Čo odvial čas... 5.- 7.kapitola
Kapitola č.5: Šťastné a Veselé
Bol Štedrý deň a Elie v to ráno vyliezla zo svojej izby úplne zdrtená. Nielen z udalostí posledných dní, ale aj so situácie, ktorá kvoli nej vznikla. Atmosféra doma bola totiž viac než napätá a ona vedela, že je jej povodcom. Bola preto rozhodnutá ospravedlniť sa a snažiť sa aspoň na čas tváriť, že je všetko v poriadku, no jej plány stroskotali skor, než sa dostala do kuchyne.
"Elein, máš návštevu," oznámila jej matka stručne a vrhla na ňu krátky spýtavý pohľad. Elein len poslušne prikývla a zamierila k dverám. Hnevala sa sama na seba. Jej rodičia totiž neboli nahnevaní, akoby sa dalo predpokladať, lež chodili okolo nej po špičkách. Akoby bola nejaká časovaná bomba. Elie vedela, že chcú len jej dobro, no v tejto chvíli nevedela ani ona sama, čo chce, alebo čo potrebuje. Mala v hlave taký zmätok, ako ešte nikdy predtým.
S tichým povzdychom otvorila dvere a pri pohľade na červenú ružu, ktorú jej Mark podal zaúpela. Mark... na toho v tom všetkom zmätku celkom zabudla... vlastne nezabudla, ale priala si zabudnúť. Vedela, že mu raz bude musieť čeliť, ale teraz na to nebola pripravená... nie dnes... nie zajtra.
"Ahoj Elie!" pozdravil zvesela a naklonil sa k nej, aby ju pobozkal, ona sa však odtiahla, akoby ju jeho bozk popálil.
"Ahoj, Mark," zamumlala potichu s očami sklopenými k zemi.
"Šťastné a veselé! Chýbala si mi," zašepkal jej do ucha, nevšimnúc si, ako sa mimovoľne striasla. Cítila, ako ju lupene ruže jemne hladia po líci a hoci to nebolo ani z´daleka nepríjemné, odtiahla sa.
"Hm..." zamumlala a vzala do ruky kvet, ktorý jej podával. "Ďakujem."
"ČO je s tebou? Si akási zamĺknutá," spýtal sa ustarane a hoci stále sledovala špičky svojich papučí, mohla na sebe cítiť jeho uprený pohľad.
"To nič... len som sa trochu nepohodla s našimi. To bude v pohode," zahovárala a on chápavo prikývol.
"Určite, ste predsa rodina a sú Vianoce," povzbudzoval ju v domnení, že je to jediný a skutočný dovod jej neprítomného pohľadu. "Nechceš sa ísť prejsť? Možno prídeš na iné myšlienky," navrhol a sledoval ako nezaujato mykla ramenami. Siahla za dvere pre kabát a prezula sa, volajúc do kuchyne, že sa hneď vráti. S tými slovami vybehla z domu a bok po boku s Markom kráčala zasneženou ulicou k parku. Došli až k svojej obľúbenej lavičke, kde si sadli a on ju objal okolo ramien. Elein tam sedela, celá strnulá a čakala, čo bude ďalej. Nechcela, aby sa jej dotýkal, aby ju bozkal, ale ako mu to povedať? Ako vysvetliť mužovi, ktorého milujete, že neznesiete jeho dotyk?
"Elie, tak veľmi si mi chýbala. Už som myslel, že sa ťa snáď nikdy nedočkám," šepkal jej nežné slovká priamo do ucha a perami ju hladkal po tvári a na krku, až jej z toho naskakovala husia koža.
"Mark, prosím..." prosila potichu, ale naliehavo a len čo jeho zovretie trocha povolilo, vymanila sa mu.
"Čo sa deje? Čo je to s tebou?" spýtal sa a tentoraz bol jeho pohľad nielen ustaraný, ale i nedoverčivý.
"Nič, ja len... mala by som sa už vrátiť domov," zahovárala.
"No tak Elie, povedz mi to? Niečo sa s tebou deje a mám taký zvláštny pocit, že to súvisí s nami. Myslím, že mám právo to vedieť, alebo nie?" naliehal no ona len zamietavo pokrútila hlavou.
"Nerozumieš tomu," zaševelila a odvrátila sa od neho.
"Čomu nerozumiem? Elie, zlatko, prosím..." žiadal nežne a pokúsil sa ju objať, no márne. na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho prerušované len svišťaním studeného vetra. Napokon to bol on, kto prehovoril ako prvý.
"Máš niekoho iného?" spýtal sa priamo a jej oči sa rozšírili od údivu.
"Čože? AKo... ako možeš...?" jachtala zmätene. Akosi nechápala, kedy sa táto situácia obrátila proti nej.
"A čo si mám asi tak myslieť? Odťahuješ sa, keď ťa chcem pobozkať, každý moj dotyk sa ti hnusí... pritom ešte nedávno tomu bolo inak, alebo sa mýlim?" vyhŕkol odrazu.
