Hnedý teror
Hitler Adolf
Všetko sa začalo krachom na newyorskej burze. Nová vlna hospodárskej krízy zasiahla všetky štáty. Aj Nemecko. Vtedy sa na nemeckej politickej scéne objavil Adolf Hitler. Rakúšan, ktorý sa napriek tomu vyhlasoval za „najnemeckejšieho“ z Nemcov. Tvrdil, že vyvedie svoj národ z úpadku. Mnohí mu uverili. Dokonca toľkí, že so svojou Národnosocialistickou nemeckou robotníckou stranou (NSDAP) vyhral voľby. Stalo sa tak pred sedemdesiatimi rokmi 31. júla 1932.
Už desať rokov predtým sa Hitler stal hovorcom v Robotníckej strane Nemecka. Vtedy to bolo len jedno z mnohých nacionalistických združení, ktoré sa po vojne objavili v Mníchove.
Mohol tu uplatniť svoj talent na politickú agitáciu a vedenie strany. Rozvíjal ich už od skončenia prvej svetovej vojny, keď ako politický hovorca obvodnej vojenskej základne dostal špeciálny tréning a možnosť nacvičiť si verejné rečnenie.
Jeho stranícke prejavy plné rasového nacionalizmu a antisemitizmu priťahovali stále viac ľudí. Práve nimi neskôr z pozície vodcu presviedčal Nemcov o nevyhnutnosti a správnosti ním zvolenej cesty. Keď na zhromaždení strany s už rozšíreným názvom vo februári roku 1920 prezentoval jej oficiálny program, so zatajeným dychom ho sledovalo až dvetisíc prívržencov.
Súčasne rástol jeho význam v straníckej hierarchii. V pozícii jedného z popredných členov začal obchádzať Nemecko. Chcel získať nových členov a sympatizantov. Počas jednej z jeho agitačných ciest sa v mníchovskom straníckom centre sformovala antihitlerovská opozícia, ktorá sa obávala jeho tvrdých až diktátorských praktík. Otvorene sa postavila proti jeho ašpiráciám na líderský post.
Hitler však pohrozil odchodom. Výkonný výbor, ktorý dovtedy viedol stranu, sa obával, že bez Hitlera by mohla zaniknúť. Preto ho už v júli 1921 predstavili členom strany ako nového vodcu nacistov.
NSDAP v tomto období stále ostávala na okraji záujmu nemeckého ľudu a oslovovala len malé radikálne skupiny. Hitler bol však nedočkavý. V novembri 1923 sa v bavorskej metropole pokúsil o vojenský prevrat. S podporou vojenských jednotiek SA formovaných prevažne z bývalých členov nemeckej armády vyhlásil národnú revolúciu a plánoval pochod na Berlín.
Akcia známa ako „pivný puč“, pretože k nej došlo v pivárni, kde práve zasadal generálny komisár Bavorska so svojimi spolupracovníkmi, skrachovala. Hitlera odsúdili na päť rokov väzenia a jeho stranu zakázali.
Neupadol do depresie, ako sa mu to po neúspechu bežne stávalo o niekoľko rokov neskôr. Naopak, mal novú motiváciu. Vo väzenskej cele napísal svoj manifest Mein Kampf. V ňom otvorene predostrel túžbu po pomste za prehratú svetovú vojnu a po predčasnom prepustení sa ním začal riadiť.
Na uskutočnenie plánov potreboval riadiť štát. V čase, keď NSDAP bola len malou rybkou medzi veľkými straníckymi žralokmi, to však neprichádzalo do úvahy.
Netušené možnosti jej otvorila až hospodárska kríza. Kým v roku 1928 získala v celoštátnych voľbách len 2,6 percenta hlasov, o dva roky neskôr sa so ziskom necelých 19 percent stala druhou najsilnejšou stranou. Rástol aj počet jej členov. V roku 1932 pri vstupe do ďalších volieb ich bolo približne 1,8 milióna. Vtedy to už bola masová strana s dokonalým hierarchickým systémom.
