História kresťanstva
Kresťanstvo vzniklo v Palestíne Kresťanstvo vzniklo v Palestíne na základe židovskej tradície a zároveň ako jej plod v diele jednoduchého nazaretského tesára, Ježiša v 1. st. Palestína bola pod nadvládou Ríma od r. 64 pred Kr. po tom, čo ju dobyl vojvodca Gnaeus Pompeius Magnus. Okolo r. 27 začal Ježiš Kristus verejne vystupovať. Jadrom jeho učenia je láska a úcta človeka k Bohu a svojmu blížnemu. S jeho účinkovaním sa spájajú aj mnohé zázraky. Po tom čo tri roky putoval ako kazateľ, bol ukrižovaný na príkaz rímskeho prefekta Judey Pontia Piláta, ktorý podľahol nátlaku jeruzalemských židovských hodnostárov. Ako sa dozvedáme zo Skutkov apoštolov, kresťania boli spočiatku skromnou sektou, ktorá prijímala medzi seba len Židov. Všetko sa však zmenilo dňom obrátenia jedného vzdelanca, ktorý bol na ceste do Damasku a ktorý až do vtedy kresťanov prenasledoval. Volal sa Saul, bol Žid a zároveň rímsky občan z Tarsu. Prijal meno Pavol. Kresťanstvo chápal ako náboženstvo, ktoré sa obracia na všetkých ľudí - na Židov aj na pohanov. Kresťanstvo fascinovalo ľudí Kresťanstvo fascinovalo ľudí svojou ľudskosťou a svojím ideálom Boha, ktorý postavilo proti rímskemu náboženstvu, ktorého božstvá boli poznamenané všetkými necnosťami ľudí. Pre otrokov znamenalo akiste útechu a nádej byť prinajmenšom pred Bohom rovný ostatným. Od bohatých a vládnucich si vyžadovalo isté obete. Predsa však kresťanstvo nachádzalo ohlas v cisárskom paláci či vilách boháčov, ako aj medzi biediacimi obyvateľmi veľkých miest. Úsilie dosiahnuť vyššie hodnoty nachádzalo svoje naplnenie v kresťanstve. Že sa toto nové učenie dostalo ,,do obehu" v príťažlivej podobe, bolo zásluhou Pavla z Tarsu. Už pomaly po celom svete sa utvárali malé skupinky veriacich a z nich potom ďalej vznikali nové spoločenstvá. Spočiatku sa šírilo vo východných provinciách Rímskej ríše a potom malo to šťastie, že jeho dvaja veľkí apoštoli, Peter a Pavol, prišli do hlavného mesta Ríma. Kresťanstvo a Rímska ríša Rímska ríša mala vynikajúcu cestnú sieť, spájajúcu navzájom jednotlivé mestá. Tieto cesty sa považovali za bezpečné a prvotné kresťanstvo sa šírilo pozdĺž nich. Ťažko možno sledovať a opísať šírenie kresťanstva v prvých dvoch storočiach jeho existencie. V tých časoch boli za svoju vieru prenasledovaní a schádzali sa tajne, napr.v katakombách. Vďaka životopiscovi rímskych cisárov Suetoniovi sa dozvedáme, že ešte v roku 49 si cisár Claudius zamieňal kresťanov za Židov. Rozhodol sa, že ich všetkých vyženie, lebo v dôsledku "podnecovania istého Chrestosa" boli zodpovední za nepokoje. V nasledujúcich rokoch sa počet kresťanov zvyšoval. Väčšina Rimanov ich však pokladala za jednu z početných východných siekt, ktorá mala mať krvavý kult. Roku 64 dal cisár Nero podpáliť Rím a pri vyšetrovaní požiaru našiel "vinníkov" v kresťanoch. Kruto ich prenasledoval. Za jeho vlády zahynulo množstvo kresťanov. Nepriateľský postoj ku kresťanom sa prejavoval aj počas vlády cisára Domiciána, Hadriána, Antónia Pia, Marka Aurélia, Comoda. Septimus Severus v roku 202 zakázal prestup na kresťanstvo pod trestom smrti a zahájil tak zúrivé prenasledovanie kresťanov. Za Caracally, Elgabala a Severa Alexandra žili kresťania v relatívnom pokoji. Novú vlnu nenávisti ku kresťanom v 3. st spôsobili vojenské porážky, ohrozenie hraníc, drahota a hladomor vo vnútri ríše, odklon od starých bohov a príklon k orientálnym kultom. Jedným z hlavných dôvodov prenasledovania kresťanov bolo aj ten, že sa odmietli zúčastňovať na kulte uctievajúcom zbožšteného cisára. Tento kult bol zároveň tmelom, ktorý spájal Rímsku ríšu a zabezpečoval jej jednotu. Preto boli kresťania mnoho ráz prenasledovaní, počnúc rokom 64 za Nera až po roky 303 a 305 za Diokleciána, ktorý videl v takomto správaní nebezpečné porušovanie disciplíny. Preto vydal niekoľko ediktov proti nim a začal ich prenasledovať. Kresťanov prepúšťali z armády, boli zakázané kresťanské bohoslužby, ich kostoly mali byť rozobraté, posvätné knihy spálené. Nemohli už zastávať verejné úrady, kresťanských kňazov vyzvali, aby obetovali podľa pohanského spôsobu. Každé odmietnutie týchto nariadení sa trestalo smrťou. Mnohých kresťanov popravili a mnohí odpadli od svojej viery.Odstúpením Diokleciána roku 305 viedlo k dlhej občianskej vojne. Za nového vládcu bol zvolený v roku 306 vojakmi Konštantín, jeden z tetrarchov vládnuci nad Galiou a Britániou. Urobil viacero opatrení v prospech kresťanov. V roku 313 vydal Milánsky edikt. Kresťania získali právo slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Všetky majetky, ktoré im štát zabavil, sa im vrátili, a to dokonca aj vtedy, keď už boli scudzené v prospech niekoho tretieho. Neskôr cisárska vláda rozhodla, že kňazi majú byť oslobodení od verejných daní. Zároveň sa proti pohanom prijímali čoraz tvrdšie opatrenia. Rok 