Čože je to päťdesiatka? :)
No, ľudia, aký je váš vzťah k turistike? Milujete vôňu príro dy, štebot vtáčikov, pokoj a slobodu, šlapúc lesom?
Ja proti lesu skutočne nič nemám, no vždy som si ho radšej vychutnávala z konského chrbta, či iného dopravného prostriedka. Nakaziť ma týmto lesným šialenstvom sa celých 8 rokov pokúšala moja milá pani profesorka Kamila, očividne bez úspechu. No potom prišla ONA! Častovská päťdesiatka .
Voľný deň, piatok, 8. máj. A ja, namiesto toho, aby som v pohode a kľude spinkala do desiatej, do druhej v pyžame pozerala telku ako obyčajne, som sa nechala nahovoriť na toto.
Odbilo /v mojom prípade odzvonilo/ 06:00 stredoeurópskeho letného času a moje nevyspaté telo sa vykotúľalo z postele. Umyla som sa studenou vodou, nech sa preberiem, čo samozrejme nezabralo, so zalepenými očami som si spravila rožky, zbalila čo sa dalo, obliekla sa, obula a vystrojená som si ešte spomenula na jednu dosť dôležitú telesnú potrebu, ktorú sopm zabudla vykonať. 06:50, sediac na záchode mi zapípala esemeska od Reného, že bude meškať. No čo, oblečená, nachystaná, zviezla som sa výťahom dolu, obišla podguráženého suseda opierajúceho sa o vchod, sadla si pred bytovkou na lavičku a užívala si príjemné ráno.
07:15, po tom čo som na tej lavičke takmer zaspala sa odvoz dostavil a ešte stále celkom neprebratá som bola unesená do Častej. Bola som mierne prekvapená, že sme tam boli z našej skupiny prví, keďže už aj my sme tak pol hodinku meškali . Tak sme sa zapísali a čakali. Netrvalo dlho a zjavili sa aj ostatní, vyzerajúc presne tak ako som sa ja cítila. Rozkývali sme svoje civilizáciou znudené údy a vybrali sa najkratšou cestou v ústrety Červenému Kameňu.
Tu som prestala vnímať čas . Prvý úsek, civilizovaná a relatívne rovinatá asfaltka bol celkom príjemný. Pri papierničke sme však po prvý raz zočili skutočnú lesnú cestu, čo mne osobne rozhodne náladu nezdvihlo . Moja nenávisť k turistike vzrastala priamo úmerne s koeficientom stúpania až kým sme nedorazili na Zošku. Bufet a kofola boli fakt super, ikeď kofolu môj zdesený žalúdok trávil dosť dlho . Keďže sediac v bufete moje spotené telo popadla zima a Kačenu pochytila akčná nálada, sme sa my, dorast, zdvihli a odfrčali dopredu v ústrety prvej kontrole. Zbytok skupiny zanechaný v bufete nás na naše zdesenie čoskoro dobehol a na Čermáku sme sa ocitli všetci takmer naraz. Dali sme si podpísať papieriky a zatiaľ čo všetci normálni ľudia sedeli, jedli a pili, my sme sa plné nadšenia vrhli dopredu. Kráčalo sa nám krásne s pocitom, že sme všetkých nechali za sebou. Naše nadšenie sa však nesmierne rýchlo vyparilo, keď sme sa po pol hodine dozvedeli, že ideme opačným smerom . Nepríčetne naštvané na našu blbosť sme sa vrátili na Čermák za polovicu času a pokračovali v ceste, tentoraz už správne. Hnané dopredu túžbou dobehnúť čas čo sme stratili sme sa ani nenazdali a boli sme na Skalke. Tam nás už čakali naši ostatní, uškŕňajúc sa popod nos .
Naše nadšenie nás však neopúšťalo, a tak sme si len nechali podpísať papierik a vybrali sa ďalej. Kačena so Žeňou v záchvate hyperaktivity do Sološnickej doliny doslova zbeli, my s Deniskou obávajúc sa o naše fyzické zdravie sme si vykračovali podstatne pomalšie. V tom období ma začal zrádzať môj nenávidený členok, čo sa mi naozaj vôbec nepáčilo. Po odpornom zostupe sme sa ocitli v doline, pričom asfaltka bola skutočne pre mňa vykúpením.
Prišli sme k ďalšej kontrole, od milej tety dostali podpis a ja som zničenú Denisku ukecala na dlhší výstup, hoci ona sa proti tomu dosť bránila. A tak sme vyrazili v ústrety Vápenej, otrasnému veľkému kopcu. Hneď na začiatku výstupu nás dobehla Danka, čo sa nám ale vôbec nepáčilo. Aspoň trochu nám zdvihlo náladu zistenie, že chlapi to vzdali a odbočili na tridsiatku. A tak sme s Deniskou každých 10 krokov stáli, lepšie povedané sedeli, vôbec sme neriešili v čom sedíme a miestami sme boli rozhodnuté sa už ani nepohnúť. Okoloidúci turisti sa na nás dosť bavili, no nikto z nich nám nepodal uspokojivú informáciu o našej polohe. Tá cesta bola nekonečná.
Napokon to prišlo. Vápená. Okej, uznávam, že ten výhľad stál za to, no keby som tušila, čo všetko ma ešte čaká, naozaj by som si ho nevedela tak vychutnať. Keď som zjedla svoje prvé jedlo za celý deň, vyštartovali sme v ústrety Sklenej Hute.
Cestou dolu som už nestíhala nikomu. Danka nám ušla úplne, baby ma však solidárne čakali. Po relatívne krátkom čase sme stretli ďaľsie stanovisko s milými chlapíkmi a to čo nás po Vápenej šoklo bola ich triezvosť . Šli sme teda po modrej značke, ktorá nám čas od času nepochopiteľne mizla z dohľadu a mňa sily už pomaly ale isto opúšťali. Pri Sklenej Hute už frfľala aj Deniska. Dali sme si posledný raz podpísať papierik a vydali sa na záverečnú osem kilometrovú púť do Častej. Môj boľavý členok, oba bedrové kĺby a totálne otlačené nohy sa začali prejavovať v plnej miere. Spočiatku som ešte popadla niečo ako druhý dych a nadávajúc šliapala vpred, po čase ma však sily načisto opustili. Niekde v lese nad Častou som za skupinou zaostala a pomaly som si hľadala kúsok lesa vhodný na táborenie . René ma chvalabohu počkal a od tohto nápadu ma odhovoril. A tak, netuším a nespomínam si že ako, som prišla do Častej. Na Štadión som prišla posledná, vôbec ma to však netrápilo, lebo v istých momentoch som si bola istá, že tam neprídem vôbec.
Som presvedčená o tom, že celú 50tku v živote nedám, no hneď ako mi prejde svalovica zabraňujúca mi normálne chodiť, začnem trénovať. Aby som na budúci rok prežila v zdraví aspoň tu 35ku .