Bolo ráno, ako každé iné. Ale predsa bolo iné. Keď som si pripravovala raňajky, nechtiac som drgla do stolu a môj obľúbený srdiečkový pohár sa skotúľal na zem, ako keby bol ľahučký ako pierko. Jemne a potichu. Dostala som ho pred troma rokmi na svoje 14-ste narodeniny od babičky Majky. Bol to posledný dar od nej, pretože v deň oslavy mojich narodenín sa z nej stal anjelik. Opustila ma a to už navždy. Stále mi chýba, stačí, keď sa pozriem na šedé, ničím nezaujímavé kreslo, ktoré tak veľmi milovala. Vždy si ju v tom kresle predstavím, ako sa tam hojdá a pri tom mi číta moju obľúbenú knihu - Rómeo&Júlia. Odvtedy mi ju nečítal nikto. Moji rodičia ma dali mojej babička hneď po narodení, pretože oni ma nechceli. Babička sa okrem mňa starala aj o 2 roky odomňa staršieho chlapca Jakuba, pretože chodil ku nej do obchodu, v ktorom pracovala. Jakub totiž to žil len s otcom, ktorý ho týral. Keď si moja babka niečo zaumienila, musla to mať. Keď videla každý druhý deň to chlapča s modrinami, rozhodla sa, že si ho zoberie ku sebe domov. Jeho otec bol rád, že sa ho zbaví. Takže môj doterajší život som prežila len s babkou a chlapcom, ktorého som brala ako staršieho brata. Vlastne aj ho tak beriem. Teraz mám 17 rokov, on má 19 a spolu žijeme v malom, jedno-izbovom domčeku neďaleko Trnavy. Náš dom je maličký, ale napriek tomu ho milujeme. Možno to bude tým, že je to jediné, čo spolu máme. Teraz chodím na strednú odbornú školu, kde sa učím za kuchárku. Môj sen je totiž variť pre veľkých ľudí, ale v prvom rade pre veľa ľudí. A variť najlepšie. Jakub už strednú skončil a jeho snom je ísť na vysokú školu, chce byť učiteľom. Ale kvôli financiám sa to nedá, preto si našiel zamestnanie ako opravár áut, aj keď ho to nebaví, chvália ho, že sa v autách naozaj vyzná. A za to môže byť vďačný svojmu hroznému otcovi, ktorý bol opravár a on mu musel s tým pomáhať, tak sa niečo priučil. Nezarobí milióny, ale vyžijeme z toho. Mne nechce dovoliť pracovať, ja sa mám poriadne učiť a starať sa o domácnosť. No nevie, že pár dní si hľadám zamestnanie už aj ja. Kiežby som našla niečo poriadne.
Po nešťastných raňajkách som sa vybrala do školy. Pre mňa to nieje škola, ale mučiareň a to doslova. Nikto so spolužiakov sa so mnou nebaví, všetci sa mi smejú za to, že stále striedám tých pár vecí na oblečenie, čo mám. Nemám na nové. Smejú sa mi, že sa učím na jednotky, pretože chcem byť skvelou kuchárkou. Smejú sa, pretože s nimi nikdy nechodím na diskotéky a žúrky sa opíjať a húliť. A smejú sa aj môjmu menu. Volám sa Hope. Babka mi dala toto meno, ale nerozumiem, že prečo práve takéto, prečo sa nevolám Anička, či rovnako ako ona - Majka. Ale som Hope. Spolužiaci vždy na mňa kričia - prihopkaj sem Hopka. Často si v škole poplačem, pretože mi často hovoria niečo za rodinu. Ešte kým žila babička, chodila som na dramatický krúžok. Na tie časy spomínam rada, pretože ma to bavilo. Vtedy mi to platila ona.

Keďže nemám žiadnych priateľov, nemám doma internet, nemám zvieratko, ktoré by som škrabkala po brušku a tešila sa z toho, ako sa ono teší, z toho, že sa mu venujem. Mám len Jakuba.
Vždy, keď prídem zo školy, navarím Jakubovi večeru, pretože on až večer chodí z roboty domov, poriadim dom, keď treba, vyperiem...všetko, čo sa týka domácnosti.
Stále dokola toto isté. Môj život nieje ničím iný, ničím výnimočný, ba práve naopak. Je smutný a utrápený.

