Tehotná žena, usmiaty Cigán a dve malé blondínky II.
II. Známi sa ozývajú, keď sa bicyklujem
Po týždni zotavovania sa z krádeže bicykla som naň opäť sadla. Nie na svoj. Zázraky sa už predsa nedejú. Môj „muž“ mi veľkodušne a s veľkým sebazaprením požičal svoj. Čudujem sa, že až na dva dni. A tak som, chtiac-nechtiac, za obidva tieto dni prešla dokopy okolo sto kilometrov na bicykli, ktorý mal – podľa mňa – všetky šróbky a skrutky prikrútené tak, aby sa ničím nedalo ani len pohnúť, volant a pedále nevynímajúc. Pôsobil na mňa (oproti všetkým mojim doterajším dvojkolesáčom) tak pevne a stabilne, že keby som ho zhodila z desiateho poschodia dolu, ešte by sám vyskočil späť. Neskúšala som to, bývame na prízemí.
Kým som vonku a unavujem sa fyzicky, vnímam to, čo okolo mňa prefrčí a okolo čoho prefrčím ja. Ani ma nenapadne nič z toho, čo je doma (u nás, u rodičov), v práci (Martinovej), v škole (jednej jeho a dvoch mojich), dokonca ani nič z toho, čo je v mojej hlave... A potom, keď sa vrátim domov do kolotoča denno-denných problémov a problémikov, som taká unavená, že si nevládzem robiť z toho všetkého ťažkú hlavu. Keď som fyzicky vyčerpaná, môj psychický život je na chvíľu krajší.
Po dlhých dňoch domasedenia mi to všetko padlo dobre. Po dlhých dňoch izolácie od živých ľudí (okrem toho môjho chlapa a mamy – čo je miestami ešte horšie ako úplná izolácia) mi dobre padlo stretávať ľudí, i keď väčšinou boli cudzí. A hoci sa nepatrí začínať výnimkou, spravím výnimku. Stretla som svoju dobrú kamarátku. Spolu sme hútali, ako dlho sme sa už nevideli. Bude to už vyše pol roka. Navrhla neoficiálne hromadné stretnutie bývalých spolužiakov z gympla budúci piatok. Ešte neviem, či budem chcieť ísť, ale ak si budem potrebovať vykompenzovať samotu tak akútne ako v tejto chvíli, prehodnotím ponuku. Viac by mi síce pomohlo rozprávať sa s Luciou osamote. Ako sa vraví – človek mieni, Pán Boh mení. A ja by som dnes snáď aj na toho Boha uverila.
Neskôr zavolal Tomáš. Kamarát. Vlastne Martinov kamarát, čo je aj tak úplne jedno. Chcel vedieť, či nepôjdeme na chatu na Ploskú. So smiechom som mu povedala, že práve pod Ploskou sa teraz nachádzam. A či tam pôjdeme cez víkend, neviem. Pochybujem. Zase skončíme na záhradke pri fľaši vína. Vlastne dúfam v to. Už mi tento náš stereotyp chýba. Aj napriek tomu, že milovať sa tento víkend nebudeme. Nedá sa. Ale aj tak bude svet zas o kúsok krajší.
to be continued...