Časť Školy noci, ktorá slúžila ako študentské internáty, bola až na opačnej strane areálu, takže sme išli pomerne dlho. Neferet asi zámerne nikam neponáhľala, aby som mala dosť času klásť jej otázky a rozhliadať sa po okolí. Vôbec mi to nevadilo. Ako sme išli pozdĺž dlhatánského zhluku budov, ktorý pripomínal hrad, upozorňovala ma na rôzne maličkosti a ja si tu začínala pripadať menej ako cudzinka. Cítila som sa trochu rozhodený, ale v dobrom slova zmysle. A proste len tak ísť bolo normálne. Bude to asi znieť divne, ale znovu som si pripadala, ako že som to ja. Nekašlala som. Nič ma nebolelo, dokonca už ani hlava. Úplne, úplne a totálne som zabudla na tú trápnu scénu, ku ktorej som sa pred chvíľou priplietla. Už som ju vymazala z pamäti - schválne, ako inak. Fakticky som k definitívnemu životnému zvratu a divnému znamenie nepotrebovala žiadny ďalší stres. Takže - aký orálny sex? Čo to je?
V skutočnosti som v tú chvíľu vytesnila z vedomia oveľa viac vecí. V duchu som si dokonca hovorila, že keby som práve teraz nekráčal v nekresťanskú hodinu po školskom areáli vedľa upírky, vlastne by som si pripadala skoro rovnako normálne ako treba včera. Skoro.
No áno, jasne že kecá. Bolo to dosť veľké skoro. Ale bolesť hlavy v podstate zmizla a pripadalo mi, že stretnutie s novou spolubývajúci možno predsa len zvládnem. Potom Neferet konečne otvorila dvere dievčenské koľaje.
Vnútri na mňa čakalo prekvapenie. Neviem, čo som čakala - asi že všetko bude čierne a ponuré. Ale bolo to tam pekné, z farieb prevládali pastelovo modrá a bledo žltá. Zariadenie tvorili pohodlné pohovky a porůznu rozhádzané nesprávne tvarovaný vankúš, tak veľké, že sa na nich dalo sedieť. Pripomínali obrie lentilky. Z krištáľových lustrov pustili mäkké svetlo plynových lámp, vďaka ktorému miestnosť pripomínala zámockou komnatu pre princeznú. Na smotanových stenách visela veľká olejová plátna, podobizne exotických a na prvý pohľad mocných žien z dávnych dôb. Na konferenčných stolíkoch sa medzi krištáľovými vázami s čerstvo narezaným ružami povaľovali knižky, kabelky av podstate normálne pubertálne neporiadok. Všimla som si niekoľkých plochých televízorov a podľa zvuku spoznala, že na MTV beží reality show Real World. Toto všetko som zaregistrovala jediným pohľadom, ale zároveň som sa snažila usmievať a tváriť sa priateľsky. Akonáhle sme totiž vkročil dovnútra, všetky dievčatá zmĺkli a začali na mňa zízať. Nie, beriem späť. Presnejšie povedané nezíraly na mňa, ale na moje znamenie.
"Dámy, toto je Zoey Redbirdová. Pozdravte sa s ňou a privítajte ju v Škole noci."
Chvíľočku už som myslela, že nikto ani nepípne, a pokúšala sa o mňa smrť hanbou. Potom v skupinke u jednej z televízií vstala nejaká holka. Bola drobná, blonďavá a stopercentne dokonalá. Niečím mi pripomenula mladšej verzii Sarah Jessicy Parker (ktorú mimochodom veľmi nemusím - je hrozne ... no ... hrozne otravná a neprirodzene optimistická).
"Ahoj, Zoey. Vitaj v novom domove." Jej úsmev pôsobil prívetivo a opravdivo, a navyše sa evidentne všetkou silou snažila pozerať sa mi do očí miesto na vyfarbené znamenie. Hneď ma zamrzelo, že som ju prirovnala k niekomu tak nesympatickému. "Ja som Afrodita."
