdiť do jedného klubu. Dodnes nechápem, ako som tam mohla vydržať päť rokov. Stálo to tam strašné peniaze a absolútne som si nesadla s trénerkou. Bola to fúria.
Cestou do stajne som sa zastavila v obchode. Kúpila som si tresku a dva rožky s tým, že si ich neskôr v stajni zjem. Preliezla som cez kopec až za dedinu. Cestou som prechádzala okolo rozľahlých výbehov na ktorých sa pásli kone. Prišla som do stajne a v šatni som si odložila veci. Nikto tam nebol. Prišla mi esemeska od Sáry, že dnes nepríde. Vzdychla som si a pokrčila plecami. To mi robí bežne. Sadla som si do klubovne a zjedla tresku s rožkami. Potom som sa chopila metly a pozametala stajňu. Stále ani živá duša. Keďže som nemala nič lepšie na práci, pustila som sa do upratovania sedlovne. Zrazu som vonku začula auto. Vykukla som von oknom, bol to Robo. Majiteľ stajne. Odložila som sedlo, ktoré som práve čistila a vyšla ho pozdraviť.
„Ahoj Tina.“ Odzdravil ma a tváril sa skleslo.
„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa ustarostene.
„Borisko je v nemocnici. V noci mu bolo strašne zle. Doktori nevedia zistiť čo mu je,“ povedal potichu. Vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače. A to on rozhodne nie je žiadna citlivka. Robo bol šťastne ženatý tridsiatnik. Urastený tmavovlasý chlapisko, ktorého by som rozhodne nechcela stretnúť rozzúreného v tmavej uličke. Na vonok pôsobil ako veľký tvrďas a spočiatku som z neho mala trochu strach. Bol to však férový chlap a čoskoro som si u neho vybudovala istý rešpekt.
„Tak čo tu robíš, prečo nie si pri ňom?“ vedela som, že zo všetkých tvorov na svete má najradšej práve svojho syna.
„Je pri ňom Lucia. Nechce sa od neho pohnúť. A stájnik má zápal pľúc, treba zatvoriť kone,“ vzdychol si Robo. Kone boli po Boriskovi a Lucke jeho ďaľšou životnou láskou.
„ Mal si zavolať, urobila by som to sama.“ Povedala som za behu, pretože on sa už náhlil k bráne výbehu.
„Nevedel som, že tu budeš,“ poznamenal. Spoločnými silami sme zavreli kone do maštale a Robo už fujázdil preč.
„Ak chceš, môžeš ojazdiť Kornela, potrebuje pohyb,“ zakričal ešte za mnou z okienka a odfrčal. Kornel bol krásny urastený sivý valach s čiernou hrivou a chvostom. Bol to Luciin obľúbený kôň, chodila s ním na súťaže. Niekedy som na ňom jazdievala keď Lucka nemala čas. Mala som ho veľmi rada, bol absolútne perfektný. Ukážkový exemplár koňa.
Keď som dojazdila, starostlivo som ho odsedlala a skontrolovala mu kopytá. Zavrela som ho do boxu a navozila som seno do stajne zo senníka aby mal večer Robo menej práce. Bolo zhruba pol šiestej keď som sa dotrepala na zástavku.
Autobusár, nehorázne mrzutý chlapík odmietol zastaviť na prvej zástavke a tak som sa musela domov trepať z druhej, cez celé mesto. Keď som prišla, mama ma začala spovedať.
„Ako bolo v škole?“ pýtala sa. Osprchovala som sa a sadla som si k nej v obývačke na pohovku. Venovala som jej asi polhodinu svojho vzácneho času a potom som sa zavrela v izbe a zapla telku. Bol to jeden z mojich obľúbených spôsobov relaxu, avšak mala som vytipované len určité programy. Väčšinou seriály. A práve teraz išli Simpsonovci.
Ubehlo pár dní, ktoré som prežila pendlovaním medzi školou a stajňou. Lucia ma poprosila, aby som im pomohla s niektorými povinnosťami, pretože mali s malým veľmi veľa starostí. Ukázalo sa, že mal otravu jedlom zo škôlky. Škôlka mala obrovské problémy, nemocnica na nich poslala hygienika. Borisko sa zotavoval, aj keď len veľmi pomaly.