"Tak to nie je, Mark. Nič nechápeš!" vykríkla a po tvrái sa jej začali kotúľať horúce slzy.
"A čo mám chápať? Máš niekoho iného! Nepoprela si to. A to som si myslel... ja hlupák som ´ta chcel požiadať o ruku... myslel som si, že je to medzi nami vzájomné, ale asi som sa mýlil. Len dúfam, že s ním si šťastnejšia. A zrejme nemusel čakať dva roky, kým ťa dostal do postele, čo?" spýtal sa trpko a v tom momente jej dlaň dopadla na jeho tvár takou rýchlosťou a siloíu, až to zasvišťalo. "Ah áno, za pravdu sa každý bije," skonštatoval a otočil sa na odchod.
"Mark, počkaj!" volala za ním, ale on sa ani neobzrel.
Ako v mrákotách, s tvárou zmáčanou slzami, prišla domov a ignorujúc čulý rch prichádzajúci z obývačky, vybehla po schodoch a s tresknutím za sebou zavrela dvere. Hodila sa na posteľ a nahlas sa rozvzlykala. Nepočula matkine tiché kroky, keď vošla do izby a sadla si vedľa nej na posteľ.
"Elie, srdiečko... to bude dobré," chlácholila ju a hladkala ju po vlasoch.
"Ah, mami..." vzlykala dievčina a a položila si hlavu mame do lona, ako kedysi, keď bola malé dievčatko.
"Čo ťa tak trápi? Bolí ma, keď si taká smutná," priznala pani Baumannová a k už tak veľkým starostiam sa Elie začala trýzniť výčitkami svedomia za to, že trápi svojich rodičov.
"Prečo to tak bolí? Prečo, mami?" pýtala sa zronene a hoci juej matka nevedela o čom hovorí, naďalej sa ju snažila upokojiť.
"Zase bude dobre. Život nie vždy býva spravodlivý. My sme s tebou, dcérka... sme tu pre teba, nech by si potrebovala čokoľvek," uisťovala ju a Elein konečne zdvihla hlavu, aby pozrela mame do očí.
"Ďakujem, mami. A prepáč za to, ako som včera vyvádzala," dodala kajúcne, ale Agnes Baumanová sa len usmiala a mávla nad tým rukou. "Čo by si to bola za dieťa, keby si občas nemala svoje vrtochy? keby som mala spočítať, koľko krát takto, ak nie ešte horiše vyvádzala Adriana alebo Martin, nestačili by mi ani prsty oboch rúk," snažila sa to odľahčiť a elein sa konečne od srdca rozosmiala.
"Všetci už čakajú dole a za chvíĺu bude večera, pridáš sa k nám? Tvoji súrodenci sa už na teba tešia," informovala ju matka a Elein pohľadom zablúdila k zrkadlu, v ktorom sa zračil jej doraz.
"Uff, ak ma uvidia takto, zľaknú sa, že im nejaký škaredý vianočný škriatok prišiel ukradnúť darčeky," skonštatovala na margo svojho vzhľadu.
"Vidím, že sa ti konečne vrátil tvoj zmyseel pre humor. To je dobre. tak sa prezleč a príď potom za nami. Bude to pekný večer," dodala staršia žena už na odchode, keď začula tichý povzdych a takmer nečujné:
"Keby tu tak bol Mark."
"Prečo si ho teda nepozvala?" začudovala sa pani Baumanová a Elein až podskočila pri zvuku jej hlasu. Myslela si, že už je mama preč a nemože ju počuť.
"No my... neviem presne, ale asi sme sa rozišli," priznala Elein a do očí sa jej opäť tlačili slzy. Jej mama nič nepovedala, len ju tuho objala a povzbudivo sa na ňu usmiala.
"Počkám na teba dole," oznámila už s rukou na kľučke a tentoraz skutočne odišla.
Asi o pol hodiny zišla dole v jednoduchých bordových šatách s čiernym tylovým šálom okolo ramien a pridala sa k svojej rodine, ktorá už sedela v obývačke okolo vianočného stromčeka a kto len mohol, popíjal vianočný punč. Vítanie nebralo konca kraja, najmä pokiaľ šlo o Verna, s ktorým sa nevidela viac než pol roka.
"Teda, ty si mi ale vyrástla, princezná," privítal ju najstarší brat a tuho ju objal. "Je z teba vážne krásavica. Hm... nebyť tvoj brat, dal by som si povedať," uškrnul sa a odhalil pritom svoj dokonale biely chrup. "Mark može byť rád, že ťa má," zašepkal tak, aby to počula len ona a pri tých slovách jej po chrbte prebehol mráz. Vern nevedel, že sa s Markom asi len pred hodinou rozišli, nemal to ako vedieť.
"Mňa by skor zaujímalo, kedy si teba nejaká omotá okolo prstu," vrátila mu so smutným úsmevom a neušiel jej pritom šibalský záblesk v jeho očiach.
