História
Najstaršie stopy osídlenia v Tunisku spadajú do doby spred dvoch miliónov rokov. Patria predchodcovi človeka, ktorý sa nazýval Australopithecus a vyskytoval sa iba v Afrike. Neskôr sa tu objavil aj Pithecantropus a všetky ostatné prehistorické kultúry paleolitu. Homo Capsien sa vyskytoval v okolí mesta Capsy a predstavuje najvyspelejšiu kultúru. Jej príslušníci prišli z Blízkeho východu a historici ich považujú za predchodcov Berberov. V mladšej dobe kamennej tu rôzne kmene prichádzajúce z Blízkeho východu začali pestovať pšenicu, jačmeň a kukuricu a chovať ovce, kozy a dobytok. Títo ľudia vytvorili určitú formu náboženstva a vykonávali rôzne obrady, napr. pohrebné rituály. V období od roku 3000 až po 1200 p.n.l. došlo k objavu a širokému využitiu bronzu, železa a medi. Archeologické nálezy svedčia o tom, že tu existovali čulé obchodné styky. V tomto období sa tu už vyskytovali Berberi, ktorí sú považovaní za pôvodných obyvateľov Tuniska.
Feničania – obyvatelia sýrsko-palestínskeho pobrežia založili na tuniskom pobreží v roku 1101 p.n.l. Utiku a Hadrumet (dnešné Sousse) a v roku 814 p.n.l. Kartágo. Feničania vynikali v pestovaní olivovníka a vínnej révy, vynašli abecedu, výrobu skla a mali výborné znalosti v lodnom staviteľstve a moreplavectve.
V dobách ranného Kartága bol vladár vrchným veliteľom vojsk a táto funkcia bola voliteľná. V 6. storočí p.n.l. bolo Kartágo aristokratickou republikou. Náboženstvo Kartáginci prevzali od Feničanov, Egypťanov a neskôr aj od Grékov. Božský pár Baal Hammon a Tanita bol uctievaný ako štátne božstvá. Baal Hammon bol ochranca rodiny a mesta, záruka úspechu, blahobytu a šťastného života. Tanita, jeho žena, bola uctievaná ako všemohúca bohyňa – matka, bohyňa plodnosti, zrodenia, strážkyňa pokoja a mieru vo svete mŕtvych. Ďalšími bohmi boli Ešmún, boh zdravia a blaženosti, Rešef, boh umenia a krásy, Cid, boh lovu a rybolovu, Sharapha, boh liečiteľ, a Melkart, boh výrečnosti, ochranca cestovateľov a obchodníkov.
Hlavným zdrojom bohatstva pre Kartagíncov bol námorný obchod. Tomuto prispôsobovali aj politickú a hospodársku činnosť. Vynikali v obore moreplavectva, lodného staviteľstva a výstavby prístavov. Zástupcov mali po celom svete, dovážali zlato, kožušiny, kožu, slonovinu aj otrokov z afrického vnútrozemia. Meď a striebro zo Sardínie, oheň a víno zo Sicílie. Vyvážali víno, obilie, olivový olej a rôzne remeselné výsledky.
Rím bol založený asi 60 rokov po založení Kartága. Kartágo sa stávalo africkou námornou veľmocou, zatiaľ čo Rím sa sústreďoval na ovládnutie Macedónie a Grécka. Rozvoj obchodných stykov spôsobil boj o oblasť Stredomoria a tento boj vyústil do Púnskych vojen (Púni je latinské pomenovanie Kartágincov). Príčinou prvej púnskej vojny bol spor o Sicíliu, pretože mala výhodnú strategickú polohu a bohaté hospodárstvo. V západnej časti ostrova mali Kartáginci vybudované osady, východná časť ostrova bola v rukách Grékov a vládol tu kráľ Hierón. Keď sa Kartágo priblížilo k rímskym hraniciam, začali si Rimania uvedomovať hroziace nebezpečenstvo. Rímsky ľud vyvíjal silný nátlak na senát a preto rímske vojská vstúpili na Sicíliu a prinútili Kartágincov opustiť Messanu. Na stranu Kartágincov sa pridal kráľ Hierón a v roku 264 p.n.l. Rím vyhlásil Kartágu vojnu. Rimania zaznamenali úspechy na súši, zatiaľ čo Kartágo malo výhodu na mori. V roku 256 p.n.l. prišlo do Afriky 15 000 mužov, ktorí mali poraziť Kartágo. Na čele jeho vojska stál Xanthippos, ktorý v roku 255 p.n.l. Rimanov porazil.
Od roku 247 p.n.l. Kartagínskym vojskám velil Hamilkar Barkas, ktorý útočil na talianské pobrežie. V roku 242 p.n.l. Rimania svojimi loďami zablokovali Kartagínske oporné body na Sicílií a týmto zamedzili ich zásobovanie. V roku 241 p.n.l. došlo k námornej bitke pri Aegatských ostrovoch, v ktorej Rimania dosiahli rozhodujúce víťazstvo. Kartáginci sa snažili vojnu, čo najrýchlejšie ukončiť.
