Komplexný prierez históriou Slovenského štátu 1.časť
Komplexný prierez históriou Slovenského štátu z rokov 1939 až 1945 – prvej Slovenskej republiky. Opísané charakteristiky osobností. Vojnové konflikty. Ústava, hospodárstvo, kultúra. Riešenie židovskej otázky v súvislosti. SNP z oboch strán barikád.
Publikované ako nadštandardne rozsiahla Stredoškolská odborná činnosť
Úvod
Hodnotenie Slovenského štátu u ľudí je väčšinou buď silne pozitívne, alebo negatívne. Tieto závery sa premietajú aj v literatúre. Niektorí autori tvrdia, že vyhlásenie Slovenského štátu bolo nanútené, neprirodzené a znamenalo tragédiu v dejinách slovenského národa, ich predstavitelia boli zločincami, tyranmi a prezident Tiso fašistickým diktátorom. Iní zasa tvrdia, že Slovenský štát bol krátkym časom našej slobody.
Tri roky po zániku Slovenského štátu sa chopili moci marxisti a štyridsať rokov ich totalitnej vlády diktovalo písať o Slovenskom štáte, ktorý sa vyznačoval silným národno-kresťanským rozmerom, len vo veľmi negatívnom svetle. Slovenský štát nazývajú: „takzvaný“, „fašistický“, „totalitný“, „klérofašistický“,... Predstavitelia slovenského štátu sú tu nazývaní: „prisluhovači“, „zapredanci“, „bábky“, „germanofili“, zločinci a pod.
Po roku 1989, kedy cenzúra do istej miery zanikla, začali vychádzať knihy, ktoré toto obdobie hodnotia objektívnejšie, často aj silne pozitívne.
Dôvody, prečo som sa rozhodol pre spracovanie tohto historického obdobia, sú viaceré. Jednak obdobie prvého Slovenského štátu je časť národných dejín, ktorá ma upútala a jednak táto téma je väčšinou spracovávaná s politickými a ideologickými predsudkami.
Celú tému nie je možné zobraziť na niekoľkých stranách, preto som len v stručnosti opísal najdôležitejšie etapy vývoja Slovenského štátu.
V texte väčšinou uprednostňujem názov „Slovenský štát“ (ktorý píšem veľkým začiatočným písmenom) pred názvom „Slovenská republika“, lebo výraz „Slovenský štát“ bol vo svojej dobe častejšie používaný a plní univerzálnejší charakter. Názov „Slovenská republika“ sa začal používať až prijatím Ústavy 21. júla
Vo svojej práci chcem poskytnúť čitateľovi dostatočné množstvo informácií k tomu, aby zistil kto bojoval za vznik Slovenského štátu, kto bol proti nemu a kto a akým spôsobom sa podieľal neskôr v jeho vedení. Zároveň práca dosť podrobne opisuje ideologickú povahu štátu, čím si môže čitateľ utvoriť názor, či a do akej miery bol Slovenský štát totalitný, fašistický, kresťanský, nacionálny, sociálny, demokratický,...
Úsudok o politickom charaktere Slovenského štátu chcem ponechať výlučne na čitateľovi. Ak by som ja osobne mal politický charakter Slovenského štátu nejako pomenovať, tak dávam prednosť výrazu: národno-kresťanský, alebo národno-sociálny štát.
I. Československá republika
1.1 Vznik ČSR
Pred prvou svetovou vojnou bol na Slovensku najväčší maďarizačný proces. To smerovalo k myšlienke vytvoriť spoločný štát s českým národom, ktorý nám bol územne aj rečovo najbližší.
To sa aj stalo po vojne, kedy sa celé Rakúsko-Uhorsko rozpadlo.
30.5.1918 sa v Amerike uskutočnila porada, medzi predstaviteľmi slovenských a českých organizácií v USA, na ktorej sa dosiahla "Pittsburská dohoda". Táto dohoda určila, že Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v školách, úradoch a vo verejnom živote a budúci štát bude republikou s demokratickou konštitúciou.
Do tohto nového štátneho zriadenia vstupoval národ s radosťou, že sa zbavil maďarského odnárodňovacieho procesu a ani mu nenapadlo, že by bol nútený dať sa s Čechmi do nového boja o najzákladnejšie práva národného jestvovania.
1.2 Dôvody smerujúce k snahe o autonómiu
Masaryk považoval "Pittsburgskú dohodu" za zdrap papiera.
Vládni predstavitelia Československého štátu (väčšina z nich bola členmi slobodomurárskych lóži) vychádzali z falošného historického poznatku, že "Veľká Morava" bol spoločný štát Čechov a Slovákov a vznik Uhorska pretrhol tento vývoj. Na tomto základe sa hovorilo o neexistencii slovenského národa, ale len o existencii "československého národa" a "československého jazyka". Slobodomurár Beneš ešte aj počas druhej svetovej vojny povedal: "Mňa nikdy nedostanete k tomu, aby som uznal slovenský národ. Je to moje vedecké stanovisko, ktoré nezmením. Hájte si ako komunisti svoje stanovisko, ja nič proti tomu nemám, avšak zastávam názor, že Slováci sú Česi a že slovenský jazyk je len jedným z nárečí českého jazyka, tak ako je hanáčtina, alebo iné nárečie českej reči." Česko-slovenská republika sa mala postarať o zliatie týchto dvoch odlišných národov do jedného celku, išlo v podstate o maskovanú genocídu slovenského národa s úmyslom obohatiť národ český.
Pražský centralizmus rozpútal na Slovensku široký boj, ktorý zasahoval do všetkých oblastí života. Bol to v prvom rade boj o reč a chlieb.
Kým v roku 1912 12 vysokých pecí tavilo surové železo – v roku 1935 ani jedna. V roku 1913 v železnorudnom baníctve bolo zamestnaných 13000 baníkov – v roku 1926 ich nebolo ani 4000, skrátka 9000 rodín stratilo chlieb. Pri takejto politike fabrika za fabrikou zastavovala výrobu a desaťtisíce Slovákov zostávalo bez chleba. Jediné riešenie bolo odísť za chlebom do cudziny, do belgických, francúzskych baní, do Kanady a Argentíny.
220 000 Slovákov od roku 1918 do roku 1938 opustilo svoju vlasť iba preto, lebo doma nebolo pre nich dostatok práce a chleba. Žiadosti o pracovné miesta sa vracali so zlopovestným "nelze vyhovieti" . Napriek tomu v tom istom čase 200 000 polokvalifikovaných českých úradníkov prišlo na Slovensko a zabralo všetky významné a dôležité miesta.
V roku 1930 bolo na Slovensku registrovaných 120 000 Čechov. Česi zaberali 9874 (41,3%) plánovaných miest v politickej správe, 2916 (50%) vo vyšších službách na železnici a 1980 (29,3%) vo vyšších službách na poštách; na slovenských školách vyučovalo vyše 2000 českých učiteľov. Veľa Čechov na Slovensku slúžilo v armáde, u žandárstva a v colnej správe. (Hoensch, 2001, s. 91)
Pri reštrikcii zamestnancov na Slovensku sa stalo, že z istého úradu bolo prepustených 30 domácich ľudí. Prišli sa sťažovať a vyhlásili, že by nič nenamietali proti svojmu prepusteniu, keby nebolo hneď vzápätí nato prišlo na ich miesto 30 ľudí z Prahy. Takýchto prípadov sa stali stovky. (Hodža M.; Články, reči, štúdie; Bratislava 1934; s. 153)
Jednoducho, režim ČSR neumožnil Slovensku dostatočnú možnosť rozvoja vo všetkých sférach života, či už v hospodárskom, alebo v kultúrnom a jazykovom.
1.3 Cesta k autonómii
Slovenská ľudová strana (SĽS) bola prvá politická strana, ktorá po prevrate v roku 1918 obnovila na Slovensku svoju činnosť. V dvadsiatych rokoch sa sformovala na moderný národno-katolícky politický prúd. Pred parlamentnými voľbami roku 1925 zmenila názov na Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS).
Na čele tejto strany stál katolícky kňaz Andrej Hlinka a bol prvý, kto sa postavil na obranu slovenského chleba, slovenskej reči a slovenských práv. Celý svoj život zasvätil boju za autonómiu. Andrej Hlinka požíval v národe veľkej autority a bolo mu jedno, či zomrie bosý, alebo s topánkami na nohách. I pri najväčšom terore ostal nezlomný, ako povedal:
„Mňa vy nepremeníte. Mňa vy nepotrestáte. Mňa vy nezlomíte. Slovákom som sa narodil, Slovákom som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal. Do posledného svojho dychu budem bojovať za sväté právo slovenského národa!“
V programe, ktorý Slovenská ľudová strana publikovala v Ružomberku roku 1919 sa písalo:
„Sme telom i s dušou za našu československú republiku. Ľudová strana je mocným stĺpcom nášho štátu. V rámcoch tohoto štátu chce hájiť práva slovenčiny a všetky záujmy slovenského národa, menovite postaví sa za autonómiu Slovenska.“
Jedným z popredných predstaviteľov HSĽS bol Dr. Jozef Tiso. Narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči, teológiu vyštudoval v Budapešti a vo Viedni. Roku 1910 bol vysvätený, doktorský titul dostal rok na to. K HSĽS sa dostal vďaka angažovaniu sa v komunálnej politike v Nitre. Po vylúčení Jurigu v roku 1929 sa stal vodcom konzervatívneho krídla strany a v roku 1930 ho Hlinka uznal za podpredsedu.
Ďalším významným predstaviteľom strany bol Dr. Vojtech Tuka. Narodil sa 4.7. 1880 v Piargu (od roku 1946 Štiavnicke Bane), ako syn organistu – učiteľa, ktorý spoluzostavil slovenský rímskokatolícky cirkevný spevník. Právo vyštudoval v Budapešti, Berlíne a v Paríži, od roku 1907 do roku 1914 pôsobil ako profesor práva v Päťkostolí a potom v rokoch 1914 – 1919 na Alžbetínskej univerzite na katedre právnej filozofie a medzinárodného práva v Bratislave.
Kňaz Eugen Filkorn v roku 1921 predstavil Vojtecha Tuku Andrejovi Hlinkovi, ktorý mu ponúkol prácu v redakcii Slováka. Tuka bol rýchlo povýšený na šéfredaktora a z tohoto "plátku" v krátkom čase vytvoril agresívny antičeský, slovensko-nacionalistický denník. Tak sa Dr. Tuka dostal do slovenskej politiky, vniesol do nej znalosti medzinárodného a ústavného práva.
Vojtech Tuka bol skôr introvert, nevedel ovládať mohutné masy (hovorilo sa o ňom, že nechodil veľmi rečniť, lebo sa hanbil za svoj maďarský prízvuk, ktorý získal, keď študoval právo v Budapešti), mal danosti viac na prednášanie ako na rečnenie. Do slovenskej histórie sa zapísal svojim nekompromisným radikálnym postojom, a aj sa hlásil a presadzoval ideológie tomu podriadené.