Po týždni hľadania práce som si našla prácu v obchode, tak ako robila aj babička, budem predávať kvety, rastlinky. Jakub sa na mňa zo začiatku hneval, ale potom ho to prešlo a dovolil mi ísť tam pracovať. Každý deň po škole som tam išla robiť a bavilo ma to. Zarobila som si nejaké drobné a kúpila som si niečo na seba. Jedeň deň cestou domov som videla na ulici čierneho psíka. Teda asi bol biely, ale teraz čierny, pretože je hnustne špinavý, smrdí a určite je hladnučký. Zobrala som si ho domov, dala som mu nejaké jedlo a išla som ho aj okúpať. Keď prišiel Jakub večer z práce, nebol nadšený, že vidí u nás doma psa, ale tohto si proste  hneď zamiloval a súhlasil s tým, že si ho necháme. a spoločne sme mu dali meno Riči. Budeme mať doma veselšie.

Išiel deň za dňom, vždy neboli tie dni perfektné, ale zvykali sme si na to. Zajtra budem mať sladkých 18 rokov a ako zvyčajne, nebudeme to oslavovať, pretože by sa veľa minulo. Preto to budem brať ako každý iný deň s tým, že som zasa o niečo staršia a že od Jakuba dostanem nejakého plyšáčika, alebo nejakú bižutériu.
V deň 18-tky som išla domov z práce a keď som bola pred našim domom, počula som silno hrať hudbu, v dome sa svietilo a na okne boli 3 balóny.
Vošla som dnu a v tom mi Jakub a jeho kolegovia - Martin, Peter a kolegyňa Maťa zakričali "Všetko najlepšie". Bol s nimi i náš Riči. Skoro som odpadla, oni pre mňa spravili oslavu. Jakub vie, že ja nemám žiadnych priateľov, preto pozval svojich kolegov, hoci ich vidím prvý krát v živote, potešilo ma to. Spravili mi aj tortu v tvare srdca a bolo tam napísané "18" marcipánom. Mňam. Podal mi škatuľku - darček, v ktorom som si našla krásny pohár so srdiečkom, podobný tomu, čo som minule rozbila. Spomenula som si na moju babičku. Toto som vážne od neho nečakala. Veľmi silno som ho objala a poďakovala a išla som sa baviť.

Tancovali sme, oni aj popíjali, ja som si dala len pohár vína, oni mali tvrdšie, ale ja niesom na také veci. V izbe bolo strašne teplo, preto som sa išla vyvetrať pred dom na takmer schátranú lavičku. Vonku bolo príjemne, pofukoval jemný vetrík. Zrazu som začula buchnúť dvere, obzrela som sa a zbadala som, ako ku mne kráča kolega Jakuba - Martin. Prisadol si ku mne a začali sme sa zhovárať o všetkom možnom. Bol fajn. Hovoril mi veľa aj o sebe, aj ja som mu čosi povedala, aj keď to asi nebolo také zaujímavé, akoby čakal.
Nastala minútka ticha a po nej prehovoril on, "nešla by si so mnou niekedy na kávu?" spýtal sa ma. Neverila som vlastným ušiam. Mňa niekto pozýva von? No plne su uvedomujem, že nemám kedy ísť, keďže som buď v škole, alebo v práci a domov sa vraciam veľmi unavená. Ale cez víkend...by som asi mohla zájsť. "Neviem, či si niekedy nájdem čas, ale rada by som šla." povedala som mu. "Nemusí to byť dnes, zajtra...keď si nájdeš hodinku času na mňa, tak by sme mohli zájsť." milo povedal. "Mohli by sme ísť zajtra o 19:00 do kaviarne blízko parku?" navrhla som mu to, pretože vedľa tej kaviarne pracujem a presne o 19:00 končím. "Dobre, súhlasím, prídem tam."