Kartáginci museli opustiť Sicíliu na základe mierovej zmluvy s Rímom. Sicília sa dostala pod rímsku nadvládu, Kartágo muselo platiť Rímu vysoké vojnové odškodné. V roku 237 p.n.l. Rimania ovládli aj Sardíniu a Korziku. Prvá púnská vojna skončila porážkou Kartága, jeho moc však nebola zlomená.
Najvplyvnejším mužom Kartága sa stal Hamilkar Barkas, ktorý zaujal vedúce postavenie aj v politike mesta. Snažil sa obnoviť pozíciu Kartága a usiloval sa aj o ovládnutie Hispánie, kvôli veľkým zásobám nerastného bohatstva. Hamilkar zomrel v boji v roku 229 p.n.l. a jeho nástupcom sa stal Hasdrubal, ktorý sa stal zakladateľom mesta Nové Kartágo v Hispánii. Medzi Rímom a Kartágom boli uzavreté zmluvy, ktoré určovali ich vplyvy v Hispánii. Hraničnú čiaru tvorila rieka Iberus. Po Hasdrubalovej smrti sa veliteľom kartagínskeho vojska stal Hannibal, syn Hamilkara. Útok na mesto Saguntum, ktoré malo priateľské vzťahy s Rímom, bolo prvou Hannibalovou vojenskou akciou. Mesto obliehali 8 mesiacov a nakoniec ho v roku 219 p.n.l. dobyli. Sagunťania požiadali na začiatku bojov o pomoc Rím. Ten však dlho váhal a až Hannibalov tvrdý prístup k porazenému Saguntu prinútil Rimanov k tomu, že požiadali o vydanie Hannibala. Toto však Kartáginci odmietli a tak dali Rimanom príčinu k vojnovému konfliktu.
Druhá punská vojna trvala od roku 218 p.n.l. do roku 201 p.n.l. Rimania chceli vtrhnúť do Afriky a Hispánie zároveň. Hannibal chcel vtrhnúť do Itálie a preniesť tak vojnu na územie nepriateľa. Po prvej púnskej vojne Kartágo už nedisponovalo takou veľkou silou na mori a preto sa Hannibal rozhodol dať prednosť ceste cez Alpy. Útok z tejto strany Rimania neočakávali, čo bolo pre Hannibala veľkou výhodou. Rímske loďstvo strážilo pobrežie a rímska armáda bola sústredená v južnej Itálii. Hannibal poslal do Afriky 20 000 vojakov, aby zabránil napadnutiu Kartága a v Hispánii zanechal 12 000 vojakov. Toto mu umožnilo prejsť so svojou armádou cez Iberus, Pyreneje a Alpy. Pri prechode stratil polovicu svojej armády, ktorú však neskôr doplnil z gálskych kmeňov. V rokoch 218 a 217 p.n.l. Hannibal porazil Rimanov v niekoľkých bitkách. Najvýznamnejšiu porážku Rimania utrpeli v bitke pri Kannách v roku 216 p.n.l., kde zomrelo 50 000 rímskych vojakov. Hannibal tu stratil 6000 vojakov. Po tejto bitke začali juhoitalské mestá prechádzať na stranu Hannibala, stredná a severná Itália zachovala vernosť Rímu. Rimania zverili velenie diktátorovi Quintovi Fabiovi Maximovi. Ten sa vyhýbal priamemu kontaktu s Hannibalom a útočil len na menšie zásobovacie oddiely. V roku 212 p.n.l. sa Hannibal objavil s vojskom pred bránami Ríma, nedosiahol však výraznejší úspech a jeho situácia sa zhoršovala. Mal problém so zásobovaním a prísunom nových vojenských síl, a stroskotal aj v politike. Dostal sa do izolácie a bol odkázaný na pomoc Kartága. Rimania medzitým vypravili do Hispánie vojsko pod vedením Publia Cornelia Scipia. Postupne ovládol kartáginské mestá a v roku 204 p.n.l. sa vylodil na území Afriky. Hannibal sa musel stiahnuť z Itálie. V roku 202 p.n.l. Kartágo utrpelo zdrvujúcu porážku pri mestečku Zama, čo znamenalo koniec kartagínskeho veľmocenského postavenia. V roku 201 p.n.l. bol uzavretý mier a Rimania určili Kartágu tvrdé podmienky: Kartágo stratilo územia v Hispánii, platilo vysoké vojenské odškodné, okrem 10 lodí odovzdalo Rimanom svoje loďstvo a Kartágo nemohlo ani na africkom území viesť vojnu. Rimania tak chceli úplne zničiť hospodárstvo Kartága. Hannibal sa snažil o obnovu hospodárstva, ale Rimania žiadali jeho vydanie a tak ušiel na východ. Keď mu hrozilo zajatie, spáchal samovraždu.
Tretia púnska vojna bola umelo vyvolaná. Niektorí Rimania neboli spokojní s tým, že Kartágo stále existuje, a hľadali zámienku, ako ho zničiť. