Červený teror /1.
Sovietsky zväz vyrástol na haldách mŕtvych
Ríša zla
V Rusku vládol chaos prinajmenej od roku 1901, keď prepukol hladomor, vzbury, povstanie. Konflikt medzi obyvateľstvom a režimom sa pohol a už sa nedal zastaviť. Vrcholil roku 1917, keď vojna a marcová revolúcia už úplne rozvrátili krajinu. Lúpeže, vraždy, podpaľovanie, plienenie boli na dennom poriadku. Petrohrad sa zmenil na žumpu. V júli toho roku zúfalý Maxim Gorkij písal o „anarchistickej vlne plebejského násilia a odplaty“, o „aziatskej revolúcii“. Ministerskému predsedovi G. E. Ľvovi za štyri mesiace v úrade zbeleli vlasy. Bola potrebná pevná ruka. Bola taká. Leninova a boľševikov. Zaviedli v krajine pokoj cintorína.
Opití krvou:
Boľševici sa s vervou chopili moci, ktorú - ako to konštatoval Lenin - našli na ulici. Boli medzi nimi ostrí chlapi, takí ako Trockij, Dzeržinskij, Stalin, Tuchačevskij. Začali tak zostra, že sa októbrová revolúcia zakrátko zmenila na najstrašnejšiu z vojen, na občiansku. Víťazili v nej najbezohľadnejší.
Lenin, hlavný iniciátor násilia, vyhlásil: „Čím viacej členov reakčnej buržoázie a kléru postrieľame, tým lepšie.“ Čekisti teda strieľali. Cárskych úradníkov, statkárov, podnikateľov, továrnikov, obchodníkov, kňazov, kozákov, menševikov, bielogvardejcov. Desaťtisíce ľudí popravili v pivniciach, na väzenských dvoroch, na opustených plochách. Kým mesto vyprázdnili pred bielymi, zlikvidovali domnelých nepriateľov. V noci sa mestá pokúšali zaspať za rachotu výstrelov. Koncom roka 1920 za niekoľko týždňov popravili na Kryme približne 50 000 ľudí, Sevastopoľ sa zmenil na „mesto obesencov“.
Čekisti sa vypracovali aj v mučení. Niekde zaviedli metódy, aké história asi ešte nepoznala. V Charkove napríklad „rukavičkovú“. Obeti varili ruky vo vode tak dlho, až kým sa opľuzgierovaná koža nedala z nich stiahnuť. Vo Voroneži váľali nahú obeť v sude pobitom klincami. V Caricyne prerezávali kosti svojich obetí pílkou. V sadizme sa vyžívali i ženy. Vera Grebennikovová za dva mesiace zabila v Odese vyše 700 ľudí. Niektorých vlastnými rukami.
V októbri 1918 sa vojna v Európe skončila. Napriek tomu, že Nemci mohli vrhnúť armády z východného frontu na západný. V Rusku pokračovala. Aj keď boľševici sľubovali okamžitý mier. Boje na fronte, masakry civilného obyvateľstva, trestné výpravy, hlad, epidémie, nedostatok lekárskej starostlivosti si za občianskej vojny v rokoch 1918 - 1920 vyžiadali asi deväť miliónov obetí. Podľa iných prameňov až desať. Emigrovali dva milióny.
Hlad, masový vrah:
Dostojevskij kedysi dávno povedal: „Rusko vyvracalo hnus, ktorým ho kŕmili.“ A to nezažil dve ruské revolúcie a občiansku vojnu, keď bezuzdné násilie zaplavilo celú krajinu. Mohlo ju postihnúť ešte aj viacej biedy? Mohlo. A aj postihlo. Za vojny boľševici brutálne rekvirovali roľníkom všetko. Nezostali im zásoby na slabšie roky, ba ani na osivo. Roku 1920 vysiali obilninami asi len štvrtinu plochy. Ten rok bola navyše slabá úroda. Na jar 1921 sa črtala ešte slabšia. Prepukol hlad katastrofálnych rozmerov. Pribudli k nemu týfus a cholera.
Hladujúci skúšali všetko. Jedli trávu, plevy, mach, kôru zo stromov, múku zo žaluďov, z pilín a konského trusu, psy, mačky, chytali hlodavce. Rozmohol sa kanibalizmus. V baškirskej oblasti, okolo Pugačova a Buzuluku, kde bol hlad najhorší, odohrali sa tisícky prípadov. Muž, ktorého obvinili, že zjedol niekoľko detí, sa bránil: „V našej dedine je ľudské mäso každý, ale nahlas sa to nehovorí. Máme tam niekoľko krčiem a všetky ponúkajú detské mäso.“ Chytali a zabíjali ľudí, najmä deti. Skladovali ich v stodolách ako iné mäso. Kradli aj mŕtvoly na cintoríne...
V liste politbyru z 19. marca 1922 Lenin vysvetľoval, ako možno využiť hladomor na to, aby „smrteľne zasiahli nepriateľa do hlavy“: „So všetkými tými vyhladovanými ľuďmi, ktorí sa živia ľudským mäsom, s cestami posiatymi stovkami a tisíckami mŕtvol teraz alebo nikdy môžeme (a teda musíme) skonfiškovať cirkevné majetky a musíme to urobiť energicky a bezohľadne.“
Lenin rekviroval a zatváral kňazov, Gorkij zachraňoval hladujúcich. Na jeho výzvu prichádzala pomoc z celého sveta. Zahraničie živilo (aj šatilo) denne desať miliónov ľudí. Hlad postihol 29 miliónov ľudí na území približne dva razy väčšom, ako je Francúzsko. Takmer na tom istom, čo aj roku 1902. Napriek výdatnej zahraničnej pomoci umrelo päť miliónov ľudí. Za posledného hladomoru v rokoch 1901 - 1902 pol milióna. Cárska vláda sa lepšie postarala o svojich občanov.