Voľby, ktorým predchádzal pád vlády Heinricha Bruninga a tým fakticky koniec demokratickej medzivojnovej republiky, priniesli pre NSDAP vytúžené víťazstvo. Hitler získal 38 percent. Na miesto kancelára to však nestačilo. Musel ešte čakať. Už o pár mesiacov prišli ďalšie voľby. Po nevýraznej kampani nacisti stratili viac ako dva milióny hlasov. NSDAP síce zostala najsilnejšou stranou, ale Hitlerovi kancelársky úrad opäť unikol.
Ani nová vláda nevydržala dlho. Už v januári 1933 si prezident na nátlak záujmových skupín vybral za kancelárskeho kandidáta práve Hitlera. Ten funkciu prijal s neskrývanou radosťou. Nacionálni socialisti tak stáli na prahu moci a oslavovali víťazstvo. Joseph Goebels, neskorší vodca nacistickej propagandy, hovoril o historickom obrate v Nemecku.
Pred 75 rokmi neškodný Hitler prevzal moc
28. januára 2008
"Hitlera sme si najali. O dva mesiace ho zatlačíme do kúta, až bude kvičať," vyhlásil sebavedomo Franz von Papen. Písal sa rok 1933. Fanatik s fúzikmi a novopečený ríšsky kancelár bol podľa konzervatívneho intrigána bezpečne "zarámovaný" vo vláde plnej spoľahlivých ľudí. Pri moci mal byť len pár týždňov. Zostal dvanásť rokov. Na ich konci bola Európa v troskách a desiatky miliónov zmarených ľudských životov. Od Hitlerovho menovania do čela vlády uplynie 30. januára 75. rokov.
Zima na prelome rokov 1932 a 1933 patrila k tým najneutešenejším v nemeckých dejinách. Krajinou zmietala hospodárska kríza, nezamestnaní sa počítali na milióny. V uliciach sa šírila bieda a beznádej, počet samovrážd prudko narástol. Vo vzduchu visel strach z občianskej vojny.
Lepšie sa nedarilo ani na najvyšších poschodiach nemeckej politiky. Demokratické inštitúcie boli ochromené, pri moci sa striedali nelegitímne kabinety, menované prezidentom. Svoje teoreticky správne, ale krátkodobo veľmi bolestivé hospodárske reformy nedokázali ľuďom vysvetliť. Stále hlasnejšie sa ozývalo volanie po silnej ruke, ktorá by Nemcom navrátila životné istoty a bývalé postavenie na európskej a svetovej mocenskej scéne.
Dianie v krajine v tej dobe neblaho diktovala podivná kľučka spiatočníkov okolo prezidenta Paula von Hindenburga. Práve týmto konzervatívcom, vedeným exkancelárom Franzom von Papenom, sa podarilo staručkého generála koncom januára 1933 prehovoriť, že k plebejskému a vysmievanému Adolfovi Hitlerovi už jednoducho neexistuje žiadna alternatíva. V čele vlády vystriedal neúspešného kancelára a šedú eminenciu politiky predchádzajúcich rokov, generála Kurta von Schleichera. Ďalšie politického prefíkanca, ktorý o nacistoch, ktorých považoval za šikovnú protiváhu nenávidenej ľavici, vyhlásil: "Keby tu neboli, bolo by ich potrebné vymyslieť". Odmenou za jeho naivitu mu bola v roku 1934 guľka zo zbrane príslušníka SS.
"Kabinet národného sústredenia", zložený len z troch nacistov a ôsmich konzervatívcov či nestraníkov, mal vyšachovať z mocenskej hry ľavicu (sociálnych demokratov a komunistov) a Hitlera vo svojom čele de facto neutralizovať. Rátalo sa s tým, že nacisti po ťarchou vládnej zodpovednosti skrotnú a ich hnutie stratí na výbušnej sile, ktorá tak priťahovala zdivočené ľudové masy. To, že "socialista" a "burič" Hitler roznesie v priebehu pár mesiacov všetkých svojich politických konkurentov na kopytách, očakával len málokto. Pozornosti mnohých uniklo aj to, že nacisti ovládli kľúčové ministerstvo vnútra – a predovšetkým – prostredníctvom ministra "bez kresla" Hermanna Göringa – i mocný pruský policajný aparát. Bez väčšieho záujmu zostala aj vzrastajúca podpora Hitlera a jeho NSDAP zo strany nemeckého veľkokapitálu.
