Ukážkový manžel
Môj stály partner ma často nahnevá. Už nech sa vydám! Slovo manžel by v tejto vete vyzeralo krajšie. Mohla som ho samozrejme nazvať aj priateľom, no nespravila som tak zámerne. Slovo priateľ použité na označenie stáleho partnera (alebo len partnera, no ak je stály, je to bližšie k tomu manželovi a zároveň to nie je to isté, čo druh/družka, keď už máme lingvisticky rozlišovať) vo mne evokuje tínedžerské chvastúnstvo. Takýmto chvastúnstvom nazývam jav intenzívneho používania slova priateľ na označenie partnera (v žiadnom prípade nie stáleho) niektorých násťročných slečien len preto, aby všetci v blízkosti minimálne desiatich metrov vedeli, že ona už má priateľa (hoci o týždeň už bude mať iného).
Vráťme sa k prvej vete. Môj stály partner ma často hnevá. Nie, nejdem ju pitvať po jazykovej stránke. Chcem popísať, ako ma ten partner hnevá. Vždy, keď príde večer domov, vypýta si a následne skonzumuje večeru. Ľahne si na gauč (vyvalí sa je v tomto prípade lepší výraz), zapne televízor. Ak mal veľmi dobrý alebo, naopak, veľmi zlý deň (prakticky každý spadá do niektorej z týchto dvoch kategórií) vypýta si pivo alebo nejakú "mňamku" a keď doma nič z toho nie je, frfle a – ako vravieva moja mama - ohŕňa nosom. No a niekedy sa skôr než zaspí stihne aj posťažovať, aký mal zlý deň. Proste ukážkový manžel!
Meniny si pamätá len preto, že v novinách zvyknú byť tesne pred športovou stránkou informácie o počasí, horoskopy, televízny program a okrem toho aj to, kto má v ten deň meniny. Na narodeniny svedomito zabúda.
Ale pri upratovaní pomáha, samozrejme. Zdvíha nohy pred vysávačom, alebo sa dokonca uhne, aby som mala lepší prístup k smetnému košu. Pri veľkom upratovaní, alebo ak sa niečo nedajbože stavia či prerába – jednoducho činnosť, pri ktorej by sa jeho pomoc zišla, vytratí sa na dlhšie z domu so srdcervúdcim ospravedlnením, že on by len zavadzal odborníkom. Po jeho návrate nečakám pochvalu za niečo, čo som spravila ja alebo tí spomínaní odborníci. To by ma v živote nenapadlo. Stačilo by mi, keby to neofrflal a neprovokoval vyjadreniami o tom, ako by to on dokázal lepšie. Lebo keď netreba, vtedy je práve on široko-ďaleko najväčším majstrom. Zvyčajne potom ostane niečo pokazené. Proste ukážkový manžel!
Inak poslúcha na slovo. Teda na viac slov. Veľakrát mu treba zadať požiadavku, aby ju splnil, alebo aby sa o to aspoň pokúsil. A je úplne neprekonateľný v tej známej hre „on nič“.
Úplne najdojemnejšia vec, ktorú pravidelne robí ešte len príde. Často ma chce potešiť priznaním, že mi dnes chcel doniesť kvety. Naozaj chcel. Chcel ich ukradnúť susedke, čo býva o tri domy ďalej, zo záhrady. No akosi zabudol. Ale chcel...
Aby som sa len nesťažovala... Občas ma osloví "miláčik". Vždy, keď niečo potrebuje. Keď potrebuje niečo väčšie, použije aj pomenovanie "pusinka" alebo dokonca "cukríček".
Peniaze ako reprezentatívny kus chlapa, samozrejme, nikdy nemá. Aspoň nie také, ktoré by utrácal na spoločné účely (že na mňa by bolo strašne odvážne tvrdenie). Ale priznám sa, v tomto ho naozaj ľutujem. Ja by som nikdy nechcela takú prácu, kde by som musela robiť zadarmo...
Jednoducho, máme doma denno-denne kopec úsmevných situácií.
Miestami prifarbené alebo akceptovateľné iba metaforicky. (Takže, Maťko, ja som v tom nevinne.)