"No... keďže sme tu už všetci..." začal opatrne a usmieval sa pritom od ucha k uchu. "Rád by som vám oznámil, že sa budem ženiť," vybafol na nich priamo a po chvíľke ticha to v miestnosti zašumelo.
"Koho si berieš? Kde ju máš? Kedy máte termín?" podobné a mnohé iné otázky sa zosypali na jeho hlavu a on im zaujato opisoval svoju budúcu nevestu, ktorú mal v pláne priviesť na silvestrovskú oslavu.
"A pri tej príležitosti prestupujem od námornej služby k Pobrežnej stráži, takže budem doma a nie celé mesiace na cestách," dodal akoby mimochodom a táto správa zožala snáď ešte lepší ohlas než tá prvá.
Len Elein bola trochu smutná, keď si spomenula na ráno a na Markove slová:
"A to som si myslel... ja hlupák som ťa chcel požiadať o ruku... myslel som si, že je to medzi nami vzájomné, ale asi som sa mýlil."
Agnes Baumanová akoby tušila, na čo jej dcéra myslí, zavolala ju do kuchyne, aby jej pomohla nosiť večeru na stol.
Zvyšok večera prebehol v pokojnej atmosfére, ktorá k Vianociam neodmysliteľne patrí. Azda najväčším zážitkom pre deti bolo rozbaľovanie darčekov. No nielen deti, lež i dospelí mali radosť z toho, keď v jednotlivých balíčkoch previazaných farebnými stuhami našli to, po čom ich srdce v skrytosti túžilo. A potom... Stille nacht, heilige nacht... slová jednej z najznámejších kolied po celom svete sa niesli celým domom nielen u Baumannovcov.
Kapitola č.6: Je Ne Regrette Rien
Sviatky utiekli ako voda. Vern urobil ako sľúbil a priviedol svoju vyvolenú predstaviť rodine počas silvestrovskej oslavy. Bolo tam živo a veselo. Laura do rodiny zapadla, akoby do nej patrila už odjakživa a v ten deň dokonca aj Elein na chvíľu zabudla na svoje trápenie a tešila sa s ostatnými. Do nového roku vstúpila s predsavzatím, že nedovolí, aby jedna nešťastná udalosť ovplyvňovala celý jej život. To však ešte netušila, že toto predsavzatie jej nevydrží.
Bol čas návratu do školy. Blížilo sa skúškové obdobie a Elein usúdila, že via priestoru na učenie bude mať v škole, odrezaná od toho všetkého humbuku okolo svadby a tak sa opäť so všetkými rozlúčila a vyrazila. Tentoraz to bol práve Vern, ktorý sa ponúkol, že jej ušetrí cestu vlakom a odvezie ju autom až do Linzu.
"Ďakujem, že ma zvezieš. Vlaky dnes budú určite úplne natrieskané," zopakovala v ten deň už asi tretí krát a jej brat sa pri tej poznámke len dobrosrdečne usmial.
"Čo by som neurobil pre svoju najmenšiu setričku," odpovedal a vyslúžil si od nej štuchanec pod rebrá.
"Už dávno nie som malá a ty to vieš," namosúrila sa, no predstieraný hnev ju ihneď prešiel.
"Ako sa ti páči Laura?" spýtal sa znenazdajky a ona sa na moment zamyslela.
"Je milá. Ľúbiš ju?"
"Samozrejme, inak by som ju nežiadal o ruku," odpovedal úprimne a neušiel mu pritom jej zamračený pohľad. "Deje sa niečo?"
"Mark ma vraj tiež chcel požiadať o ruku... teda, predtým, než sme sa rozišli," zamumlala potichu. Bol prvý, samozrejme hneď po mame, komu o tom povedala, hoci to všetci prinajmenšom tušili.
"Neklapalo to medzi vami?"
"Nie... bolo to krásne a tak, lenže... myslí si, že mám niekoho v Linzi. Proste mi neverí," povzdychla si.
"Aha a dala si mu nejaký dovod na to, aby si to myslel?" spýtal sa opatrne, očakávajúc jej výbuch. Ten samozrejme prišiel.
"Čože? Aj ty? To si vážne myslíte, že keď proste raz dievča nemá náladu na intímnosti, je v tom hneď iný? To je vážne choré!" rozčuľovala sa.
"Upokoj sa, Elie. Samozrejme, že to nie je dovod myslieť si niečo podobné. Je tu však otázka, prečo nemáš náladu a v tom prípade sa toto pre niekoho ponúka ako prvá možnosť. A nie, ja si to nemyslím, spokojná? Ale to ma privádza k otázke, čo sa teda s tebou deje? A nehovor mi, že nič. na to ťa poznám až príliš dobre," vysvetľoval.
"Nechcem o tom hovoriť," zamumlala potichu a on jej želanie rešpektoval.
"Pojdeš nám za krstnú?" zmenil odrazu tému a ona od prekvapenia zabudla zatvoriť ústa.
"Čože? To myslíš vážne? Vy čakáte dieťa?"