313 bol, ako sa vraví, prvým rokom "cirkevného mieru". Z polohy prenasledovaného sa kresťanstvo dostalo do polohy privilegovaného. Cirkevné majetky boli oslobodené od pozemkovej dane, kostoly nadobudli právo prijímať majetky odkázané v ich prospech. Vďaka cisárovej matke sa začali stavať kostoly v Palestíne, predovšetkým v Betleheme a Jeruzaleme. Odvtedy sa tieto mestá vo Svätej zemi stali cieľom nespočetných pútnických ciest. Na rímskych minciach sa začali raziť kresťanské symboly. Zaviedol sa nový spôsob prepúšťania otrokov, tzv. oslobodenie pred biskupom. Povinnosťou sa stalo svätenie nedele. Jedno Konštantínove rozhodnutie malo pre vývoj západnej Európy nadobudnúť ďalekosiahly význam, a to premena starého gréckeho mesta Byzantion na druhý Rím. Konštantínopol zažil intenzívny stavebný rozvoj a roku 330 bol vysvätený. Lenže založiť na Východe, v strategicky obzvlášť výhodnej polohe, druhý Rím zároveň znamenalo vybudovať v srdci ríši a cirkvi istú opozičnú silu, ktorá raz mohla zapríčiniť rozchod s Rímom. V roku 325 zvolal Konštantín do Nikaie biskupský koncil, na ktorom prikázal biskupom vyriešiť rozdiely vo viere a spísať jednotnú doktrínu. Roku 337, Keď Konštantín zomrel, kresťanstvo ešte nebolo úplným víťazom. Protiútok pohanstva sa mohol rozpútať hocikedy. Stalo sa tak za cisára Juliána sídliaceho v Paríži. Bol presvedčený, že pohanstvo má tú výhodu, že môže byť syntézou viacerých učení. Okrem toho mohlo podľa neho Rimanom sprostredkovať "národnú ideu", kým univerzálne, kozmopolitné kresťanstvo sa už pre svoju podstatu nestaralo o štát, ba ani o hranice. Napriek prenasledovaniu kresťanov v období Juliánovej vlády sa však víťazné napredovanie kresťanstva už nedalo zastaviť. Ďalším nebezpečenstvom pre katolícke kresťanstvo predstavovali herézy. Výstižným príkladom na to je ariánska heréza. Stúpenci tohto učenia videli v Kristovi len človeka a tento ich názor sa stal východiskom bludného učenia, ktoré vzniklo v 4. st. a existovalo 3 storočia. Sám Konštantín bol pokrstený ariánskym kňazom a aj jeho tretí syn bol arián. Juliánov nástupca Flavius Claudius Jovianus bol ochrancom tohto náboženského spoločenstva. Na rozdiel od ariánov nestoriáni tvrdili, že Ježiš má dve prirodzenosti a v dôsledku toho aj dve odlišné podstaty - jednu ako človek a druhú ako Boží syn. Táto heréza sa šírila predovšetkým v Chaldejsku, Perzii a Indii. Ďalším bludným učením 5. st. bol monofytizmus, podľa ktorého Ježiš mal len jednu - božskú prirodzenosť vo "formálnej" ľudskej telesnej schránke. Monotelisti zase verili na dve prirodzenosti Krista - božskú a ľudskú, ktoré sú podriadené jedinej vôli božskej. Konečný príklon Rimanov k pravovernému kresťanstvu bol dielom cisára pochádzajúceho z Hispánie. Teodosiovi I. sa podarilo znovu zjednotiť obrovskú ríšu, trvalým výsledkom tohto jeho úspech však ostal iba triumf kresťanstva. Kľúčový význam pre vývoj kresťanskej cirkvi mala inštitúcia pápežstva. Od začiatku mala rímska cirkevná obec a rímsky biskup uznávané postavenie na základe skutočnosti, že bol priamym nástupcom apoštola sv. Petra. Ten dostal poverenie od samotného Ježiša Krista vybudovať základy kresťanskej cirkvi. Problém bol v tom, že aj iné patriarcháty - Alexandria, Antiochia, ktoré svoju existenciu tiež odvodzovali od apoštolov Ježiša Krista - mali v podstate rovnaké postavenie ako Rím, veľkú vážnosť mal Jeruzalem. Ako Rím vykonával dozorné práva v cirkevných otázkach (potvrdzoval a svätil zvolených biskupov, zvolával a riadil synody a bol odvolacou inštitúciou pre biskupské otázky) v Itálii, tak ich vykonávalo Kartágo v severnej Afrike, Alexandria v Egypte, Antiochia v Sýrii... Nová situácia nastala, keď Konštantín preložil svoje sídlo z Ríma do Konštantínopolu. Politické ťažisko sa tým presunulo na Východ a tým klesol politický význam Ríma, ale zaistilo to rímskemu biskupovi samostatný vývoj v cirkevnej oblasti. Po rozdelení rímskeho impéria na západnú a východnú časť bol rímsky biskup jediným z patriarchov, ktorý sídlil na Západe. Všetky ostatné patriarcháty sa nachádzali na Východe. Tým rástol význam Ríma. Po páde Západorímskej ríše vzrástol význam Konštantínopola. Neuznával nadradenosť rímskeho biskupa, a to bolo dôvodom neustálych rozporov. Postupne sa vyostrovalo napätie medzi západorímskou (rímsky pápež) a východorímskou (cisár) cirkvou.
História a posolstvo zvonov a zvonenia
Pôvodné kresťanské kostoly boli stavané bez veží a aj umiestnenie zvonov vo vežiach sa udialo v neskoršom období. Veže pripojené pevne so stavbou kostola sa objavili najprv pri prvých veľkých kresťanských chrámoch - bazilikách.
Zvony živých volajú, mŕtvych oplakávajú a blesky lámu
Veže, ktoré boli postavené oddelene od kostolov, boli pôvodne strážnicami, ktoré v čase nebezpečenstva slúžili na útulok pre strážnikov - hlásnikov a boli stavané ako hrady.