Afrodita? No, možno ma to prirovnanie zas až tak nemrzí. Copak by si nejaká normálne dievča dobrovoľne vybrala meno Afrodita? Sotva. Zjavne trpia bludný predstavou, že je najkrajšie na svete. Rovnako som ale nasadila neúprimný úsmev a jasavo odpovedala: "Ahoj, Afrodita!"
"Neferet, mám Zoey doviesť do jej izby?"
Veľkňažka zaváhala a to bolo vážne zvláštne. Neodpovedala hneď, len tam stála a uprene sa Afrodite pozerala do očí. A zrazu ten tichý súboj pohľadov skončil a Neferet sa široko usmiala.
"Ďakujem, Afrodita, to je od teba veľmi pekné. Som Zoeyina mentorka, ale iste si tu bude pripadať viac ako doma, keď jej cestu do izby ukáže niekto rovnako starý ako ona."
Všimla som si, ako Afrodite blysol oči. Bol to hnev? Nie, to sa mi určite len zdalo - vlastne by som vôbec nepochybovala, že sa mi to zdalo, keby mi ten podivný nový inštinkt jasne nehovoril, že hádam správne. A vlastne som to varovanie, že niečo nie je v poriadku, ani nepotrebovala, pretože blondína sa zasmiala a ja ten smiech spoznala.
S pocitom, že mi niekto práve dal päsťou do žalúdka, som si uvedomila, že práve túto holku som pred chvíľou videla na chodbe s tým chalanom!
"Ale samozrejme že ju tu urobím! Veď viete, že vám vždy rada pomôžem, Neferet," povedala Afrodita afektovane a znovu sa zasmiala. Bolo to falošné a studené ako obrie silikónové nárazníky Pamely Anderson, ale kňažka len prikývla a obrátila sa ku mne.
"Tak sa teda rozlúčime, Zoey," povedala a stisla mi rameno. "Afrodita ťa zavedie do izby a tvoja nová spolubývajúca už ti ukáže všetko ostatné a dovedie ťa na večeru." Zažiarila na mňa ďalšom vrelým materským úsmevom a mňa sa zmocnila smiešna detinská túžba objať ju a žobrať, nech ma nenecháva s Afroditou samotnou. "To zvládneš," dodala, ako by mi čítala myšlienky. "Uvidíš, ptáčátko. Všetko to zvládneš," zašepkala ešte a toľko mi pripomenula babičku, že mi skoro vyhŕkli slzy. Potom pokýval Afrodite a ostatným dievčatám na pozdrav a odišla.
Dvere sa tlmene zaklapli. Zatratene... Ja chcem ísť domov!
"Poď, Zoey. K izbám sa ide tadiaľ," povedala Afrodita a kývla mi, aby som ju nasledovala po širokom oblúku schodiska vpravo. Akonáhle sme zamierili nahor, za nami sa okamžite zdvihla vlna vzrušeného šepotu. Snažila som sa na to nemyslieť.
Ani jedna z nás nič nehovorila a bolo to hrozne nepríjemné, chcelo sa mi začať jačať. Videla ma tam na tej chodbe? No, ja o tom začínať nebudem. Ani teraz, ani inokedy. Čo sa mňa týka, vlastne sa to vôbec nestalo.
Odkašľal som si. "Tá spoločenská miestnosť sa mi páči. Je naozaj pekná."
Strelila po mne pohľadom. "Nie je pekná. Je úplne úžasná."
"Aha. No, chválou nemá človek nikdy šetriť."
Zasmiala sa. Bol to desne nepríjemný zvuk, skôr také zlomyseľné smiech. Zamrazilo ma z neho v chrbte úplne rovnako ako predtým.
"Všetko je tu úžasné vďaka mne."
Otočila som sa k nej. To si snáď robí srandu. Stretla som sa s jej chladnýma modrými očami.
"Áno, počula si dobre. Toto miesto je super, pretože ja som super."