Na začiatku vlády nacistov, ktorá bola v rámci prezidentského systému inštalovaná normálne a legálne, stál teda chybný úsudok starých elít, ktoré fatálne podcenili silu a dynamiku moderného totalitného hnutia. Nacisti svoje "uchopenie moci" oslávili veľkolepým nočným sprievodom. Ďalšie plamene v hlavnom meste, šľahajúce tentokrát zo strechy Ríšskeho snemu, ohlásili o necelý mesiac neskôr vypovedanie základných ústavných práv v krajine.
V marci nasledoval tzv. zmocňovací zákon, oprávňujúci vládu k vydávaniu noriem bez akéhokoľvek zásahu parlamentu. Základný legislatívny rámec tretej ríše tým bol dovŕšený. Nasledovali brutálne zásahy proti vnútrostraníckej opozícii, ľavici, odborárom, Židom a ďalším "nepriateľom" nového zriadenia. Po smrti Paula von Hindenburga v auguste 1934 zostal Hitler ako jediný "vodca a ríšsky kancelár" s konečnou platnosťou v čele Nemecka.
30.1.2008
Hotel Hitler vo Viedni bol pre bezdomovcov
Medzi státisícmi prisťahovalcov, ktorí sa usídlili vo Viedni, bol v roku 1907 aj osemnásťročný Adolf Hitler. Dvadsaťšesť rokov predtým, ako sa dostal v Nemecku k moci, žil tento muž, ktorý sa narodil v Hornom Rakúsku, aj na ulici Meldemannstrasse 27 vo Viedni.
V dome, ktorý cisár František Jozef otvoril ako nocľaháreň pre mužov, býval ako bezdomovec. Za to sa neskôr hanbil. A tak tie roky zo životopisu vymazal. Kópia jeho prihlasovacieho lístka z 8. februára 1910 sa však v archíve našla napriek tomu, že sa postaral o to, aby formulár vyňali z evidencie.
„Hitler tu žil od februára 1910 do mája 1913," hovorí rakúska historička Brigitte Hamannová. Nocľahárni sa preto ušlo prezývky Hitlerova vila či Hotel Hitler, čo sa uvádza aj v niektorých turistických sprievodcoch. Dom dodnes stojí v 20. obvode Viedne.
„Tam trávil rozhodujúce roky mladosti, obdobie blúdenia a bohémskeho života. Neskôr chcel stopy zahladiť, aby sa mu lepšie vytvárala legenda o sebe samom," tvrdí Hamannová. Po matke mal tisíc korún (dnes necelých štyritisíc eur) a dostával sirotský dôchodok. Nepracoval, ale veľa kreslil. Jeho snom bola akadémia výtvarných umení. Pri skúške prepadol. Chcel sa o štúdium pokúsiť znova, preto šetril, býval v pivničnom priestore v Mariahilfe. O rok ho tiež neprijali. „Minul peniaze, prácu však nehľadal. To, čo napísal v knihe Mein Kampf, že vo Viedni bol stavebným robotníkom, bola účelová politická lož; chcel získať voličov pre svoju robotnícku stranu," hovorí Hamannová.
Nocoval na lavičkách, v útulku pre bezdomovcov, kde si bolo treba bezplatný nocľah vystáť. Tam sa zoznámil s Reinholdom Hanischom. Na otázku, čo chce robiť, Hitler odpovedal, že sám nevie. Hanisch vyhlásil, že ešte nikdy nevidel človeka tak bezmocne odovzdaného osudu. Vyrukoval s nápadom, že Hitler bude maľovať pohľadnice a on ich popredá. Zisk si rozdelia a skončia bezdomovecký život. Obaja naozaj prišli bývať do domu na Meldemannstrasse. Mal 544 miest, bol čistý, s elektrinou, sprchami, chutnou a lacnou kuchyňou, knižnicou a dvoma čitárňami.
Hitler celý deň maľoval. Keď sa večer otvorili kóje na spanie, utiahol sa „študovať". Ani ženy, ani zábava a pijatika v Prátri, navštevovanom ľuďmi mnohých národností - čo mu bolo odporné - ho nelákali, píše historička. „Inak zdvorilý a úsečný v prejave, rozvášnil sa pri nenávistných rečiach proti Habsburgovcom, cirkvi, demokracii. Sníval o pripojení nemeckých častí Rakúska k Nemecku. Práve tu začal zostavovať základy vlastnej národnosocialistickej ideológie," hovorí Hamannová.