Do prenasledovania kresťanov, keď ešte nebolo miesto bohoslužieb presne ustálené, veriacich zvolávali prostredníctvom posla. Keď sa kresťanská cirkev dočkala slobody a počet veriacich sa zvýšil, vynašli sa najprv prostriedky na zvolávanie ako boli trúby, údery na kovové dosky a spomínajú sa aj “sväté drevá“. Tieto sa dlho udržiavali, najmä v pravoslávnej cirkvi.
Prvé zvony boli zhotovené z kovových dosiek tak, že výrobcovia ich zbili z niekoľkých kovových platní. Prvé pokusy s väčšími zvonmi uplatnili v Škótsku a Írsku. Pre kresťanov je charakteristické, že zvony sa začali uplatňovať najmä v kláštoroch, kde zvonmi zvolávali mníchov k modlitbám. Pri činnosti mníchov, rovnako ako vo zvonoch, sa spojili funkcie pastierov, kňazov, strážcov, zvolávačov na službu a šíriteľov pokoja. Oznamovali okoliu aktuálny čas a pozývali ľudí na sviatočné a slávnostné chvíle.
Pomerne zavčasu sa spomínajú zvony aj v Taliansku, kde pápež Štefan III. dal roku 750 pristaviť pri Chráme sv. Petra vežu a umiestnil v nej tri zvony. Za vlády Karola Veľkého boli zvony na západe pomerne dosť rozšírené.
Pravoslávna cirkev začala používať zvony v roku 865 ako dar od benátskeho dóžu Orsu I. Zvonenie prinieslo veľké zmeny v cirkevnej architektúre. Spočiatku sa stavali iba malé zvonice.
Prvé zvony boli malé a kované z plechu. Liatie zvonov začalo približne koncom 13. storočia a stále sa vyvíjalo až do konca 15. storočia. Najstarší liaty zvon sa však spomína už roku 1057.
Slovensko patrí k tým krajinám, kde sa hlahol zvonov šíri už deväť storočí. Písomne doložená po roku 1124 je prítomnosť až troch zvonárov v kláštore v Bzovíku (Hont). V 10. storočí pápež Ján XIII. po prvýkrát posviacal zvon tak, že mu dal i meno a vtedy bolo uvedené ranné, poludňajšie a večerné zvonenie ako znamenie k modleniu.
Nadprirodzené účinky zvonenia v čase blížiacich sa živelných pohrôm - búrky a k zaháňaniu zlých duchov - démonov sa objavili v 11. storočí. Neskôr aj reformátor Martin Luther, nie však z príčiny povery, ale k povzbudeniu veriacich k modleniu, odporúčal zvonenie v čase búrky.
V súvislosti s týmto kresťanským zvykom a symbolom sa vyvinulo zvonolejárstvo - remeslo zaoberajúce sa výrobou zvonov a náročnejších predmetov náboženského kultu a diel. Zvony sa zlievajú zo zliatiny medi s vysokým obsahom cínu (20 %). Prvé údaje o odlievaní zvonov na Slovensku pochádzajú z 13. storočia. Najvýznamnejšími strediskami sa stali najprv Košice a Spišská Nová Ves a postupne od prvej tretiny 18. storočia Levoča, Lučenec, Trnava, Banská Bystrica, Banská Štiavnica a Bratislava, kde je od konca 15. storočia do konca 19. storočia doložených 19 zvonolejárov. Niektorí zo zvonolejárov boli zároveň pre vojnové potreby aj delolejármi.
Meno prvého majstra - zvonolejára na Slovensku pochádza zo Spišskej Novej Vsi, kde zakladateľom zvonolejárne prosperujúcej v rokoch 1357 - 1516 bol Konrád Gaal. Za feudalizmu sú na Slovensku doložené zvonolejárske dielne v Bardejove, Krompachoch, Dobšinej, Rožňave, Štítniku, Nemeckej Ľupči a vo Vlachove. Postupne ich počet klesal a v roku 1828 po jednom zvonolejárovi bolo v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici, Prešove a Košiciach.
Ako prvé zanikli v 19. storočí dielne v Bratislave a Košiciach. V 20. rokoch 20. storočia zostali ešte dielne v Trnave a Prešove. Do 40. rokov 20. storočia existovala už iba dielňa bratov Fischerovcov v Trnave. Podľa slovenského kampanológa Juraja Spiritza na území Slovenska v 14. až 19. storočí pracovalo 211 menovite doložených zvonolejárov.
Medzi najvýznamnejšie slovenské osobnosti v tejto oblasti, ktoré pracovali mimo územia Slovenska, patril Jozef Pozdech (1811 - 1878 Pešť), rodák z Hrnčiaroviec pri Trnave. Kováčskemu remeslu sa vyučil vo Voderadoch, potom ako tovariš chodil po predpísaných vandrovkách po Uhorsku. Keď sa natrvalo presťahoval do Pešti, roku 1863 si tam postavil dom s dielňou a zapojil sa do slovenského národného života. Mal šesť dcér a jedným jeho zaťom bol podnikateľ, politik a publicista Ján Nepomuk Bobula, vydavateľ Slovenských novín v Pešti. Druhým zaťom bol Ján Thury, ktorý najprv pracoval u svokra a neskôr ako jeho pokračovateľ mal so synom samostatnú zvonolejársku firmu.
Jozef Pozdech bol zvonolejárom, výrobcom kováčskych mechov a poľných vyhní, vynálezcom nového zostavenia zvonov a zvonovej stolice z kovaného železa. Do veží kostolov v Uhorsku zhotovil - zlial desiatky zvonov a postavil niekoľko zvonových stolíc. Signatúru s jeho menom nesie na slovenských kostolných vežiach veľké množstvo zvonov. Jozef Pozdech kooperoval pri osadzovaní zvonov aj s inými zvonolejármi. V roku 1875 takto osadzoval zvony na veži evanjelického kostola v Modre - Kráľovej, ktoré vyrobila firma Walser. Za svoje inovačné úsilie vo zvonolejárstve a osádzaní zvonov získal na mnohých umeleckých a priemyselno-hospodárskych výstavách nejedno ocenenie nielen v mestách Uhorska, ale aj vo Viedni, Paríži, Moskve. Najcennejšie získal na Svetovej výstave v roku 1873 vo Viedni - záslužný zlatý kríž s korunou a medailu za pokrok.