"Čo? Nie... tak ďaleko ešte nie sme, ale plánujeme s Laurou dosť veľkú rodinu a chcem, aby si nášmu prvému dieťaťu šla za krstnú ty. Povoídne som ťa chcel za svedka, ale Martin sa na to tak veľmi teší, že som ho nedokázal odmietnuť," dodal na vysvetlenie a obaja sa nahlas rozosmiali. Obaja si živo spomínali na to, ako Martin, ich druhý brat nadšene plánoval, čo všetko musí ako svedok zariadiť.
"Len ho nechaj. Videl si, akú z toho mal radosť a ja budem oveľa radšej krstná mama," uistila ho a napätie v aute opäť poľavilo.
Len čo však Elein otvorila dvere internátnej izby, doľahla na ňu samota. Obklopovali ju len štyri chladné biele steny bez citu a ona bola tam, kde na začiatku, Nebola tu mama, aby ju utíšila a povedala, že všetko bude v poriadku. Neboli tu súrodenci, aby ju priviedli na iné myšlienky, ba ani Ann, ktoré by ju určite trpezlivo vypočula. Ako jediná vedela, čo sa skutočne stalo a Elie chcela, aby to tak aj zostalo.
Vybalila svoje veci a sadla si na vŕzgajúcu stoličku k svojmu stolu. Vytiahla zo šuplíka učebnicu nemeckej literatúry s rozhodnutím učiť sa na blížiaci sa zápočet, no myšlienkami bola stále inde. Raz tu, raz tam... Nakoniec to vzdala a zapla si svoj nový gramofón, ktorý dostala na Vianoce od Verna aj s platňou svojej obľúbenej speváčky, Edith Piaf. Započúvala sa do slov svojej najmilšej piesne a priala si, aby mohla aj ona prijať za vlastné tie slová...
Non ! Rien de rien
Non ! Je ne regrette rien
Ni le bien qu'on m'a fait
Ni le mal tout ça m'est bien égal !
Non ! Rien de rien
Non ! Je ne regrette rien
C'est payé, balayé, oublié
Je me fous du passé !
Avec mes souvenirs
J'ai allumé le feu
Mes chagrins, mes plaisirs
Je n'ai plus besoin d'eux !
Balayées les amours
Et tous leurs trémolos
Balayés pour toujours
Je repars ŕ zéro
Non ! Rien de rien
Non ! Je ne regrette rien
Ni le bien, qu'on m'a fait
Ni le mal, tout ça m'est bien égal !
Non ! Rien de rien
Non ! Je ne regrette rien
Car ma vie, car mes joies
Aujourd'hui, ça commence avec toi !
V tom okamihu vo dverách zaštrngali kľúče a dnu sa vrútila Ann zavalená hromadou tašiek.
„Počkaj! Pomôžem ti,“ vykríkla Elie a hneď vyskočila z postele. „Čo v tých taškách máš, prosím ťa?“ nevychádzala z údivu, keď dnu nosili jednu tašku za druhou.
„Ale... nepohodli sme sa s otčimom a tak som sa zbalila a... som tu!“ vysvetlila so smiechom, keď na posteľ hodila poslednú tašku.
„Takže si odišla z domu? Ako to vzala tvoja mama?“
„No... radšej ju nebudem citovať, ale jednoducho povedané, dala prednosť jemu pred... ako to len povedala... aha! Nevďačnou, nevychovanou a náročnou dcérou, ktorá si nevie vážiť to, čo má,“ dokončila a z výrazu jej tváre nešlo spoznať, čo v skutočnosti cíti.
„Takže veselo,“ povzdychla si Elein a kamarátkine problémy odviedli pozornosť od jej vlastných.
„Viac menej som s tým počítala, takže... Bola len otázka času, kedy to takto dopadne. Po väčšinu prázdnin som bola u starkej a ver mi či nie, napriek jej veku je s ňou fakt sranda,“ uviedla na pravú mieru Ann a pozrela sa na množstvo tašiek, ktoré ju obklopovalo. „Kam som to len... aha, tu to bude,“ hovorila sama pre seba a siahla po tmavo modrej cestovnej taške. Chvíľu sa v nej prehrabávala, až napokon vytiahla krabičku až po okraj naplnenú vianočnými cukrovinkami.
„Starká by mi neodpustila, keby som to zabudla doma a nedala ti ochutnať. NO a aby nám chutilo ešte lepšie...“ odmlčala sa a opäť načrela do tašky, odkiaľ tentoraz vytiahla fľašu červeného vína. „To mi pribalila tiež,“ povedala na vysvetlenie a ukázala Elein etiketu.
„Hm... vyzerá, že je veľmi staré. Aj keď ja sa vo víne nevyznám,“ pokrčila ramenami mladšia z dievčat.
„To ja tiež nie, ale za skúšku nič nedáme, no nie?“ zatvárila sa nevinne a bez meškania siahla na poličku, kde vedľa sklenených pohárov ležala vývrtka. „Keď sme spolu nestihli osláviť prichádzajúce Vianoce, posedíme aspoň teraz a dáme si do nosu, čo ty na to?“
„Tak fajn, proti tomu nejde protestovať,“ usmiala sa Elein a odsunula tašky nabok, aby si mohli spraviť pohodlie a rozprávať sa dlho do noci, ako to robievali často.
