TT100 - AKO SME MALI ROZUM alebo NEDOKONČENÁ TRNAVSKÁ STOVKA
Začnem tak, ako sa začínať nemá:
Ono toho všetkého bolo akosi veľa. A my, ako správni tUPCi sme si nič nechceli nechať ujsť. Veď, kedy znova prídu Delirious na Slovensko? To sa nedá zmeškať festival Lumen v Trnave.
Ale ozvala sa aj vo všetkých tUPCoch hlboko zakorenená túžba – „hory“.. a taká T100 – to je teda dosť dobrá výzva.
(Tiež to tí organizátori nevedia domyslieť a všetko dajú naraz.. J)
V piatok poobede zvoní telefón – Jerry volá, ako som na tom. On už v UPC, ja ešte v sprche...J. Vyrážame do Trnavy, prepchatá diaľnica, posúvame sa krok za krokom..., v Trnave nás víta vysmiata Lenka a kopec UPC-károv... (predsa Delirious – silná motivácia pre všetkých..), zrádzame ich a nechávame sa zviesť vnučkou Ivana Baju na úžasnú zmrzlinu. Kto by odolal stretnutiu s takým slávnym horolezcom. Spolu s manželskou sa striedajú v rozprávaní pravou akčnosťou zaváňajúcich príhod.
Začína to dobre. Len počasie sa akosi kazí a tak sa rozhodneme ešte pred koncertom zájsť na pizzu. (neviem, či to bolo počasím, hladom alebo „agresívnymi rapermi“, ktorých bolo počuť do každého kúta Trojičného námestia, dokonca aj ďaleko zaň...)
Chyba! Osudová chyba!
Síce pizza bola úplne suprová – polmetrová s bryndzou a slaninou. Chvíľu sme na ňu v nemom úžase pozerali. Asi nemám odhad pre mieru. (Jerry mi to vysvetlil vtipom o ženách a cúvaní). Nezvládli by sme ju, našli sa však dobré UPC duše, čo nám trochu pomohli.
Dokonale najedení (presnejšie: nezdravo prežraní) sme vyrazili na krátkou, ale výdatnou búrkou osviežené námestie.
Koncert opisovať nejdem. To treba zažiť. Na to slová nestačia.
Len po nejakom čase nás začali výdatne bolieť okrem žalúdkov aj nohy. Obzerali sme sa po nejakom múriku na opretie. Vôbec nám nevadilo, že sme chrbtom k pódiu. Však počuť všade.
Stretám známe tváre z UPC NR. Prehodíme pár slov.
Po koncerte sa ponáhľame nočnými uličkami k Lenke – aspoň pár hodín spánku pred zajtrajšou T100. Na Atak sa už zlákať nedáme.
Poctivo naťahuje dva budíky. Nakoniec nám nebolo treba ani jeden. Aj tak sme viac nespali, ako spali. Ale, no... máme za sebou 4hodiny ležania. (býva to aj horšie J).
So zalepenými očami sa prezliekam a zhľadávam posledné zbytky vecí... Vyrážame: smer Tesco. Nákup bol dosť veľký (inšpirovaní netom, čo všetko netreba – však ideme 1x J), pri pečive sme to museli otočiť. Pizza sa ohlásila a vôňa čerstvého pečiva sa s ňou zrejme nekamaráti.
Konečne sme na diaľnici do BA. Pozerám na hodinky. Ťažká pohoda.
Okolie Hlavnej stanice sa hmýri čudnými individuami. Asi celkom zapadneme. Zobúdzajúca sa Bratislava už toho veľa neuvidí. Väčšina nadšencov (šialencov) vyrazila. Smer: Brezová pod Bradlom.
Pohodlne si sadáme na lavičky neďaleko registrácie. O chvíľu sa zjavujú Manus s Peťom. Sme kompletní. Registrujeme sa. Pod mená si hrdo píšeme tUPeC (turisti UPC) a filozofujeme o tUPeCkých tričkách a všemožnej reklame.
Vyrážame 7.15 s číslami 277-280. Po počiatočnom zmätkovaní a čierneho bodu pre Manusa, (to sme mu len vrátili, čo chcel prišiť nám...), naberáme slušné tempo. Pri mojich problémoch s pizzou, s ktorou sa nie a nie dohodnúť by som povedala, že priam šialené. (Neviem, čo mal Manus na raňajky). Vedenie preberá Jerry, tempo však nijako neznižuje a ja si len pozerám kríčky popri ceste... keby niečo... J).
Postupne obiehame pomalších spolupútnikov. Nebudem sa veľmi rozpisovať, myslím, že Manus to vo svojom článku celkom dobre vystihol. Štýlový bol výstup na Vápennú, čas strávený so S. Krnom – fantastický človek, dobre chutil chladený sirup pod Vápennou, perfektne nám vyšlo počasie (prepáč, Jerry, mne tá búrka tentokrát naozaj nechýbala...), svoje čaro mala aj Jerryho stále opakovaná quizová otázka všetkým, ktorých sme obiehali: „čo ste mali včera na večeru?, - pizza v mojom žalúdku by mu na to najradšej dala vizuálnu odpoveď..., no a nová vízia – krčma v Bukovej.
Tu si neodpustím zopár podrobností: Vlečieme sa nekonečnou asfaltkou. Nikdy som tak netúžila byť v krčme, ako vtedy (to som dopadla... J). Vízia guláša nám pomohla pozbierať posledné sily.
Posadali sme si za veľký drevený stôl a pustili sa do najúžasnejšieho guláša na svet (však bol po 65 km), vypočuli sme si koníkov (detská hitovka – malé koníky ľúbi Boh), najedli sa presladeného ananásu s príchuťou jablka (fuj...)... a pár minút sladkého spánku. Zobudili ma až na poradu. Čo ďalej?
Ťažký boj nakoniec vyhral rozum. Jerry zavolal mame a tá sa o nás skutočne mamičkovky postarala.
Keď som vystupovala z auta pred vchodom vyzeralo to na šťastný záver krásneho dňa. Ale prišli schody. Ešteže existuje taká vymoženosť ako zábradlie.. J.
PS. EŠTE PÁR MYŠLIENOK alebo AKO T100 OVPLYVNILA NIEKOĽKO ĎAĽŠÍCH
DNÍ
- Večerná sprcha – do vane to ešte išlo – síce cez práčku, ale predsa... ale ako von? (nočný hlavolam alebo telocvik..)
- Ranná hrôza – neviem sa postaviť. Odniesla si to jedna polička. Tak som sa pekne-krásne vrátila do starých čias a na cestu na wc som využila štyri končatiny (ako dobre, že už sme veľkí a chodíme po dvoch.. J).
- Nedeľa večer v UPC bola tiež zaujímavá. „Katka, prekroč obrubník..“ Ono vám to ale nie je také ľahké. Jednu nohu som tam za pomoci rúk dostala. A čo s druhou?
Chlapci sa na mne pár dní zabávali. Ale neurobíte niekomu radosť, keď môžete? (Však ja im to vrátim J).
- Vďaka Jerryho komentárom na hikingu som dostala niekoľko zaujímavých mailov:
- ty si tá baba, čo išla s tými chalanmi takým šialeným tempom a potom nevedela chodiť?
- Ahoj, ty si tá, čo si nevedela prejsť v nedeľu obrubník?
- Ahoj, aká bola tá pizza?
Nech žije internet a všetky fóra J ... a už sa teším na ďalšiu T100... no, ale ešte predtým dáme Teslácku ... vraj je trochu náročnejšia ... VÝZVA .... (kto sa pridá... J).
katka