Počas vojen, najmä počas prvej svetovej vojny, veľké množstvo zvonov v Uhorsku zrekvírovali na vojnové účely. Spravidla na vežiach kostolov ponechávali cirkvám z troch iba jeden zvon a tam, kde mali 4-5 zvonov a mali pritom šťastie, dva zvony. Veľa žiaľu a sĺz vyronili cirkevníci za odobraté zvony, na ktoré často obetovali svoje posledné úspory. Vysviacka nových zvonov bola vždy veľkou udalosťou pre cirkvi a tak na druhej strane lúčenie sa so svojimi zvonmi odobratými na vojenské ciele boli nepríjemnou a smutnou udalosťou. V evanjelických cirkevných zboroch sa k tejto udalosti konali smútočné bohoslužby. Farár a literát Martin Rázus pri tejto príležitosti roku 1916 zložil tri pesničky formou básní na nápevy piesní z Tranoscia. Pesničky vyšli samostatne tlačou a obdržali ich všetky cirkevné zbory.
Na veži pôtorského evanjelického kostola, ktorá stojí oddelene od kostola a bola postavená počas reformácie roku 1599, boli pred prvou svetovou vojnou štyri zvony, ktoré pochádzali od zvonolejárov banskobystrického Preisa, lučeneckého Michala Heidenbergera a Benjamína Štefanidesa. V cirkevnej knihe pôtorských inšpektorov sa našiel z roku 1831 takýto zápis: V máji roku 1826 pukol veľký zvon, ktorý cirkev dala znovu odliať u Miša Heidenbergera v Lučenci. Starý zvon vážil 4 centy a 25 kg a cirkev žiada, aby nový mal 4,5 centa. Podľa kontraktu sa platilo za každý funt starej matérie 8 grajciarov a za novú matériu zliatu v ohni jednu zlatku. Spolu sme zaplatili 295 zlatých a navyše za korunu a obitie a za remeň na srdce 25 zlatých. Potom neskôr roku 1835 za srdce do veľkého zvona zaplatili 100 zlatých a 50 grajciarov. V týchto rokoch sa za pohrebné zvonenie platilo cirkvi od jedného pulzu za dospelého 12 grajciarov a za deti polovica.
Veľa historicky cenných odobratých zvonov pre účely prvej svetovej vojny pochádzalo na Slovensku najmä od Jozefa Pozdecha a jeho zaťa Jána Thuryho a, samozrejme, ešte skôr od bratov Fischerovcov, ktorých dielňa bola založená už v roku 1630.
Rodina Fischerovcov (Fridrich Viliam Fischer) prišla do Trnavy v polovici 19. storočia zo Saska.
Dnes je už v celej Európe iba približne desať zvonolejárskych firiem. Je to už iba zvyšok malých rodinných firiem, ktoré si svoje remeslo odovzdávajú z pokolenia na pokolenie. V našom najbližšom okolí zvony odlievajú ešte Dittrichovci v Brodku u Přerova.
Zvony sú zliate z bronzu, zo spomínanej zliatiny, ktorú vynašli už pred 5000 rokmi. Táto zvukonosná zliatina je pevná, ľahko sa zlieva a je mimoriadne zvučná. Dokonale zliaty zvon si zachová zvuk na jeden alebo aj dve minúty, čo možno v blízkosti zvonenia dobre pozorovať. Cín dáva medi zvučnosť, ktorá by bola inak hluchá. No množstvo tohto kovu musí byť v zmesi presne vymerané, pretože priveľa cínu by spravilo zvon príliš krehkým. Spravidla na zvonoch sú nápisy, z ktorých sa dozvedáme nielen mená výrobcov - zvonolejárov, ale aj mená farárov a hlavných cirkevných činovníkov, richtárov, zemepánov, darcov a tiež rôzne citáty.
Nápisy na Slovensku najčastejšie okrem slovenčiny písané v latinčine, maďarčine a nemčine podávajú takto stručnú históriu zo života obcí. Jeden z často používaných v latinčine a rovnako v slovenčine: „Vivos voco, mortuo plango, fulgura frango“ (Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky lámem). Napríklad rímskokatolícky farský kostol sv. Petra a Pavla v Trstíne má od roku 1927 vo veži päť zvonov, ktoré sú dielom Fischerovcov z Trnavy. Každý zo zvonov má svoje meno: prvý Peter a Pavol, druhý Cyril a Metod, tretí Panna Mária, štvrtý Martin a piaty najmenší (umieráčik) Jozef. Názov na zvone Mária je vo veršoch:
Zvoňte zvony, kde je viera,
zvoňte, kde už odumiera,
združte k úcte Márie,
synov celej Slávie.
Najrozšírenejším európskym zvonom je zvon s ladením v molovej stupnici, ktorého základný akord znie najčastejšie melancholicky. V parížskej katedrále Notre Dame je najväčší zvon 14 tonový. V Anglicku medzi najväčšie zvony patria: Long Tom v Oxforde a známy Big Ben s hmotnosťou 13 760 kg. Medzi najväčšie v Nemecku patrí zvon Gloriosa z Erfurtského dómu, odliaty v 15. storočí so spodným priemerom 245 cm a váhou 13 ton. Pravdepodobne najväčším vyzváňajúcim zvonom na svete je 15 tonový zvon z kostola St. Francis de Sales v Cincinnati v USA. Suverénne najväčšie zvony odlievali v cárskom Rusku a Číne. Ich veľkosť umožnil odlišný spôsob upevnenia a zvonenia. Najväčším zvonom z roku 1735 v histórii sa stal moskovský Cár kolokol s priemerom 6 metrov a váhou 200 ton.
Zaujímavá a rozmanitá je aj história zvonov.