Preklad piesne:
Ne! vůbec ničeho...
Já nelituji ničeho!
Ani dobra, které mě potkalo
Ani zla - je mi to všechno úplně jedno!
Ne! vůbec ničeho...
Nelituji ničeho!
Je to zaplacené, zametené, zapomenuté
Kašlu na minulost!
Svými vzpomínkami
Jsem podpálila oheň
Mých zármutků, mých potěšení
Již je nepotřebuji!
Sfoukla jsem lásky
S jejich chvěním
Smetla navždy
Začínám znova od nuly...
Ne! vůbec ničeho...
Nelituji ničeho!
Ani dobra, které mě potkalo
Ani zla - je mi to všechno úplně fuk!
Ne! vůbec ničeho...
Nelituji ničeho!
Protože můj život, protože moje radosti
Dnes začínají s Tebou!
Kapitola č.7: Právo na život
Škola už bola opäť v plnom prúde a celý ten kolotoč pomáhal Elein zabudnúť. Jej myseľ až na malé výnimky zamestnávali zápočty a blížiace sa skúšky. Jedinými trochu odpočinkovými hodinami boli semináre z psychológie s Alanom. Aj keď... ani tie už neboli ako kedysi, čo si všimol nielen vyučujúci, ale aj jej spolužiaci.
V to ráno by však najradšej zostala zalezená v posteli. Čakal ju ďalší náročný deň v škole a okrem toho...
„Ann, mohla by som sa ťa na niečo spýtať?“ začala a posadila sa na posteli, pritiahnuc si perinu až po bradu.
„No jasné, o čo ide?“ spýtala sa zvedavo dievčina, ktorá si práve zalievala čaj.
„Ja neviem, ako ti to... nedostala som to a bojím sa, aby...“ jachtala a v tej chvíli sa miestnosťou rozľahlo tresknutie, keď Ann s buchotom odložila kovový hrniec s uvarenou vodou.
„Počkaj, chceš povedať....“ zastavila ju šokovaná spolubývajúca a sadla si vedľa nej na posteľ. „Mala si s niekým niečo? Viem... s Markom si nespala od prázdnin, ale niekto iný...“ chcela vedieť, no výraz Eleininej tváre hovoril sám za seba.
„S nikým nič, okrem...“ zamumlala a v rukách pevne zvierala roh svojej prikrývky.
„Rozumiem. No, tak... ja neviem, ako dlho ti to mešká? Týždeň? To by ešte šlo, nie?“ pýtala sa s nádejou jasne rozpoznateľnou v hlase, no Elie pokrútila hlavou.
„Dva týždne a nikdy to nebolo viac než dva dni. Čo ak... čo ak som tehotná?“ spýtala sa zúfalo a oči sa jej leskli potláčanými slzami. Už len spomienka na tú hroznú noc bola pre ňu dosť traumatizujúca a toto... myšlienka na tehotenstvo to ešte zhoršila.
„Nemaľuj čerta na stenu, možno je to len planý poplach. Vieš, ten stres a to všetko...“ snažila sa nájsť nejaké riešenie, ale samotnú ju to zaskočilo. „Pozri, zabehnem do lekárne a prinesiem ti tehotenský test. Viem, že to nie je práve najspoľahlivejšia metóda, ale je to lepšie než nič. Čo ty na to?“
„Spravila by si to pre mňa?“ spýtala sa opatrne a Ann ju povzbudivo potľapkala po ramene.
„Jasné, hneď som späť,“ uistila ju a už jej nebolo.
Učebňa sa plnila študentmi a ako zvyčajne ich tu bolo viac než dosť. Elein v ten deň však nemala náladu vyčnievať z davu a tak si sadla úplne dozadu, do najtmavšieho kúta, ktorý našla.
„Vitajte, tak začneme?“ privítal ich Alan svojim veselým hlasom a prešiel zrakom po tvárach všetkých svojich študentov. Šum v učebni razom utíchol a všetci s napätím čakali, čo sa bude diať dnes.
„na začiatok vás asi trochu sklamem, ale aj náš kurz podlieha pravidlám školy a aby som vám mohol dať zápočet, bude to vyžadovať viac než len vašu účasť na našich diskusiách, začal formálnou a žiaľ nevyhnutnou časťou. neubránil sa úsmevu, keď sa z lavíc pred ním ozvalo tiché nesúhlasné mrmlanie.