Už v roku 1921 Dr. Ferdinand Juriga a Dr. Ľudovít Labaj publikovali v tlači návrhy na autonómiu Slovenska. Juriga a Labaj žiadali osobitné riešenie slovenského školstva, konfesií, obchodu, poľnohospodárstva, verejných prác. Predpokladali celoštátne ministerstvo zahraničných vecí, financií, obrany, dopravy a spoločného predstaviteľa štátu – prezidenta. Na Hlinkovu výzvu vypracoval aj Vojtech Tuka návrh zákona, v ktorom požadoval vytvorenie konfederácie štátov. Podľa tohto návrhu mali oba suverénne štáty, Čechy a Slovensko, uzavrieť medzinárodnú dohodu, ktorá by bola určovala ich vzájomný vzťah a garantovala by úplnú slobodu konania. Obom partnerom by prináležalo právo vlastného diplomatického zastúpenia. Obe časti štátu by mali vlastnú ústavu, zákonodarstvo, vlastnú vládu a národnú brannú moc. Ich nezávislosť by bola obmedzená len osobou spoločného prezidenta a ustanovením, že viesť vojnu a uzatvárať mier môžu len spoločne. K spoločnému riešeniu väčších záležitostí mali medzi sebou uzatvoriť zmluvy najvyšších výhod. V záujme odstránenia možnej nadvlády počtom aj hospodársky silnejších Čechov mal pri spoločných rokovaniach každý z partnerov disponovať rovnakým počtom hlasov.
***
Na zhromaždeniach SĽS dochádzalo k rôznym výtržnostiam zo strany marxistov a čechoslovákov. Časté bitky neraz končili aj smrťou stúpencov SĽS a tak v januári 1923 z iniciatívy Vojtecha Tuku bola založená polomilitantná organizácia, ktorú neskôr začali nazývať Rodobrana. Zabezpečovala pokojný priebeh verejných zhromaždení strany. Rodobranci sa odlišovali od ostatnej masy oblečením. Nosili čierne košele s vyšitým slovenským znakom a vyzbrojení boli valaškou. Ich odev výrazne pripomínal uniformy talianskych mládežníckych fašistických organizácií.
Dr. Tuka v Rodobrancoch videl odkliatych sitnianskych rytierov. Do Rodobrany väčšinou vstupovali radikálni mladí muži a ich funkcia bola v podstate zrovnateľná s nacistickými "hnedokošeliarmi" (SA-mannmi). V čele Rodobrany pôsobil okrem Vojtecha Tuku aj Alexander Mach, Vojtech Hudec, Ján Farkaš Jozef Joštiak a iní.
Je možné, že Rodobrana mala slúžiť aj ako revolučný nástroj na uskutočnenie slovenskej štátnosti, za ktorú sa ako prvý z politikov zasadzoval Vojtech Tuka. Pražská vláda si bola toho vedomá a podľa toho aj konala.
Činnosť Rodobrany bola v auguste 1923 zastavená. Strana ministerské rozpustenie neuznala a Rodobrana pôsobila naďalej v ústraní. V roku 1926 opäť vystúpila na verejnosť a dosiahla rozmerov masovej organizácie.
Po veľkom úspechu v parlamentných voľbách v roku 1925, ktoré sa do veľkej miery dalo pripísať Tukovmu organizačnému talentu, sa rozhodli vodcovia Rodobrany dať jej pevné ideologické jadro. Tou ideológiou bol taliansky fašizmus. Niet sa čo diviť, veď vtedy sa pod Mussoliniho vedením talianska ekonomika začala stabilizovať, nezamestnanosť klesať a zem prosperovať. Navyše fašizmus bol vtedy mnohými chápaný aj ako hrádza marxizmu, pred ktorým sa nevedela "demokracia" dostatočne brániť.
Už niekedy v tejto dobe sa začína HSĽS štiepiť na dva politické tábory: "umiernení" a "radikáli" (nazývaní aj separatisti). Stúpencami "umiernených" boli hlavne Jozef Tiso a zvyšok kňažstva. Stúpencami radikálov boli: Ferdinand Ďurčanský, Alexander Mach, Vašek, Staško, Murín, Polakovič, Kempný, Ján Farkaš, Jozef Joštiak..., ich duchovným vodcom bol Vojtech Tuka, ktorý bol od väčšiny z nich výrazne starší. Medzi týmito dvoma tábormi dochádzalo k ideologickým, teda aj programovým rozporom. Kým "umiernená" časť bojovala za autonómiu – radikáli požadovali štátnosť. Radikáli sa ešte ďalej delili podľa toho, pod koho ochranou a spojenectvom by si predstavovali samostatný, suverénny, slovenský štát (s Maďarskom, s Poľskom, s Nemeckom...), a akým politickým systémom by sa mal tento štát uberať (taliansky fašizmus, nemecký národný socializmus...). Táto orientácia na rôzne štáty a systémy sa vývinom času a zahraničnej situácie u niektorých radikálov menila.
Tisovou zásluhou realistickej politiky 15. januára 1927 HSĽS oficiálne vstúpila do vlády. Prvými ministrami HSĽS v pražskej vláde sa stali Dr. Jozef Tiso a Dr. Marko Gažík. Tiso ako minister zdravotníctva dal do poriadku kúpele Sliač (nechal tam postaviť najmodernejšiu kúpeľnú budovu), ale ani Tatry, Červený Kláštor a iné veci súvisiace s jeho rezortom, nenechal bokom. Nato, že bol minister, žil si skromne v ktoromsi pražskom kláštore.
Vojtech Tuka, ako „strašiak“ celistvosti Československej republiky bol českou propagandou vykresľovaný ako vlastizradca a maďarón, ktorý chce Slovensko odtrhnúť od Čiech a následne ho pripojiť k Maďarsku. V podivnom politickom procese, kde mu na základe výpovede "svedka" dokázali, že pracoval ako tajný agent pre Maďarov, ho 5. októbra 1929 odsúdili na 15 rokov väzenia. Presvedčivo mu bolo dokázané iba prijímanie zahraničných peňazí na protičeskú tlačovú kampaň, ku ktorej sa Tuka v roku 1935 vo svojej žiadosti o milosť, adresovanej prezidentovi republiky, priznal. Hlinka si prácu Vojtecha Tuku vysoko vážil, urobil opatrenia na jeho záchranu pred žalárovaním, ale bez úspechu. Kvôli jeho odsúdeniu vystúpili 8. októbra 1929 ministri HSĽS z vlády.
„Bolo by nedôstojnosťou, aby sme boli my vo vláde a on (Tuka) v plesnivej cele.“
napísal Andrej Hlinka.
Po odsúdení Vojtecha Tuku prevzal Hlinkov vzdialený príbuzný 28-ročný Karol Sidor vedenie straníckej tlače. V roku 1935 bol odmenený za svoju prácu poslaneckým mandátom. Svojimi bojovnými úvodníkmi a temperamentnými prejavmi v poslaneckej snemovni sa preslávil v kruhoch slovenskej inteligencie
V osobe Ferdinanda Ďurčanského, ktorý sa radil tiež medzi radikálov, mala HSĽS (neskôr i vláda) svoju duševne najbystrejšiu a politicky najnadanejšiu hlavu. Narodil sa v roku 1906 ako syn roľníka, neskôr vlastníka zvyškového panstva a senátora HSĽS. Na západoeurópskych univerzitách získal dôkladné právnické vzdelanie. Aj keď do roku 1927 používal ako hovorovú reč maďarčinu, pod Tukovým vplyvom sa stal aktívnym členom HSĽS a po uväznení svojho mentora prevzal spolu so Sidorom vedenie "mladých". Ním redigovaný časopis Nástup, ktorý sa vyznačoval prejavovaním sympatií k Hitlerovi, Mussolinimu a ich režimom, od roku 1933 vydával jeho brat Ján. Jeho nadobudnutý nacionalizmus ho čoskoro doviedol k požiadavke suverenity Slovenska a jeho politického zriadenia podľa fašistického a národno-socialistického vzoru.
Po smrti Andreja Hlinku (16. august 1938, Ružomberok) sa vedúcim HSĽS stal Dr. Jozef Tiso.
1.4 Autonómia
Adolf Hitler sa demokratickým spôsobom v Nemecku ujal moci – v roku 1933 sa stal ríšskym kancelárom. Pod jeho vedením a ním presadzovanou štátnou ideológiou (národný socializmus) sa Nemecko za päť rokov dostalo z krízy a získalo význam svetovej veľmoci. 12. septembra 1938, na zjazde NSDAP (Národno-socialistická nemecká robotnícka strana) v Norimbergu, Hitler tvrdo protestoval proti "neznesiteľnému utláčaniu tri a pól milióna Nemcov v ČSR" a ultimatívne pre nich žiadal právo na sebaurčenie. V tejto dobe pod tlakom národno-socialistického princípu völkisch sa tento slobodomurársky, multinárodný štátny zväzok (ČSR) začína rozpadať. Koncom septembra toho roku sa zišli v Mníchove predstavitelia vtedajších "mocností" Európy (Hitler, Mussolini, Daladier a Chamberlain) a podpísali dohodu, ktorou prinútili Československo odstúpiť Nemeckej ríši české pohraničné územia obývané Nemcami (Sudety) a uložili jej čím skôr vyriešiť otázky maďarskej a poľskej menšiny. V Mníchove, ešte ani Hitler ani Mussolini, neboli poriadne informovaní o slovenskej otázke. Slovensko touto dohodou stratilo územie Petržalky (časť Bratislavy), neskôr i Devín – tieto územia pripadli Nemecku. Dohoda dala zároveň popud Maďarsku na revindikovanie južných okresov Slovenska, kde v mnohých mestách a dedinách žili pomaďarčení Slováci.
Udalosti na Slovensku začali naberať rýchly priebeh.
Československá vláda prijala poľské ultimátum a vyjadrila svoj súhlas k poľským teritoriálnym nárokom. Týkalo sa to aj územia Slovenska o rozlohe 221 km2 s 9914 obyvateľmi takmer výlučne hlásiacej sa k slovenskej národnosti.
Niekoľko hodín po podpísaní Mníchovskej dohody zvolal Jozef Tiso v Žiline stretnutie ôsmich slovenských politických strán. Výsledkom tohoto stretnutia, ktoré sa uskutočnilo 6. októbra 1938, bolo vyhlásenie slovenskej autonómie, za ktorú tvrdo bojovala HSĽS 20 rokov.
***
Prezident Beneš sa vzdal funkcie v predchádzajúci deň a nová centrálna vláda súhlasila s prijatím situácie na Slovensku. Jozefa Tisu schválila centrálna vláda ako predsedu Slovenskej autonómnej vlády.
Jedným z prvých oficiálnych krokov autonómnej vlády bolo prepustenia Vojtecha Tuku 7. októbra 1938, ktorého v roku 1929 odsúdili na 15 rokov väzenia, roku 1937 ho omilostili, ale konfinovali v Boroch pri Plzni. Radikáli s radosťou umožnili Tukovi návrat do aktívnej politiky. Dňa 25. októbra ho s veľkou slávou priviezli do Piešťanských kúpeľov, aby obnovil svoje podlomené zdravie. Nechal sa menovať čestným veliteľom Hlinkových gárd (ďalej len "HG"), okamžite obnovil vzťahy s členmi radikálneho krídla strany a obklopil sa svojimi politickými žiakmi.
