3. Zahmlene spomienky
Prešli sme znova do obývačky. Sadol si do kresla a takým zvlášnym, pre mňa neznámim pohladom sa na mňa díval. Usmiala som sa a troška rozosmiala. Sadla som si oproti neho na pohovku. Zložil si ruky na nohách a oprel sa o predlaktie. ,,Ako si sa tam vlastne dostala?" Hlboko sa mi zadíval do očí a mne sa zdalo že mi číta myšlienky. Uhla som pohladom. ,,Nepametám si z predtím života vela. Pametám si len na obraz nejakej ženy ako sa mi prihovára a hovorí niečo ako... Vastne ani neviem." Prikívol a oprel sa. ,, Takže ani nepoznáš svoju rodinu..." Radčej som vstala a prehrabla som si vlasi. Hrala som sa s nimi. Namotávala som si ich na prst a znovu rozpúšťala. Ďalší divný pocit. Na chvílku som mu darovala pohlad, no jakmile na to zareadoval odvrátila som tvár. Začalo mi byť o niečo teplejšie. Ako keby som bola vonku pod tým horúcim kotúčom zvaním Slnko a bolo čím dalej teplejšie a teplejšie. Prestala som splašene pobehovať a sadla som si. Pustila som vlasi. ,,A ty..?" Spitala som sa trošku roztraseím hlasom. ,,Tiež toho nie je vela. Spomínam si ako keď som bol malí moja mama ma zaviedla niekam pred nejaký dom a dala ma nejakým luďom. Potom som ju nevidel."
,,A pametáš si aspoň ako vyzerala?" Záujem o to ma tak pohltil že som prestala klepať nohou.
,,Nie, pametám si len na jej blond vlasi a na tú známu vôňu konvaliniek ktorú ju vždy obklopovala." Stíchol. Vedela som že viac z neho nedostanem. Len tak sme sedeli. Tento raz odvracial pohlad on. Bol taký utrápený. Chcela som mu tak pomôcť, lenže ako? Vstala som a prešla som k nemu. Klakla som si na zem pri kreslo a jednou rukov som mu prechádzala po tej jeho. ,,Netráp sa." Darovala som mu úsmev, no on sa na mňa ani nepozrel a len ďalej mlčal. Trošku ma to sklamalo. Čakala som inú reakciu. Už som račej len mlčala a ruku som stiahla nazad k telu. Vstala som a odišla som von. Ani sa nezdalo že by si všimol že som preč. Poobzerala som sa okolo, aby som sa ujistila že tu nikto nie je. Ešte raz som sa poobzerala, ale mačacími očami. Keď už som si bola sto percentne istá vytiahla som pazúri nechala si narásť chvost, uši a aj krídla. Cítila som sa slobodnejšie. Nevadilo mi že som si roztrhala šaty. Bolo mi to všetko jedno. Mala som chuť kričať. Rozprestrela som krídla a užívala si vietor hrajúci sa mi v pierkach. Stála osm tak, ani neviem ako dlho. Potom prišiel ku mne a dotkol sa mi ramena. ,,Čo sa deje?" Prestrčila som krídlo predneho a odsunula ho dozadu. ,,Nič." Zavrela som oči a prehodila si vlasi na chrbát. ,,Urobil som niečo zle?" Spítal sa a obišiel ma tak aby mohol stať predomnou. Díval sa na mňa s skúmal ma pohladom, cítila som to, ale vôbec som necítila potrebu odpovedať mu. Stáli sme tak a čas plynul a plynul. Začínalo bať chladnejšie. Odišiel preč. Počula som jeho kroki, no o chvílu sa zas vrátil. Priniesol deku a prehodil mi ju cez chrbát. Mal s tím ale malí problém. Zavadzali mu krídla. Ešte chvílu som tak stáala a potom som stiahla krídla a vbehla do domu. Premenila som sa na svoju ludskú formu. Tú tolko nenávidenú formu. Tolko krát som sa sama seba pítala prečo ja. Prešla som do izby ktorú mi vyčlenil a sadla si na postel. Rukov som prešla po paplóne. Pribehol za mňou a sadol si pri mňa. Chytil ma za ruku a čakal či ju náhodou neodtiahnem. Neurobila som to, ani neviem prečo. ,,Prepáč." Povedala som ticho. Položila som si hlavu na jeho rameno. ,,To je dobre, tiež som sa nezachoval najlepšie." Znova mi tú istú deku prehodil cez ramená. Trošku bodala po tom čo padla na zem pri mojom úteku, ale aj tak som si ju nechala na sebe. ,,Ďakujem."