„Preto som sa snažil nájsť spôsob, akým by sme splnili všetky podmienky. Ako sa vraví... aby vlk sa nažral a koza zostala celá,“ dodal a vyvolal tým všeobecné pobavenie. „Takže... chcem od každého z vás... ak tu niekto chýba, tak mu to prosím odkážte, esej. Rozsah nechám na vás, ale bol by som rád, aby to bolo aspoň na jednu stranu. A pokiaľ ide o tému, začneme ňou v dnešnej diskusii a vy potom rozoberiete tento problém podľa vlastného uváženia,“ informoval ich a na chvíľu sa odmlčal, aby nechal svoje slová doznieť. Tak teda... na dnešnej hodine bude reč o ľudských právach. O právach človeka ako jednotlivca i o právach človeka ako člena určitej spoločenskej skupiny. Kto mi povie o aké práva ide?“ vyzval skupinu študentov a tí sa začali medzi sebou šeptom radiť.
„Právo osobnej slobody,“ zaznelo z prvej lavice a Alan spokojne prikývol, pohľadom vyzývajúc ďalších.
„Právo na vlastnú vieru,“ pridal sa ktosi.
„Výborne, čo ďalej?“ povzbudzoval ich.
„Rovnaké práva bez ohľadu na rasu,“ ozvalo sa zozadu a mnohí súhlasne prikyvovali. Padlo ešte niekoľko ďalších informácií, kým sa Alan sám ujal slova.
„Všetci máte pravdu. Listina základných ľudských práv je oddelená do niekoľkých oddielov, ktoré vymedzujú Základné ustanovenia, základné ľudské práva a slobody, politické práva, práva národnostných a elitných menšín, ďalej sú tu hospodárke, sociálne a kultúrne práva, právo na súdnu a inú právnu ochranu a všetko toto je spojené ešte spoločnými ustanoveniami. Vašou úlohou v eseji bude vybrať si niektoré zo základných práv, ktoré ste mi tu vymenovali a ozrejmiť mi svoj názor naň. Dnes by som s vami rád prediskutoval jedno právo, ktoré ja považujem za najdôležitejšie. Právo na život!“ povedal a čakal, kým sa utíšia. „Toto právo je podľa mňa zo všetkých najdôležitejšie a od neho sa odvíjajú všetky ostatné. veď nebyť života, načo by nám bolo právo slobodného vierovyznania, sloboda prejavu či právo voľby. Nebyť života, nebolo by práv. Je to začarovaný kruh, ale funguje. každý z nás má právo na život a nik nemá právo ho vziať. Či už násilne, alebo pri konaní spravodlivosti,“ hovoril jasne a zreteľne. Nemusel kričať, pretože svojim prejavom samotným si zaistil ich plnú pozornosť.
„Odsudzujete trest smrti?“ ozval sa ktosi a on sa na chvíľu zamyslel, akoby potreboval zvážiť svoje slová.
„Trest v akomkoľvek pojatí má byť trestom. vezmime si príklad nejakého vraha, ktorý má byť odsúdený na smrť. V niektorých krajinách používajú ešte stále elektrické kreslo, niekde smrtiacu injekciu. Iné krajiny tento trest smrti neuznávajú. Ak ide o kreslo, ide o veľmi krutú smrť, ale po pár minútach... je koniec a on už nič necíti. S injekciou je to ešte milosrdnejšie a hoci dotyčný zomrie, myslíte si, že je to pre neho trest? Pre niektorých áno, ale... je tu ďalšia otázka. prečo sa vlastne stali vrahmi? Čo ich k tomu viedlo? Často k tomu viedli traumy z detstva či iné zlomové životné okamihy. Tým netvrdím, že každé týrané dieťa sa v dospelosti stane vrahom, alebo že ním nemôže byť človek, ktorý mal šťastné detstvo. je to len taký môj všeobecný pohľad. No ale pre týchto ľudí by mohla byť smrť akýmsi vykúpením z pekla... z ich života, ktorý považujú za peklo na zemi. Je potom toto pre nich trest? Nestačilo by azda odsúdiť ich k doživotnému pobytu vo väzení a nechať ich, aby sa zamysleli nad svojimi činmi? Aby došli k poznaniu, čoho sa dopustili a nechali prehovoriť svoje svedomie?“
„Lenže niektorí svoje činy neľutujú a nikdy ľutovať nebudú. Nepomôžu ani roky strávené vo väzení, oponoval mu ktosi, no nebola to Elein, ako očakával.
„Iste, ale to závisí od povahy človeka. Podľa mňa však nemá zmysel držať sa vždy príslovia: oko za oko, zub za zub. Veď násilie môže splodiť vždy len násilie. Kam teda dospeje spoločnosť, keď potrestá násilníka smrťou? Stane sa vrahom rovnako ako ten, koho práve odsúdili,“ dokončil a v miestnosti sa rozhostilo ticho. keď sa nik zo študentov neodvážil zapojiť sa do diskusie na toto citlivé téma, znova sa ujal slova učiteľ.
„Skúsme sa na život pozrieť z druhej strany. Právo na život zatiaľ nenarodeného dieťaťa. Aj keď všetci dobre vieme, že sú potraty nezákonné, dnes a denne sa tohto činu dopúšťa nejedna žena. A prečo? Aké sú najčastejšie dôvody?“ spýtal sa a smeroval svoju otázku k študentom. Pohľadom pritom zablúdil k svojej obľúbenej študentke a dúfal, že sa zapojí tak, ako už mnohokrát. Elein však mlčala a mal pocit, že jej táto téma nie je príliš po chuti. Nevedel prečo, ale musel brať ohľady na to, že nie je jediná jeho študentka.
