Ako som cestovala do Kalifornie
Na začiatok teda pre tých, čo ma nepoznajú poviem len toľko, že tento školský rok absolvujem výmenný pobyt v USA, nejakým spôsobom som bola umiestnená v hosťovskej rodine žijúcej v Kalifronii a vzhľadom na to, že veľmi rada pozorujem veci a ľudí a mám vždy niečo povedať, založenie takéhoto blogu je pre mňa skvelá možnosť podeliť sa so svojimi zážitkami.
Tu v San Diegu som už štvrtý deň, ešte stále sa spamätávam a ešte stále sa dávam dohromady, preto sa k napísania opisu cesty sem odhodlala až teraz.
Odchod bol naplánovaný 26. Augusta z Viedenského Schwechatu. Orientácia našej skupinky mala začať o deviatej a čuduj sa svete, spolu s mojou rodinkou sme sa dokázali dostať z domu načas a na miesto sme dorazili bez meškania.
Lietadlo do Londýna malo odchod až o 11:50, asi do jedenástej sme tak boli iba preškolení o tom, ako to na letisku chodí a tak podobne. Bolo jasné, že agentúra nič nenecháva na náhodu.
Nasledovalo uplakané rozlúčenie sa s rodinkou a šup do terminálu!
Do Londýna som letela spolu s ešte dvomi dievčatami a jedným chlapcom. Všetci traja neskôr prestupovali do Seattlu, len ja jediná som mala prestupovať na San Diego, avšak to pre mňa nebolo nič prekvapivé. Kto by sa trepal úplne na úplne najväčší juh západného pobrežia, keď ešte niekam musí prestupovať.
Nuž a tak sme išli, bola som rada, že sa na plačúcu rodinku nemusím pozerať, pretože som z toho plakala tiež. Keď tak spomínam na svoje pocity... nie, nebála som sa. Ani som v tej chvíli vlastne nerozmýšľala nad tým, že svoju rodinu takmer rok neuvidím. Len som bola... plná očakávaní.
Úspešne sme nastúpili do lietadla a nie, nesedeli sme vedľa seba a och, samozrejme som sedela v uličke, takže som počas cesty natŕčala krk k oknu ako sa len dalo.
Nebojím sa lietania a zbožňujem pristávanie a vzlietanie, lebo je to vlastne jediná časť, kedy cítim, že vôbec letím. Teda, pokiaľ nesedím u okna.
Let trval niečo cez dve hodinky, dostali sme občerstvenie (naozaj-veľmi-anglický čaj (prvý krát v živote som mala nutkanie dať si do neho mlieko) a také dajaké keksíčky) a vzhľadom na to, že let trval tak dlho, tak som si ani nevyťahovala žiadnu zábavku, len som sa snažila vyrozumieť niečo z rozhovoru dvoj Rakúšaniek, čo vedľa mňa sedeli a vykrútiť si krk za oknom.
Nad Londýnom sme trochu krúžili kým nám dovolili pristáť. Londýn bol (ako inak) upršaný a zamračený. Z lietadla nás do terminálu previezol autobus. Následne sme mali dve hodiny na to, dostali z Terminálu 3 do Terminálu 5, čo sa zdá ako ľahká úloha, lenže ako hovoril pán najvyšší z agentúry, ktorý pobyt zabezpečuje, „Na letisku sa ponáhľame na to, aby sme mohli čakať“, čiže išlo o to, aby sme sa ku Gate-u dostali čo najskôr.
Skupinka však bola pomalá, akože naozaj pomalá, každý sa furt niekde zastavoval a ja som nechápala v čom je problém, keďže sú všade vyvesené tabule s presným popisom, kam máme. Keď sa mám ponáhľať som nervózna, ale vďaka bohu, podarilo sa mi ovládnuť a nezvyšovala som hlas.
Dostali sme sa k autobusom a prešli do Terminálu 5. Prechádzali sme cez bezpečnostnú kontrolu a skeny, keď som ich všetkých troch stratila.
Strávila som asi päť minút pobehovaním po okolí a hľadaním ich, bolo mi to fakt ľúto, lebo som sa s nimi chcela rozlúčiť a popriať im šťastnú cestu (aj keď boli pomalý). Ale ako hovorím, čas súril, takže som sa po kontrole presunula na tabulu, kde som zistila Gate. To bolo síce úplne super, avšak keď som sa tak obzrela po okolí tak som nevidela ani jednu šípku. Pán-božko-chráň-ochotný-personál, teta stojaca opodiaľ zbadala ako sa tvárim zmätene a poslala ma správnym smerom.
Po nasledovaní jej inštrukcií som prešla k výťahom a ďalej nastúpila na vlak niečoho takého ako metra, ktoré v Heatrhow slúži na prepravu.
Ku Gateu- som sa dostala asi trištvrte minút pred odletom, celá vystresovaná, pravdaže Gate nebol ani len otvorený. Tak som si teda len sadla, otvorila notebook, celá šťastná sa pripojila k Hethrowskej wi-fine, ktorá odo mňa odrazu začala pýtať neviem koľko libier za jej používanie. Eh. Tak nič.
