Osudný deň
24. 5. 2011
Kráčala chodníkom rozmýšľajúc, čo všetko sa jej ešte stane. Koľko utrpenia bude musieť prežiť, koľko preplakaných nocí ju ešte čaká, koľko ľudí ju sklame, koľko hádok bude musieť vyriešiť, koľkým ľuďom sa bude musieť ospravedlniť skôr, ako bude neskoro. Rozmýšľala, koľko ľudí v jej živote ešte zomrie...
Michal, tak sa volal ten chlapec. Ten chlapec, s ktorým sa zoznámila pred dvoma rokmi na diskotéke v centre. Bol to najlepší kamarát jej spolužiaka. Mal osemnásť, o dva roky starší ako ona. Tak akurát. Vtedy bola prvýkrát vonku dlhšie ako do polnoci. Pamätala si to, ako by to bolo včera. Zoznámili sa pri bare a po chvíli sa s nadšením vrhli na parket. Na druhý deň sa zobudila, hneď si spomenula na to, že celú noc tancovala s tým najsympatickejším chlapcom, akého kedy stretla. Nebol to jej typ, ale neskutočne ju zaujali jeho modré oči, ktoré boli tak strašne tajomné. Poobede jej zazvonil telefón, neznáme čísla väčšinou nedvíhala, ale teraz urobila výnimku. Bol to on. Bol to Michal, ten úžasný kamarát jej spolužiaka. Ani ju nenapadlo, že by si ju mohol pamätať. Dohodli sa, že sa stretnú zajtra o pol deviatej pred pizzeriou. Tešila sa ako nikdy, ale zároveň sa strašne bála, v kúpeľni strávila aspoň hodinu. A zrazu to bolo tu. Jej prvé rande s tým blonďákom. Úžasne sa bavili, rozprávali sa, ako keby sa poznali odmalička. Bol vtipný, smiala sa na jeho dvojzmyselných narážkach, bola dokonale sama sebou a nevedela sa prestať usmievať. Stretávali sa takto ešte týždeň a potom sa dali dokopy. Jeho mama zomrela pri pôrode, jeho otec bol právnik. Mal nevlastného mladšieho brata, ktorý bol zaľúbený do Spidermana a staršiu sestru, ktorá žila v Anglicku. Bol to nadšený hokejista, miloval ten šport, ako čokoľvek iné. Až na jedno. Ju miloval viacej.
Stále myslela na tie dva roky, čo spolu strávili, na ten výlet do Talianska na tri dni, keď rodičom povedala, že ide s kamarátkami stanovať. Ten deň, keď ju prekvapil kyticou ruží s úsmevom na tvári. Ten víkend, čo ho celý strávili spolu len tak, nič nerobením, ležaním v posteli, pozeraním filmov. A na ten piatok, na ten osudný piatok pred dvoma týždňami. Opila sa. Oslavovala svoje osemnáste narodeniny. Opila sa tak, že nebola schopná chodiť, nie to ešte rozlíšiť, čo je správne a čo nie. S kamoškami povymetali všetky bary v meste. Skončili v ich obľúbenom podniku na rohu ulice, kde bol on. Vedela len, že sa volal Marek. Vysoký, vyšportovaný, hnedé oči, tmavé vlasy, strašne sebavedomý. Úplný opak jej Michala. Ani nevedela ako, a dostala sa k nemu domov s fľašou vína. Už bola dosť opitá, ale bolo jej to jedno, veď osemnáste narodeniny má len raz, tak si ich treba užiť. Vypili fľašu vína, on vypil jeden pohár, ona zbytok. Šlo to tak ľahko. Bola povoľná, pripravená ukázať mu všetko, čo už ovládala. Ani na stotinu sekundy nepomyslela na Michala. Marek bol vášnivý, takého chalana ešte nemala... Na druhý deň ráno sa zobudila v cudzej posteli, cudzom byte s cudzím chalanom v posteli. Hneď sa postavila, zľakla sa, nevedela, kde je. Zatočila sa jej hlava. Bodaj by nie, veď včera vypila toho viacej, ako od svojich pätnástich dohromady. Marek sa zobudil, objal ju a pobozkal. Strhla sa. Zrazu si spomenula na všetko, čo sa stalo včera. Bolo to ako v nočnej more. Nevedela, čo má robiť. Zobrala si veci, obliekla sa a vypadla. Vyšla z paneláku a zistila, že je na opačnej strane meste. Zobrala si taxík. Nešla domov, nemohla. Potrebovala sa prejsť, porozmýšľať o tom, čo sa stalo.
Za týždeň jej zavolal Michal. Bol znepokojený, dlho ju nevidel, pretože bol na brigáde v Prahe, prišiel pred chvíľou domov a chcel ju hneď počuť. Keď počula jeho hlas, nedokázala sa s ním rozprávať, cítila neskutočnú bolesť, zložila mu to a vypla si mobil. Keď si ho opäť zapla, našla tridsaťosem neprijatých hovorov a jednu smsku. Neverím tomu, že si to mohla urobiť. Vždy ťa budem milovať. Vedel o tom, povedal mu to kamarát, ktorý ju videl v bare s Marekom. Cítila sa ešte horšie, chcela mu zavolať, ale nemala odvahu. Chcela sa mu ospravedlniť, ale bála sa, že jej vynadá. Chcela mu povedať, ako strašne ho napriek všetkému miluje, ale vedela že to nepochopí.
Na druhý deň si len tak letmo čítala denník, ktorý mal jej otec predplatený. Mladík sa včera v miestnom bare opil, zrejme si neuvedomil, že si sadá za volant, napriek tomu, že nezvládal riadenie. Oproti idúci kamión neubrzdil a čelne narazil do červenej Octavie. Chlapcovi namerali v krvi 2,6 promile. Zraneniam na mieste podľahol. Polícia prípad vyšetruje. „To čo za debil?“ Ani si neuvedomila, že to povedala nahlas. V zápale toho všetkého rýchlo prevrátila stranu a chcela vedieť podrobnosti. Až dovtedy, kým nezbadala fotku. Bol to Michal. Neverila tomu, čo videla. Ešte raz si prečítala titulok a vrátila sa k fotografii modrookého chlapca.
O dva dni kráčala po chodníku. Po tom chodníku, ktorý viedol z cintorína do parku, kde spolu vždy sedávali. Vedela, aká bola pravda. V ten deň, čo bol v novinách ten článok obdržala aspoň milión telefonátov. Jej priatelia, jeho priatelia, ich spoloční známi. Opil sa. Opil sa preto, lebo sa dozvedel to, čo nemal nikdy vedieť. Dozvedel sa o nej a Marekovi. Plakala. Tak strašne plakala. Bol to zúfalý plač. Plač dievčaťa, ktorému zomrel jej priateľ. Bola tak bezmocná a cítila sa vinná. Sedela na lavičke a nebola schopná prestať plakať. Nevedela si predstaviť život bez neho. Postavila sa a jej kroky smerovali k miestu, kde vedela, že jej trápenie skončí. Bolo 17:33, vedela že o minútu sa to stane. Chvíľu počkala...
Nasledujúci deň stálo v tom istom denníku: Včera podvečer prišlo o život osemnásťročné dievča. Svedkovia nehody tvrdia, že predtým, ako skočila pod vlak, mala oči plné sĺz a priam z nej sršala nenávisť. Nenávisť voči sebe samej...
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.