Vo Viedni musel počkať do svojho 24. roku. Až vtedy mu vyplatili dedičstvo po otcovi. Mohol si kúpiť nové šatstvo a lístok do Mníchova a konečne odísť do svojho milovaného Nemecka.
„Hotel Hitler" slúžil 98 rokov. V novembri 2003 ho z hygienických dôvodov zavreli.
Hitler tajně poslouchal židovské hudebníky
Moskva/Berlín - Příznivci německého diktátora Adolfa Hitlera dostali další políček. Objev nedaleko Moskvy ukázal, že jejich idol nebyl jen fanatickým nacistou, ale i pokrytcem.
Hitlerova osobní sbírka desek, kterou až do své smrti schovával bývalý ruský důstojník a později historik a učitel na moskevské vojenské škole Lev Besymenskij, je totiž plná ruských a židovských umělců.
Jejich vystupování přitom Třetí říše oficiálně zakazovala. O židovské kultuře Hitler tvrdil, že "neexistuje" a Rusy považoval za "podlidi".
Huberman, Šaljapin
Vedle Třetí říší propagovaných skladatelů Beethovena, Wagnera, Brahmse, Schumanna a Mozarta jsou v krabici naskládané také oposlouchané nosiče s hudbou od Čajkovského, Rachmaninova a Borodina.
Nechybějí tam ani uznávaní židovští sólisté, včetně polského houslisty Bronislawa Hubermana či ruského pěvce Fjodora Šaljapina.
"Myslím, že mého otce udivovalo, že miliony židů a Rusů musely zemřít kvůli Hitlerově ideologii. A on si přitom celou dobu užíval jejich umění," řekla časopisu Spiegel Besymenského dcera Alexandra.
"Vůdcův hlavní stan"
86letý bývalý zpravodajský důstojník Rudé armády sbírku objevil poté, co dostal v dobytém Berlíně na starosti sepsání majetku v bunkru pod Říšským kancléřstvím.
Zatímco ostatní si do Ruska odváželi drahý porcelán a stříbrné nádobí, on sebral sbírku desek, na kterých jsou značky s nápisem "Vůdcův hlavní stan".
"Všechny byly zabalené v papíru s tím, že mají být odeslány do úkrytu v Berchtesgadenu," napsal o mnoho let později Besymenskij. Rodině ukázal cenný válečný suvenýr poprvé a naposled až v roce 1991. Podle příbuzných nechtěl, aby se o něm mluvilo jako o zloději.
"Narazila jsem na ně až teď, když jsem hledala míč," popsala Spiegelu půdní objev jeho dcera Alexandra.
Boli sme menej ako pes, ktorý nás strážil
Milovala som moje husličky. Odkedy som sa vrátila z lágru, už nehrám. Ťažká práca mi zničila ruky, povzdychla si 90-ročná Irma Trksáková, ktorá prišla do Bratislavy na stretnutie bývalých väzenkýň Ravensbrücku. Stále sa čudujem, že som to celé prežila. Hovorí o svojom najťažšom období v živote, ktorým boli tri roky za ostnatým drôtom v ženskom nemeckom koncentračnom tábore.
Narodila sa 2. októbra 1917 vo Viedni. Obaja jej rodičia pochádzajú zo Slovenska. Po anšluse Rakúska roku 1938 sa ako mladá učiteľka češtiny pridala do odboja v rámci československej menšiny. Ľudia bez kvapky nemeckej krvi v tretej ríši patrili medzi menejcenných. Zatvorili im školy, zabavili majetok, zakázali české spolky. Nastali veľké represálie voči menšinám. Preto sa pripojila k tým, čo sa proti novým metódam začali búriť.
