O strachu
Odkedy nám vykradli tú pivnicu, permanentne sa bojím. Keď som sama doma, alebo keď ostatní už spia.
Zamykám sa v prázdnom byte, okná si dovolím otvoriť len v miestnosti, v ktorej sa práve nachádzam. Pri odchode z domu zamykám všetky bezpečnostné zámky (bohužiaľ, máme ich len dve) a nechávam zapnutý televízor (akože sme doma). V noci objímam plyšového medveďa a zásadne nespávam chrbtom k dverám. Spozorniem vždy, keď počujem nejaký neznámy zvuk z chodby alebo od susedov. Hudbu si už nepúšťam tak nahlas ako predtým – aby som mala istotu, že budem všetko počuť. Bojím sa vybrať peniaze z bankomatu, pretože ma hneď napadne, čo všetko sa určite odohrá na ten zabudnutej cestičke, ktorou pôjdem domov. A keď ňou idem, hoci bez peňazí, obzerám sa a podvedome zrýchľujem tempo. Po zotmení sa z domu sama ani nepohnem.
Odkedy nám vykradli tú pivnicu, som poriadne paranoidná. Ale keď ja som si až teraz uvedomila (tak naozaj uvedomila), že všetky tie krádeže, vlámania a prepadnutia sa nedejú IBA vo filmoch (ktoré ja už teraz nepozerám). Že všetko toto sa odohráva v reálnom svete a opatrnosti nikdy nie je dosť. I keď na druhej strane – ani s opatrnosťou to netreba preháňať.