Ján Habardik - továreň na silové rekordy
Majstrovstvá Európy v silovom trojboji – Trnava 13. júna 2008 Komárňanský trojbojár Ján Habardik opäť potvrdil, že nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe sa mu môže rovnať len málokto. Na Majstrovstvách Európy, ktoré sa v júni konali v Trnave, bol vo svojej váhovej kategórii jediný, no okrem „samozrejmého“ prvenstva v kategórii do 67,5 kg vybojoval aj prestížny titul absolútneho víťaza Majstrovstiev. A aby toho nebolo málo, ešte dokázal aj vylepšiť európske i svetové rekordy. A môžete trikrát hádať, kto ich predtým vytvoril. V nasledujúcich riadkoch vám sám Ján Habardik prezradí, ako šampionát videl on, aké boli jeho pocity počas súťaženia a odhalí aj svoje ďalšie plány. Deň pred súťažou - váženie 12. jún – štvrtok: Deň súťaže – piatok trinásteho 13. jún – piatok: Súťaž začala podľa obvyklého a federáciou predpísaného scenára. Prvá disciplína – Drep. V drepe som si veril, veď v tréningoch som nič neflákal a do prípravy som dal veľa energie a úsilia. V rozcvičovni som si veril, činky, ktorými som sa rozcvičoval ma „poslúchali“ a do vystretých nôh som ich dostával bez problémov. Môj základný pokus mal hodnotu 210 kg. Síce to na moje pomery nebolo veľa, no pre hĺbku mi pokus neuznali. Kuriózne pritom bolo, že rozhodca z Ruska mi ho uznal, no dvaja Slováci nie. Pri druhom pokuse som na činke ponechal rovnakú hmotnosť, no opäť som to nezvládol. Dokonca do takej miery, že svoje náhle žalúdočné problémy som vyriešil až po rýchlom behu z pódia do zákulisia. Psychicky som bol vtedy skoro na dne, prestával som si veriť. Ostatní ma však hecovali, na činke som mal stále tých 210 kg. V živote som nedostal takú bitku, ako keď ma teraz pred tretím pokusom prefackal Florián. Bolo to však potrebné, a keď som horko- ťažko drepol tých 210 kilogramov, ukázalo sa, že aj účinné. Moja nálada po drepe nebola najlepšia, no nevzdával som sa. V tom čase do inak veľmi riedko zaplnenej športovej haly prišiel aj môj brat s priateľkou, ako aj kamaráti z Nitry a Komárna. To ma dostatočne motivovalo a povedal som si, že „paprika z juhu musí zaštípať.“ Po drepe nasledoval tlak na lavičke. Nie je to moja najsilnejšia disciplína, no nemôžem povedať, že by som tlak nemal rád. Stanovený základ 110 kg som hravo zvládol. Na druhý pokus som si dal naložiť 120 kg, čo znamenalo môj osobný rekord. Spočiatku to išlo hravo, no neskôr mi ľavá ruka predbehla pravú, stratil som kontrolu nad činkou a pokus bol samozrejme neplatný. Nebola to však vysoká hmotnosť, preto som si ju ponechal i do tretieho pokusu. Ten som už bez problémov zvládol. Rád podotknem, že sa jedná o vylepšenie môjho osobného rekordu. Doposiaľ som najviac zatlačil v Rakúsku – vtedy to bolo 117,5 kg a to v kategórii do 75 kg. Štvrtý pokus - o vylepšenie svetového rekordu sa mi napokon nepodaril, no aj tak hodnotím svoj tlak na lavičke ako veľký úspech. V tomto momente som mal celkový súčet 330 kg a vyzeralo to sľubne smerom k vyhliadkam k celkovému titulu. Pred poslednou disciplínou – mŕtvym ťahom –som si veril. V rozcvičovni som 150 kg takmer ani necítil, s ľahkosťou som dal aj 180 a ani dvestovka nebola pre mňa príliš ťažká. Pritom na tréningoch doma v Komárne niekedy mám čo robiť, aby som dvesto kilogramov zdvihol z podlahy. Na základný pokus v mŕtvom ťahu som si dal naložiť 215 kg. S takouto hmotnosťou v rukách som sa bez problémov vystrel a rozhodcovia nemohli ukázať inak, ako že pokus bol platný. Moje sebavedomie rapídne stúpalo a tak som si smelo trúfal na prekonanie svetového rekordu, ktorý som držal. Ten mal hodnotu 223 kg. Najskôr som ho chcel prekonať hodnotou 226 kg, no po dohováraní ostatných som si trúfol na rovných 230 kg. Cítil som sa fakt vo skvelej forme a za aplauzu všetkých prítomných som tých 230 kg potiahol. Jednoznačné gestá rozhodcov potvrdili moju radosť, ktorú som mimochodom vôbec neskrýval. Ba čo viac, o chvíľu na to som svoj čerstvý rekord vylepšil – čistou technikou som z podlahy športovej haly v Trnave potiahol 240 kg.