Behom do kolchozov:
Boľševickým experimentom sa akosi nedarilo. Vojnový komunizmus so surovým rekvirovaním zlyhal na celej čiare. Ani nová ekonomická politika s návratom malých súkromníkov neslávila úspechy. Iniciatívu brzdila štátna byrokracia. Okrem toho - akéže súkromníčenie je socialistické hospodárstvo? Sedliakov treba nahnať do kolchozov a sovchozov. Rýchlo, čo najrýchlejšie. Odmietaš? Pôjdeš na Sibír.
V rokoch 1929 - 1930 sa v Sovietskom zväze zdvihla mnohomiliónová riava smerujúca do koncentračných táborov. Za krátkej histórie štátu robotníkov a roľníkov bolo podobných vĺn už veľa, ale ani jedna taká mohutná. Čeka, vlastne vtedy už GPU, zatvárala kulakov, čiže pracovitejších a trochu zámožnejších roľníkov, podkulačnikov, čiže tých, čo im údajne pomáhajú. Odvážali ich na Sibír v dobytčiakoch a na rozdiel od predchádzajúcich transportov aj s celými rodinami.
Roľníci na Sibíri, pôda znárodnená a nemal ju kto obrábať. Prepukol hlad. Väčší ako roku 1922. Ešte väčší ako najväčší v Číne v rokoch 1877 - 1878. Podľa historika Roja Medvedeva zahynulo vtedy pravdepodobne až osem miliónov ľudí. Nielen na Ukrajine, ale aj v strednom Povolží, na severnom Kaukaze a v Kazachstane. I. M. Chmiľnovskij, iný znalec toho obdobia, napísal: „Som hlboko presvedčený, že Stalin vychudnutou rukou hladu chcel roľníka prinútiť, aby vstúpil do kolchozu a pracoval takmer zadarmo.“
Veľký teror:
Prvého decembra 1934 atentátnik Leonid Nikolajev zastrelil Sergeja M. Kirova, prvého tajomníka strany v Leningrade. Hlad roku 1922 umožnil Leninovi likvidovať cirkev, individuálny čin atentátnika roku 1934 umožnil Stalinovi likvidovať opozíciu a rozpútať teror, aký táto krajina ustavične vystavená teroru ešte nezažila. Mal opozíciu v ústrednom výbore, ale chabú. Keďže jeho chorobná podozrievavosť už nadobúdala vrchol, šípil ju všade.
V najbližšom období prepuklo masové zatýkanie v Moskve, Kyjeve, Minsku a v mnohých ďalších mestách. Leningrad prišiel azda aj o štvrtinu svojho obyvateľstva. Sprisahancami, „nepriateľmi ľudu“, záškodníkmi sa všetko len tak hmýrilo. V krajine v dvoch vlnách vylúčili pri preverovaní vyše dvoch miliónov straníkov. Zakrátko takmer všetci putovali do väzníc. Za nimi spravidla ich príbuzní, priatelia, spolupracovníci. Od zakuklencov bolo treba vyčistiť aj oblastné, republikové, mestské stranícke a výkonné výbory, ministerstvá, armádu. Do väzenia a často aj k múru putovali predstavitelia zahraničných komunistických strán, ktorí v tom čase žili v Moskve...
Nik nemôže presne zrátať počet obetí teroru po Kirovovej smrti. Niektoré pramene uvádzajú, že represálie v rokoch 1927 - 1938 si vyžiadali takmer štrnásť miliónov ľudských životov. Iné údaje zaznamenávajú obete z rokov 1935 až 1941. Bolo ich takmer dvadsať miliónov. Sedem miliónov popravili, ostatní zahynuli v gulagu. Podľa historika Roberta Conquesta boli v rokoch 1936 - 1938, teda v období najväčšieho teroru, tri milióny popráv a dva milióny úmrtí v koncentračných táboroch.
Víťaz prehral vojnu:
Viktor Suvorov, nezmieriteľný kritik temnej boľševickej minulosti, popiera sovietske víťazstvo v druhej svetovej vojne. To je, pravdaže, nezmysel! Sovietsky zväz mal predsa hlavný podiel na víťazstve, rozšíril svoje územie a stal sa veľmocou. No Suvorovov argument je ohromujúci. A asi aj pravdivý. Napísal: „V dôsledku ‚veľkého víťazstva‘ klesol Sovietsky zväz na úroveň najzaostalejších krajín sveta a v konečnom dôsledku sa napokon zrútil a rozsypal.“ Píše o ňom ako o páchnucej mŕtvole, hoci aj vyzbrojenej atómovými zbraňami.
Ktorýsi zo sovietskych pohlavárov povedal: „Ak odídeme od moci, tak zabuchneme dvere, že sa zatrasie pol Európy.“ História si často s nami zažartuje: tak nečakane, ako sa boľševici dostali k moci, tak o ňu aj prišli. A svet sa cíti, akoby sa skončila tretia svetová vojna. Tá prebiehala najmä na sovietskom území proti vlastnému ľudu. Po terore pred druhou svetovou vojnou nasledovalo násilné presídľovanie viacerých národov Sovietskeho zväzu, tridsať miliónov strát na bojiskách vinou neprezieravej politiky a ďalší stalinský teror po druhej svetovej vojne.
Boľševická krutovláda si podľa niektorých údajov vyžiadala približne šesťdesiat miliónov mŕtvych. Územie Sovietskeho zväzu zmenila na jediný mohutný, nedozerný cintorín. Už desaťročia po celej krajine odhaľujú nové a nové masové hroby.
Gustáv Husák chcel pripojiť Slovensko k ZSSR
Bratislava - Rozporuplná postava československých dejín, politický väzeň, posledný prezident komunistického Československa a hlava normalizácie. Vo štvrtok uplynie presne 95 rokov od narodenia Gustáva Husáka, ktorý uzrel svetlo sveta 10. januára 1913 v bratislavskej Dúbravke.
Napriek historickým knihám poplatným komunizmu, ktoré Husáka ospevovali takmer už od rannej mladosti, do povedomia spoločnosti ho raketovo vystrelil až podpis Vianočnej dohody v roku 1943. Tá spojila komunistov a demokratický odboj, ktorý vyvrcholil Slovenským národným povstaním.