Najznámejšou dominantou Slovákmi obývanej Békešskej Čaby v Maďarsku je veľký evanjelický kostol, ktorý sa dodnes považuje za najväčší evanjelický kostol v Európe, keď pojme naraz do svojho vnútra 4000 veriacich a podľa pamätníkov boli aj také slávnostné príležitosti, keď sa v ňom tiesnilo takmer raz toľko ľudí. Hneď oproti veľkému kostolu stojí na mieste bývalého prvého kostola, postaveného už v roku 1723, čiže po piatich rokoch príchodu prvých Slovákov (1718), zakladateľov mesta, terajší malý kostol. Tento bol roku 1745 prebudovaný z pálených tehál a roku 1773 doplnený dvoma priečnymi krídlami a tak naraz pojme 1800 veriacich. O desať rokov neskôr pristavili k nemu aj vežu v románskom slohu, ktorá má barokovú pavlač, na ktorú sa vychádza z miestnosti, kde sa v minulosti zdržiavali službukonajúci hlásnici - zvonári, ktorí navyše z ochodze sledovali mesto a chotár v nepretržitej požiarno - bezpečnostnej pohotovosti.
Počas služby zvonári bývali „na turni“ (vo veži), nad zvonmi mali byt, kde sa striedavo zdržiavali celých 24 hodín. V miestnosti sa nachádza zachovaná pec, v ktorej si hlásnici a zvonári v zime prikurovali. Rovnako mi tento, ešte pomerne dobre po slovensky hovoriaci Slovák, sprístupnil aj vstup na ochodzu, odkiaľ som mal možnosť fotografovať a pozrieť si panorámu mesta a širšieho okolia. Vo veži malého kostola veľa rokov boli štyri zvony, ale v rokoch prvej svetovej vojny jeden zvon zrekvírovali na vojenské ciele. Z terajších troch je najznámejší a najväčší takzvaný Maríkov zvon. Meno dostal od svojho darcu. Pavel Marík v roku 1873 na jeho zhotovenie daroval ako člen cirkevného zboru 3200 forintov a z nich potom nasledujúci rok zhotovili zvon, ktorý váži 36 metrických centov. Zvon pochádza z peštianskej Pozdechovskej dielne. Maríkov zvon má na jednej strane tento slovenský text:
Když líbi hlas zwonu
Proniká oblohu
Srdečne, nábožne vzdýchni
K pánu Bohu
a na druhej strane: Zwon tento cirkwi Evang. B. Čabánské daroval Pavel Marík s prwow manželkou Mária Ondrejčík a s druhow Helenow Poliak. R.P. 1874
Veža malého kostola je doteraz najcharakteristickejšou architektonickou stavbou tohto 70-tisícového župného mesta. V tejto veži bolo umiestnené prvé zvonoradie v meste a jeho hlas možno dobre rozlíšiť v každodennom koncerte viacerých zvonov mesta. Veľký „Maríkov zvon“ je najväčším evanjelickým zvonom v celom Maďarsku a aj najmilším zvonom čabianskych evanjelikov.
Na Slovensku máme zaujímavý príbeh so zhotovením zvonov pre nový evanjelický kostol v Revúcej, ktorý stavali v predvojnovom období roku 1938. Podľa došlých ponúk vybrali si zvonolejársku firmu Františka Egryho z Malých Gejoviec pri Užhorode. Revúcka cirkev mu odovzdala 8 centov vážiaci materiál zo starých zvonov a objednala zhotovenie štyroch zvonov. V kritickom roku 1938 sa situácia skomplikovala tým, že počas mobilizácie a po viedenskej arbitráži Malé Gejovce pripadli do Maďarska a začali prieťahy. S veľkými ťažkosťami dostali prvý zvon na Štedrý deň 1938, ďalšie dva po colných ťažkostiach 8. apríla a najväčší 19. apríla 1939.
Zvony sa neodlievali iba na náboženské účely, čiže ich používanie sa neobmedzovalo iba na cirkevné obrady. Ako signálne hudobné nástroje mali dôležitú časomernú a oznamovaciu funkciu v každodennom živote dedín a miest. Ohlasovali požiare, povodne a burcovali k ich pomoci, ďalej príchod vzácnych hostí i vpád nepriateľských vojsk. Ešte v nedávnych desaťročiach sa im pripisovala nadprirodzená sila vytvárať svojimi znejúcimi korpusmi účinnú zvukovú bariéru proti búrkam a víchriciam, ktoré ohrozovali úrodu na poliach a život obyvateľov. Aj dnes, najmä na vidieku, vyzváňanie zvonov patrí do celkového rámca a koloritu života. Zvony sa stali našimi spoločníkmi cez celý život, šíriacimi svojim hlaholom úseky ľudskej existencie, od kolísky až po hrob. Pekný názov Zvony nesie napríklad cirkevný spevokol zo Slovákmi obývanej obce Selenča v srbskej Vojvodine, ktorý je dobre známy aj z vystúpení na Slovensku. Z novodobej histórie, a to veľmi čerstvej, je známe, že 14. apríla roku 2005 v 38 obciach Revúckeho okresu o druhej popoludní sa na desať minút rozzvonili zvony a sirény. Združenie miest a obcí stredného Gemera týmto chcelo upozorniť vládu a parlament na prehlbujúcu sa zaostalosť regiónu.
Ničomník
Pápež Sergius III. začal obdobie nazvanétemným storočím alebo aj pornokraciou
Aj pred desiatym storočím zažil pápežský trón všeličo, čo ho poškvrnilo neresťou i krvou. O Levovi III. (795 - 816) sa všeobecne vedelo, že celibátu neholdoval. Dokonca ho obžalovali z cudzoložstva. Lev IV. (847 - 855) neľútostne zdieral ľud a obrovské sumy utrácal na prepych a slávnostné hostiny, ktorým sa bezuzdne oddával. Keď umrel, ľud neplakal, vydrancoval pápežské paláce. V deviatom storočí sa na Petrovom stolci vystriedalo približne tridsať pápežov, z nich tretina zahynula násilnou smrťou alebo za neznámych okolností. A potom nastúpilo desiate storočie, ešte horšie.
Pápež Formosus sa ujal svojej funkcie roku 891. Okolnosťami bol prinútený korunovať za talianskeho cisára knieža Guida zo Spoleta a neskôr jeho syna Lamberta. To sa však znevidelo kráľovi Arnulfovi Korutanskému. Bol presvedčený, že cisárska koruna patrí nemeckému kráľovi. Pritiahol k Rímu a dobyl ho. Formosa potom korunoval za cisára Arnulfa. Rod Spoletovcov to pokladal za zradu. Keďže Arnulf zakrátko zomrel, pre zmenu na Rím tiahol Lambert a dobyl ho. Formosa, starý muž, sa čoskoro, roku 896, pobral k svojmu najvyššiemu šéfovi. Chodili chýry, že ho otrávili. Po jeho smrti nastali nevídané-neslýchané ťahanice. Jeho nástupca Bonifác VI. sa nemal ako prejaviť, lebo na svätopeterskom stolci sa zohrial iba štrnásť dní. Vystriedal ho Štefan VI. A ten sa prejavil v plnom lesku. Dal z hrobu vyhrabať Formosovu mŕtvolu, obliecť do pápežského ornátu a posadiť na stolec. Pred zhromaždenou synodou ho obviňoval. Najmä z toho, že sa nezákonne zmocnil pápežskej funkcie, a teda kňazi a biskupi ním vysvätení nie sú na svojich miestach právoplatne. Treba ich pozbaviť kňazskej hodnosti alebo ich znova vysvätiť. Trest „synody mŕtvych“ bol barbarský. Na Formosa najprv posmrtne uvalili kliatbu, potom - ako píše cirkevný historik Josef Gelmi v knihe Pápeži - „strhli mu rúcho z tela, uťali prsty, ktorými žehnal ľudu, zohavenú mŕtvolu vliekli ulicami Ríma a hodili potom do Tiberu“. Rozhnevaný ľud pápeža Štefana VI. zosadil a uvrhol do väzenia. Tam ho uškrtili. Po ňom nakrátko nastúpil Formosov priaznivec Romanus. Vystriedal ho ďalší Formosov priaznivec Teodor II. Ten svojho nedávneho predchodcu rehabilitoval.
Formosu postupne rehabilitovali a znova obviňovali. Biskupovi Sergiovi z Caene sa už roku 897 za pomoci Formosových odporcov podarilo dostať - „dobrodružným spôsobom“, ako píše Gelmi - na pápežský stolec, ale Formosovi priaznivci ho vyhnali. Sergius sa však vrátil s ozbrojeným sprievodom a chopil sa moci. Bolo to roku 904. Z chaosu doby sa vynoril najukrutnejší a zvíťazil. Hneď na začiatku exkomunikoval Formosu a jeho úkony vyhlásil za neplatné. Rýchlo a kruto sa porátal i so svojimi predchodcami. Pápeža Leva V. a Christophora uvrhol do väzenia a dal zaškrtiť. V oficiálnej správe sa uvádzalo, že vražda bola vykonaná „so súcitom k obom bývalým pápežom“, pretože „rýchla smrť je menej strašná ako dlhé doživotné uzatvorenie v temnici“. Sergius spolu s nimi dal chladnokrvne zavraždiť aj niekoľkých kardinálov, ktorí mu neboli naklonení. Cirkevný historik Hans Kühner v knihe Lexikón pápežov napísal o Sergiovi: „Bol to strašlivý zjav. Vrah svojich dvoch predchodcov, priateľ hanobiteľa Štefana VI. a Formosov odporca. Najodpornejším spôsobom prenasledoval všetkých, ktorých vysvätil Formosa.“ Sergius III., sám účastník „synody mŕtvych“, dal na počesť Štefana VII. postaviť pomník s nápisom tvrdo odsudzujúcim Formosu.
Sergius sa na pápežský trón dostal za pomoci mocného muža Teofilakta, senátora, veliteľa rímskych milícií a správcu pápežských financií. To on mu poskytol ozbrojený sprievod, aby sa mohol uchopiť moci. Sergius sa zahľadel do krásnej Teofilaktovej dcéry Marosie. Už druhý raz sa zahľadel. Prvý raz vraj, keď ju uvidel na „synode mŕtvych“. Vtedy bola ešte len deckom. Vlastne aj potom, keď sa stala pápežovou milenkou. Ona mala pätnásť, on štyridsaťpäť. Čo vohnalo Marosiu do pápežovej postele? Láska? Osudová, nesmrteľná láska, ktorej ani on, svätý muž, neodolal? O Marosiinej matke Teodore chodili najhoršie chýry. Bola chorobne vládychtivá a na vernosti manželovi si veľmi nezakladala. „Pobehlica bez hanby“, napísal o nej biskup Liutprad z Cremony. Ten istý biskup napísal aj, že ani jej dve dcéry, Marosia a Teodora mladšia, „nemali lepšiu povesť ako ich matka“. Pápež sa delil o Marosiino lôžko s jej zákonitým manželom Alberichom zo Spoleta, mocným talianskym kniežaťom. Podľa niektorých prameňov boli Sergiovými milenkami všetky tri ženy z rodu Teofilaktovcov. Smilnil údajne so všetkými tromi. Marosia mu porodila syna. Vraždy, milenky a roztopašný život asi predsa len doliehali na Sergia. Súdiac aspoň podľa buly, ktorú vydal. Podľa nej bohato obdaril akýsi ženský kláštor a uložil mníškam, aby za spásu jeho duše denne odspievali sto Kyrie eleison.