To ma podrž. Nič hlúpejšieho z nej snáď ani vypadnúť nemohlo. Vôbec som nevedela, ako mám na túto nafrndený výrok zareagovať. Práve som zmenila život, školu a druh, a tu Miss Universe ma ešte bude provokovať? Navyše som stále netušila, či vie, že na tej chodbe som ich pristihla ja.
Fajn. Teraz išlo len o to nájsť si kamarátov a veľmi nevyčnievať. O to, aby som sa v tejto škole mohla cítiť doma. Takže som sa rozhodla ísť cestou najmenšieho odporu a držala som klapačku.
Nič viac už sme nepovedali. Schody vyústili do dlhej chodby plnej dverí. Afrodita zastavila pred jednými, ktoré boli natreté peknú ružovofialová farbou, ale nezaklepala. Namiesto toho sa ku mne obrátila. Jej dokonalá tvárička zrazu vyzerala nenávistne, studeno a rozhodne ani trochu krásne.
"Pozri, Zoey, povieme si to na rovinu. Máš divné znamenie, a tak o tebe všetci hovoria a vŕta im hlavou, prečo to tak asi je." Pretočil oči, dramaticky zovrela šnúru perál, ktorú mala na krku, a zaštebotala naozaj hlúpym hlasom: "Juuu, tá nová má vyfarbené znamenie! Prečo asi? Je na nej niečo zvláštne? Má nadprirodzené schopnosti? Ty páni!" Dala ruky dole a zlovestne prižmúril oči. Zrazu hovorila rovnako zhnusený a výhražne, ako sa tvárila. "Ale jednu vec si zapíš za uši. Tu mám hlavné slovo ja. Všetko sa robí tak, ako ja chcem. Či nestojíš o problémy, dobre si to zapamätaj. Skús sa mi vzoprieť a budeš toho čertovsky ľutovať."
Teraz ma naštvala. "Hej," povedala som, "práve som sa prisťahovala. O žiadne problémy fakt nestojím a s tým, že si ľudia rozprávajú o mojom znamení, nemôžem nič robiť."
Jej oči sa premenili v uzunké štrbiny. Do hája. Chce sa snáď prať? V živote som sa s nikým nepoprala! Stiahol sa mi žalúdok a chystala som sa uhnúť, zdrhnúť, proste čokoľvek, len aby som nedostala pár faciek.
Zrazu sa prestala tváriť ako vrah, celá rozžiarila v úsmevu a premenila sa späť v rozkošnú blondínku. (Na mňa to samozrejme dojem neurobilo.)
"Výborne. Ja len aby sme si rozumeli."
He? Neviem ako ona, ale ja som nerozumela ničomu, leda tak tomu, že zjavne trpí ťažkou duševnou poruchou a zabudla si vziať prášky.
Než som sa zmohla na slovo, vrhla na mňa ešte jeden nepochopiteľne priateľský úsmev a zaklopala na dvere.
"Ďalej!" ozvalo sa zvnútra radostne.
Afrodita stisla kľučku.
"Nazdar, ľudia! Poďte ďalej, šup!" Moja nová spolubývajúca, tiež blonďavá, sa k nám nadšene vrhla ako malé tornádo dobrej vôle. Akonáhle ale uvidela Afroditu, jej úsmev zmizol a zarazila sa.
"Priviedla som ti spolubývajúcu." Na slovách mojej sprievodkyne nebolo technicky nič zlého, zato hlas jej pretekala nenávisťou. Potom nasadila výsmešný buranský tón. "Stevie Rae Johnsonová, toto je Zoey Redbirdová. Zoey Redbirdová, toto je Stevie Rae Johnsonová. No Ježkove oči, to sme sa tu všetky pekne zišli, čo? Kamošky na prvý pohľad, ako keby sme spolu odjakživa pásli kravy."
Strelila som po Stevie Rae pohľadom. Vyzerala ako vydesený králiček.