Člen 5. ilegálneho vedenia KSS Gustáv Husák, ktorý bol spolu s Lacom Novomeským a Karolom Šmidkem signatárom tejto dohody, sa stal neskôr na povstaleckom území povereníkom (ministrom pozn. red.) vnútra. Už ako 20-ročný vstúpil do Komunistickej strany Československa a vyštudoval právo.
Menej sa už o ňom vie, že sa ako tajomník Zväzu vysokoškolákov Slovenska zaslúžil v tridsiatych rokoch o vznik Vysokej školy technickej, dnešnej Slovenskej technickej univerzity. Pred povstaním pracoval ako právny zástupca Zväzu slovenských špeditérov. "V tej dobe ešte ani nemal nejakú vážnejšiu možnosť negatívne sa prejaviť. Treba však vedieť, že vždy bol vzorný ,vojak´ strany, len nedokázal vycítiť, že z hľadiska straníckej disciplíny sú na neho už iné požiadavky. Preto ho strana aj neskôr potrestala," povedal pre Aktuálne.sk historik Slovenskej akadémie vied Stanislav Sikora.
Oddaný Stalinovi
Svoju oddanosť myšlienke celosvetového komunizmu na čele so Stalinom deklaroval Husák aj v čase, keď prišla inštrukcia Kominterny z Moskvy, aby sa Slovensko územne pričlenilo k Sovietskemu zväzu.
Naše územie sa po vojne malo volať Sovietske Slovensko. "Toto heslo bolo na Slovensku krajne nepopulárne, ale on ho vyznával, pretože si to vyžadovala stranícka disciplína," upozorňuje Sikora.
Veľkú úlohu zohral Husák aj pri komunistickom prevrate vo februári 1948. V tom čase bol už predsedom Zboru povereníkov (predseda slovenskej vlády pozn. red.), ktorým sa stal po voľbách 1946 napriek tomu, že na Slovensku vyhrala Demokratická strana.
Keďže však bola funkcia predsedu Slovenskej národnej rady oficiálne vyššia, tú získal demokrat Jozef Lettrich. Druhá najvyššia tak pripadla komunistom. "Husák vyhlásil, že keď podala demisiu vláda v Prahe, tak to isté platí aj pre Zbor povereníkov a preto treba vyhodiť z vlády všetkých demokratov a nahradiť ich komunistami. A túto operáciu aj spravil," tvrdí Sikora.
Chcel federáciu
Gustáv Husák však dúfal, že sa mu podarí presadiť federáciu na základe tretej Pražskej dohody z roku 1946. To však nebolo po vôli súdruhovi Stalinovi. Ten mal totiž v rokoch 1948 -1949 konfikt s vodcom Juhoslávie Josipom Titom, ktorý sa proti nemu postavil, pričom sa tejto balkánskej krajine podarilo dostať spod vplyvu Sovietskeho zväzu.
V roku 1951 zavreli Husáka do vyšetrovacej väzby a v roku 1954 ho odsúdili na doživotie. "Môže byť rád, lebo, ak by Stalin nezomrel, určite by ho popravili. V Leopoldove ho dali so Šaňom Machom do jednej cely. To mu urobili napriek, aby si vypil pohár horkosti do dna," myslí si Sikora.
Šaňo Mach bol ministrom vnútra vojnového Slovenského štátu a Husákovým úhlavným nepriateľom. V roku 1960 prepustili Husáka na amnestiu a o tri roky neskôr bol rehabilitovaný občiansky aj stranícky. Prácu získal v Ústave štátu a práva SAV, kde napísal aj knihu Svedectvo o SNP.
Pragmatik
Počas Pražskej jari sa pridal do krídla komunistických pragmatikov a vtedajší vodca Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev v ňom zbadal veľkú šancu.
"Navonok síce Husák pôsobil radikálne proreformne, ale vnútorne to bol dogmatik par excellence. V skutočnosti sa potreboval dostať na miesto Biľaka, ktorý bol prvým tajomníkom ÚV KSS," hovorí Sikora.
"Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické..," hlásal už Husák na zjazde slovenských komunistov krátko po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy.
Slová na zjazde stonásobne zužitkoval. Od apríla 1969 sa stal 1. tajomníkom ÚV KSČ a od mája 1971 do decembra 1987 generálnym tajomníkom ÚV KSČ.
V sedemdesiatych rokoch rokoch pobúril Gustáv Husák historikov aj značne pozmeneným druhým vydaním knihy Svedectvo o SNP, ktorej prvé vydanie vzniklo desať rokov predtým. "Tá sa stala povstaleckou bibliou. V SNP podľa nej už takmer nikto nebol okrem Husáka a jeho komunistickej strany. Tá kniha bola úplne spotvorená," myslí si Sikora.
Bicia čata
Sídlila na Hradčanoch a jej úlohou bolo vytĺcť priznanie z obvinených Dom nárekov: Vlastne ho volali domček. Ale len niekoľkí zasvätení. Iní o jeho existencii nevedeli, bol hlboko zakonšpirovaný. Komu prišlo na um vybrať si jednoposchodovú budovu rovno na Hradčanoch, kde sa písali najsvetlejšie dejiny českého národa, a zriadiť tam mučiareň, ktorá patrí medzi najtemnejšie stránky českých dejín? Vždy s obuškom: Volal sa František Pergl a bol neobmedzeným pánom v domčeku. Pre jeho vychrtnutú postavu ho prezývali Vysušená lipa, ale i Čierny penicilín - preto, lebo vyhladovaným a vysmädnutým často ordinoval liek fenolftaleín, ktorý vyvolával hnačky a oslaboval organizmus. Roku 1948 bol práporčíkom československej armády. Ako päťdesiatpäťročný. Nie ktovieaká kariéra. Navyše - išiel o ňom chýr, že je najsprostejší a najhorší práporčík. Mučenie na storako: Nepriznávaš sa? Nepriznávaš sa, že si špión, diverzant, vlastizradca, že si sa zapredal imperialistickým vojnovým štváčom? Nepriznávaš sa ani, keď sme ťa celé dni vypočúvali a bili? Uvidíme, koľko ešte vydržíš. Keď ťa nebudeme vypočúvať, budeš stále cvičiť, chodiť, možno len stáť, ale sadnúť si nesmieš. Ani spať. A nedostaneš ani žrádlo... Na šibenicu!: Podplukovník František Skokan, účastník bojov na západe i východe, o Kyjev i na Dukle, generál Karel Janoušek, ktorý päť rokov bojoval za prvej svetovej a šesť za druhej svetovej vojny, generál Heliodor Píka, hlavný organizátor československého odboja na východe, generál doktor inžinier Václav Paleček, major Arnošt Černý, major Vladimír Nechanský... Nie desiatky, ale stovky význačných ľudí sa ocitli v domčeku.