Nový Úrad propagandy, zriadený vládou, prevzal relatívne mladý 36-ročný Alexander Mach. Za svoje najdôležitejšie úlohy označil odstránenie ešte existujúcich prežitkov Benešovho režimu, marxizmu, slobodomurárstva a odstránenie hospodárskeho monopolu Židov. Podľa vzoru nacistického ministerstva propagandy, vedeného Josephom Goebbelsom, malo byť hlavným cieľom úradu zakotvenie autoritárskej štátnej idey a zdravého národného cítenia vo všetkých vrstvách slovenského obyvateľstva. K tomuto cieľu sa Šaňo Mach približoval striktnou kontrolu tlače, rozhlasu, filmu, literatúry a organizovaním zhromaždení a osvetových akcií. Cenzúra tlače okamžite spôsobila zmĺknutie politickej opozície.
Začiatkom októbra sa Hitler začal vážnejšie zaujímať o Slovensko – vyzval svojho ríšskeho miestodržiteľa vo Viedni Seyss-Inquarta, aby ho priebežne informoval o slovenských pomeroch. 8.októbra Hitler rozhodol, že Bratislavu Maďarom nevydá, ani ju nepripojí k svojej ríši, lebo toto mesto patrí Slovensku, ktoré sa usiluje o samourčenie.
9.októbra autonómna vláda Slovenska slávnostne prišla do Bratislavy a chopila sa vykonávania štátnej moci na Slovensku. Toho istého dňa sa začali v Komárne rokovania s Maďarmi o ich územných nárokoch voči Slovensku v zmysle rozhodnutí Mníchovskej dohody. Pražská vláda poverila vedením delegácie Jozefa Tisa, nedala mu však k dispozícií nijaké dokumentačné materiály. Maďari predložili svoje maximálne nároky, vychádzajúce z falošných štatistík z roku
2. novembra 1938 sa vo Viedni zišli zahraniční ministri Nemeckej ríše a Talianskeho kráľovstva. Podpísali dohodu, ktorou "riešili" maďarsko-slovenský spor o pohraničné územia. Maďarsku tak pripadlo 10 390 km2 územia Slovenskej krajiny (išlo približne o pätinu z celého vtedajšieho Slovenska), na ktorom bývalo 859 885 obyvateľov, z ktorých sa hlásilo 405 808 k Maďarom, 276 287 k Slovákom, 26 181 k Židom, 8 967 k Nemcom a 1829 k Rusínom.
Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava a Košice s okolím sa tak dostali pod vládu Maďarska a ich obyvatelia hlásiaci sa k slovenskej národnosti boli vystavení diskriminácii, odnárodňovaniu, ba v niektorých prípadoch aj brutálnemu prenasledovaniu.
Niet divu, že o 44 dní, kedy sa na slovenskom území okupovanom Maďarskom konalo sčítanie ľudu, z pôvodných 276 287 sa prihlásilo k slovenskej národnosti už iba 123 000. Ostatní sa považovali za slovensky hovoriacich občanov s maďarským cítením.
Vojtech Tuka sa 11. novembra 1938 stretol s Hermannom Göringom. Snažil sa ho presvedčiť, aby sa Nemecká ríša zriekla požadovaného slovenského mestečka Devín pri ústí Moravy, avšak bezúspešne.
Pri slávnostnom príchode do Bratislavy 6. decembra 1938 Vojtech Tuka vyhlásil:
"Mať svoj štát je nielen právo, ale povinnosť každého národa!"
Na volebnom zhromaždení 11. decembra sa vyjadril:
"Ak pred 10 rokmi bola najvyššou túžbou Slovenska autonómia, dnes je slovenský národ vyspelý, ide ďalej vo svojich požiadavkách a buduje si svoj vlastný slovenský štát.“
Dňa 12. 2. 1939 privítal Adolf Hitler Dr. Vojtecha Tuku a Karmasina (vodca Nemcov na Slovensku) v Ribbentropovej prítomnosti v novej ríšskej kancelárii. Tuka sa zmienil o českej politike na Slovensku, ale hlavne poukázal na zhubnosť maďarskej politiky voči Slovensku. Odvtedy sa datuje Hitlerov rezervovaný postoj k Maďarsku, a v ten deň sa zrejme Hitler definitívne rozhodol nevydať Slovensko Maďarom. Dr. Tuka tiež informoval Hitlera, že ďalšie spolužitie Slovákov s Čechmi sa stáva ako duševne, tak aj hospodársky nemožným, že Slováci sa chcú osamostatniť a v tomto smere žiadajú od Nemcov pomoc. Hitler prejavil záujem o slovenskú problematiku, vyslovil sa o nej sympaticky a pomoc prisľúbil. Tuka bol s rokovaním nesmierne spokojný a tento deň považoval za najšťastnejší deň svojho života.
***
V období od 1. marca 1939 sa Beranova vláda pokúsila dať do poriadku rozrastajúci sa vnútropolitický konflikt so slovenským kabinetom. (Hoensch, 2001, s. 143)
Keď rokovania medzi ústrednou a autonómnou vládou odhalili nebezpečenstvo rozpadu Č-SR – ústredná vláda a prezident sa rozhodli zosadiť radikálnych ministrov a váhavého ministerského predsedu Dr. Jozefa Tisa. To im ale nestačilo a na Slovensku aj priamo vojensky zasiahli. Neskoro popoludní 9. marca prerušili telefonické spojenie medzi Prahou a Bratislavou, aby tým boli uľahčené opatrenia ministerstva vnútra.
Napriek tomu niektorí zainteresovaní akciu vopred vytušili: politický náčelník štábu HG Karol Murgaš večer 9. marca uviedol jednotky HG do stavu pohotovosti a v niektorých obciach Slovenska tento krok aj skutočne demonštrovali. Pred 8. marcom Praha ešte neprijala nijaké opatrenia na zásah na Slovensku, až potom Syrový nariadil premiestniť menšie vojenské posily z Čiech na Slovensko. Vojenské opatrenia viedol krajinský vojenský veliteľ generál Vojta v zhode s ministrom železníc generálom Eliášom, ktorý v priebehu noci z 9. na 10. marca dal obsadiť verejné budovy v Bratislave a tiež najdôležitejšie železničné trate. Niektoré vojenské posádky v mestách stredného Slovenska boli uvedené do stavu pohotovosti. U najznámejších radikálov a v budovách vydavateľstva novín HSĽS urobili domové prehliadky. Tuka, Mach a Černák, ktorí sa z tajnej porady s maďarskými kontaktnými osobami v Neu Schmecks vrátili až po polnoci, boli v skorých ranných hodinách 10. marca zatknutí a s približne 60 vedúcimi gardistami deportovaní na Moravu. Tisovi ráno doručili prezidentov odvolací dekrét, ktorý s formálnym protestom vzal na vedomie. Ráno 10. marca sa mu ešte ponúkala možnosť poradiť sa so svojimi zosadenými kabinetnými kolegami, ako aj s Karmasinom, Druffelom a Vessenmayerom. Potom ho ústredná vláda držala pod dozorom v jezuitskom kláštore. Ďurčanskému sa podarilo s pomocou Karmasinovho priateľa Eduarda Matla vo vozidle nemeckého konzulátu odísť do Viedne. Murgaš sa ukrýval v Bratislave. (Hoensch, 2001, s. 154 – 155)
Po menších neorganizovaných demonštráciách študentov a HG uvalila vláda na Bratislavu výnimočný stav. Miestni velitelia, ako generál Homola v Banskej Bystrici a generál Mezl v Spišskej Novej Vsi, vo svojej prílišnej horlivosti dokonca proklamovali "vojenskú diktatúru na Slovensku". (Hoensch, 2001, s. 155)
V Prahe 10. marca rokovali Sidor a Sokol aj s Háchom a Beranom o dosadení ústavnej vlády. Sidor podmienil svoju ďalšiu spoluprácu zrušením výnimočného stavu na Slovensku. Ani jeden zo Slovákov nechcel bez konzultácií s predseníctvom HSĽS a snemom odsúhlasiť nijaké záväzné prísľuby. Popoludní odcestoval naspäť a o 20. 30 hod. sa vrátili do pokojnej Bratislavy. Po dohovore s krajinským vojenským veliteľom Vojtom vypracovali na ústrednom sekretariáte strany spolu s predsedníctvom strany a členmi predsedníctva snemu nový zoznam ministrov; Tiso bol opäť nominovaný na post ministerského predsedu. Keďže sa dalo očakávať, že Hácha Tisa odmietne, na Sokolov návrh mal potom na tento post kandidovať Sidor. Sivák medzičasom z Ríma odmietol prevziať funkciu predsedu autonómnej vlády. Sidor svoju nomináciu odsúhlasil s podmienkou, že ústredná vláda musí do 48 hodín prepustiť všetkých politických väzňov a všetkých Slovákov zbavených úradov opäť prijať do ich funkcií; okrem toho požadoval okamžité stiahnutie všetkých českých oddielov zo Slovenska, menovanie veliteľa slovenskej divízie, priradenie slovenských dôstojníkov k všetkým slovenským jednotkám pod českým velením a prijatie 5 000 slovenských úradníkov na ústredné ministerstvá. Sokol krátko po polnoci Háchovi oznámil Sidorove podmienky potvrdené predsedníctvom strany a snemu a predpokladaný zoznam vlády. Prezident odsúhlasil zloženie autonómnej vlády, ako ju navrhol Sidor a požiadal predsedníctvo krajinského snemu, aby sa nasledujúci deň, 11. marca, dostavilo do Prahy. (Hoensch, 2001, s. 155 – 156)
Už 11. marca nariadil Beran Sidorom požadovaný odsun českých vojenských a žandárskych oddielov zo Slovenska, exekutívu opäť vykonávala slovenská autonómna vláda a jej správa. Spätný transport zatknutých – Sidor spomínal vo svojom prejave približne 180 ľudí – sa začal taktiež 11. marca. Pokus Beranovej vlády o odstránenie vládneho systému na Slovensku bazírujúceho na diktarúre HSĽS, alebo aspoň o jeho revíziu, stroskotal. Ústredná vláda zaplatila za svoje úsilie stratou prestíže, ktorá musela značne zavážiť nielen vnútropoliticky, ale aj zahraničnopoliticky. (Hoensch, 2001, s. 157 – 158)
II. Slovenský štát
2.1 Vznik štátnosti
13. marca 1939 dostal zosadený predseda vlády Dr. Jozef Tiso pozvanie na rozhovor od kancelára nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Tiso dve posolstvá odmietol, ale keď prišiel tretí posol s pozvaním, overeným nemeckým konzulom v Bratislave E. von Druffelom, Tiso sa pobral do Bratislavy a predložil predsedovi vlády Sidorovi, predsedovi Slovenského snemu Dr. Sokolovi a členom predsedníctva HSĽS – SSNJ (Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty) vec na prediskutovanie. Ústavní a politickí predstavitelia Slovenska rozhodli, že Tiso má pozvanie prijať, vypočuť Hitlera, ale rezervovať rozhodnutie pre Slovenský snem a v žiadnom prípade nevyhlasovať samostatnosť z berlínskeho, alebo viedenského rozhlasu. S týmto poverením odišiel Jozef Tiso, spolu s poslancom Štefanom Danihelom, Karmasinom a Veesenmayerom do Viedne a odtiaľ ho osobitným lietadlom dopravili do Berlína. Hitler dal „súkromnú osobu“ Tisa po pristátí v Berlíne privítať s vojenskými poctami, prináležiacimi šéfom vlád, čím sa dodal návšteve navonok oficiálny charakter a preukazoval postoj ríšskej vlády brať Tisa ešte ako zákonného predsedu vlády.