Tak som teda len sedela a sledovala ľudí a... a rodinky, obzvlášť tie originál San Diegovské a pomaly mi začínalo dochádzať, čo sa vlastne deje.
Gradovalo to potom, čo som nastúpila do lietadla.
Viete, doteraz som letela asi dva krát v živote, raz na rodinnú dovolenku na Krétu. Ten druhý let som absolvovala ešte ten deň, z Viedne do Londýna. Čiže v oboch prípadoch sa jednalo a o celkom malé lietadlá, trisedadlá-ulička-trisedadlá (3-3).
A odrazu som prechádzala Boingom s 3-3-3 s pripravenými dekami a vankúšmi a slúchadlami, s malým dotykovým displejíkom na sedadle pred vami a s ovládačom vbudovaným na pravej opierke, čiže hej, bola som celkom ohromená.
Ohromenejšia som bola v skutočnosti ešte viac, pretože zo začiatku som prechádzala časťou lietadla, kde boli sedadlá 3-4-3. Vtedy som skutočne stŕpla, pretože to by znamenalo, že by som sedela úplne v totálnom strede. Avšak nie, vďakabohu som sedela v časti lietadla, kde bolo D pri uličke.
Sedadlo vedľa mňa bolo voľné a na druhej strane sedel taký... taký celkom sympoš-chlapík.
Nuže a tak som letela.
Niečo cez desať hodín.
S letuškami s rozkošným britským prízvukom a krikľavo červeným rúžom na perách, ktoré ma oslovovali „ma’am“ (asi nikdy som sa necítila tak staro, nevyrovná sa tomu ani „teta“ od malých detí). A božičku, vďaka bohu za tú deku, bola mi fakt kosa. Klimatizácia vie byť zákerná.
Vlastne ani neviem, čo som tých desať hodín robila. Prehrabala som knižnicu filmov a hudby toho minipočítača, ktorý každý mal, trochu som kreslila och a pravdaže som si prečítala pokyny, ktoré som dostala od agentúry ešte na letisku.
Spráskala som velice dobrý obed, kreslila, snažila sa zahliadnuť niečo z okna.
Neskôr som sa odhodlala aj na nejaký film, začala som pozerať animovaného Ringa, na ktorého som sa naozaj tešila, keďže som ktorého som chcela vidieť naozaj dlhú dobu ale tak-neuveriteľne-ma-to-nebavilo, že som sa na to normálne že vykašľala. Pustila som si teda dáky thriller „Open Source“ a to asi len pre to, lebo tam hrá Jake Gyllenhaal, ktorého totálne najviac žerie môj najlepší-kamarát-Miško. Niekedy to tak s priateľmi býva, obklopíte sa vecami s ktorými vlastne nič nemáte aj bez toho, aby ste si to uvedomili.
Avšak musím uznať, že to bolo celkom dobré.
Čo ma trochu prekvapilo bolo že asi po polke letu zhasli všetky svetlá a stiahli okná. Teda, nie že by ma to prekvapilo, len som bola trochu zaskočená. Až neskôr mi došlo, že napriek tomu, že sa posúvame spolu so slnkom a v San Diegu pristávame okolo šiestej podvečer, je to vlastne nočný let. Šesť hodín poobede v San Diegu sú totiž tri hodiny nad ránom v Londýne a pravda je taká, že nie každý je tak napumpovaný adrenalínom ako ja a ľudia chcú aj spať.
Značnú časť letu som teda strávila v tme, čo ma trochu mrzelo. Omnoho viac ma ale mrzelo, že ich mapka zobrazujúca polohu lietadla nefunguje. Chcela som vedieť nad čím letím aj keď som sa nemohla pozrieť von z okna.
Asi hodinku pred plánovaním pristátím sme dostali sendvič, vďaka ktorému som si uvedomila, aká hladná vlastne som.
A potom keď konečne otvorili tie okná a viac-menej už začal pristávací manéver. Prvá vec, ktorá mi preletela hlavou bola niečo v zmysle „Kalifornia!“ a následne boli všetky moje myšlienky jeden veľký chaos. Pretože páni moji, toľko strachu, toľko očakávaní... sedela som na tom sedadle a triasla sa a plakala a neviem čo všetko. Potom čo som sa konečne dostala z lietadla som si šla oči vyočiť pozeraním sa von z okien. V hlave bublalo niečo ako "Palmy!" a "San Diego" a "Och môj bože!" a ostávalo to tam celú tu dobu, čo som vystúpila z lietadla, prechádzala tou chodbou, prví krát sa pozrela z okna leliska... Až dokým som neprešla k colnici. Vtedy úsmev trochu zvädol.
Bolo tam osem radov, pričom prvé dve slúžili iba pre obyvateľov USA. Prisahámbohu, čakala som v tej rade asi hodinu a chlapík čo ju odbavoval bol asi ten najpomalší. Keď som sa konečne dostala na rad tak mi povedal, že mi chýbajú ešte nejaké vypísané papiere o tom, že nie som terorista a tak podbone. Potlačila som všetku chuť cez tú priehradku proste prebehnúť, prikývla a pakovala sa vyplňovať formuláre.