Svetlé bolo azda len jedno. Baziliku svätého Jána Lateránskeho v Ríme zničilo zemetrasenie a dlho ležala v troskách. Sergius ju dal postaviť a bohato vyzdobiť. Svetu to zvečnil nápisom: „Toto všetko zariadil Tebe oddaný pápež Sergius III. Pokým bude v jeho údoch prebývať duch, neustane toto udržiavať a zasväcovať Tebe, ó, Pane.“ Aby si to svet zapamätal, ešte veľa ráz to zopakoval v listinách. Zlé jazyky tvrdili, že Sergius nepostavil kostol preto, aby Rimanom urobil radosť, ale aby sa nemusel z okien svojho paláca denne dívať na rozvaliny, ktoré navyše rozkrádajú. Ďalšie dedičstvá po Sergiovi boli pochmúrne. Spojením svetskej a cirkevnej moci Teofilaktovci ešte väčšmi zbohatli a stali sa neobmedzenými tyranmi v Ríme. Oni rozhodovali aj o budúcich pápežoch. Keď Sergius po siedmich rokoch vládnutia umrel, vybrali za jeho nástupcu Anastázia III. Po ňom, po troch rokoch, Landu zo Sabinska. Ten sa na stolci ohrial sotva pol roka a vystriedal ho Ján X., údajný Landov syn a dávny Teodorin milenec. Ešte neskôr Marosia dosadila na trón Leva VI. a Štefana VII. Napokon, roku 931, svojho syna Jána XI., plod lásky s pápežom Sergiom... Teodora, Marosia a neskôr ďalšia dcéra Teodora mladšia tridsať rokov ovládali Rím a Svätú stolicu. Kardinál Cesare Baronius napísal o nich, že „boli plné zmyselných vášní a obratné vo všetkých formách hriešnosti, vládli Rímu a prostituovali stolicu svätého Petra pre svojich obľúbencov a milencov“. To bolo obdobie pornokracie, nazývané aj „vládou pobehlíc“.
Špióni v sutane
Pápeži vždy výrazne ovplyvňovali politiku i dejiny. Za fasádou Vatikánu sa dodnes odohrávajú mocenské diplomatické boje
Špionáž patrí k najstarším remeslám na svete. Poznali ju už v starom Egypte a spomína sa aj v Biblii. Bol to Boh, kto poradil po odchode Izraelitov z Egypta Mojžišovi, aby vyslal zvedov do kanaánskej krajiny, nech zistia, či sa tam môžu bezpečne usadiť, ako tam ľudia žijú a či sú ich mestá slabo chránené alebo dobre opevnené. Napriek tomu možno niektorých prekvapí fakt, že organizovaná špionáž má niekoľkostoročnú úspešnú tradíciu aj vo Vatikáne.
Pápež patrí k najlepšie informovaným osobám na svete. Prvé veľké vystúpenie mali vatikánski špióni pred piatimi storočiami, keď Martin Luther úspešne atakoval rímsku cirkev práve tým, čo veľmi dobre ovládala - silným a presvedčivým slovom. Odkedy vynikajúci profesor teológie v roku 1517 pripevnil na kostol vo Wittenbergu svoje tézy ostro kritizujúce cirkev, strácal Vatikán na sever od Álp čoraz viac svojich prívržencov, ktorí sa stali horlivými ovečkami v košiari geniálneho reformátora. Na koncile v Triente v roku 1545 začal preto Vatikán organizovať svoj protiúder. Vyškolení vatikánski špióni infiltrovali rady reformátorov, lákali ich do pasce a mnohých z nich sa im podarilo obviniť a dostať pred sudcov a katov.
Boj náboženstiev dosiahol svoj vrchol za vlády anglickej kráľovnej Alžbety I., ktorá sa zaslúžila o to, aby v jej krajine vládol protestantizmus a aby sa Anglicko oslobodilo od Vatikánu. Tak treba chápať aj jej postoj ku katolíckej kráľovnej Škótska Márii Stuartovej, ktorú dala popraviť, aby potom dostala do svojej moci aj katolícke Škótsko. Vatikán sa predtým všemožne usiloval dostať na anglický trón práve Stuartovú. Poslal do jej blízkosti agenta, dobre vyzerajúceho Taliana Dávida Ricciho, mladého muzikanta, ktorý sa stal jej privátnym sekretárom a potom už rýchlo našiel aj cestu do jej postele. Plán Vatikánu však stroskotal, lebo manžel Márie prišiel na to, že kráľovná má milenca, a dal ho zavraždiť. Alžbeta sa prirodzene všetko dozvedela a ďalší priebeh histórie je už všeobecne známy. Vatikán navždy stratil Anglicko.
Druhá svetová vojna urobila špionáž nevyhnutnou a dnes je neodmysliteľnou súčasťou svetového diania. Zatiaľ čo zo všetkých strán znela streľba, v zákulisí sa v tajnosti navzájom vyjednávalo a vyzvedalo, pričom názor Vatikánu ako neutrálnej inštancie bol všade žiadaný. Americká žurnalistka Mary Alen Reesová vyhlásila, že aktivity špionážnej siete Vatikánu sa tiahnu históriou špionáže ako výrazná červená niť. Azda najodvážnejšou akciou Pia XII., ktorý vládol na Petrovom stolci počas druhej svetovej vojny bol pokus o prepojenie anglickej vlády so skupinou vysokých dôstojníkov Wehrmachtu, ktorí organizovali atentát na Hitlera. Tým chcel dosiahnuť rýchlejší koniec vojny. Pius nariadil najprísnejšie utajenie svojho zámeru. Nič nesmelo byť dokumentované písomne. Spojkou Vatikánu s atentátnikom bol mníchovský právnik Jozef Müller, veriaci katolík a presvedčený antifašista, spolupracovník tajnej služby Wehrmachtu. Opakovane cestoval do Ríma a informoval pápežových agentov o plánovaných útokoch Wehrmachtu. Napokon sa však prišlo na to, že niekto znútra Wehrmachtu prezrádza vojenské plány. Podozrenie padlo aj na Müllera, ktorý by bol skončil na popravisku, ak by ho nepodržal admirál Wilhelm Canaris, taktiež pracujúci proti Hitlerovi. Postupne sa rozvinula špionážna hra, v ktorej sotva niekto vedel, kto je na ktorej strane. Canaris rafinovane a odvážne poveril práve „zradcu“ Müllera, aby sa pokúsil nájsť vinníka, a zároveň poslal Hitlerovi správu, v ktorej celú záležitosť opísal ako bezvýznamnú. Bola to však len krátka medzihra, lebo nakoniec pápežova tajná misia stroskotala, Müllera zatklo gestapo a podrobilo ho krutým výsluchom. Podarilo sa mu prežiť. Po vojne sa stal spoluzakladateľom strany CSU a jej prvým predsedom. Admirál Canaris skončil v koncentračnom tábore a napokon na šibenici.