Voviedli väzňa. Vyšetrovateľ uprel na neho pohľad. „Pán generál, vyslúžili ste si ostrohy. Najprv ako legionár, potom v Londýne a napokon u generála Svobodu. Skvelá kariéra!“ „Plnil som si len povinnosti,“ povedal obžalovaný. „Povinnosti? Bolo vašou povinnosťou aj zrádzať republiku? Tak vám to nariadili v Londýne?“ Obžalovaný protestoval: „Verne som slúžil a slúžim republike. To, že ju zrádzam, je číry výmysel.“ Vyšetrovateľ vyskočil spoza stola: „Nepriznávaš sa, ty anglická sviňa?! Pošlem ťa na Kapucínsku ulicu. Tam zaspievali aj väčší lotri, ako si ty.“
Ukrytá za mohutnou budovou vojenského súdu a za vysokým múrom nevzbudzovala nijaké podozrenie. Z nej nebolo možno počuť rev týrajúcich a náreky týraných. Preto sa po „víťaznom februári“ rozhodol pre ňu námestník ministra obrany Bedřich Reicin, generál, ktorý nikdy nebol vojakom. Muž s pochmúrnou minulosťou a so závratnou kariérou tam zriadil „príručnú“ väznicu oddelenia obranného spravodajstva, čo bola vojenská obdoba ŠtB.
Hneď po uchopení moci komunistami prepukol pohon na celé vrstvy obyvateľstva. Osobitne na vojenských a policajných dôstojníkov. Na tých už v marci. Akoby všetko mali dopredu pripravené. Boli to predsa ozbrojené zložky, donucovací aparát a ten musí byť spoľahlivý, verný, oddaný, aby nik neohrozil vládnutie. Necelých tridsať ciel domčeka pod Černínskym palácom a Loretou sa rýchlo zaplnilo majormi, plukovníkmi, generálmi, čo si v boji vyslúžili najvyššie vyznamenania, celá elita v uniformách. A vždy býval plný.
Dozorcov do domčeka si nadriadení osobitne vybrali. Takých, čo oddane slúžia. Takých, čo sa neštítia ničoho. Takých, ktorých vytiahli odkiaľsi zo spodiny a potom sa nevedeli nasýtiť mocou.
Pergl vždy chodil s obuškom. A každého privítal jeho údermi. Priviedli generála Vladimíra Přikryla, bývalého legionára, účastníka protifašistického odboja vo Veľkej Británii, v Svobodovej armáde, v SNP, a Pergl sa potešil: „Tak už aj pán generál je tu?“ A uštedril mu úder do tváre. Tentoraz päsťou. Postŕhal mu epolety a všetky vyznamenania. Čo si on, ešte nedávno zaznávaný práporčík, môže dovoliť voči generálovi!
Priviedli hokejistov armádneho klubu, slávnych chlapcov, čo vyhrali majstrovstvá sveta, ale prebleskol chýr, že pri najbližšom zájazde chcú zostať v Amerike. Jeden z nich, Antonín Španninger, spomínal: „A potom prišiel všemocný Pergl vo vysokých čižmách a v rajtkách, aj esesácka uniforma by mu bola slušala. ,Vyzliecť donaha! Nehovoriť!‘ Prvý úder. A druhý. Keď obrátili vrecká mojich nohavíc a našli žuvačky, poctil ma aj prvým titulom: ,Ty jedna zapredaná sviňa americká!‘“
Pravdaže, obušok nebol jediný Perglov pracovný nástroj. Iný hokejista, Augustin Bubník, spomína: „Jeden zo svojich obľúbených nástrojov skúšal aj na mne: kliešte, ktorých páky nasadzoval za uši a uťahoval šraubom. Bola to bolesť na zbláznenie.“
Augustin Bubník spomína: „Na výsluchy ma odvádzali o šiestej ráno, späť väčšinou až neskoro večer. A celý čas bez jedla. Niekedy ma Pergl, unaveného z výsluchov a hladného na spadnutie, namiesto chleba nútil behať okolo stien cely. Keď nohy odmietali slúžiť, pomáhal mi obuškom.“ Generál Karel Kutlvašr, veliteľ Pražského povstania, napísal: „V zime nám Pergl prikázal vyniesť posteľ na chodbu a celú noc prechodiť v cele pri otvorenom okne.“
Vo februári 1951 zatkli majora Tomáša Sedláčka, ktorý za vojny slúžil v československej západnej i východnej armáde, bojoval na Dukle i v SNP. V domčeku okúsil jednu z najsurovejších Perglových metód: „Namontoval ma do špeciálnych a nesmierne trýznivých okov. Na každú nohu mi prišrauboval ťažkú, možno sedemkilovú manžetu, spojil ich mohutnou reťazou a jej okom pretiahol o niečo slabšiu reťaz...“ Ťažkú reťaz vzal Sedláček do rúk a musel chodiť. Ustavične chodiť. Celú noc chodiť. Rátal: na tej triapolmetrovej dĺžke cely za noc prešiel takmer tridsaťpäť kilometrov. K tomu mu zvonkohra na veži Lorety každú hodinu vyhrávala - Tisíckrát ťa pozdravujem.
