Sadla som si na posteľ a rozkašľal sa. Počula som, ako mama rozčúlene telefonuje na pohotovostnú linku nášho cvokár a hneď potom hystericky vyvoláva príšerných bratov a sestry z cirkvi veriacich. Za tridsať minút už sa to tu bude hemžiť hrubými ženami a ich pedofilnými manželmi s prasacími očami. Zavolajú ma do obývačky. Usúdia, že moje znamenie je "skutočne vážny problém a veľká hanba", načo mi na neho naplácajú nejakú posvätnú masť, ktorá mi upchá póry a urobí sa mi po nej obrie Uhorsko, a nakoniec na mňa všetci pritlačia dlane a pomodlia sa. Poprosia boha, aby som prestala byť otravná pubertiačka a príťaž pre rodičov. Ach áno, a s tým znamením sa tiež bude musieť niečo urobiť, to dá predsa rozum.
Kiež by to bolo tak jednoduché. Keby som mohla bohu sľúbiť, že budem dobrá, a on zariadil, aby som sa nepremenila v iný živočíšny druh a nemusela prestúpiť na inú školu, brala by som to všetkými desiatimi. Dokonca by som dobrovoľne išla na tú písomku z geometrie. No dobre, tak to asi nie ... ale nechcela som, aby sa zo mňa stala netvor. Budem musieť odísť z domova a zo školy. Začať nový život niekde, kde ma nikto nepozná. Kde nemám kamarátov. Usilovne som žmurkala, aby som sa nerozplakala. Škola bola jediné miesto, kde som sa cítila aspoň trochu ako doma, a moji priatelia pre mňa boli niečo ako rodina. Zaťala som päste a skrivila tvár. Žiadne slzy. Pekne pomaličky. Krok za krokom.
Po prvé sa musím vyhnúť stretnutiu s otčimovými klonmi. A ako by nestačili veriaci a ich príšerná modlitebná stretávka, čakalo by ma potom ešte sedenie s doktorom Asher. Určite by sa ma podrobne vypytoval, aký pocit vo mne vyvoláva toto a aký tamto, a potom by začal tárať o hneve a zmätku, že sú pre dospievajúce typické, ale že iba ja si môžem vybrať, ako mi zasiahnu do života ... bla bla bla ... a keďže toto je "akútny prípad", donúti ma nakresliť niečo, čo bude predstavovať moje detstvo, alebo nejakú podobnú somarinu.
Takže je jasné, že odtiaľto musím rýchlo vypadnúť.
Ešte že som odjakživa "zlá" a na podobnú situáciu som vždy pripravená. Teda, keď som pod kvetináč dole pod oknom schovala náhradné kľúče od auta, nechystala som sa práve utiecť z domova medzi upírmi. Skôr som si hovorila, že by sa mohli hodiť, keby som chcela potajomky ísť na noc ku Kayle. Alebo keby som chcela byť naozaj zlá, dať si s Heathom rande v parku a trošku si zalaškovať. Lenže potom Heath začal piť a ja som sa začala meniť v upíra. Život je niekedy strašne divný.
Schmatla som batoh, otvorila okno a jednoducho z neho vytrhla sieť proti hmyzu (otčimove nudné prednášky o dobru zjavne na moju hriešnu a skazenú dušu moc nezapôsobil). Nasadila som si slnečné okuliare a vykukla von. Bolo ešte len okolo pol piatej, ešte sa ani nezačalo stmievať, a tak som bola naozaj vďačná, že máme hustý plot a naši zvedavý susedia nemajú šancu ma vidieť. A ségra bola našťastie stále ešte na tréningu roztlieskavačiek, jediná ďalšie okná na tejto strane domu totiž patria jej. (Z toho je vidieť, ako kritická bola moja situácia: prvýkrát v živote som sa úprimne tešila, že jej svet sa točí výlučne okolo "súťažného povzbudzovania", ako to nazývala.) Najskôr som vyhodila von batoh a potom vyskočila za ním. Snažila som sa pri dopade na trávnik nevydať ani hlásku. Potom som premárnila veľa prevzácnych sekúnd tým, že som sa snažila dusiť ďalší záchvat drásavého kašľa. Nakoniec som nadvihla kvetináč s levanduľou, ktorú mi dala babička Redbirdová, a nahmatala v tráve pod ním klúče.
Otvorila som vrátka len na štrbinu a prekĺzol ako jedna z Charlieho anjelov. Pánty ani nevrzli. Môj roztomilý chrobáčik stál tam kde vždy - pred tretími bránami našej trojcifernej garáže. Otčim nedovolil, aby som parkovala vnútri, pretože kosačka na trávu je vraj dôležitejšia. (Dôležitejšie než originálny veterán volkswagen? V akom zmysle? To je predsa úplne hlúpe. Prekrista, teraz rozmýšľam úplne ako chalan. Odkedy mám svojho chrobáka rada, pretože je originálny veterán? To musí byť tou premenou.) Rozhliadla som sa. Čistý vzduch. Vyrazila som k autu, naskočila, zaradila neutrál a prehnane som ďakovala bohu, že sa naša príjazdová cesta sa tak desne prudko zvažuje. Moje autíčko tichučko, ako po masle zišlo do ulice. Potom už stačilo len naštartovať a vymotať sa z našej štvrte plnej veľkých drahých barakov.