Odbojová skupina, ktorej bola členkou, vydávala letáky s programom Adolfa Hitlera. Vysvetľovali ľuďom, ktorí boli nadšení z nových pomerov, keď po dlhých časoch nezamestnanosti zrazu mohli pracovať, že Hitler všetky zatvorené továrne premenil na výrobňu zbraní a pripravuje sa na vojnu. Neskôr vojakom rozposielali letáky, v ktorých ich vyzývali, aby nebojovali, odhadzovali zbrane, prešli k nepriateľovi. Po spustení transportov nadväzovali kontakty so železničiarmi, aby nedodržiavali cestovné poriadky, aby vlaky vypravili do iných staníc, robili zmätok a ľudia nedošli do táborov.
Irma Trksáková o začiatkoch odboja
Túto ilegálnu skupinu však nacisti odhalili a roku 1941 ju zatkli. Rok prežila vo väzení na samotke. V samoväzbe. Bez novín, bez kníh, bez ničoho. Len štyri kroky tam a späť. Celý deň nerobiť nič, len rozmýšľať. Mužov z jej skupiny stihol ešte horší osud. Ťažko ich mučili, odviezli do Mathausenu a tam bez súdu zastrelili.
"Po roku vo väzení sme šli na transport. Dozorkyne nevedeli nič o tom lágri, len to, že sa tam vraj veľa musí stáť. Išli sme do transportu iba s touto informáciou. Tak som si začala to dlhé státie cvičiť. Keď na to tak teraz spomínam, bolo to detinské".
Aby oni zvíťazili, nás zotročili
Ravensbrück. Tábor, v ktorom zo 132-tisíc žien a detí 92-tisíc neprežilo. Tábor postavili v roku 1939 a ležal len necelých sto kilometrov od Berlína. Okrem ťažkej práce väzenkyne čelili lekárskym pokusom, násilným sterilizáciám, staršie alebo choré ženy usmrcovali fenolovými injekciami. Pôvodne v ňom plynové komory neboli. Aby však esesáci zvládli nápor nových transportov, začali aj tam od konca roku 1944 so splynovaním.
Väčšina väzenkýň bolo politických, ale boli tu aj Židovky, Rómky a ženy s kriminálnou minulosťou. Do tábora privážali aj celé rodiny. Až na mieste ich oddeľovali a pri hlavnom ženskom tábore vytvorili menší mužský.
"Ženy tam museli robiť tie najťažšie práce. Všetko pre vojnu. Stále sme museli od nacistov počúvať, že my musíme robiť, aby oni zvíťazili. Aby oni zvíťazili, nás zotročili," hovorí. Po príchode boli nové väzenkyne v karanténe. Potom celý mesiac robili nezmyselnú prácu, prenášali ťažké náklady piesku z jednej kopy na druhú. Dôvod? "Nezmyselnosťou práce chceli v nás zlomiť odpor. Kto sa totiž poddal, ten neprežil."
Tábor bol najmä o vyhladzovaní robotou
"Vstávalo sa o piatej. Dostali sme kúsok chleba na celý deň, ráno čiernu zafarbenú vodu, akože kávu, na obed repu a večer polievku. V nedeľu pridali kúsok margarínu a trošku marmelády. Celé tri roky sme z tohto žili. Nechápem, ako sme to mohli prežiť," hovorí o živote v tábore.
"Presne vypočítali, koľko kalórii je potrebných, aby človek prežil nejaký čas. Podľa toho, čo sme robili, dostali sme jesť. Ja som robila pre Siemens. Táto firma si nás prenajala za 50 fenigov za jedného väzňa. V tábore využívali väzňov do poslednej kvapky krvi."
Irma Trksáková o podmienkach a práci v tábore
Tvrdí, že mala šťastie na prácu a nedostala sa k tým úplne najťažším. Robila pre Siemens a tiež grafy, koľko kusov ženy vyrobia. "Aj tam som sabotovala. Tej, čo spravila veľa, som vzala a dala tej, čo robila málo, aby nebola potrestaná. Inak by musela dlho stáť, vzali by jej chlieb. Väčšinou Rusky takýmto spôsobom sabotovali prácu, tie rovno zastrelili."
Tábor bol o vyhladzovaní robotou. "U nás neposielali ľudí do plynu, až na konci. Svoj život sme však mohli stratiť nedostatkom jedla, chorobami. Lieky sme nedostávali a každej, ktorá ochorela, hrozilo, že môže dostať smrtiacu injekciu. Nikto nechcel byť chorý," spomína na neľudské podmienky v tábore.