V Berlíne bol Tiso ihneď prijatý nemeckým ministrom zahraničných vecí. Joachim von Ribentrop mu niekoľko krát zopakoval, že Tiso musí v nasledujúcich hodinách vyhlásiť nezávislosť, pretože Hitler je rozhodnutý zlikvidovať Č-SR a maďarskú vládu možno pred intervenciou zadržať, iba ak bude Slovensko nezávislé. Tiso sa ho takmer hodinu snažil presvedčiť, že Slovensko ešte nie je pripravené na samostatný život. Argumentoval, že autonómia už odhalila viaceré slabosti slovenského hospodárstva a pri nedostatočnom vzdelaní a chýbajúcich skúsenostiach mladých Slovákov by nebolo možné udržať funkčnú štátnu správu. Tisovo upozornenie, že jeho krajina potrebuje na prípravu samostatnosti ešte niekoľko rokov, narazilo na Ribbentropovu stereotypnú odpoveď, že určité šance národa v dejinách sú neopakovateľné.
„Tu je takáto príležitosť pre vás. Nebudeme vás nútiť, ale stratíme záujem o ďalší vývoj na Slovensku. Čechy budú zlikvidované.“Počas návštevy 13. marca 1939 musela medzi Hitlerom a Tisom vzniknúť určitá sympatia. V akej miere, katolícky kňaz Tiso psychologicky zapôsobil na Hitlera, sa v tejto práci nedá uvažovať. Hitler Tisovi vždy rád vyšiel v ústrety. Na druhej strane sa Tiso staval voči Hitlerovi ako osobe pozitívne, aj keď cirkevnú politiku nacistického Nemecka tvrdo odsudzoval. Hitler Tisa napriek Ribbentropovým radám, ktorý uprednostňoval Tuku, pri rokovaniach 28. júla 1940 v Salzburgu podržal a aj neskôr podporoval.“ (Hoensch, 2001
Hitler začal slovami:
„Ich habe mir erlaubt, Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnem die Klärung der Situation zu besprechen.“ (Dovolil som si Vás požiadať, aby ste ku mne prišli a spolu sme hovorili o vyjasnení situácie.)
Následne vykreslil októbrové udalosti a skritizoval Čechov:
„...V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci tam hovoria, že si to nenechajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi sa tu zas odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.“
Potom prešiel na slovenskú tému:
„Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch. Priznávam, nepoznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitostných, som nadobudol presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zastal, hoci – ako som povedal – nepoznal som bližšie tento problém, len na základe tých kusých informácii, ktoré som náhodile dostal. Bez tohto zastania bolo by to ináč dopadlo s Vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojskému životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok. – Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov. ...Vycítil som, že tu je ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tu je to nebezpečenstvo.“
Potom prečítal Hitler maďarskú správu, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie, načo ďalej povedal:
„A proti tomuto sa treba osvedčiť. ‚Aber blitzschnell‘ (ale bleskovo) treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie treba dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ má svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu, aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto – použil zas slová – ‚blitzschnell‘ (bleskovo) riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu ‘Volkstum‘. Ale kto podľa svojho národného charakteru chce žiť, ten padá do ochrany tohto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal ‚blitzschnell‘.“
(Tieto vety som vybral z Tisovho rozprávania pred snemom 14. marca – o deň neskôr a preto môžu obsahovať nepresnosti.)
Tisovi poskytli nemecký ríšsky rozhlas, ba i po slovensky zredigovaný text vyhlásenia samostatnosti. Tiso povedal Hitlerovi, že ľutuje, ale nie je schopný urobiť nijaké rozhodnutie v tejto veci, lebo to patrí do výlučnej kompetencie Slovenského snemu. Požiadal, aby sa mohol telefonicky spojiť s predsedom slovenskej vlády Karolom Sidorom a s prezidentom Česko-slovenskej federácie Dr. Háchom, ktorým poukázal na nutnosť urgentného zvolania Slovenského snemu. Hácha zvolal snem na nasledujúci deň – 14. marca. Tiso odletel z Berlína a 14. marca ráno bol už v Bratislave.
* * *
Autonómny Slovenský snem otvoril 14. marca svoje mimoriadne zasadanie, na ktorom sa zúčastnilo 57 poslancov z celkového počtu 63. Po päťminútovej prestávke sa prvý prihlásil k slovu ministerský predseda Karol Sidor, ktorý informoval o marcových udalostiach. Po ňom sa prihlásil k slovu Tiso. Zreferoval snemu o svojich rozhovoroch v Berlíne. Neurobil nijaký osobný návrh, len zakončil slovami:
„Skladám tu pred snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte.“
Nato predseda snemu Dr. Martin Sokol schôdzku na 15 minút prerušil a po znovuotvorení schôdze vyzval poslancov, aby hlasovali vstaním zo stoličky, či sú za samostatný slovenský štát, alebo nie. Všetci prítomní poslanci povstaním zo svojich miest, za veľkého potlesku odhlasovali utvorenie samostatného slovenského štátu a nasledoval spev historickej hymny slovenského národa „Hej, Slováci“. Bolo to 14. marca 1939 o dvanástej hodine, siedmej minúte a tridsiatej sekunde, kedy slovenský národ, po vyše tisícročnej letargii začal písať novú epochu svojich dejín.
Prvú vládu Slovenského štátu tvorili: Dr. Jozef Tiso (predseda vlády), Dr. Vojtech Tuka (podpredseda vlády), Karol Sidor (minister vnútra), Ferdinand Čatloš (minister národnej obrany), Jozef Sivák (minister školstva), Gejza Medrický (minister hospodárstva), Dr. Ferdinand Ďurčanský (minister zahraničia), Dr. Gejza Fritz (minister pravosúdia), Dr. Mikuláš Pružinský (minister financií), Július Stano (minister dopravy a verejných prác)
Nový štát uznalo 27 štátov de facto i de jure. Maďarsko ako prvé ešte vo večerných hodinách dňa vzniku, v noci zo 14. na 15. marca ho uznalo Poľsko, Nemecká ríša uznala Slovenský štát 16. marca Hitlerovým telegramom. Svätá stolica 25. marca. V apríli uznalo Slovenský štát Taliansko (11. apríla) a Švajčiarsko (19. apríla). V máji Veľká Británia (4. mája), Libéria (12. mája), Ecuádor (17. mája), Kostarika (24. mája). 1. júna uznalo slovenskú štátnosť Japonské cisárstvo a Mandžusko, 8. júna Juhoslávia, 14. júla Francúzska republika a Belgické kráľovstvo, 26. júla Švédske kráľovstvo, 18. augusta Rumunské kráľovstvo, 11. septembra Litva, 16. septembra ZSSR a Bulharské kráľovstvo. Nasledujúci rok 1940 uznalo SR Estónsko (11. apríla), 13. apríla Lotyšsko, 15. apríla Holandské kráľovstvo, 1. júla Čína a Chorvátsko, 25. júla Fínsko, 8. augusta Dánske kráľovstvo.
„Tuka, ‚nadšený uznaním Slovenska Poľskom a Maďarskom‘, sa 17. marca vyjadril a – s prosbou o najprísnejšiu diskrétnosť – dal na vedomie, že jeho vláda by privítala oficiálny prísľub obrany zo strany poľskej vlády, aby aspoň v niečom odbúrala monopolizované postavenie ríšskej vlády. Dokonca sa ponúkol, že osobne pricestuje do Varšavy, aby sa ujasnili podrobnosti.“ (Hoensch, 2001, s. 192)
4 dni po vyhlásení samostatnosti bol Dr. Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu Hitler predložil svoje požiadavky voči Slovenskému štátu, ktoré majú zaručiť, že Tretia ríša prevezme ochranu jeho zvrchovanosti a integrity jeho územia. V skutočnosti tam išlo o maskované vojenské obsadenie značnej časti Slovenska a o jeho úplné podriadenie Ríši. Jozef Tiso po vypočutí Hitlera vstal od stola, vyhlásil Hitlerove požiadavky za neprijateľné, doslova povedal:
„Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!“
a poberal sa na odchod. Hitlerovi spoločníci nevedeli, ako zareaguje Führer. Na prekvapenie všetkých tiež vstal, vykročil za Tisom a povedal, že sú to požiadavky jeho generálov, o ktorých je možné diskutovať. Následne vyhlásil:
„Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska.“
Iba po týchto Hitlerových slovách, sa Tiso vrátil k stolu a pokračoval v rokovaní. Výsledkom tohto vyjednávania bola „Ochranná zmluva“ (Schuzvertag) medzi ríšskou a slovenskou vládou, v ktorej sa Slovensko zaviazalo viesť svoju zahraničnú a vojenskú politiku v súlade s Nemeckou ríšou. Okrem toho bol podpísaný aj „Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Ríšou a Slovenským štátom“. Dôverný protokol Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Zároveň však aj otvoril Nemcom možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše.
Niekoľko dní pred vznikom štátu – 7. marca – Goebbels nariadil nemeckej tlači, aby správy z Č-SR prinášali bez komentárov, ale s priateľským tónom voči Slovákom a Rusínom. Po vzniku štátu, nacistická propaganda využívala existenciu Slovenského štátu ako dôkaz solidarity národného socializmu voči malým národom.
Na svojom slávnom zasadaní 26. októbra Slovenský snem jednohlasne zvolil za prvého prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa, ktorému hneď oznámili výsledok voľby a po zložení prísahy bol uvedený do svojho úradu. Tiso ostal prezidentom až do konca trvania Slovenského štátu.
2.2 Vojnové konflikty
2.2.1 Malá vojna
Maďarsku nestačili časti vtedajšieho južného Slovenska, ktoré ulúpilo v r.
Maďarské vojská bez vypovedania vojny prekročili hranice východného Slovenska troma prúdmi z územia Podkarpatskej Rusi, ako aj z južného územia odstúpeného Maďarsku Viedenskou arbitrážou. Ako zámienka či ospravedlnenie poslúžilo, že po dosiahnutí poľskej hranice maďarskou armádou, zostala nepokrytá západná časť obsadeného územia s dôležitou magistrálou Chust-Prešov a železnice v údolí rieky Uh.
Cieľom útoku bolo postúpiť až k Popradu, obsadiť tak asi tretinu územia, ktoré Slovensku ešte zostalo. V rozbúrenej Európe by sa Slovensko stalo bezmocným štátom, ktorý by vedľa svojich agresívnych susedov mohol čakať iba úder z milosti.
Minister národnej obrany pplk. gšt. Ferdinand Čatloš prijal správu o vpáde a ešte v ranných hodinách toho dňa vydal rozkaz veliteľovi VI. Zboru, pplk. gšt. Augustínovi Malárovi:
„Obranou a vzápätí protiútokom odpovedať na nepriateľský postup!“
Súčasne vydal rozkaz veliteľom V. a VII. zboru, aby z prostriedkov, ktoré majú k dispozícií, postavili bojové jednotky. Ďalej vydal rozkaz na vyzbrojenie Hlinkovej gardy.
„Zastaviť prenikajúceho nepriateľa sa ponáhľali narýchlo pozliepané útvary armády (väčšinou bez svojich veliteľov, ktorí boli Česi a po rozpade štátu boli demobilizovaní do Protektorátu Čechy a Morava), útvary Hlinkových gárd, ako aj dobrovoľníci zo všetkých kútov Slovenska.“
(http://www.libertas.host.sk/folder1/SstateSk/0007letectvo.htm)
Slovenské letectvo, ktoré sa zapojilo do tejto vojny, postihli rovnaké problémy ako celú armádu. Väčšina skúsených pilotov boli Česi, ktorí boli prevažne v čase maďarského útoku už demobilizovaní. Na ich miesta prišli mladí piloti, ktorým síce nechýbala odvaha, ale nemali žiadne skúsenosti a veľmi málo nalietaných hodín. Takisto ich lietadlá okrem Avie B-534 boli beznádejne zastarané, s malou rýchlosťou, slabou výzbrojou a takmer žiadnou ochranou posádky.
Maďari 24. marca podnikli letecký útok proti letisku mesta Spišská Nová Ves. Bomby, ktoré zhodili, zabili 12 (niektorá literatúra uvádza 13) vojenských i civilných osôb.
„Hlavnou úlohou slovenských letcov nebolo vyhľadávať vzdušné súboje. Nemali na to ani stroje, ani potrebné skúsenosti a pri strete s presilou nepriateľa, ktorý sa na túto vojnu dlhodobo pripravoval, by zákonite ťahali za kratší koniec. Hlavný prínos letectva bol v útokoch na pochodové kolóny maďarskej pechoty. Maďari počítali s tým, že mladý štát, zrodený v chaose novej Európy, nebude mať silu ani schopnosti postaviť sa im na odpor. Rozhodný odpor všetkých druhov zbraní ich však rýchlo vyviedol z omylu. Časté a treba povedať, že veľmi úspešné letecké útoky nahlodávali ich psychiku až natoľko, že maďarskí vojaci strieľali po každom letiacom objekte, bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť a na niektorých, zvlášť „drzých“ slovenských pilotov dokonca vypísali odmenu. Okrem toho, leteckými útokmi sa zdržiaval maďarský postup a získaval čas pre formovanie zo začiatku nepripravenej slovenskej armády. Tá dňa 25. marca 1939 pod velením podplukovníka Malára pri Nižnej Rybnici pripravila maďarským honvédom zdrvujúcu porážku a prinútila ich na ústup.“
(http://www.libertas.host.sk/folder1/SstateSk/0007letectvo.htm)
26. marca sa uskutočnili v Spišskej Novej Vsi prvé dva smútočné obrady a 27. marca sa uskutočnil veľkolepý pohreb obetí: aj napriek zlému počasiu sa pohrebu zúčastnilo asi 20 000 ľudí. Všetci na námestí očakávali šéfa úradu propagandy Alexandra Macha, ktorý sa mal dostaviť lietadlom o 13.00 hod. Meškal, lebo z Bratislavy odletel lietadlom (pilotovaným veliteľom slovenského letectva Jánom Ambrušom), ktoré muselo v zlom počasí pristáť v Žiline a odtiaľ museli cestovať do Spišskej Novej Vsi autom. Pri svojom prejave sa nechal Mach inšpirovať počasím:
„Prišiel som sa v mene slovenskej vlády rozlúčiť s tými, ktorí sa stali veľkými obeťami mladého slovenského štátu. Nad týmito rakvami, hľa plače nebo a ten plač sprevádzal nás od Bratislavy cez celé Považie, plače Žilina, plače Ružomberok, Spiš, áno, plače i Zemplín, i celé Slovensko, plače celá Slovač i tá z odtrhnutého územia, i tá, čo ju osud odvial do Francie, Belgie, Spojených štátov, Argentíny, Austrálie, slovom, plačú všetci Slováci roztrúsení po celom svete, lebo stala sa krivda na národe, ktorý nechce nič cudzieho, nič iné, ako žiť, nič iné, len čo mu patrí. I krv vaša, martýri drahí, by mala plakať, lebo bola vyliata bez príčiny. Ona posilní národ, dá nám sily, aby sme odstránili krivdy, aby sme zaistili národ. Vaša krv zlučuje sa s krvou Černovanov, s krvou šurianskou, krvou Kopalovou, s krvou cedenou na hraniciach slovenského východu. A táto nevinne vyliata krv prúdi do sŕdc národa a utvrdzuje nás, že sa nedáme utláčať, že sa nedáme ubíjať, že sa nedáme roztrhnúť. Nad týmito rakvami chceme sa obrátiť k svedomiu celého sveta: čože urobilo to dievča malé, ten mládenec, pýtame sa Führera, čo urobili tí nevinní? Prisaháme na krv nevinne vyliatu, že ani piaď tejto našou krvou pokropenej a posvätenej zeme nedáme. Naša je a naša bude táto svätá zem slovenská!“ (Petrík, 1999, s. 52)
Po uzatvorení „ochrannej zmluvy“ so Slovenskom, prinútilo Nemecko obe strany zasadnúť si za rokovací stôl. Ešte 27. marca sa začali v Budapešti rokovania o nových hraniciach. Snaha slovenskej komisie o záchranu aspoň tých hraníc, ktoré boli vytýčené Viedenskou arbitrážou, vyšla nazmar. Nemecko v spore o ďalšiu maďarskú územnú požiadavku podporilo agresora. Slovensko sa muselo vzdať ďalšieho územia až po Sninu, vrátene Sobraniec, tým Slovenský štát stratil ďalších 1 897 km2 svojho územia a 69 639 obyvateľov, z ktorých sa hlásilo 37 786 k rusínskej, 26 981 k slovenskej a 4 872 k inej národností (Židia, Cigáni a Maďari).
Tento vojenský konflikt, ktorý si vyžiadal 36 životov sa zapísal do histórie ako „Malá vojna“. Obete na slovenskej strane si zaslúžia večnú úctu, lebo priniesli na oltár vlasti tú najsvätejšiu obeť, akú môže jedinec priniesť svojmu národu – mladý štát dosvedčili krvou.
* * *
Dr. Tuka sa vždy zasadzoval za revíziu slovensko-maďarskej hranice, dňa
Alexander Mach neskôr v Leopoldovskom väzení spomínal, čo sa počas podpisovania tohto protokolu udialo. Keď Dr. Tuka ako minister zahraničia podpisoval pristúpenie Slovenského štátu k Trojpaktu, ten istý dokument súčasne podpisoval aj maďarský minister zahraničia. Dr. Tuka vtedy nečakal, ale vstal, s veľkou úctou sa obrátil na prítomných a dôrazne vyhlásil:
„Podpisujem akt, na ktorom bude podpis jeho excelencie Bardossyho, maďarského kolegu. Chcem tu ale poznamenať, že hoci sme ako spojenci na jednej listine, to však neznamená, že je medzi nami všetko v poriadku. Odtrhnuté a neprávom odňaté kraje Slovenska vo Viedni dňa 2.11.1938 považujem za svoje, hlásime sa o ne a pri prvej príležitosti budeme žiadať o ich navrátenie.“
Maďari od svojich vízii „Veľkého Uhorska“ nikdy neustúpili. Špionážna služba v Budapešti hlásila, že Maďari už r. 1942 – 43 robili prípravy pre koniec vojny. Vtedy vraj všetky armády budú zničené, v Európe bude anarchia a každý bude mať dosť starosti sám so sebou. To bude vhodná doba uskutočniť ich túžbu – nastoliť „Veľké Uhorsko“. Preto si vyzbrojovali armádu a na front posielali len Slovákov a Rumunov. Tiso, keď sa dozvedel o týchto plánoch, hľadal prirodzených spojencov, a to Rumunov a Chorvátov. Chorváti potrebovali výzbroj pre svoju armádu. Slovensko túto výzbroj malo a dalo im ju k dispozícii, aby mali aj oni vyzbrojenú armádu, ktorá by v prípade konfliktu s Maďarskom Slovensku mohla pomôcť.
Čatloš na súde ako svedok potvrdil, že Slovensko bez vedomia Nemcov dalo Chorvátsku väčšie vojnové zásoby, šatstvo, výzbroj a Tiso, „vyhlasujem, že s vecou súhlasil, lebo chceli mať Chorvátsko pohotové a vyzbrojené proti Maďarsku, keďže odtiaľ nám stále, najmä ku koncu vojny hrozilo nebezpečie“.
2.2.2 Vojna s Poľskom
V dôsledku nemeckých strategických plánov sa v lete 1939 začína meniť obranná zostava Slovenskej armády. Ak sa dovtedy stavali väčšinou samostatné prápory, dislokované najmä na hraniciach s Maďarskom, v druhej polovici roka sa nemecké vojenské orgány usilovali presmerovať ťažisko Slovenskej armády na sever. (Bobák, 2000, s. 185)
23. augusta 1939 odoslal z Berlína štátny podtajomník MZV E. Woermann telegram vyslancovi H. Bernardovi do Bratislavy. Doslova sa v ňom hovorilo:
„Prosím, aby ste slovenskej vláde bezodkladne zdelili nasledujúce:
Podľa tunajších správ možno v každej chvíli rátať s poľskými akciami proti slovenskej hranici. V záujme ochrany Slovenska pred prekvapením prosí nemecká vláda slovenskú vládu, aby ihneď dala súhlas s nasledovným:
1. Aby hlavný veliteľ nemeckej armády v záujme zabezpečenia severnej hranice Slovenska ihneď disponoval Slovenskou armádou.
2. Aby hlavný veliteľ nemeckých leteckých síl disponoval letiskom v Spišskej Novej Vsi a v prípade potreby vydal všeobecný zákaz štartu slovenských leteckých síl.
Prosíme, aby ste v tejto súvislosti poukázali na to, že vzhľadom na prípadný konflikt s Poľskom by sme boli ochotní, ak sa zo strany slovenskej vlády stretneme s očakávanou lojálnou spoluprácou:
1. garantovať hranice voči Maďarsku.
2. zasadiť sa za prinavrátenie pohraničných oblastí, odstúpených Poľsku na jeseň 1938 v prípade, že Poľsko sa dostane do vojny s Nemeckom.
3. potvrdiť, že v prípade, ak by sa Poľsko pustilo do vojny s Nemeckom, Slovenská armáda sa nenasadí mimo Slovenska.
Prosím, aby ste sa postarali, aby slovenská vláda bezodkladne, bez časovej straty, dala súhlas hore spomínaným žiadaným opatreniam. Prosím, aby ste politické informácie tlmočili v prísne dôvernej forme.“ (Bobák, 2000, s. 185)
24. augusta 1939 predniesol nemecký vyslanec predstaviteľom slovenskej vlády (prítomný: predseda vlády Dr. J. Tiso, minister obrany F. Čatloš a Š. Polyák, zástupca zahraničných vecí) želanie ríšskej vlády. Generál Barckhausen im objasnil vojenské požiadavky, ktoré boli prijaté bez výhrad. Bernard v telegrame do Berlína oznamoval, že slovenský minister (myslel tým Čatloša) bol očividne veľmi spokojný s vyhliadkou na garanciu slovensko-maďarských štátnych hraníc. Telegram uzatváral prosbou slovenskej vlády ríšskej vláde,
„aby sa zasadzovala aj za prinavrátenie slovenských oblastí odstúpených Poľsku v roku
Osobitne povšimnutiahodné sú tri skutočnosti: garancia slovensko-maďarských štátnych hraníc, prinavrátenie území, ktoré Slovensku zobralo Poľsko, ako aj ubezpečenie, že v možnej vojne Slovenská armáda neprekročí hranice Slovenska. Všetky ponuky (garancie) boli zo strany Nemecka veľmi ústretové, no napriek tomu neboli v slovenskej vláde jednoznačne prijaté. (Bobák, 2000, s. 185)
Už 29. augusta bolo utvorené Veliteľstvo slovenskej poľnej armády v Spišskej Novej Vsi vedenej generálom Čatlošom. 1. septembra 1939 (niektorými historikmi je tento dátum považovaný za začiatok druhej svetovej vojny) vstúpila Slovenská armáda po boku nemeckého wehrmachtu do proti-poľského ťaženia. V mobilizácii prebiehajúcej od 28. augusta bolo povolaných sedem ročníkov zálohy. Nástup záloh však bol z mnohých príčin pomalý, od nechuti časti vojakov bojovať proti Poľsku až po technické problémy. 17. septembra sa k ťaženiu pridal aj Sovietska armáda. Za necelé tri týždne bolo Poľsko porazené a rozdelené.
Slovensko, ako jediný štát sa zúčastnil na nacistickom vojnovom ťažení proti Poľsku. A. Hitler, nesmierne nadšený slovenskou účasťou na tomto ťažení, sa rozhodol vrátiť Slovensku územia, ktoré Poliaci obsadili v rokoch 1918-
2.2.3 Barbarossa
Slovenský štát udržiaval so Sovietskym zväzom nadštandartné vzťahy. Keď 2. februára 1940 do Bratislavy prišiel vyslanec ZSSR Grigorij Maximovič Puškin, pri svojej nástupnej audiencii pozdravil nastúpenú vojenskú skupinu po slovensky: „Čestná rota, Na stráž!“ a prezidentovi Slovenskej republiky Jozefovi Tisovi povedal:
„Odovzdávajúc Vám listiny, ktoré ma akreditujú u Vás ako mimoriadneho vyslanca a splnomocneného ministra, vymenovaného Predsedníctvom najvyššieho sovietu ZSSR, s radosťou Vám môžem oznámiť, že národy Sovietskeho zväzu vzali s hlbokým zadosťučinením na vedomie nadviazanie diplomatických stykov medzi Sovietskym zväzom a Slovenskou republikou. V dôsledku vojny v Európe nadviazanie týchto stykov prekračuje rámec obyčajných záujmov našich dvoch štátov.“
Ale keď dňa 22. júna 1941 vojenské sily Nemeckej ríše zahájili útok na ZSSR (čím podľa viacerých historikov rozpútali druhú svetovú vojnu) a Slovensko ako spojenec Nemecka sa tiež zúčastnil na tejto invázii, diplomatické styky so Sovietskym zväzom boli na druhý deň prerušené.
Ešte v deň zahájenia plánu „Barbarossa“ vypovedal Dr. Tuka Sovietskemu zväzu vojnu, len aby predbehol Maďarov, čím sa z prestížnych dôvodov nemohli zaliečiť Nemcom, že sú im bližší ako Slováci. Toto je jedna z diplomatických stratégií Vojtecha Tuku v úsilí o prinavrátenie stratených území z roku 1938.
Počas tejto vojny slovenskí vojaci bojovali na súši i vo vzduchu. Dokonca ako prví vyznamenaní príslušníci letectva na východnom fronte boli dvaja Slováci medailou „Za hrdinstvo“
Koncom októbra 1941 navštívili slovenskí štátnici Hitlera v jeho hlavnom stane, ten im povedal:
„V Slovákoch sme sa nesklamali. Naopak, každý deň od všetkých veliteľstiev dostávame len samé chvály o nich.“
Bola zriadená elitná 13. letka, ktorá bola zaradená k najelitnejšej formácii nemeckých stíhačov. Slúžili v nej len ozajstné esá Luftwaffe a hocikto sa do nej nedostal. Až do svojho odvolania z frontu vykonala 13. letka asi 2 000 operačných letov a bolo jej Nemcami priznaných 207 zostrelov, pričom sama prišla len o 7 pilotov. Nemeckí spojenci si letcov 13. letky vážili, mnohí z nich boli vyznamenaní Železnými krížmi I. a II. triedy, ako aj Nemeckým krížom v zlate.
Slovenská účasť na tejto vojne bola však viac-menej symbolická, čo potvrdzujú hlavne straty Slovákov na tejto vojne. Straty k 20. marcu 1944 boli: 1179 mŕtvych, 2969 ranených a 2719 nezvestných.
Aj napriek tomu, že slovenskí vojaci sa ukázali ako schopní bojovníci, vojna so Sovietskym zväzom narážala od začiatku na odpor nielen v širokých vrstvách obyvateľstva, ale aj v armáde. Nespokojnosť bojovať proti slovanským bratom mnohokrát u vojakov končila prechodom na sovietsku stranu, mnohí z týchto vojakov potom boli vycvičení na partizánske akcie a neskôr (august 1944) zosadení na slovenské územie.
2.3 Ústavný systém
Ústavný systém prvej Slovenskej republiky bol inšpirovaný troma zdrojmi. Boli v nej prvky ústavnej kontinuity s prvou ČSR, druhou republikou a isté inšpirácie nachádzali tvorcovia ústavy v stavovsko-korporatívnom systéme vtedajšieho fašistického Talianska.
„Slovenský snem sa uzniesol na tejto ústave:
Slovenský národ pod ochranou Boha všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát.
Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa, kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej uzmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a správca všeobecného dobra v súlade jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivca.“
Ústava predovšetkým definovala, že Slovenský štát je republikou. Počet poslancov Slovenského snemu sa zvýšil zo 63 na 80.
Prezident republiky bol volený na sedem rokov. Len dvakrát za sebou mohol byť zvolený a zastávať prezidentský úrad. Prísahu skladal týmito slovami:
„Prisahám na Boha všemohúceho a vševedúceho, že ako prezident Slovenskej republiky budem verným strážcom ústavy a zákonov, že budem mať vždy pred očami mravné a hmotné povznesenie národa a povediem štát tak, aby sa v ňom uplatňoval duch kresťanskej lásky a spravodlivosti. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“
Prezident disponoval výlučným právom suspenzívneho veta, ktoré mohol uplatniť do 15 dní od prijatia zákona slovenským snemom. Na jeho prelomenie sa vyžadovala ústavná väčšina. (Bobák, 2000, s. 97)
Ústava Slovenskej republiky definovala postavenie prezidenta ako politicky nezodpovedného. Bolo to umožnené vďaka dvom politickým brzdám. Jednak nutnosťou kontrasignácie, hlava 3 § 40, ktorý stanovoval: „K platnosti každého prezidentského vládneho aktu sa vyžaduje spolupodpis príslušného ministra.“ To vylučovalo, aby prezident konal svojvoľne, či dokonca v protiklade s vôľou vlády. Ďalším potvrdením politickej nezodpovednosti prezidenta je § 39 hlava 3, kde sa vyložene hovorí: „Prezident nie je zodpovedný za výkon svojej funkcie. “ Prezidenta kontroloval slovenský snem a o jeho prípadnej vine mohla rozhodnúť Štátna rada. Presne to vymedzuje § 39 hlava 3: „Prezidenta môže počas funkčného obdobia trestne stíhať Štátna rada na základe obžaloby slovenského snemu len pre vlastizradu, trestom môže byť strata prezidentského úradu a strata spôsobilosti tohto úradu znovu nadobudnúť.“ (Bobák, 2000, s. 97 )
Člen vlády nesmel byť členom orgánov zárobkových spoločností.
Čo sa týka národnostných menšín, tak tie sa participovali na politickom živote Slovenskej republiky prostredníctvom svojich strán. Týkalo sa to strán nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny, Rusínska národnosť sa podieľala na štátnej moci prostredníctvom HSĽS – SSNJ.
Pre všetkých dospelých občanov mužského pohlavia platila všeobecná branná povinnosť. Čo je však zaujímavé, § 76 hlavy 9 ústavy stanovuje, že: „Práca duševná či telesná je občianskou povinnosťou.“ (Bobák, 2000, s. 99)
Z hľadiska garancie ľudských a občianskych práv mali kľúčové postavenie §
Občania sa podľa svojich povolaní boli povinní zoskupovať do stavov, úlohu a funkciu stavovského zriadenia definoval § 62 hlava 7 ústavy: „Stavy sa starajú o hospodárske, sociálne a kultúrne záujmy svojich zložiek, najmä o zvýšenie ich výkonností a životnej úrovne, o úpravu pracovných pomerov, o vyrovnanie a usmerňovanie záujmov medzi stavmi, medzi výrobcami a spotrebiteľmi a o riešenie prípadných sporov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.“
Súkromné vlastníctvo bolo nedotknuteľné a chránené ústavou. Čo je však zaujímavé a pre ústavy prvej polovice 20. storočia netypické, bolo viacnásobné deklarovanie sociálneho charakteru politického systému. Táto časť ústavy bola silne inšpirovaná sociálnym učením katolíckej cirkvi, predovšetkým pápežskými encyklikami Rerum novarum a Quadragesimo anno. V druhej polovici 20. storočia sa podobný model transformoval do mnohých moderných demokracií pod názvom sociálno-trhové hospodárstvo. V § 79 odsek 1 sa deklarovalo: „Vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním v záujme všeobecného dobra.“ Ďalej § 87: „Práca je chránená, vykorisťovanie sociálne slabých občanov sa zakazuje, výška mzdy má byť primeraná pracovnému výkonu so zreteľom na rodinné pomery.“ Dvanásta hlava ústavy upravovala vzťahy s národnostnými menšinami. V § 91 sa hovorilo: „Občania sa môžu voľne hlásiť k svojej národnosti.“ , dôležitý bol však predovšetkým § 92 kde sa výslovne hovorí: „Každá činnosť smerujúca k odnárodňovaniu je trestná.“ (Bobák, 2000, s. 99 )
Vyučovanie náboženstva na ľudových a stredných školách je povinné a deje sa kvalifikovanými príslušníkmi cirkví pod dozorom štátu. (§ 90, hlava 11 Ústavy)
Ústavný systém Slovenskej republiky môžeme charakterizovať ako kresťansko-konzervatívny s miernymi autoritatívnymi prvkami a silným národno-sociálnym rozmerom.
Po “salzburgskom diktáte”, kedy si Hitler 25. júla 1940 pozval prezidenta Tisa do Salzburgu, kde mu nanútil odstránenie ministra zahraničných vecí a ministra vnútra Ferdinanda Ďurčanského z vlády a Dr. Jozefa Kirschbauma z funkcie generálneho sekretára HSĽS-SSNJ, ako aj menovanie prof. Vojtecha Tuku za ministra zahraničia a Alexandera Macha za ministra vnútra, došlo k novelizácii tejto ústavy, formálne sa prijal vodcovský princíp a obmedzili sa práva občanom židovskej národnosti.
2.4 Antisemitizmus a riešenie židovskej otázky
Antisemitizmus je náboženská, národnostná a rasová neznášanlivosť prejavujúca sa nenávisťou voči židom, Židom. Antisemitizmus neprišiel na Slovensko s príchodom vplyvu Adolfa Hitlera, ale má hlboké korene z čias Uhorska.
