Rúhanie
Nie som tu a nikdy som tu ani nebola
som hmla, čo sa mlčky rozplynula do poľa
obetný oltárik staviam z vlastných kostí
žatva už bola, čakáme hostí
Bodliaky vo váze, srdce a pri ňom nôž
Pánbožko úbohý, stvoríš nám svet bez hrôz?
v morbídnych úvahách prosím sa o milosť
nemala som tu byť, som tu len omylom
Komentáre
Prehľad komentárov
V pohode...ja len že poslednú dobu sa čím viac ľudí z môjho okolia začína pozerať na život tak...mŕtvo. Ani ma to tak nepobúrilo...len som sa zľakla. Chápeš...každý sa občas tak cíti. je to normálne. Ale nie je v poriadku sa tak cítiť permanentne...je to v ok, vravím, len som sa trochu začala báť, bo poslednú dobu som si nebola celkom istá tým tvojím optimizmom...
...
(Atharaxis, 16. 8. 2008 20:14)
Ešte ma napadlo.... Počula som na adresu básní zaujímavé vyjadrenie:
"Písať básne, znamená klamať a hľadať tých, čo tomu uveria." ;)
Prepáč.
(Atharaxis, 16. 8. 2008 17:59)
Uvedomujem si, že moje básne (obzvlášť básne) môžu byť veľmi poburujúce. To je to, čo ma na ozajstných veľkých básnikoch fascinuje a tak to potom nejako prenášam do vlastných výtvorov. Také to niečo progresívne, čo sa ľuďom nie vždy pozdáva (vlastne skoro nikdy).
Ale ty ma poznáš - vieš že som napriek všetkému nenapraviteľný optimista a milujem život ako taký.
...
(M. :-), 15. 8. 2008 19:03)
Fíha! Báseň :-)
Je tak dokonalá, ale je mi z nej zle...
Totiž, chcela som len napísať, že aj keď si pravdepodobne myslíš, že som naivná, verím tomu, že tu nikto nie je omylom...ani tí odvrhnutí, z decákov a podobné prípady...Každý je tu pre niečo...ja len toľko.
...
(M. :-), 17. 8. 2008 22:19)