Už som tušil, že krásna veľká trofej určená pre absolútneho víťaza podujatia mi asi neujde. Podporený viacerými známymi tvárami v radoch divákov i súťažiacich som si trúfol vo štvrtom pokuse potiahnuť 250 kg. Prekonávanie takéhoto rekordu by bolo veľmi ťažké, no „prečo ho nevytvoriť?“, povedal som si. Prvé centimetre ešte ako tak šli, no vyššie ako nad úroveň kolien som činku nedostal. Počas nasledujúcej prípravy na Majstrovstvá sveta do Nemecka musím popracovať na doťahovaní, to bude veľmi dôležité. Celkový súčet 570 kg znamenal nový svetový rekord v trojboji. Dokonca som o 5 kg prekonal aj A- limit na svetový šampionát. Mojím ďalším cieľom bude na Majstrovstvách sveta vybojovať súčet 600 kg. Možno to napokon ostane len snom, možno sen pretavím do reality, no určite viem, že pre to spravím maximum! O necelý mesiac (presne 19. júla) ma čaká Európska liga mužstiev v Starých Křečanoch. Momentálne si od cvičenia trochu oddýchnem, budem sa sústrediť na bakalárske skúšky na SPU v Nitre. Chcem sa poďakovať môjmu sponzorovi – BIOMag-u , trénerovi, rodine i priateľom, ktorí ma na ceste za titulom Európskeho šampióna podporovali. Osobne sa chcem aj poďakovať Peťovi z BodyWorld-u, otcovi, mamine, bratovi s priateľkou, trénerom: Ing. Vladimírovi Urbanovi a Florianovi Dolánovi, prezidentovi asociácie AWPC Ing. Rudolfovi Siskovi, tréningovému sparingpartnerovi Vladkovi, kamarátom, ktorí ma prišli podporiť až na ME a to Tomimu, Vikine a spolužiakom Maťovcom z Nitry a všetkým kamarátom a známim, ktorí mi fandia. Ešte raz im patrí veľké ĎAKUJEM! Martin Hrotek
Ako aj v iných súťažiach federácie WUAP váženie pretekárov prebiehalo aj v iný deň ako samotné súťaže – presne 24 hodín pred samotným pretekom. Vo štvrtok som sa teda v Trnave vážil a ciferník ukázal 66,7 kg, takže ma zaradili do „mojej“ obvyklej kategórie do 67,5 kg. Ešte necelých dvanásť hodín pred vážením som mal o tri kilogramy viac, ale stačil som ich zhodiť. Celkovo som sa potom cítil dobre, doplnil som tekutiny a nachystal sa na boj.
Nasledoval deň „D,“ čiže deň samotných pretekov. Hrou osudu pripadol tento deň práve na piatok trinásteho – ako vysvitlo neskôr, pre mňa to bol napokon veľmi šťastný deň, no pre mojich súperov asi nie. Už keď sme aj s Florianom Dolánom prišli na preteky, chalani, ktorých som poznal zo súťaží, ma čakali s rešpektom a podpichovali ma narážajúc pri tom na to, že na poslednej súťaži som si odtrhol pri mŕtvom ťahu mozoľ na ruke.