V škole som stále sedela s Emou. Veľmi rýchlo sme zistili, že máme veľmi veľa spoločného. Každé ráno sme sa stretli pred ich bytovkov a išli spolu do školy. Sľúbila som jej, že ju vezmem k nám až sa skončí celý ten chaos okolo Boriska. Pochopila to. Trochu ma prekvapilo, že jej vôbec neprekážalo, keď som rozprávala o Lendlovcoch a ich stajni. Dokonca jej neprekážalo ani keď som hovorila o koňoch. A to aj napriek tomu, že kone nikdy neboli jej posadnutosťou, tak ako mojou. Vždy trpezlivo počúvala, čo som jej rozprávala a nikdy nevyzerala, že by ju to nudilo. A tak isto som aj ja vždy so záujmom počúvala keď mi rozprávala o tom, čo je nové na tanečnej a ukazovala mi nové kroky a zostavy čo sa naučila. Bolo to zvláštne ako nás fascinovali záujmy tej druhej, ikeď len pasívne. Emu by som nedostala na koňa ani žeriavom, mala z nich panický strach. A ja ako totálne tanečné poleno by som sa v jej situácii asi tiež veľmi neosvedčila. Ale Ema bola jediný človek, pri ktorom som bola schopná spojiť moje dva doteraz úplne oddelené životy. Ten v škole a ten pri koňoch.
Jedného dňa vo štvrtok mi Lucia zavolala, že Borisko už zase chodí do škôlky. Z choroby sa úplne zotavil, čo ma veľmi potešilo. Bolo to zhruba v polovici septembra a v škole sme začínali mať tie pravé fofry. Zavolala som Emu po škole k nám. Sedeli sme v mojej izbe a rozprávali sa učiteľoch. Presnejšie o Marešovi, mladom dejepisárovi. Uznávam, že vyzeral dobre. Dokonca veľmi dobre. Príjemné spestrenie po našich doterajších učiteľoch. Ikeď teda je pravda, že doteraz sme mali väčšinou samé ženské. Ale to čo stvára Ema vždy keď sa k nej priblíži sa mi zdá choré. Hneď na prvej hodine, keď sme sa mu predstavovali sa Ema tak rozklepala, že zo seba nevedela vytlačiť ani vlastné meno. Chvalabohu, Mareš zachoval profesionalitu a prešiel to mlčaním. Odvtedy mala z neho takmer panickú hrôzu. Ani ona sama nevedela povedať, či má z neho naozaj taký strach alebo je do neho zaľúbená. Ťažko povedať čo by bolo horšie.
„Ja sa nechápem. Vieš si predstaviť čo spravím keď ma vyvolá? Veď pred ním neviem zo seba vysúkať ani jediné slovo,“ desila sa Ema.
„Ach bože Emi, fakt to nedokážeš prekonať?“ pýtala som sa. Mala som o ňu strach. Učila sa na jednotky, s výnimkou matiky a fyziky ktorým jednoducho nerozumela. Bola pravý opak mňa. Bola usilovná, pracovitá, snaživá. Ja si nepamatám deň, kedy by som sa venovala škole dlhšie ako pol hodinu... Napriek tomu som sa učila na dvojky, trojky. Samozrejme, pri mojom prístupe sa museli vyskytnúť aj horšie známky, k tým sa však nepriznávam.
„Nedá sa to. Ver mi, aj ja by som sa najradšej prestala správať ako korunovaný idiot. Ale nejde to. A predstav si ako sa cítim na seminári. Je nás tam len 13. Hrozné.“
Ľutovala som ju. Nemala to ľahké. Ikeď som ju nedokázala dosť dobre pochopiť. Nebola som typ baby, ktorá sa tak ľahko a bezhlavo zaľúbi. Lebo ja narozdiel od Emy som si bola istá, že to nie je strach.
writing an academic essay x83tcg
(EugeneSef, 6. 4. 2023 22:47)