„Dvere do mojej cely boli vo dne v noci otvorené,“ zaznamenal plukovník F. „To preto, aby som počul plač a výkriky.“
Z mučiarne obranného spravodajstva viedli iba dve cesty - alebo na šibenicu, alebo na dlhé roky do väznice. Dvadsaťdva vysokých dôstojníkov popravili, ďalší dostali doživotie (Vladimír Přikryl i plukovník Alexander Korda, Slovák, ktorý sa vyznamenal v Slovenskom národnom povstaní), ďalším vymerali tresty od päť do dvadsaťštyri rokov. Bez dôkazov, bez obhajcov, často aj bez svedkov - prípadne s takými, ktorých rovnako násilne prinútili.
Skvelá práca! Reicin sa mal čím pýšiť. Sadistu Pergla čoskoro povýšili na poručíka, potom na štábneho kapitána. Potom... Potom sa všetko prevalilo. Našli sa odvážlivci, ktorí odhalili hroznú pravdu o domčeku. Souček, Musil, Bohata, Vokurka, Řičica, Slavík, Raban, Turek, Myslík, členovia bicej čaty a ich šéfovia sa ocitli na lavici obžalovaných a ako predtým ich obete, aj z nich niektorí odvisli. Reicina popravili v decembri 1952, ale ako člena sprisahaneckého centra Rudolfa Slánskeho, Musila v januári 1954. Pergla odsúdili na jedenásť rokov. Na proces čakal v domčeku, v ktorom ešte len nedávno neobmedzene kraľoval.
Odvážlivcov postupne degradovali, viacerých obvinených odsúdili len naoko, svedkovia sa triasli o život, nevinní ešte dlho sedeli vo väznici a ešte dlho trpeli po prepustení, bicie komandá sa činili v iných väzniciach a hlavná vlna nezákonných procesov sa ešte len dvíhala. Násilie bolo podstatou systému.
Démon zla
Generál Reicin, muž s neobmedzenou mocou, skončil po závratnej kariére na popravisku
Kým Bedřich Reicin žil, jeho meno sa spomínalo zriedkavo. Aj jeho fotografií sa zachovalo len zopár. Žil v hlbokej konšpirácii. No v posledných rokoch sa jeho meno objavuje na verejnosti často. A vždy v najčernejších farbách. Píšu o ňom ako o démonovi zla, zloduchovi, ako o jednom z najzvrhlejších komunistických netvorov, ako o iniciátorovi a hnacej sile represálií. Ludmila Řičicová--Uhlířová, ktorá tri roky pracovala na jeho zlopovestnom 5. oddelení ministerstva obrany, o ňom povedala: „Bol nepreniknuteľný, studený, bola v ňom akási odosobnená krutosť...“
Kedy sa upísal?
Pochádzal zo zámožnejšej židovskej rodiny, ale k srdcu mu prirástlo komunistické hnutie. Dá sa povedať, že od detstva. A keď sa stal straníckym funkcionárom, najväčšiu pozornosť venoval deťom. Aj ho volali kinderfricek. Pracoval väčšinou v ilegalite a používal falošné mená. Pre svoju činnosť sa neraz ocitol vo väzení. Ako športový redaktor novín s obvinením zo špionáže v prospech Sovietskeho zväzu. Už vtedy sa upísal NKVD? Nič mu nedokázali, tak ho neodsúdili.
V predmníchovskej republike sa úspešne vyhýbal základnej vojenskej službe. Odhováral od nej aj iných. A nahováral tých, ktorí nastupovali, aby zbierali informácie o organizácii jednotiek, o počte zbraní... Znova ho uväznili. Uväznilo a prepustilo ho i gestapo. Dokonca dva razy. Ba povolili mu i odcestovať z krajiny. Židovi a zároveň komunistickému funkcionárovi? Upísal sa gestapu? Dôkazy nie sú. Všetko sa to odohrávalo v období, keď nacisti ešte nezatvárali Židov, a boli radi, ak opustili krajinu.
V Moskve sa Reicin stal redaktorom českého vysielania. Po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom tam však českí a slovenskí komunisti nemali ustlané na ružiach. Ocitli sa v tábore v Orankách. Aj Reicin. V októbri 1941 tam pri príležitosti vzniku Československej republiky predniesol prejav. Potom na pol roka zmizol. Vyškolili ho. Vrátil sa ako dôstojník. Keď sa v československých jednotkách začala formovať spravodajská služba, za jej veliteľa navrhovali majora Sedláčka alebo poručíka Vaša. Generál NKVD Mechlis rozhorčený telefonoval Ludvíkovi Svobodovi, čo majú proti Reicinovi. Mali proti nemu veľa. Ostatní ho neznášali. Spoznali už jeho aroganciu, agresivitu a chorobnú ctižiadostivosť. Ale čo mohli, ak ho presadzoval generál NKVD? Iba sa postaviť do pozoru a súhlasiť. František Hanzlík, znalec jeho života, uzatvára: „Nepochybne tu hrala rolu skutočnosť, že bol sovietskym agentom na českom území už pred vojnou a že bol fanaticky oddaným komunistom, ktorý stál vždy verne po Gottwaldovom boku.“
V diablovej kuchyni
Sotva sa Lenin roku 1917 vrátil z azylu, predniesol plamenný prejav, v ktorom horlil za svetovú proletársku revolúciu. Posadnutosť svetovou revolúciou - presnejšie úsilie dobyť svet - neopustila sovietskych pohlavárov asi až do poslednej chvíle existencie ríše. Po víťaznej vojne roku 1945 sa toto úsilie znásobilo. Kto mohol vtedy odolávať sovietskej moci? Malé štáty určite nie. Reicin ako šéf obranného bezpečnostného spravodajstva československej armády sa činil. Bohaté skúsenosti nadobudol už za vojny. Vytvoril si sieť konfidentov a dôstojníkov sa usiloval dostať pod vplyv komunistov. Vo frontovom pásme a na oslobodenom území jeho inštitúcia rozhodovala o všetkom. Nadobúdala skúsenosti i vo vyšetrovaní a vytĺkaní priznania.