"Spali sme na trojposchodových posteliach, na nich boli slamené matrace, na jednom spali dve až tri ženy. Matrace už boli opotrebované, slama rozdrvená, nemali sme ani povlaky. Ako zvieratá. My sme boli menej ako pes, ktorý nás strážil," dodáva so slzami v očiach.
Aj medzi väzenkyňami sa však našli ľudia, ktorí sa prisluhovaním nacistom snažili pre seba vydobyť lepšie podmienky. "Väzenkyňa, študentka medicíny, dávala chorým ženám smrtiace injekcie." Po vojne v procese proti vojnovým zločincom v Hamburgu dostala trest smrti. "Židovky to v tábore mali ťažké. Ja som aspoň vedela, za aký konkrétny skutok som sa tam dostala, ale ako to mali chápať ony? Ale my, politické väzenkyne, sme im viac pomáhali, ako ony sebe navzájom. Pritom, keď človek niečo spravil pre väzňa, len si priťažil. Ony sa niekedy medzi sebou udávali, aby tým získali nejaké výhody."
Ravensbrück – miesto vrážd, pokusov a verejných domov
Časom však už v tábore dochádzalo miesto a začalo sa so selekciami starých a chorých. "V noci po ne prichádzali nákladné autá a odvážali ich. Počuli sme, ako sa bránia, kričia, plačú, ako ich bijú a ženú do kamiónov. Až keď tábor rozpustili, dozvedeli sme sa, že ich zadusili plynom," opisuje Irma Trksáková jeden z najhorších zážitkov. Nechcených sa však zbavovali aj iným spôsobom. V zime, keď bolo -10 stupňov Celzia, dozorcovia zobrali ženám pančuchy a kabáty, len aby čo najskôr zomreli "prirodzenou smrťou". Dávali im jed s tým, že je to liek, alebo im pichli do srdca smrtiacu injekciu.
Na poľských študentkách robili nemeckí nacisti v tábore lekárske pokusy. V odboji boli odsúdené na smrť a za dobrovoľné podvolenie sa pokusom im sľúbili slobodu. "Rozrezali im nohy a infikovali ich všetkým, čo sa môže na fronte dostať vojakom do rán. Niektoré prežili, niektoré sa dali operovať a aj tak ich zastrelili. Oni nikdy nedodržiavali slovo, im nemohol nikto veriť."
Už menej sa hovorí o tom, že v Ravensbrücku budovali aj verejné domy. Osobitne pre príslušníkov SS, pre vojakov a pre väzňov. Mali poslúžiť na zvýšenie ich výkonnosti. "Ženám sľubovali, že po určitej dobe ich za to pustia na slobodu. Niektoré sa tam preto aj dokonca hlásili. Boli tam aj prostitútky z povolania. Vyberali však aj ženy, ktoré boli ešte panny, im to bolo jedno. Bolo to neľudské, všetko, čo tam robili, bolo neľudské. Všetko," hovorí trasúcim hlasom.
Irma Trksáková hovorí o najhoršom zážitku v tábore, o pokusoch na ľuďoch a verejnom dome v Ravensbrücku
Podľa nej sa z tohto tábora ujsť nedalo. "Bez pomoci nikto nemohol utiecť. Keď niekto utiekol, tak v Poľsku, kde obyvatelia utečencom pomáhali. V Nemecku to bolo nemysliteľné. Nemci by nikdy nepomohli, keby aj chceli, mali strach, že sa tiež dostanú do lágru."
Myslí si, že potrestali príliš málo nacistov
Tesne pred oslobodením koncentračného tábora vyhnali nacisti všetkých väzňov na pochod smrti cez lesy. Mnoho ľudí počas neho utieklo, ale veľa žien stratilo svoj život práve na prahu slobody. Spojenci kolóny bombardovali s tým, že nevedeli, či ide o zajatcov alebo vojakov. Mnohé zomreli aj hladom a vyčerpaním. "Na pochod nás vyhnali, aby nás zdecimovali. Aby nás čo najmenej prišlo k ich nepriateľovi."