Ani som sa nepozrela do spätného zrkadla.
Vypla som pre istotu mobil, nemala som náladu s nikým hovoriť.
Aj keď to vlastne nebola úplne pravda. S jedným človekom som sa porozprávať rozhodne chcela. S jedinou osobou na svete, o ktorej som vedela úplne iste, že sa pozrie na moje znamenie a nezačne si myslieť, že som príšera, netvor alebo hrozne zlé dievča.
Chrobák mi zrejme čítal myšlienky, pretože akoby sám od seba odbočil na ceste, ktorá ma zavedie na diaľnici a tá zase na najúžasnejšie miesto na zemeguli - levanduľovú farmu babičky Redbirdovej.
Na rozdiel od cesty zo školy domov sa tá hodina a pol jazdy na babičkinu farmu zdala strašne dlhá. Keď som konečne odbočila z dvojprúdovej cesty na poľnú cestu, telo ma bolelo viac než vtedy, keď sme dostali novú telocvikárku, ktorá nás donútila cvičiť s úplne Strašnými činkami a za šialeného smiechu nad nami praskala bičom. No dobre, žiadny bič nemala, ale strašné to bolo rovnako. Každý sval v tele ma bolel ako čert. Už bolo skoro šesť a slnko pomaly zapadalo, ale oči ma stále pálili. Dokonca i pri tejto bledej žiare ma divne svrbela koža. Bola som vďačná, že už je koniec októbra a dosť zima na to, aby som si obliekla svoju mikinu s logom Borg Invasion 4D (áno, to je startrekovská atrakcia v Las Vegas a týmto pokorne priznávam, že občas absolútne idem na Star Treku, a tým pádom som pošuk). Je mi veľká, a tak zakryla holú kožu na mojom tele takmer do posledného milimetra. Potom som ešte na zadnom sedadle našla starú šiltovku a narazila si ju čo najviac do čela, aby mi slnko nesvietilo do tváre.
Babičkin dom stojí medzi dvoma poľami levandule a tienia ho obrovské staré duby. Postavili ho v roku 1942 z neopracovaného oklahomského kameňa, má priestrannú verandu a neobvykle veľké okná. Milujem ho. Len čo som vyšla po niekoľkých drevených stupňoch na verandu, hneď mi bolo lepšie ... Cítila som sa v bezpečí. Potom som si všimla lístok pripevnený k dverám. Hneď som spoznala babičkin pekný rukopis. Išla som na útesy zbierať bylinky.
Dotkla som sa hebkého papierika voňajúceho po levanduľu. Babička vždy vedela, že k nej idem. Keď som bola malá, pripadalo mi to divné, ale neskôr som začala jej mimoriadne nadanie obdivovať. Celý život som si mohla byť istá, že nech sa deje, čo sa deje, s babičkou Redbirdovou môžem vždy počítať. V prvých mesiacoch po tom, čo sa mama vydala za Johna, by som asi uschla a umrela, keby som cez víkendy nemohla utiecť na túto farmu.
Chvíľu som rozmýšľala, či nemám ísť dovnútra (babička nikdy nezamyká) a počkať na ňu tam, ale nutne som ju potrebovala vidieť, potrebovala som, aby ma objala a povedala mi to, čo mi mala povedať mama. Neboj sa ... všetko sa spavý ... spoločne to zvládneme. A tak som sa vydala po cestičke pozdĺž najsevernejšieho poľa k útesom. Cestou som sa dotýkala levanduľových kvetov a tie okolo seba šírili sladkú striebristú vôňu, ako keby ma vítali doma.
Pripadalo mi, že sa sem vraciam po mnohých rokoch, hoci som tu poslednýkrát bola pred štyrmi týždňami. John nemá babičku rád. Pripadá mu divná. Dokonca som raz začula, ako hovorí mame, že babička je čarodejnica a pôjde do pekla. Je to blbec.
Vtom mi niečo došlo a bolo to tak ohromujúce, že som zostala stáť ako primrznutá. Rodičia už nado mnou nemajú žiadnu moc. Už s nimi nikdy nebudem bývať. John mi už nemôže rozkazovať.
To áno, to je božské!
Bolo to tak božie, až som sa z toho rozkašľala a musela pevne skrížiť ruky na hrudi. Mala som pocit, že inak sa mi roztrhnú pľúca. Musím nájsť babičku, a to hneď.