Po vojne Reicin riadil previerky dôstojníkov. Proti slovenským bol ostro odmietavý. Politická strana, ktorá má v rukách ozbrojené zložky, má v rukách aj moc. V armáde až do komunistického prevratu vo februári 1948 prebiehali čistky. Napríklad roku 1945 z 93 generálov prepustili zo služby 49, roku 1947 ešte 33. Leví podiel mal na tom Reicin. To však ani zďaleka nestačilo. Len keď komunistická strana pevne uchopí moc, možno porobiť poriadky v armáde. V Reicinovej diablovej kuchyni sa na puč dôkladne pripravili. V Miloviciach a v Prahe boli oddiely zo spoľahlivých komunistov, v Žatci bola v pohotovosti tanková brigáda. Už dávnejšie predtým pripravili zoznamy nespoľahlivých generálov a dôstojníkov. Stačilo vydať príkaz a hneď poputujú do väzenia. Nejaký čas predtým si vyšších dôstojníkov pozvali na školenie do Prahy. Ak by sa vzopreli, čakal by ich podobný osud...
Hlavnou Reicinovou úlohou vo februári 1948 bolo pripraviť vybrané jednotky na prípadný zásah. Nič z toho nebolo potrebné. Všetko bolo rozhodnuté, keď komunisti doviezli do Prahy masy svojich prívržencov z okolitých miest a delegátov na zjazd závodných rád. Odpor bol zbytočný.
Povraz generálovi Píkovi
Po uchopení moci komunistom už nič nestálo v ceste a mohli rozvinúť brutálne násilie. Rýchlo, čo najrýchlejšie si podriadiť armádu. Už 25. februára prepustili ďalších generálov. Reicin hneď nariadil ich sledovanie. Do septembra 1948 prepustili stovky dôstojníkov. Začiatkom mája 1948 vypočúval Reicin generála Píku, vedúcu postavu zahraničného odboja a bývalého veliteľa vojenskej misie v Moskve. „Priznajte sa, pán generál, že ste anglo-americkým špiónom!“ naliehal Reicin. „Máme dosť dôkazov.“ Do podozrenia upadol Heliodor Píka už roku 1946. Už vtedy sa dozvedel, že ho sledujú. Spýtal sa na to rovno Reicina. Ale kdeže, dušoval sa Reicin, on predsa nič také nenariadil. Píka uveril. Pritom zaznamenávali všetky jeho telefonické rozhovory, kontrolovali jeho poštu, namontovali mu do kancelárie odpočúvacie zariadenie, vyrábali falošné obvinenia... Píka bol príliš dôležitý člen zahraničného odboja a priveľa vedel aj o sovietskej výzvednej službe. V období, keď každý bol podozrivý, on bol obzvlášť. Nástojilo na jeho odstránení i NKVD? Pravdepodobne.
Ale nech sa Reicin a jeho ľudia akokoľvek usilovali, Píka odolával. „Je to zlé,“ ponosoval sa Reicin pred prokurátorom Karolom Vašom, „zatiaľ to nevyzerá ani na pätnásť rokov.“ Vaš mu bez ostychu navrhol: „Tak mi povedz, Bedřich, koľko pre toho Píku potrebuješ - pätnásť rokov alebo rovno povraz?“ Ten rozhovor si vypočula sekretárka Řečicová-Uhlířová. Píka dostal povraz. Obesili ho 21. júna 1949. Napriek Gottwaldovmu sľubu ministrovi obrany Svobodovi, že mu dá milosť. Doktor Vaš dostal pochvalu. Vo svojej neskoršej výpovedi napísal, že sa úlohy zverenej mu stranou zhostil výborne, „lebo mi bolo tlmočené za moju prácu v tejto veci poďakovanie ústredných orgánov v Moskve“.
Besnenie
„Priznaj sa, že si anglo-americký špión!“ kričal Reicin na podplukovníka Františka Skokana, svojho dobrého kolegu ešte z čias bojov v Sovietskom zväze. Natoľko dobrého, že sa ich rodiny stretávali, ba Reicin bol i krstným otcom jeho syna. Keď Skokan nečakane zmizol, šla jeho manželka za Reicinom: „Kam si mi zašantročil Frantu?“ On?! Taký nezmysel! Povedal: „Utiekol vám, vykašlal sa na vás.“ Odsúdili ho v tajnom procese a obesili. Spolu s ním odsúdili ďalších piatich. „Priznaj sa, že si anglo-americký špión!“ kričal Reicin a jeho muži na generála Kutlvašra, veliteľa vojenských jednotiek za Pražského povstania roku 1945. V decembri 1948 si po neho prišlo sedem mužov. V máji 1949 ho odsúdili na doživotné väzenie. Spolu s ním pre zločin velezrady a vyzvedačstva troch mužov na smrť a ďalším desiatim vymerali dlhoročné väzenia. „Priznaj sa, že si anglo-americký špión!“ kričali Reicinovi muži na doktora Vladimíra Strusku, obvineného z prípravy protištátneho sprisahania. Na uvítanie mu uštedrili niekoľko zaúch. Po rokoch vypovedal: „Potom ma viezli do centra Prahy a už cestou mi akosi preventívne vybili tri zuby. V Bartolomejskej ulici ma vyzliekli donaha, za ruky zviazané dozadu ma zavesili na hák zapustený do dverového rámu a mlátili vlastne až do rána.“ Piatich z pätnástich obžalovaných obesili, Struska dostal doživotie. „Priznaj sa, že si anglo-americký špión! Vrav, vrav!“ kričal Reicin a jeho muži na plukovníka Kordu, generála Palečka, podplukovníka Krzáka, poručíka Káchu a stovky ďalších dôstojníkov, zaslúžilých účastníkov odboja proti fašizmu. Bili ich, týrali v zlopovestnom „domčeku“ i v iných väzniciach.