Po skončení druhej svetovej vojny sa vrátila do Viedne, kde žije doteraz. Dostala tam byt po jednom nacistovi, ktorý utiekol za hranice. Keďže po skončení vojny bolo národnostné školstvo v Rakúsku zdecimované, k učiteľstvu sa už nevrátila. Pracovala na československom veľvyslanectve ako sekretárka kultúrneho atašé. Zapojila sa aj do aktivít Medzinárodného výboru Ravensbrück, kde doteraz pôsobí ako čestná viceprezidentka.
"Čo to bolo za dobu, že bolo toto možné? Koľko mladých krásnych životov nacisti zničili? Príliš málo ich potrestali vzhľadom na to, čo porobili," povie ticho, rýchlo si utrie slzu a usmeje sa. "To si nikto nemôže vedieť predstaviť, čo sme tam zažili. Ale ľutovať sa nebudem. Človek by sa nikdy nemal ľutovať. Veď vždy môže byť horšie, nie?"
Významní Židé v dějinách
Během posledních dvou staletí emancipace tento “netvořivý” a “příživnický nárůdek, na pokraji vyvraždění, dává západnímu světu toto:
Významní Židé v dějinách hudby:
Felix Mendelssohn, Jaeques Offenbach, Osear Straus, Gustav Mahler, Ernest Bloch, Arnold Schůnberg. Darius Milhaud, Kurt Weill, Jaromír Weinberger, Karel Hašler, George Gershwin, Irving Berlin, Richard Rogers. Jerome Kern, Benny Goodman, Leonard Bernstein, Aaroa Copland, Yitzhak Perhnan, Svjatoslav Richter, Yehudi Menuhin, Daniel Barenboim, David Oistrach, Arthur Rubinstein, Yasha Heifetz, Vladirnir Horovitz, Bob Dylan, Simon & Garfunkel, Leonard Cohen, Neil Diamond, Burt Bacharach.
Významní Židé v dějinách literatury a dramatu:
Šolem Alejchem, Isaac Asimov, Isaak Babel. Saul Bellow, Walter Benjamin, Sleven Berkoff. Max Brod, Josepb Brodski, Élias Canetti, Paul Celan, Robert Desnos, Isaac Deutschen, Benjamin Disraeli, E. L. Doctorow, Ilja Erenburg, Pavel Eisner, Howard Fast, Liou Feuchtwanger, Viktor Fischl, Norbert Frýd, Allen Ginsberg. Natalia Ginzburg, Ben Hecht, Heinrich Heine, Joseph Hcller, Israel Horovitz, Egon HostovsKý, Max Jacob, Eríca Jong, Franz Kafka, Tom Kempinski, E. E. Kisch, Ephraim Kishon, Ivan Klíma, Arthur Koestler, Bernad Kops, Jeny Kosinski, Karl Kraus, František Hanger, Jiří Langer, Claude Lanzmann, Carlo Levi, Primo Levi, Alan Levy, Walter Lippmann, Arnošt Lustig, Norman Mailer, Bernard Malanmd, David Mamet. Osip Mandelštam, André Maurois, Arthur Miller, Ferene Molnár, Alberto Moravia, Christian Morgenstern, Clifford Odets, Ivan Olbracht, Boris Pasternak, Ota Pavel, Ilarold Pinter, Karel Poláček, Stephen Poliakoff, Marcel Proust, Elmer Rice, Rainer Maria Rilke, Reginald Rose, Leo Rosten, Josef Roth, Philip Roth, Nelly Sachs, Siegfried Sasoon, Arthur Schnitzler, André Schwarz-Bart, Peter Shaffer, Anthon y Shaffer, Neil Simon, Isaac Bashevis Singer, Gertrude Stein, Tom Stoppard, halo Svevo, Kurt Tucholsky, Milan Uhde, Leon Uris, Jaroslav Vrchlický, Richard Weiner, Peter Weiss, Franz Werfel, Arnold Wesker, Nathanael West, Herman Wouk, Elie Wiesel, Arnold Zweig, Stefan Zweig.
