Zamyslenie nad zivotom
Sedim doma na riti, uz som vypila kavu, povysavala, a stale nie som v stave nieco robit. Rozmyslam, ako to v tomto svete funguje. Je rychly, dynamicky, cele dni sa za niecim ponahlame, lebo nam proste nic ine neostava. Rano vstat, obliect sa, utekat do prace, s tym ze clovek sa nestihne ani vysrat, nieto naranajkovat, ak nie je ochotny vstat o pol piatej za tmy. Sadneme, ti stastnejsi do auta, ostatni to autobusu, vlaku ci na bicykel, odvezieme sa kam patri, tam pracujeme, lebo to treba, bez ohladu na to, ci nas to bavi ci naplna. Vecer prideme domov, ak mame stastie, venujeme par hodin nejakej zalube, ktora nas popri tom stereotype drzi nad vodou, popripade sa ideme opit, ved aj to je koniec koncov zaluba. Niekedy vsak nejde ani to, ved aj doma treba upratat, oprat, postarat sa o zahradu, ak mame, venovat sa rodine, ak nejaku mame. Ideme spat, a rano zase od znova. Ak mame volny vikend, co sa nie kazdemu vzdy podari, relaxujeme. Alebo, ak sme to inokedy nestihli, upratujeme, vysavame, perieme, zehlime, varime nedelny obed a vecer si pozrieme v televizii bezduchu reality show, lebo nic ine nedavaju, a uprimne, v tomto hektickom svete, kde osobnostny vyvoj alebo akekolvek emocie su neziaduce, lebo znizuju vykonnost, by sme nic ine ani prijat nezvladli. Nic inteligentne, nic povznasajuce, iba trapne dristy, ktore nam maju vymyt mozgy.
Ked prechladneme, dostaneme chripku, anginu, nadopujeme sa liekmi a s cervenym nosom a velkym balikom vrekoviek vyrazime do prace, ako kazdy iny den. Roznasame infekcie po otvorenych officoch, a onedlho chchrle cele nase okolie. A my sa cudujeme, nadavame na chripkove epidemie, lebo deti maju chripkove prazdniny, a kam ich dame, ked my musime do prace?
Chodime ako matohy, uvazneni vo vlastnych myslienkach a ignorujeme okolity svet. Necitime spolupatricnost s inymi ludmi, nie sme ochotni si navzajom pomoct, lebo na to proste nemame cas. A silu.
A potom, jedneho dna, cas od casu, pride rana. Vaznejsia choroba, alebo ochorie niekto z nasich blizkych, popripade niekto zomrie. Infarkt, porazka, rakovina... To je jedno, ved je toho tolko, ze to proste patri k zivotu. Niekto z bizkych umrie, poplaceme si do podusky, a cez den ide zivot dalej. Vstaneme, oblecieme sa, ideme do prace. Svet bezi, a to, ze niekto za jazdy vystupil je proste zivot.
Ale aky je to zivot? Ked nemame cas ani poriadne oplakat svojich blizkych, zamysliet sa, spomenut si, uvedomit a vyrovnat sa s tym. Nosime to v sebe, ako balvan, a radsej to nepustame von, lebo to by znizilo nasu vykonnost. A o tom predsa je zivot. Ci nie?
Jedneho dna kazdy tento svet opustime. A nasi blizki si poplacu v noci do podusky, rano vstanu a pojdu do prace. A svet bude bezat dalej. A kazdy si ponesie tie balvany, co si za zivot nazbieral, lebo nemal cas sa s nimi vyrovnat. A odnesie si ich do hrobu. Lebo tak to vraj ma byt.
Komentáre
Prehľad komentárov
Fine content. Thanks a lot.
essay writing companies https://phdthesisdissertation.com writing a dissertation literature review https://customthesiswritingservice.com
thesis mean s55mqb
(EugeneSef, 5. 4. 2023 19:57)