"Ďakujem, že si mi ukázala cestu, Afrodita," vyhŕkla som rýchlo a vykročila k nej. Automaticky ustúpila a ocitla sa zase na chodbe. "Maj sa." Zabuchla som jej dvere pred nosom a ešte som zazrela, ako prekvapenie v jej tvári vystriedal hnev. Potom som sa obrátila späť ku spolubývajúci. Stále bola bledá ako stena.
"Čo má za problém?" spýtala som sa jej.
"Ona ... ona je ..."
Síce som to dievča ešte vôbec nepoznala, ale bolo mi jasné, že proste nevie, do akej miery môže byť úprimná. Rozhodla som sa, že jej s tým pomôžem. Veď predsa budeme bývať v jednej izbe, no nie? "Je hnusná mrcha!" zakončila som zožratie vetu.
Stevie Rae vykulila oči a potom sa zachichotala. "Moc milá nie, to ti poviem."
"Ja ti zase poviem, že by jej prospel lekársky dohľad," odvetila som a rozosmiala ju ešte viac.
"Niečo mi hovorí, že si budeme bezchybne rozumieť, Zoey Redbirdová," vyhlásila. "Vítam ťa v novom domove!" Ustúpila stranou a s rozsiahlym gestom ma uviedla do malej izby, ako by ma uvádzala do paláca.
Rozhliadla som sa a prekvapene zažmurkala. A potom znova. Najskôr mi pohľad padol na obrie plagát countryového speváka Kennyho Chesneyho, ktorý visel nad jednou z dvoch postelí, a potom na kovbojský klobúk (Fakt! neklamem!) Položený na nočnom stolíku. Na tom istom stolíku stála tiež staromódny plynová lampička s podstavcom v tvare kovbojské čižmy. Ty blaho, Stevie Rae je nefalšovaná baba z Divokého západu!
Ďalšie prekvapenie prišlo v podobe medvedieho objatia na privítanie. S krátkymi kučeravými vlasmi a guľatou usmievavú tváričkou mi Stevie Rae pripomínala roztomilé šteniatko. "Zoey, ja som tak rada, že už je ti dobre! Keď som počula, že si zranená, hrozne som sa o teba bála. Vážne som sa nemohla dočkať, až ťa tu budem mať."
"Dík," povedala som a ďalej sa rozhliadala po izbe, ktorá odteraz bude tiež moja. Točila sa mi z toho všetkého hlava a zrazu som zase mala slzy na krajíčku.
"Je to šok, že?" Stevie Rae na mňa ustarostene upierala velikánske modré oči plné súcitných sĺz. Nevedela som, či by som sa vôbec zmohla na slovo, a len som prikývla. "Ja viem. Preplakala som celú prvú noc."
Prehltla som slzy a spýtala sa: "Ako si tu dlho?"
"Tri mesiace. A ľudia zlatý, ako ja som sa tešila, keď mi povedali, že čoskoro dostanem spolubývajúcu!"
"Ty si vedela, že prídem?"
Dychtivo prikývla. "Jasne! Neferet mi predvčerom povedala, že ťa vycítil stopár a chystá sa ťa označiť. Myslela som, že dorazíš už včera, ale potom som sa dopočula, že si mala nehodu a ležíš na ošetrovni. Čo sa stalo?"
Pokrčila som plecami. "Išla som za babičkou, ale nebola doma, tak som ju išla hľadať, spadla som a rozrazila si hlavu." Inštinkt síce tentoraz mlčal, ale ešte som si nebola istá, koľko toho Stevie Rae môžem zveriť. K mojej nesmiernej úľave len prikývla, ako že chápe, a už sa ma ďalej nevypytovala. A tiež nepovedala ani slovo o mojej čudnom vyfarbení znamenia.
"Vaši sa veľa hnevali, keď ťa označili?"
"Slabé slovo. Vaši nie?"
"Mamka to zobrala dobre. Potvrdila, že každá príležitosť vypadnúť z Henrietta je skvelá vec."