Potom to už našťastie šlo rýchlo, no aj tak som tam nakoniec čakala asi hodinu a pol a božemôj neuveriteľne som sa bála, že moja hosťovská rodina proste odišla!
Nemusela som si už ani hľadať batožinu, keďže som z colnice vyšla medzi poslednými, celá hala bola prázdna a uprostred bolo len niekoľko kufrov, ktoré si nikto nevyzdvihol. Medzi nimi svietil ten môj.
Zobrala som ho a znovu sa nechal preskenovať, prešla dverami a- zvítala sa s mojou hosťovskou rodinou. Držali Balóny a veľkú tabulu „Vitaj na Spojené Štáty Americké“ a ja som sa mohla zjašiť.
Slnko už dávno zapadlo a mi sme prechádzali nočným centrom San Diega a celkom ľutujem, že som vtedy nefotila, lebo to bolo nádherné.
Doma mi akurát stihli poukazovať byt a už som zaľahla do postele, ani som nestihla večerať. Bol to totiž dlhý deň.
A to som nevedela, že dni budú ešte dlhšie.
Náhľad fotografií zo zložky August
Komentáre
Prehľad komentárov
To je parádní, těším se na další zážitky, hltala jsem každé slovo, wow vůbec si takové dobrodružství neumím předsatvit, nikdy jsem nikam neletěla a asi bych se taky bála jak trefím po letišti :D paráda, moc si to užívej a já tiše závidím ;-)
Odpovede
(Dadush, 31. 8. 2011 16:59)
Majush: Ďakujem, som rada, že som ti to priblížila, to bol zámer :-)
Neviem, ja nikdy nemám pocit, že sa v takýchto miestach stratím, sú tam všade tabule a prinajhoršom sa opýtaš :-)
Nooo mala som kvázi šancu včera večer, ale nešlo mi to odfotiť, bo sme šli v aute :-/ Tak ale mám rok na to, snáď to zmáknem :D
Extasy: Haha :D
No čo sa toho letu týka, ja som sa obávala, čo budem celú tu dobu robiť, ale dáko som to zvládla xD A tej rodiny... áno, ako náhle som si uvedomila, že ich rok neuvidím to šlo omnoho horšie, preto som radšej ostávala v tej hladine, kedy som ničomu nerozumela a nič min nedochádzalo :-)
Och áno, to si napísala dobre. Ja vám budem rada pokračovanie toho príbehu prinášať :-)
Mobil som si zobrala so sebou ale mám ho vypnutý :D a ďakujem Extasy :-)
Steva: Ako hovorím, mne sa to ťažké nezdalo :-) Určite by si to nakoniec zvládla, nemala bz si na výber ;D
Tak paráda
(Steva, 31. 8. 2011 15:59)Tak to bolo vzrušujúce aj neviem či by som to zvládla sama:D. Ja by som sa tak ďaleko bála keď tam mám ísť po prvý krát neviem :D.
Co by se tak hodilo za nadpis??:-))
(Extasy, 31. 8. 2011 9:34)
Dadushko, ani nevíš, jak ti závidím, samozřejmě v dobrém. Mě by stačilo doletět tam, nafotit si to z letiště a letět zase zpátky, prostě si říct, byla jsem v Americe a teď už můžu umřít:-D
Krásně jsi to popsala, celou cestu, prostě jak to umíš jenom ty, hltala jsem každý slovo:-) Taky jsem letěla jen párkrát, dvě...tři hodinky, ale víc jak deset? Ne to si nedokážu představit. Předtím to loučení s rodinou, noo...to si člověk asi nesmí připouštět, jinak by nikdy do toho letadla nenastoupil.
Pak pocity před přistáním...jako přiznám se, že jsem čekala, kdy začneš psát o tom, že ti došlo, co se děje, protože prostě...já si myslím, že je to to nejzásadnejší. My všichni okolo si to uvědomujeme, bereme to jako příběh někoho jiného, ale ty jediná to opravdu prožíváš, víš jak to myslím:-)
...a nakonec obštrukce na letišti tam, dobrý mazec:-)
Hlavně že to všechno dobře dopadlo!
Víš co mě teď napadlo? Tys nechala mobil doma viď? Dokážeš si představit, kolik tam budeš mít zpráv a nepřijatých hovorů, až se vrátíš domů??:-DD
Hodně štěstí Dadi:-)
ehm? komentovanie je tu zložité xDDD
(Majush, 30. 8. 2011 19:28)
skvelo napísané Daši...normálne som to celé prežívala s tebou :D
a obdivujem ťa..ja by som sa na tom letisku kdesi zapatrošila :D
a to, že si nestihla odfotiť nočné San Diego? neboj ;) určite budeš mať ešte veľa príležitostí :D
Wow
(Vanda, 31. 8. 2011 20:55)