Židia na Slovensku hrali veľmi smutnú úlohu, a to vo vykorisťovaní, v rozširovaní alkoholického moru pomocou židovských krčiem, ale aj v odnárodňovaní.
Slovenský národ žil do roku 1918 v Uhorskom štáte. Posledných sto rokov bolo snáď najťažším obdobím v jeho histórii. Nepovolili mu ani jednu strednú školu. Kto sa hlásil k slovenskej národnosti, nemohol zastávať žiadne miesto v štátnej správe, ak mal živnosť, nedostal od štátu žiadnu objednávku. Židia sa bez problémov hlásili k maďarskej národnosti a teda mali prístup k vzdelaniu a do celej hospodárskej a politickej sféry. Minister školstva vtedajšieho Uhorska Grünvald bol Žid a zároveň jedným z najhorších potláčateľov slovenských škôl. Výsledkom jeho práce bolo, že roku 1918 na slovenskom území bolo 3 084 maďarských ľudových škôl a len 94 slovenských.
Niet divu, že v poslednej štvrtine devätnásteho storočia sa v radoch širokej verejnosti začína vytvárať kontúra Žida ako parazita, úžerníka, politického nepriateľa Slovákov a násilného maďarizátora.
Svojho maďarónstva sa Židia nevzdali ani počas Č-SR. V období autonómie vedúci židovskej obce v Bratislave predložili tamojšiemu Maďarskému konzulátu v mene 15 000 bratislavských Židov petíciu, aby bola Bratislava začlenená do Maďarského kráľovstva.
Podľa štatistiky z roku 1930 na Slovensku sa zaoberalo činnosťou v priemysle z tisíc obyvateľov židovskej národnosti 202 v obchode a peňažníctve 530. V roku 1940 sa urobil súpis majetku. Z celkového majetku 7 miliárd korún vlastnili Židia 3,2 miliardy (45 percent), hoci na Slovensku ich bolo len 2,9 percent. Dr. Tiso 29. septembra 1940 v Ružomberku vyhlásil:
„Spreneverili by sme sa duchu Hlinkovmu, keby sme slovenský majetok nechali v rukách Židov. Čo Židia od Slovákov nazhŕňali, to statočnou prácou, čestným spôsobom za jeden život statočným spôsobom sa zarobiť nedá ...”
Židia mali aj neprimerané zastúpenie v slobodných povolaniach, hlavne ako lekári, advokáti, žurnalisti...
Slovenská vláda sa zo začiatku snažila riešiť „židovskú otázku“ relatívne humánnym a spravodlivým spôsobom. Vládne nariadenie z 18. apríla 1939 vymedzilo pojem Žida, usmernilo počet Židov v niektorých slobodných povolaniach a zakazoval Židom vykonávať niektoré povolania – Žid nemohol byť notárom, mohol byť redaktorom len židovského časopisu, výslovne označeného a sledujúceho záujmy židovského vierovyznania a židovskej kultúry.
Čo sa týka usmernení počtu Židov v niektorých povolaniach (napr. počet advokátov mohol byť len 4 % z celkového počtu zapísaných členov príslušnej komory), tak podobné nariadenia platili aj pre Nemcov. Tiso, ešte ako predseda vlády, vydal 13. júla 1939 rozkaz pre štátne úrady, v ktorom sa hovorí, že Nemcov je na Slovensku 4,84 %. Kde je úradníkov 100, môže byť Nemcov najviac 5. Keďže mnohí si menili národnosť, Tiso nariadil, aby proti úradníkom, ktorí razom zistia, že sú oni Nemci, zaviedli disciplinárne pokračovanie a prepustili ich.
Zároveň v tomto roku odštartoval tzv. arizačný proces, ktorý mal za úlohu previesť židovský majetok do rúk árijcov. Kým napríklad v protektoráte Čechy a Morava prebiehala arizácia takmer výlučne len do rúk nemeckej národnosti, na Slovensku sa vytvorila hromada slovenských „zbohatlíkov“. Na základe tzv. druhého arizačného zákona (nariadenie o židovských podnikoch), ktorý vyšiel koncom novembra 1940 sa zarizovalo asi 2500 podnikov a ďalších 10 000 bolo zlikvidovaných (odhady historika Ivana Kamenca).
Čiastočné vyostrenie riešenia „židovskej otázky“ priniesol až „Židovský kódex“, ktorý bol 9. septembra 1941 slovenskou vládou prijatý podľa vzoru nacistického Nemecka. Tento kódex v 270 paragrafoch ustanovil na Slovensku osobitný právny režim pre občanov židovskej národnosti. Nariaďoval Židom nosiť židovské označenie, zakazoval uzatvárať manželstvo medzi židovskou a nežidovskou časťou (porušenie sa trestá väzením do 3 rokov), Židia stratili volebné právo a voliteľnosť do Snemu Slovenskej republiky a do orgánov verejnoprávnych korporácií. Žid nemohol držať alebo nosiť zbraň, loviť ryby a nemohol riadiť slovenské motorové vozidlo. Nesmeli byť zamestnaní v službách štátu. Mali obmedzené spolkové a zhromažďovacie právo, ako aj tlačovú slobodu. Boli vylúčení zo škôl, okrem škôl ľudových... Iba § 255 umožňoval prezidentovi udeľovať výnimky z ustanovenia tohto vládneho nariadenia s mocou zákona. Prezident Tiso tieto výnimky hojne udeľoval, čím zachránil pred neskoršími deportáciami okolo 30 000 Židov.
Začiatkom roku 1942 začali Nemci vyvíjať tlak na slovenskú vládu, aby radikálnejšie riešila židovskú otázku. Boli ochotní prevziať Židov zo Slovenska ako pracovné sily na územie porazeného Poľska, pričom kládli podmienku, aby boli pozbavení slovenského štátneho občianstva. Minister vnútra Mach vyhlásil, že ak to slovenská vláda nedokáže, urobia si to Nemci sami, čo iste nie je v záujme Slovenska.
Na zasadnutí Štátnej rady SR 6. marca 1942 predseda vlády Tuka predložil dohodu s Nemeckom o vysídlení Židov na práce do bývalého Poľska a dodal, že Nemecko vyžaduje ako príspevok na ich usídlenie a preškolenie poplatok 500 mariek (asi 5000 Ks) za osobu. Nemci argumentovali, že podľa ich skúseností, Židia nie sú zvyknutí na manuálne práce, preto trvá dosť dlho, kým sa zaučia a v tom období sú skôr na príťaž než na úžitok pracoviskám. Prezident Tiso vyslovil požiadavku, aby pokrstení Židia boli ubytovaní spoločne v osobitných sídliskách a aby tam mali aj svojich kňazov a kostoly.
17. marca Predsedníctvo HSĽS-SSNJ pod vedením Dr. Jozefa Tisa sa uznieslo riešiť židovskú otázku. Navrhlo vybudovať a zriadiť pracovné tábory pre Židov na Slovensku a vyberať dávku z ich majetkov.
Na tomto základe boli zriadené pracovné tábory pre Židov v Novákoch, v Seredi a vo Vyhniach, neskôr aj pracovné strediská v Žiline, v Ilave, v Degeši a v Nitre. Boli to podniky hospodárskej povahy, ktoré pracovali prevažne na štátne objednávky. Tábory mali svoje poľnohospodárske oddelenie s chovom dobytka pre potreby vlastného zásobovania. Pre deti boli zriadené školy a pre odrastenejších učňovské dielne. O zdravie príslušníkov táborov sa starali židovskí lekári.
Deportácie začali v marci
Riešenie židovskej otázky je mnohými historikmi chápané ako „najčiernejšie miesto v slovenských dejinách“, lebo bolo vyvezených niekoľko desiatok tisíc (literatúra sa v presnom počte rozchádza) Židov do nacistických koncentračných táborov v Poľsku, kde „boli masovo vyvražďovaní v plynových komorách a spaľovaní v obrovských peciach“. V súčasnosti však prebieha ostrý spor historikov (medzi týchto historikov, popieračov – revizionistov patrí: Paul Rassinier, Austin App, Harry Elmer, David Hoggan, Richard Harwood, Arthur Butz, Dietlib Felderer, David Irving, Fred Leuchter a mnoho ďalších) o to, či vôbec existovali plynové komory, či v koncentračných táboroch Židov naozaj systematicky vyvražďovali a či Židov zomrelo v období druhej svetovej vojny presne šesť miliónov, alebo štyristo až osemsto tisíc. Ak by sme aj zobrali do úvahy teóriu holokaustu, ako nám je dnes oficiálne prezentovaná, nemôžme viniť za to predstaviteľov Slovenského štátu, ktorí sa pričinili o deportáciu tisíce Židov, lebo o tom, že „Židia sú vyvážaní na smrť“, nemohli nijako vedieť.
2.5 Hospodárstvo
2.5.1 Slovensko-nemecké hospodárske pomery
Nemecko sa zmocnilo rozhodujúcich slovenských podnikov, do nich však muselo Slovensko investovať úhrnne 4 miliardy korún a bránilo svojprávnemu rozvoju ekonomických odvetví Slovenska. Už začiatkom marca 1939 pri rokovaní o zásadách priemyselnej politiky na Slovensku Nemci trvali na tom, že si neprajú,
„aby bol na Slovensku budovaný textilný priemysel“.
V januári 1941 napísalo nemecké ministerstvo hospodárstva slovenskému ministerstvu hospodárstva:
„Zriadenie továrne na klavíry na Slovensku je nežiadúce, pretože nemecký priemysel prikladá veľký význam odbytu svojich výrobkov na Slovensku.“
Ľ Lipták uvádza, že podiel nemeckého kapitálu vo vybraných slovenských účastinných spoločnostiach v odvetví baníctva, kovopriemyslu, chémie, stavebných hmôt a pod. vzrástol zo 4 % roku 1938 na 51,6 % v roku 1942. Dokumentuje tým nesporný fakt, že slovenský priemysel ovládli „nemecké monopoly“, a to i na úkor skupín slovenských podnikateľov. O nevýhodnom ekonomickom postavení Slovenska voči Nemecku svedčí predovšetkým umelo udržiavaný pevný kurz slovenskej koruny voči marke 11,62 Ks : 1 RM, čím bola marka značne nadhodnotená so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Druhý guvernér SNB Rudolf Kubiš nakupoval nemeckú marku na konci apríla 1945, pred odchodom do emigrácie, za 2,50 Ks. (Bobák, 2000, s. 116)
Ďalším svedectvom je clearingový účet, prostredníctvom ktorého prebiehali platby medzi oboma štátmi. Nemecko sa do konca vojny u Slovenského štátu zadĺžilo viac ako 7 miliardami korún slovenských, ktoré Nemci nechali na účtoch „zamrznúť“. (Bobák, 2000, s. 117)
Zo slovenského rozpočtu sa hradili náklady na vydržiavanie nemeckého veľvyslanca a na odsun približne 58 000 Židov zo Slovenska, čo sa udialo pod priamym Hitlerovým nátlakom. Kanálom na využívanie slovenského hospodárstva v prospech Nemecka bolo vysielanie slovenských robotníkov na práce do Nemecka (spolu to bolo asi 100 000 osôb), pričom ich mzdy hradil Slovenský štát. Zo slovenských zdrojov bola financovaná i preprava a dočasný pobyt nemeckých vojsk na slovenskom území. Nemecko za dodaný vojenský materiál neplatilo, iba pripisovalo svoje dlhy na clearingový účet. Tieto finančné transakcie boli kryté vydávaním nekrytých bankoviek, čím na Slovensku vzrástla inflácia. Aj tak nedosiahla také rozmery, ako v susedných štátoch, vrátane Nemecka. (Bobák, 2000, s. 117)
2.5.2 Hospodárska politika Slovenského štátu
Základné ekonomické východiská Slovenského štátu sa dajú charakterizovať na príklade zlatých menových rezerv, vrátane devízových prostriedkov. Nemecko po obsadení Prahy (15. marca 1939) zhabalo celý česko-slovenský zlatý poklad bez podielu Slovenskej republiky na ňom. Slovensko si na svoje zlaté menové rezervy muselo urobiť zbierku, vláda preto 11. júla 1939 schválila zriadenie „Fondu hospodárskej samostatnosti“. V dvoch etapách (prvá do 31. októbra 1940, druhá do 31. decembra 1943) sa vyzbieralo vyše
Do zlatých zásob Slovenského štátu však nepatrilo tzv. židovské zlato, ktoré bolo odoberané Židom pri ich odsune do koncentračných táborov.