"Henrietta, to je nejaké ... menšie mesto?" spýtala som sa jej. Bola som rada, že sa hovor stočil odo mňa.
"Menšie ako menšie. Diera."
Sadla si na posteľ pod plagát Kennyho Chesneyho a naznačila, nech sa posadím na tú druhú. S údivom som zistila, že ju zakrýva moja božia ružovo-zelená prešívaná deka od Ralpha Laurena, ktorú som mávala v spálni doma. Potom som sa pozrela na dubový nočný stolík a zažmurkala. Bol tam môj otravný škaredý budík, šprťácké okuliare, ktoré nosím, keď už nemôžem kontaktné šošovky ani cítiť, a zarámované fotka z minulého leta, na ktorej som s babičkou. A v regáloch nad počítačom boli naskladané všetky moje Gossip Girl a ďalšie obľúbené knižky (vrátane Stokerovho Draculu, čo je trochu irónické), pár cédečiek, môj laptop a. .. Ježišmariapano! Moje figúrky hrdinov z filmu Príšerky, s.r.o. To je trapas. Na zemi pri posteli sa váľal môj batoh.
"Tie veci ti priniesla babička. Je moc milá," povedala Stevie Rae.
"Milá, to ju vôbec nevystihuje. Je odvážna ako levica, keď sa dokázala pre moje veci prebojovať cez mamu a jej dementného manžela. Dokážem si živo predstaviť, aké pritom mama robila scény." S povzdychom som pokrútila hlavou.
"To ja som mala šťastie. Mamka sa s týmto zrovnala naozaj dobre." Stevie Rae sa dotkla obrysu mesačného kosáčika na svojom čele. "Otcovi trošku prešli nervy, vlastne trošku viac. To vieš, bola som jeho dievčatko a princeznička, poznáš to." Pokrčila ramenami a zahihúňala sa. "Moji traja bratia z toho boli hrozne nadšený a stále sa ma pýtali, či im dohovorím rande s nejakou upírou babou." Obrátila oči v stĺp. "Chalani sú hlúpi."
"Chalani sú hlúpi," súhlasila som a usmiala sa na ňu. Keď sa zhodneme na tomto, určite spolu budeme skvele vychádzať.
"Ja už som si tu vcelku zvykla. Predmety máme teda divné, ale väčšina ma baví - hlavne taekwondo. Zistila som, že sa celkom rada bijem." Šibalsky sa uškrnula ako nejaký blonďavý škriatok. "Tiež sa mi páčia naše uniformy, aj keď na začiatku som z nich mala dosť šok. No povedz sama, kto má uniformy rád? Ale môžeme ich rôzne vylepšovať a nosiť ich tak, ako sa nám páči, takže nie sú nudné a nevyzeráme ako paka zo súkromnej školy. A je tu kopa pekných chalanov - aj keď chlapci sú samozrejme hlúpi. " Zaiskrili jej oči. "Som tak rada, že som vypadla z Henrietta, že mi to všetko pripadá vlastne v pohode. I keď Tulsa mi trochu naháňa strach, je to hrozne veľké mesto."
"V Tulse sa nemáš čoho báť," namietla som automaticky. Väčšina deciek z predmestia Broken Arrow sa v centre nevyzná, ale ja áno, vďaka babičke, ktorá ma tam často brala na výlety. "Len musíš poznať správne miesta. Na Brady Street napríklad veľká galéria, kde si môžeš vyrobiť z korálok vlastný šperk, a hneď vedľa je reštaurácia U Loly, robia tam najlepšie dezerty v meste. Super je tiež Cherry Street. Nie je to odtiaľto ďaleko. A hneď tu vedľa je múzeum Philbrook a nákupné centrum Utica Square. Tam sú fakt božie obchody a. .. "
Zrazu mi došlo, čo hovorím. Smú upírie mláďatá vôbec chodiť medzi ľudí? Zamyslela som sa. Nie. Ani vo Philbrooku, ani pri nákupoch v Gap alebo Banána Republic, ani vo Starbucks som nikdy nenarazila na decká s mesačným kosáčika na čele. Nevidela som ich ani v kine. Dočerta! Veď ja som až dodnes nestretla vôbec žiadne upírie mláďa! Znamená to, že nás tu budú štyri roky držať pod zámkom? Trochu zadýchaná a s úzkostným klaustrofobickým pocitom som sa spýtala: "Môžeme občas chodiť von?"
