Hriech náš každodenný VI
Bežal rýchlosťou vetra po rôznych chodbách...Hermiona mu v náručí len bezvládne nadskakovala...Konečne našiel tie prekliate dvere. Neobťažoval sa zaklopať len vtrhol dnu a...."Draco! Hermiona?! čo sa stalo?" Dumbledore k nemu podišiel a s úžasnou ľahkosťou mu ju vytrhol z rúk... a položil rovno na pracovný stôl. Vyzerala tak bezbranne..."Pán profesor ja som urobil strašnú chybu..ja..ja... "Draco výčitky nechajme na neskôr teraz jej treba okamžite pomôcť! Bude ju to bolieť...priprav si prútik sám to nezvládnem" Draco chytil Hermionu nežne za ruku."Draco toto kúzlo vzniklo z čistej nenávisti,z najhlbšieho prameňa temnej mágie. Na to aby sa toto ozdravovanie podarilo budeš musieť tie slová ozdravenia vysloviť z najhlbšieho vnútra samého seba...odpustiť jej...zbaviť sa hrdosti" Tieto posledné slová Draca dorazili. Nikdy sa nezbaví hrdosti.Nemôže.Nie! Ale aspoň jej pomože...."Draco opakuj po mne...." ""GIVE STARESTA UGLA SE HEARTS HUPE FALS KUNSANDA TOGETHER RAISE RIESA FOREVER!"" S privretými očami si predstavoval ako sa rana zaceľuje...ako sa Hermiona usmieva...a v strede kúzla pocítil krivdu....jeho hrdosť....NIKDY !....Hermiona bolestne vykríkla.Doširoka otvorila oči a v kŕči mu stisla ruku a potom ich znova zavrela. Vyčerpaný profesor Dumbledore klesol od únavy na stoličku (prečo mne nič nieje ?) "Draco....spravil som.....čo sa dalo... ale ... pozri sa...."