„Nechcené tehotenstvo,“ ozval sa hlas z druhého konca učebne a Alan pozrel tým smerom.
„Áno, to je jedna z najčastejších príčin. ženy sa takto zbavujú nechcenej zodpovednosti, ale nesmieme zabúdať aj na dôvody, ktoré by sa po istých dlhších úvahách dali ospravedlniť. povedzme... zdravotné riziko pre dieťa i matku, ťažké telesné postihnutie dieťaťa... Toto sú dôvody, ktoré by šli uznať ako výnimky z tohto práva na život, ale nechcená zodpovednosť? V dnešnom svete, keď existuje niekoľko relatívne účinných prostriedkov, ako sa vyhnúť nechcenému tehotenstvu? Čo si o tom myslíte vy?“ spýtal sa a zrak mu opäť zablúdil k miestu, kde ešte pred chvíľou sedela Elein. teraz tam však už nebola a jej miesto zívalo prázdnotou. Sklamalo ho to, ale n jeho prekvapenie sa diskusia rozprúdila a on so záujmom vypočul niekoľko názorov na tento problém.
Bolo už dosť neskoro, keď sa za ním zavreli dvere pracovne a on unavene kráčal tmavými chodbami von zo školskej budovy. Jeho kabinet sa nachádzal na najvyššom poschodí šesťposchodovej budovy, kde sa okrem dvoch kabinetov nachádzalo len pár zriedka kedy využívaných učební. nebyť pootvorených dverí na jednej z nich, asi by prešiel okolo bez povšimnutia, ale takto... Zastal pred dverami a jemne ich odchýlil. To čo uvidel mu vyrazilo dych.
Komentáre
Prehľad komentárov
Tak táto kapitolka zanechala viac otázok ako odpovedí...síce vieme, že Elein je tehotná, ale, kam išla z psychológie? A čo mal, prosím ťa, znamenať ten záver??? Juj, rýchlo ďalšiu kapitolku... Ale, aby sme boli spravodliví...áno, pekná kapitola...len mi trochu prekážal nedostatok veľkých písmen na začiatku vety.
a je to tady..
(Tereza, 29. 10. 2008 11:45)clovek mysli ze uz hur byt nemuze a vzdycky muze.. chdak Elie.. taky verim ze to nejak prekona a ze nebudeme muset dlouho cekat na dalsi kapitolu pac ten konec je opet infarktovy :))
fuuuha
(Efka, 29. 10. 2008 1:05)
Život je sviňucha! Takú tému preberať (nevedomky - teda ak Alan nie je ten násilník - človek nikdy nevie :-))), že?), keď sa to človeka bezprostredne dotýka... To sú také pohlavky a facky, ktorými nás skúša život a nemilosrdne nás strká do tvrdej reality... Ktosi mi raz povedal, že život nás vždy postaví len pred také skúšky, aké sme schopní zvládnuť. Veľmi želám Elein, aby to tiež nakoniec všetko zvládla. Či už sama, alebo s niečou pomocou.
Si dobrá, že stíhaš písať tak rýchlo a tak kvalitne - ja mám k tomu ešte hajáj ďaleko.
no...
(sevy, 28. 10. 2008 23:17)co dodat, tahle kapitola byla prostě skvělá! moc se mi líbila a děsně mě štve, když vždy narazím na konec! musí tam být?! :o))) ta hodina psychologie byla mé gusto a jako by to vycházelo přímo ze mě ;o) tak ne že vstaneš od kompu, dokud nenapíšeš další :o)))
kapitolka ako pieseň...
(Kathy, 27. 10. 2008 23:41)
Zviezli sme sa po jej riadkoch ako po tónoch jemnej piesne. Chúďa Elein potrebuje aj pokoj, aj Annino víno...in vine veritas...
Tak si nalejme čistého vína: "dajme si do nosA", nie do nosU!!!! i/y prežijem, aj preklep, aj niečo nejasné, ale toto, veď to ani nejde k sebe! Sorry, ale vážne som musela to vytknúť...
Inak totiž nič vytknúť nemôžem, a ty nám tu nemôžeš zaspať na vavrínoch! Veď zlenivieš a nebudeš písať tak rýchlo a tak skvelo ako doteraz!
presne
(Tereza, 27. 10. 2008 20:35)takova oddychova kapitola.. fajn zes tam pripadala tu pisnicku.. hezky to dokreslila :)
ticho pred búrkou?
(Efka, 27. 10. 2008 17:56)Aj mne to tak pripadá, podobne ako sevy. Asi zistí, že je tehotná? To vie len naša Lucy :-)
...