Biele kone
Reicin bol chorobne ctižiadostivý, krutý, neznášal nijaký odpor, bol spupný, o všetkom rozhodoval sám. Ministra obrany Ludvíka Svobodu okrikoval a bál sa ho azda aj Gottwald. Ale Reicin oplýval i nezvyčajnými schopnosťami. Vynikal obdivuhodnou pamäťou, vedel sa rýchlo orientovať a rozhodnúť, vydával jasné a stručné príkazy. Stačilo mu povedať, že väznice sú prázdne, a už ich napĺňali. Pre stranu vykonal množstvo záslužnej práce. Preto rýchlo postupoval. Nemal ani štyridsať a povýšili ho na generála a námestníka ministra obrany. Ale jeho ambície boli aj vyššie. Nenaplnili sa. Priveľa si trúfal, priveľa vedel, priveľa špinavej práce vykonal. Takých sa z času na čas treba zbaviť. Veď tak to robil aj súdruh Stalin. Aj súdruh Gottwald. Ba aj Reicin. Najmenej sedem jeho konfidentov zomrelo za nejasných okolností. Podobne sa nepohodlných zbavujú aj gangsterské bandy. A úlohou uštedriť smrteľnú ranu poveria toho, kto je pre obeť najdôveryhodnejší.
Keď za ministra obrany vymenovali Alexeja Čepičku, Reicin sa potešil. Tak aspoň tvrdí jeho sesternica Erika Žádniková. Čepička ho z rozhodnutia Klementa Gottwalda dal zatknúť. Stalo sa to 8. februára 1951. Reicin sa spočiatku správal veľmi arogantne. Kto si na neho trúfa? „Priznaj sa, že si anglo-americký špión!“ naliehali vyšetrovatelia. „Vrav, vrav, ako ste sa aj so Šlingom spriahli proti strane.“ Reicin si uvedomil, že nejde o nijaký omyl a že ho zomieľa mašinéria, ktorú sám vytvoril. Skrotol. Odsúdili ho na smrť. Lenže nie za násilie, čo popáchal, ale za účasť vo fiktívnom sprisahaneckom centre pod vedením generálneho tajomníka komunistickej strany Rudolfa Slánskeho.
Reicin, podobne ako biele kone, ktorých sa gangstri zbavujú, nemá svoj hrob. Spolu s ďalšími popravenými ho spálili, popol nasypali do papierového vreca a rozsypali niekde na zamrznutej ceste ďaleko za Prahou.
LADISLAV ŠVIHRAN
Zverstvá komunistov
Pozeráte sa na skutočné zábery tých, ktorí túžili po slobode. Zaplatili za to však svojím životom. Takto bez milosti sa s nimi porátali komunisti v Československu. Na hranici zavraždili okolo 600 nevinných ľudí. Tieto drastické fotografie z archívov Ústavu pamäti národa vypovedajú o pravej tvári totalitného režimu. Smrť však nie je pekná. Socializmus, to neboli len lacné rožky a štátom pridelený byt.
Predstavte si, že žijete v krajine, v ktorej vás štátna moc potrestá, ak máte iný názor.
Nesúhlasíte, a tak chcete žiť inde. Nikomu ste neublížili, nič ste neukradli. No keď sa pokúsite prekročiť hranice, vlastní vás bez milosti a s požehnaním vlády zavraždia.
Toto nie je vymyslený príbeh, takto to vyzeralo u nás len pred dvadsiatimi rokmi. Komunisti sa nezastavili pred ničím. Chladnokrvne strieľali aj nevinné deti. Sú to otrasné príbehy ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, lebo pred komunistami sa im nepodarilo utiecť.
VYSTAVENÍ NA VÝSTRAHU
Zastrelených bez úcty a súcitu dotiahli do väzenia, aby odstrašili tých, ktorí chceli utiecť
Pamätník pod Devínom pripomína zverstvá komunistickej moci.
Komunistické beštie
Hneď po nastolení komunistickej diktatúry v Československu sa začalo na hraniciach s Rakúskom a so západným Nemeckom s budovaním drôtenej zátarasy. Pozostávala z troch radov. Pre mnohých sa stal osudným ten stredný, v ktorom bolo „napustených“ 2- a 4-tisíc voltov. Pohraničná stráž využívala aj mínové polia, strelné zbrane a psy.
Ústav pamäti národa zozbieral údaje o štyridsiatich dvoch usmrtených počas úteku na Západ a svoje zistenia odovzdal prokuratúre. Podľa odhadov mohlo na hraniciach ČSSR so Západom v rokoch 1948 – 1989 zomrieť najmenej 600 ľudí. Medzi nimi boli nielen utečenci – deti, ženy, muži, ale neraz aj náhodní okoloidúci. Česť ich pamiatke. Zastrelených spálili alebo zakopali
Útočiace psy volali supy
Zverstvá, ktoré sa udiali na hraniciach, zdokumentoval Ústav pamäti národa. Šéf sekcie dokumentácie tvrdí, že pokus o útek sa skončil často surovou popravou.
Ako sa vyvíjala železná opona?
– Do roku 1965 sa používala elektrodrôtená zátarasa s vysokým napätím. Odstránenie elektrického prúdu zo zátarasy nesúvisí s humánnymi dôvodmi, ale s vysokými ekonomickými nákladmi a množstvom zranení príslušníkov Pohraničnej stráže. Do roku 1956 bola hranica zamínovaná. Neskôr bola z prvej drôtenej steny vytvorená tzv. signálna stena. Po jej narušení dostala Pohraničná stráž informáciu, že niekto sa pokúšal o útek.
Ak sa niekomu podarilo dostať za drôty, bol už na slobode?
– Drôtené zátarasy boli vysunuté hlboko do vnútrozemia, aby po podaní signálu mohla Pohraničná stráž uskutočniť operáciu na zadržanie utečencov.
Čo musel utečenec prekonať, aby sa dostal na Západ?
– Bolo to takmer nemožné. Hranica bola takmer nepriedušne uzavretá. Po narušení signálnej steny nastupovali poplachové hliadky, skupina prekrytia, skupina clona, ktorá sa postavila priamo na hranicu. Bola to vlastne rojnica, ktorá sa rozmiestnila priamo na demarkačnú čiaru a tam si počkala na utečencov.
V čom spočívalo využívanie psov?
– V 80. rokoch sa využívali samostatne útočiace psy – takzvané supy. Boli to dvojice psích súrodencov, ktoré mali z kynologického hľadiska k sebe najbližšie. Boli umiestňované v kotercoch medzi drôtenou zátarasou a hranicou. Po signáli z prvej signálnej steny boli vypúšťané diaľkovo alebo pohraničníkmi. Počas tohto zákroku neboli vôbec kontrolované. Nebolo vylúčené ani ich prebehnutie na územie cudzieho štátu.