Významní Židé v dějinách na jevišti a na filmovém plátně:
Sarah Bernhardt, Max Reinhardt, Sergej Ejzenštejn, Jevgenij Vachtangov, Alexander Korda, Bily Wilder, Jerome Robbins, Laurence Harvey, Leslie Howard, Kirk Douglas. Tony Curtis, Edward G. Robinson, Richard Tauber, Hugo Haas, Dudy Garland, Barbra Streisand, Dustin Hoffmann, hiza Minelli, Richard Dreyfuss, Peter Brook, Marcel Marceau, Groucho, Chico a Harpo Marxové, Claude Lelouche, Karel Reisz, John Schlesinger, Simono Signoret, Lili Palmer, Ida Kamiůská, Lauren Bacali, Roman Polanski, Jiří Voskovec, Peter Sellers, Vittorio Gassmann, Walter Matthau, Martin Balsam, Woody Allen, Mel Brooks, Harrison Ford, Goldie Hawn, Alicia Markova, Margot Fontayne, Valeni Panov, Leopard Nimoy, Steven Spielberg, Miloš Forman, Ivan Passer, Jiří Weiss, Elmar Klos, Ota Ornost,
osmdesát procent hollywoodských producentů, třicet procent hollywoodských režiséru a scenáristů.
Významní Židé v dějinách ve filozofii, psychologii a ekonomii:
Alfred Adler, Louis AIthusser, Ilannah Arendt, Raymond Aron, Robeno Assagioli, Roland Barthes, Henri Bergson, Isaiah Berlin, Bruno Bettelheim, Jacob Bronowski, Martin Buben, Noam Chomsky, Jacques Derrida, Émile Durkheim, Viktor Franky, Sigmund Freud, Milton Friedman, Erich Fromm, Edmund Husserl, Melanie klem, Thomas Kuhn, Theodor Lessing, Émanuel Lévinas. Claude Lévi-Strauss, György Lukács, Herbert Marcuse, Abraham Maslow, Karl Popper, Wilhehn Reich, David Ricardo, Paul Samuelson, George Steiner, Thonras Szasz, Ludwig Wittgenstein.
Významní Židé v dějinách ve výtvarném umění:
Do kterého přišli s velkým zpožděním, protože Tóra zakazuje zobrazovat cokoli živého:
Camille Pissarro, Max Liebermann, Marc Chagall, Chaim Soutine, Jacob Epstein, Jacques Lipchitz, Serge Poliakoff. Amedeo Modigliani, Jackson Pollock, Ronald Kitaj, Mark Rothko, George Segal, Lucian Freud.
Významní Židé v dějinách medicíny, vědy, techniky a průmyslu:
Na bychom potřebovali novou knížku, zde kromě Einsteina jen namátková hrstka:
Citroen, Olivetti, Pereire (železnice Francie, Rakousko-Uherska a Španělska), Poliakoff (železnice Ruska), Willixm Herschel (astronom-amatér, objevitel Urana a jeho oběžnic, dvou oběžnic Saturnu, 203 mlhovin, zakladatel astrofyziky), Albert Abraham Michelson (jako první propočítal rychlost světla), Niels Bohr, J. Robert Oppenheimer, Edward Teller (jaderní fyzici), Hyman Rickover (mírové využití jaderné fyziky), Davíd Schwarz (konstuktér zeppelinu), Heinrich Rudolf Flertz (objevitel elektrických vln. které po něm pojmenoval Marconi), Emile Berliner (vynálezce a výrobce gramofonu a gramofonového záznamu), Ernst Boris Chain (Flemingův spoluvynálezce penicilinu), Leví Strauss (textil), David Sarnoff (vynálezce rozhlasového vysílání a přijímačů), Abraham Jacobi (zakladatel dětského lékařství), Casimir Funk (objevitel vitamínů), Jonas E. Salk (vynálezce očkování), Sehnan Abrahanr Waksman (objevitel antibiotického streptomycinu), Norbert Wiener (zakladatel kybernetiky), astronom Carl Sagarr, chemik Francois Jacob, fyzici Steven Weinberg, Sheldon Glashow, George Gamow, Richard Feynman, Julian Sehwinger, matematici Karl Gustav Jacob Jacobi a John von Neumann. Dr Solomon‘s Anti-Virus Software, kosmetici a módní návrháři Helena Rubinstein, Estée Lauder, Vidai Sasoon, Anita Roddick (Body Shop), Calvin Klein.