Čo sa týka devízových prostriedkov, na Slovensku boli k dispozícii len devízy od exportných firiem, ktoré boli uložené na valutových kontách bánk. Išlo zhruba o hodnotu 30 mil. Ks. (Bobák, 2000, s. 117)
Hlavné body rozvojového hospodárskeho programu Slovenského štátu boli:
- industrializácia,
- rozšírenie pracovných možností,
- povznesenie hospodárstva.
V súdobej tlači sa v tejto súvislosti píše:
„Slováci bohatnite!, pretože z bohatých jednotlivcov vznikne bohatý národ, ktorým chceme už raz byť, pretože národ žobrákov je národom otrokov.“
V poslednom období dala slovenská vláda do obehu 1 miliardu nekrytých korún. Peňažné obeživo sa od marca 1939 do marca 1945 (za šesť rokov) zvýšilo z 1,4 na 11,6 mld. Ks. (Bobák, 2000, s. 118)
Situácia v zásobovaní bola napriek mnohým nedostatkom lepšia ako v susedných štátoch, vo Švajčiarsku alebo v západnej Európe, kde sa dobré pomery vojnou zhoršili. Uprostred kontinentu dychtiacom po tovare stalo sa Slovensko veľmi vyhľadávaným obchodným partnerom a vedelo svoje záujmy úspešne zastupovať aj v Berlíne. Slovensko vypomáhalo v zásobovaní aj Švajčiarsku. Z 30. októbra 1942 je datovaný list slovenského chargé ď affaires Radlinského, ktorý informuje o tom, že Švajčiarsko sa nachádza v nepriaznivej zásobovacej situácii a že „veľmi potrebuje napr. cukor, strukoviny, zemiaky a drevené uhlie“ zo Slovenska. Podľa Správy devízového odboru SNB z januára 1940 najvyšší podiel na slovenskom vývoze malo drevo 25,3 %, potravinársky priemysel 18,2 %, celulóza a papier 13,0 %, kovy 11,9 %, poľnohospodárske a živočíšne plodiny 9,3 %. Slovenská ekonomika mala k dispozícii celý trh bývalého Česko-Slovenska, pretože vzájomná výmena tovaru s Protektorátom fungovala na princípe „bezcolnosti vzájomnej výmeny“, čo bolo pre Slovensko významným prínosom. Do Protektorátu smerovalo 55 % slovenského vývozu. (Bobák, 2000, s. 119)
Hospodársky rast najmä v prvých rokoch ovplyvnila štátna podpora priemyslu, ale aj viaceré iné faktory. Peter Zaťko, známy slovenský ekonóm tých čias, 28. júna 1940 na manifestačnom zhromaždení slovenského priemyslu v Trenčianskych Tepliciach povedal, že bol spôsobený hlavne dvoma faktormi: nízkou spotrebou slovenského obyvateľstva a z toho vyplývajúcou samozásobiteľskou schopnosťou slovenského vidieka („už dnes na poli hospodárskom sme schopní dať svetu viacej, ako od neho chceme, už dnes stávame sa veriteľmi cudziny“) a nepochybným entuziazmom z pocitu vlastnej vlády nad svojou krajinou a nad rozhodovaním o tvorbe a použití zdrojov („Slovák, ktorý sa už dlhé desaťročia v rôznych častiach sveta ukazoval ako obyčajný alebo kvalifikovaný robotník, ukázal sa v týchto časoch aj ako organizátor, ktorý stojí na výške svojich úloh. Hádam v tom je práve kus tajomstva slovenského úspechu z roku 1939“) . (Bobák, 2000, s. 119)
Dokonca Žid, významný predstaviteľ slovenského bankovníctva do roku 1968 Eugen Löbl to neskôr v emigrácii zhodnotil takto:
„Musíme otvorene povedať, že Slovenský štát zachránil slovenský národ pred rozdelením a maďarskou okupáciou. Slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli slovenský štát k obdivuhodným úspechom. Bol to šikovný spôsob, ako vedel využiť situáciu pre seba... Bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť. To treba uznať a nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby.”
Realisticky hodnotil hospodárske pomery prvej Slovenskej republiky aj Gustáv Husák (spolu so svojimi spolupracovníkmi v V. ilegálnom ústrednom výbore KSS pre potreby Moskvy) v júli 1944. Keďže Husák bol spoluorganizátorom povstania, ktoré malo za cieľ zlikvidovať režim Slovenského štátu (a napokon zlikvidovali i samostatný štát), jeho názory možno považovať za objektívne, nemal dôvod ho chváliť:
„Hospodárske otázky sa podarilo dobre zvládnuť, a to i na prekvapenie ľudí režimu svojho času naklonených. Dnes je na Slovensku pomerne dosť tovaru, zásobovanie funguje vcelku dobre, oproti iným územiam (Čechy, Maďarsko, Nemecko, Poľsko) je na Slovensku najlepšie, a to tak čo do výšky reálnych miezd, ako aj čo do možnosti zakúpenia tovaru. Platy zamestnancov a robotníkov sa mnohokrát zvyšovali, závody majú rôzne zásobovacie výhody, o nedostatku základných tovarov pre konzum nemôže byť ani reči.
Slovenská koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru, ľudia ukladajú ešte peniaze, nie je tu útek k naturálnym obchodom, ako pozorovať v okolí, nábehy k inflácii sú vyvolané skôr nemeckým nátlakom v hospodárstve než domácimi pomermi, ceny spotrebných tovarov na čiernom trhu sú 1 – 5 násobok úradnej ceny, často sa držia pri úradnej cene, kým napr. v Čechách dosahujú až 100 – 200-násobnú. Ťažkosti robia nemecké požiadavky, v dôsledku ktorých dnes Nemecko dlhuje Slovensku 8 miliárd Ks.
Zo Slovenska sa pašujú a súkromne vyvážajú potraviny, cigarety, liehoviny, textílie a pod. do Čiech, Nemecka a inde. Slovenský priemysel sa počas určitej konjunktúry, ktorú mal za tejto vojny, veľmi zmodernizoval, do zariadení sa investovali asi 2 miliardy Ks (v priebehu dvoch rokov), čo je na Slovensko veľká suma.
Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1 : 1,05 v prospech českej koruny, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1 : 7 až 1 : 10 v prospech koruny slovenskej. Mena českej koruny je úplne zruinovaná, mena slovenskej koruny sa pomerne slušne drží. Nemecká marka je bezcenný papier, hoci jej kurz je 11,6 Ks, kupuje sa načierno po 1 – 2 Ks. Pengö po okupácii Maďarska neobyčajne klesol. (...)
Štátne i súkromné úradníctvo, aj keď nie platené skvele, je platené slušne a vzhľadom na reálnu silu Ks oveľa lepšie než napr. v Čechách. Priemyselná výroba je usmerňovaná Najvyšším úradom pre zásobovanie (Dr. Karvaš), pokiaľ je to potrebné pre nedostatok surovín (kovy a pod.), ďalej ten istý úrad určuje ceny výrobkov a uskutočňuje zásobovanie obyvateľstva potravinami a niektorými priemyselnými artiklami.
Roľníctvo v podstate nie je regulované (iba čo do zásobovania), výroba tu ide v starých koľajach. Problém malého roľníctva bude jeden z prvých na riešenie, je na Slovensku hádam najaktuálnejší.
Vcelku možno povedať podľa 6-ročných skúsenosti, že Slovensko je schopné hospodársky aj finančne samostatne existovať, samo sa vie vydržať a má dnes aj potrebné sily (i technické) i výrobné predpoklady k medzinárodnej konkurencii.
Dnes je určitý nedostatok pracovných síl čiastočne preto, že asi 60 000 slovenských robotníkov pracuje v Nemecku, ďalej značný počet ľudí je v armáde. Ak nenastanú zvláštne poruchy neskoršie, menovite ak bude slovenské hospodárstvo hneď po ukončení vojny plne pracovať na mierovú výrobu, t.j. niet tu špeciálnych vojenských závodov.“ (Bobák, 2000, s. 119 – 120)
Južné Slovensko prežívalo za maďarskej okupácie všestranný úpadok. Priemysel sa v tejto agrárnej oblasti nerozvíjal, zamestnanosť stagnovala a poľnohospodárstvo nemohlo v Maďarsku získať náhradu za stratené odbytisko. Zhoršovanie sociálneho zákonodarstva, nevýhodné podmienky pri výmene peňazí, nútené obmedzovanie osevných plôch intenzívne oddeľovaných plodín, dosadzovanie Maďarov z centra na vedúce miesta a iné opatrenia vyvolávali odpor nielen u diskriminovaných Slovákov, ale i medzi maďarským obyvateľstvom. Zhoršenie hmotného postavenia pocítili v tej či onej forme všetky vrstvy spoločnosti. (Průcha V. a kol.: Hospodárske dějiny..., 1974, s. 199)
Pri hodnotení slovenského hospodárstva v týchto rokoch si musíme uvedomiť niekoľko významných faktorov, ktoré vplývali negatívne a kladne na jeho rozvoj.
Po územných stratách, spôsobených Viedenskou arbitrážou v novembri 1938, Slovensko stratilo najúrodnejšiu časť krajiny, narušila sa významná železničná dopravná sieť. Po vzniku štátu sa Nemecká ríša pričinila o istý stupeň vykorisťovania a počas celého trvania štátu Slovensko viedlo tri vojny, kam smerovala značná časť štátneho rozpočtu.
Na druhej strane svetová vojna umožnila spotrebu menej kvalitných potravín. Ale úspechy hospodárskej politiky boli spôsobené v prvom rade národno-kresťanským charakterom štátu. Slovenský človek sa necítil byť menejcenným, naopak bol hrdým na to, čím je. Nacionalizmus združoval národ k svornosti, čím sa zabezpečila kolektívna sila. Kresťanstvo zakorenené v ústave a aj v širokých masách sa postaralo o to, že ľudia nevyznávali povrchné hodnoty materializmu (badateľné v dnešnej dobe) a nechovali sa mamonársky.