Čiže ľudia, ktorí porušili zákon, pretože chceli utiecť, boli namiesto potrestania súdom už vopred odsúdení na smrť?
– Ak sa niekto pokúsil na zelenej hranici o útek, teda porušil zákon, bol na mieste de facto odsúdený na smrť.
Čakala ich krutá smrť
Hartmut Tautz († 18)
OKOLO štvrť na jedenásť večer, 8. augusta 1986 narušil signálnu stenu pred hranicou v bratislavskej Petržalke len 18-ročný Hartmut Tautz z komunistickej NDR. V tom čase používala Pohraničná stráž na „boj“ s utečencami špeciálne vycvičené psy. Boli umiestňované v kotercoch pozdĺž hranice. Po narušení zakázaného pásma sa koterce automaticky otvorili a krvilačné psy boli vypustené na „nepriateľa“. S obľubou sa používali psí súrodenci, ktorí dokázali najlepšie spolupracovať.
Mladého Nemca delilo od Západu len 22 metrov, keď sa vtom ozvali jeho žalostné výkriky: „Hilfe, hilfe.“ Krvilačné šelmy Roby a Rišo, vycvičené za jediným účelom, splnili svoju úlohu. Vojakom, ktorí k nemu dobehli, sa naskytol hororový pohľad. Našli zohaveného a oskalpovaného muža, ktorý žil, no stonal od bolesti. Ak by mu lekári pomohli, zrejme by prežil. V tú noc však Hartmut zomrel.
H. TAUTZ: Mal len 18 rokov. Po útoku psov bez lekárskej pomoci neprežil. Jozef Remža († ?)
Jozef Remža sa pokúšal prekročiť štátnu hranicu s Rakúskom už druhýkrát. V 50. rokoch sa to skončilo neúspechom. Spoločne so Stanislavom Štrbom ich zadržali na železničnej stanici v Devínskej Novej Vsi a odsúdili na 6 mesiacov väzenia. A to len mapovali situáciu pred útekom, nedostali sa ani k ostnatým drôtom. Túžba po slobode v Remžovi zostala, pobyt za mrežami ho utvrdil v jeho presvedčení. Krátko nato, ako ho z väzenia pustili, sa o to pokúsil 15. augusta 1960 znova. Tentoraz sa chcel do Rakúska dostať pri Petržalke. Cez kukuričný porast utekal s drevenou palicou k drôteným zátarasám. Pohraničná stráž mu však už bola v pätách. Neposlúchal jej výzvy a nereagoval ani na varovné výstrely. Dostal sa až k elektrickým drôtom. Jeho telo ostalo nehybne ležať medzi pohraničnými „plotmi“. Uškvarili ho.
Jozef Galus († 11)
Krutá smrť čakala na všetkých, vojaci nemali zľutovanie s nikým. Ani malé deti neboli výnimkou. 15. septembra 1952 zbadali pohraničníci osobu, ktorá plávala na doske po rieke Morava. „Na ‚narušiteľa‘ vypálili 142 rán z ľahkého guľometu, 14 rán z pušky a 67 rán zo samopalu.“ Hlavu utečenca úplne rozstrieľali. Po istom čase vylovili z vody čiapku s kúskami lebečných kostí, neskôr mŕtve telo. Zistilo sa, že ide o 11-ročného žiaka Jozefa Galusa. Dieťa, už keď vchádzalo do vody, bolo odsúdené na trest smrti.
Zastrelených spálili alebo zakopali
KŇAZ Anton Srholec sa pokúšal utiecť pred komunistickým režimom začiatkom 50. rokov. Vtedy ešte neexistovala drôtená zátarasa, no aj tak ho chytili. Na pohraničnej stanici v tých dňoch tiekla krv.
Za pokus o útek strávil vo väzení 10 rokov.
Prečo ste sa pokúšali začiatkom 50. rokov utiecť na Západ?
– Chcel som študovať. Preto som sa pokúšal o prechod hraníc, no neúspešne. Bolo nás asi 18 a všetkých pochytali. Čerstvo som zmaturoval a chcel som ísť na teológiu. Zavreli ma, dostal som dvanásť rokov väzenia, desať som si odsedel. Stále sa bojím, že prídu za mnou, že mám ešte dva neodsedené a povedia, že si to musím odkrútiť. (smiech)
Kadiaľ ste chceli utiecť?
– Bolo to pri Malých Levároch a Závode na Záhorí. Cez Moravu sme sa chceli dostať na rakúsku stranu. Išli sme pešo zo Šaštína, cez deň sme spali v lese.
Strieľali po vás?
– Po mne nie, bol som naivný študent a myslel som si, že sa mi nič nemôže stať. Pred hranicou sme sa rozpŕchli, išiel som sólo a tam ma chytili. Po tých druhých však strieľali, lebo boli rozpŕchnutí v teréne. Keď nás zobrali na stanicu, tak padali aj facky. To bol normálny spôsob vyšetrovania. Predo mnou mlátili jedného farára, až mu tiekla krv. Tomu, čo nás prevádzal, navrhli trest smrti, ale nakoniec dostal doživotie. A kňaz, ktorý nás organizoval, dostal 25 rokov.
Dostali ste sa až k rieke Morave?
– Áno. Prišli sme až na breh rieky. Bolo to desiateho apríla 1951, topili sa ľady a bola vysoká voda. Mali sme sa preplaviť v dvoch gumených člnoch. Jeden nám však ukradli.
Poznali ste ľudí, ktorých na hraniciach zavraždili?
– Stratili sa mi ľudia, o ktorých som vedel, že idú za hranice a už neexistujú.
Pochovali ste niekoho zastreleného?
– Nie, ani jedného. Nedali by ho pochovať farárovi. Mŕtvych pálili alebo zakopali do zeme. Ľudský život vtedy nemal žiadnu cenu. V Rakúsku je hrob človeka, ktorého zastrelili už za hranicami a rakúska polícia ho potom pochovala.