(Sorcha, 27. 10. 2008 14:59)Lucy je to nádhera. Doufám že další kapitolka bude co nejdřív (ikdyž budu muset s rodičema trávit do konce podzimních prázdnin na chatě v úplným zapadákově). Jen se to nějak vleče. Těšim se na další kapitolky :-)
a já to asi přestanu
(sevy, 27. 10. 2008 14:09)číst a basta... chci to už celé!!! to je hrůza číst něco tak dobrého po takových kouskách :o( ale já nelituji... že jsem s tím začala, jen mám vážně pocit, že se ukoušu než to bude celé!!! ;o) tak a teď pár slov ke kapitole, byla taková oddechovější, jakoby to oznamovalo blížící se něco, nebo ne? no určitě, nebude jen u svatby a tak... a mimochodem, to pili rýžové víno ;o))) a pak ještě, nemůžu nechat bez povšimnutí edith, moje oblíbenkyně a zároveň jedna z nej písniček, vytahuji cd a budu si ji pouštět, zase do zblbnutí :o))) a ještě, že jsi mi ji připoměla... no krasavec, ten harmon, to si ty 4% procenta zase uměly někoho vybrat jen pro sebe :o( ts... máš u mě další 1* ;o)
ty seš ale...
(Sorcha, 27. 10. 2008 9:25)lucy doufám že je dáš zas dohromady. Myslím si že to z ní Mark vytáhne. Alspoň doufám.
To je také smutnopekné...
(Kathy, 26. 10. 2008 22:04)
Využívam Sládkovičov slovník, lebo on mal také kráne výrazy niektoré...a také trefné...
Ten začiatok mi tlačil do očí slzy. Chúďa Elein, chúďa Mark...Prosíííííííííím, nedáš ich dokopy naspäť? Podľa mňa by ju pochopil, keby mu to vysvetlila...keby ju bol ochotný počúvať a nevyvodil by si závery sám, trubiroh...A Efka, zamysli sa, či by si to ty chcela ohlásiť na polícii v jej pozícii...veď to nedokáže povedať ani svojej rodine, a jej spolubývajúca to z nej musela ťahať...Pfú, je mi zle nad tým uvažovať.
Ale kapitola pekná, Lucy, vážne. Netrpezlivo čakám pokračovanie ;-)
Efka
(Lucy, 26. 10. 2008 18:35)to je v pohode, ja som rada za také postrehy a tiež som dumala nad tým, ako to vyriešit a po pravde... ono koľko podobných neohlásených činov je aj dnes, kedy je situácia podstatne iná... takýchto zvrtaov v deji chystám ešte viac než dosť, len sa nebojte
aha
(Efka, 26. 10. 2008 18:23)
OK. To je pravda, to až postupne sa stávali ľudia v tomto viac uvedomelými. Kedysi to bolo tabu. Ešte aj donedávna.
A pre také mladučké dievča je to brutálna trauma. No jasné. Prepáč, ja som sa na tú situáciu pozrela so svojimi troma krížikmi na chrbte :-)
Ordináciu
(Lucy, 26. 10. 2008 18:13)v ružovej záhrade nepozerám a už vobec nie na slovenskom programe, takže toto mám v holave naozaj už nejakú dobu. No a Erfka, prečo to neohlásila... tento príbeh sa odohráva zhruba pred dvadsiatimi rokmi a vtedy sa na všetko podľa mňa pozeralo trochu inak. neviem, či som to tam dakde aj nespomínala, alebo spomeniem, že ako na takéto veci reagovala polícia podľa mojho názoru. Toto všetko je retrospektívny pohĺad a postupom času sa dostanem do súčasnosti, ako som naznačila v prologu
tak som to zhltla na jedno posedenie
(Efka, 26. 10. 2008 18:03)je to naozaj realistické, čo je super. Jediné, čo ma po tom všetkom vytáča (a čo mi tu teda aj chýba) - PREČO TO NEOHLÁSILA NA POLÍCIU - myslím, že by si mohla niekde vpichnúť nejakú jej úvahu o tom, prečo to neurobila... A prečo to nenapadlo ani jej spolubývajúcu. Tak, toť môj názor. Teším sa na pokračovanie.
ty asi pozeráš ordináciu, že?
(cherry, 26. 10. 2008 17:56)
tam sa teraz dialo to isté
velmi pekná kapitola, len keby pribúdali trochu častejšie...
tento príbeh je celý velmi pekný
necudovala by som sa, keby si Ellein zacala vycítat, ze si za to moze sama, ze sla sama, ze necakala
to byla
(Tereza, 26. 10. 2008 17:53)teda depresivni kapitola.. vlastne cely probeh.. jak rika sevy je to hodne sugestivni.. doufam ze brzy dodas pozitivni notu :)
fňuk...
(sevy, 26. 10. 2008 16:34)slzička kápla z očička... :´( ják mám dopsat optimistický konec, když jsem cela smutná... ale ne, máš to moc pěkné a asi až moc sugestivní, to je teda jen dobře... ;o)
Lucy!!!
(Kathy, 29. 10. 2008 21:17)