"Á, ale musíš pritom dodržiavať veľa pravidiel."
"Akých?"
"No, nesmieš mať na sebe žiadnu časť školskej uniformy ..." Zrazu sa zarazila. "Do vreca! Teraz mi došlo, že už nemáme čas. Za pár minút bude večera a ty ešte nie si prezlečená." Vyskočila a začala sa prehrabovať v skrini v mojej polovici izby. To jej ale nezabránilo hovoriť ďalej. "Neferet sem včera večer poslala nejaké veci. Nemusíš sa báť, určite ti všetko bude. Neviem, ako to robia, ale vždy vedia, akú máme veľkosť, aj keď nás ešte ani nevideli. Dospelí upíri proste vždy vedia viac, než by mali, občas ma to trochu desí. Ale neboj sa. Keď som hovorila, že tie uniformy nie sú tak zlé, myslela som to vážne. Môžeš k nim nakombinovať svoje veci, ako ja. "
Zahľadela som sa na ňu. Až teraz som si ju naozaj poriadne prezrela. Mala na sebe nefalšované kovbojské džínsy, aké nosia len farmári. Sú príšerne tesné a vzadu nemajú vrecká. Čestne, nechápem, ako sa to niekomu môže páčiť, veď Stevie Rae je chudá ako vyžla a rovnako v nich mala veľký zadok. Čo bude mať za topánky, to som vedela ešte skôr, než som sa pozrela - kovbojské čižmy. Mrkla som sa a vzdychla. Presne tak. Z hnedej kože, bez podpätku, s pekne ostrou špičkou. Do džínsov si zastrčila čiernu bavlnenú blúzku s dlhým rukávom, na ktorej bolo vidieť, že stála majland a je z naozaj drahého butiku ako treba Saks alebo Neiman Marcus, žiadna predražená handra z konfekcie, v ktorej vyzeráte lacno, aj keby ste sa aj pretrhol. Keď sa ku mne otočila, všimla som si, že má dvojito prepichnuté uši a v nich strieborné krúžky.
Podala mi presne takú čiernu blúzku, akú mala na sebe ona, a svetrík. Dospela som k záveru, že ja by som síce do jej kovbojského štýlu nešla, ale jej tá zmes Divokého západu a exkluzívnej módy pristane.
"Tak, a je to! Proste si toto vezmi k džínsom a môžeme ísť."
V mihotavom svetle kovbojskej lampy sa na prsiach svetríka zaleskla strieborná výšivka. Vstala som, vzala si od nej obaja kusy oblečenia a svetrík som rozprestrela, aby som si mohla predok poriadne prezrieť. Výšivka sa stáčala do jemnej striebornej špirály a bola presne v mieste, kde mi bude spočívať na srdci.
"To je náš znak," povedala Stevie Rae.
"Znak?"
"Áno, každá trieda - tu sa im hovorí tercia, kvarta, kvinta a sexta - má svoj znak. My sme terciánky, a tak nosíme strieborný labyrint bohyne Nyx."
"Čo znamená?" opýtala som sa, skôr sama pre seba ako jej, a obkreslil som špirálu prstom.
"Symbolizuje náš nový začiatok, Cestu noci, po ktorej sa vydávame a na ktorej spoznáme božské tradície a svoje nové možnosti."
Prekvapene som k nej žmurkla, pretože to povedala neobyčajne vážne. Máličko hanblivo sa na mňa usmiala a pokrčila ramenami. "To je jedna z prvých vecí, ktoré ťa v tercie naučia na upírej sociológii. Učí ju Neferet a s nudou na henriettskej strednej sa to nedá porovnať. Brr, náš školský maskot bola naberaná sliepka. Nikdy som nepochopila prečo." Zavrtela hlavou, pretočil oči a ja som sa rozosmiala. "Počula som, že Neferet bude tvoja mentorka, máš šťastie. Väčšinou si nováčikov neberie a nie je len Veľkňažka, ale tiež absolútne najlepšia učiteľka na celej škole."
No, asi to nebolo úplne tým, že som mala šťastie. Skôr s tým má veľa čo robiť moje divné vyfarbené znamenie. A keď už sme pri tom ...
"Stevie Rae, prečo si sa ma neopýtala na moje znamenie? Ja si teda fakt vážim to, že ma hneď nebombarduješ miliónom otázok, ale všetci ostatní tu na neho pozerali vo vytržení. Afrodita o ňom začala hneď, ako sme sa ocitli samy. Ale ty si sa naň ani poriadne nepozrela. Prečo? "
Až v tej chvíli sa mi konečne pozrela na čelo, pokrčila ramenami a zase sa mi zahľadela do očí. "Si moja spolubývajúca. Hovorila som si, že mi to určite povieš sama, až budeš mať náladu. Vieš, keď vyrastáš v takom zapadákove, ako je Henrietta, čoskoro pochopíš, že ak si chceš udržať kamarátov, nesmieš sa zbytočne miešať do ich vecí . No, a my spolu máme bývať štyri roky ... " Odmlčala sa a v tom tichu visel veľký škaredý nevyslovený fakt, že štyri roky spolu budeme bývať len v prípade, že obe prežijeme premenu. Stevie Rae namáhavo prehltla a jedným dychom nadviazala: "Skrátka by som chcela, aby sme boli kamarátky."
Usmiala som sa na ňu. Vyzerala tak detsky a optimisticky, milo a normálne, vôbec nezodpovedala mojej predstave upírieho mláďaťa. Pocítila som záchvev nádeje. Trebárs predsa len zapadnem medzi ostatné mláďatá. "Ja sa s tebou tiež chcem kamarátiť."
"To je žúžo!" Vážne v tú chvíľu zase pripomínala nemotorné šteňa. "Tak poď, rýchlo, nech neprídeme neskoro!"
Postrčila ma ku dverám medzi našimi skriňami, odbehla k zrkadlu, ktoré mala na písacom stole, a začala si kefovať vlasy. Za dverami bola maličká kúpeľňa. Vyzliekla som si tričko s logom nášho baseballového tímu, vzala si namiesto neho blúzku a cez ňu ešte hodvábny svetrík. Mal peknú tmavo vínovú farbu s votkanými čiernymi prúžkami. Už som sa chcela vrátiť do izby a vybrať si z batohu líčidlá a všelijaké haraburdy na vlasy, ale najprv som sa na seba pozrela do zrkadla. Tvár som stále mala bielu, ale už to nepôsobilo nezdravo. Vlasy boli príšerne rozstrapatené, ako by som sa rok nečesala, a nad ľavým spánkom sa mi tiahla tenká línia tmavých stehov. Najdlhšie som pozerala na zafírovo modré znamenie. Jeho exotická krása ma úplne uchvátila. Vtom sa vo svetle lampy zaligotal strieborný labyrint na mojom srdci. Prišlo mi, že tie dva symboly k sebe tak nejako patria, aj keď si nie sú podobné tvarom ani farbou ...
Ale patrí tiež ku mne? Patrím do tohto cudzieho nového sveta?
Pevne som zavrela oči a z celého srdca si priala, aby večera (ach prosím, len nech majú na pitie aj niečo iné ako krv!) Nebola poslednou kvapkou pre môj stiahnutý, podráždený žalúdok.
"No hej..." povedala som si pre seba šeptom. "Pri mojom šťastí určite presedím celú noc na záchode s hnačkou."