Len niekoľko málo zasvätencov poznalo presný cieľ letu nenápadného lietadla, ktoré pätnásteho januára 1973 skoro ráno odštartovalo z Paríža. Sedela v ňom izraelská premiérka Golda Meirová. Dokonca aj jej najbližší spolupracovníci sa dozvedeli, až keď bol stroj vo vzduchu, že neletia priamo do Afriky, ale budú mať krátke medzipristátie v Ríme.
Žiadny izraelský politik neletí bezdôvodne do mesta, ktoré je svetovým centrom katolíkov. Pápež Pavol VI. osobne požiadal Goldu Meirovú o tajnú schôdzku. Išlo takpovediac o stretnutie dvoch nezmieriteľných reprezentantov protikladnosti myslenia a názorov. Izraelská premiérka nahnevala Pavla VI. svojou politikou voči Palestíne, charakterizovanou starozákonným biblickým „oko za oko, zub za zub“. Pápež preto nadviazal kontakt so smrteľným nepriateľom Izraela s Palestínčanmi a dokonca poslal pozdrav ich vodcovi Jásirovi Arafatovi k sviatku narodenia proroka Mohameda.
Napriek prísnemu utajovaniu stretnutia pápeža a premiérky Meirovej sa to Palestínčania dozvedeli a lietadlo na rímskom letisku očakávali v to studené januárové ráno aj piati príslušníci palestínskej teroristickej skupiny Čierny september, ktorá niekoľko mesiacov predtým, počas mníchovskej olympiády, uniesla izraelských atlétov a jedenásť ich zavraždila. Teroristi mali v dvoch autách pripravené rakety, aby lietadlo s izraelskou premiérkou na palube zostrelili.
Krátko pred pristátím dostala izraelská tajná služba Mosad informáciu o pripravovanom atentáte na rímskom letisku. Pozorným očiam Vatikánu neušli dve podozrivé autá v blízkosti pristávacej dráhy. Izraelčanov informoval páter Angelo Casoni, tajný agent pápeža a Mosad okamžite zasiahol. Pri prestrelke dvoch Palestínčanov zastrelili a troch odviedli v putách. Izraelská premiérka pobudla u pápeža pol hodiny a potom odletela do Afriky.
Spoločná akcia proti teroristom bola začiatkom „priateľstva“ izraelskej a vatikánskej tajnej služby. Na verejnosti sa síce medzi Vatikánom a Izraelom neraz odohrávali ostré slovné výmeny názorov, no za fasádou ich tajní agenti úzko spolupracovali. Aj vlani v máji pri operácii Biela sutana ktorá chránila pápeža Benedikta XVI., keď napriek hrozbám atentátom zo strany islamistov podnikol cestu na Blízky východ.
Oficiálne neexistuje nijaká tajná služba Vatikánu. Vatikán takéto tvrdenia či otázky vehementne odmieta. Niektoré fakty ale potvrdzujú jej nepopierateľnú existenciu.
Po druhej svetovej vojne založil belgický dominikánsky kňaz Felix Morlion vatikánsku univerzitu Pro Deo s pobočkami po celom svete. Oficiálne to bola univerzita pre vatikánske štúdiá. Nemecký expert na tajné služby Schmidt-Eenboom však nedávno vyhlásil, že výstavbu všetkých jej pobočiek financovala americká tajná služba. Ako povedal, za akademickou etiketou sa ukrývala organizácia charakteru tajného spravodajstva. Bývalý taliansky premiér Andreotti potvrdil, že Vatikán vždy udržiaval úzke kontakty so západnými tajnými službami, najmä s americkou. Musel to veľmi dobre vedieť lebo niekoľko rokov bol aj sekretárom Morliona.
Je logickou konzekvenciou, že pápež sa nemôže nezúčastňovať na intrigách a aktivitách, ktoré sa odohrávajú v medzinárodnej špionážnej sieti. Je predsa jedným z najdôležitejších aktérov svetovej politiky. Keď povie svoju mienku k významným alebo konfliktným situáciám niekde vo svete, tak musí mať k dispozícii najlepšie a najdiskrétnejšie informácie, pretože nasledujúci deň o tom píšu všetky médiá.
Najmocnejší politici sveta opakovane vyhľadávajú v kritických situáciách jeho radu. Tak urobil napríklad aj prezident USA Kennedy v roku 1962 počas kubánskej krízy, keď svetu hrozilo vypuknutie atómovej vojny medzi veľmocami. Vatikán má ale aj úhlavných nepriateľov najmä v totalitných prokomunistických vládach, ale má aj nebezpečných nepriateľov vo vlastných radoch akým je Hnutie takzvanej oslobodzovacej teológie v Južnej Amerike, nekompromisne bojujúce za práva chudobných spolu s ľavicovými a protiamerickými politikmi akými sú Hugo Chávez či Evo Morales. Jedným z jeho hlavných reprezentantov bol arcibiskup Oscar Romero, ktorého v roku 1980 zavraždili. Je verejným tajomstvom, že prsty v tom mal aj Vatikán, hoci pri jeho hrobe sa potom pomodlil počas návštevy Salvádora sám pápež Ján Pavol II., ktorý mu tiež udelil titul „služobník Boží“.
Ako ďalekosiahlo je Vatikán zahrnutý do tajných špionážnych „hier“, sa nedá presne určiť. Talian Lo Bello, skvelý znalec Vatikánu, tvrdí, že disponuje najefektívnejšou špionážnou sieťou na svete. Španielo-Peruánec Eric Frattini, žurnalista a znalec spektra tajných agentov vydal nedávno knihu
Cirkev je každopádne priam predurčená na globálnu špionáž. Nielenže Vatikán udržuje diplomatické kontakty až so 174 štátmi, ale je aj centrom komplexnej globálnej siete, ktorá siaha fakticky do každej dediny na svete. Vyše milióna kňazov a mníchov sú pápežovi lojálni a diskrétni poddaní, požívajúci všeobecnú dôveru u svojich ovečiek, ktoré sa im so všetkým zdôverujú a spovedajú. Mnohí z nich povinne posielajú do Vatikánu pravidelné informácie o ľuďoch a pomeroch na miestach, na ktorých účinkujú.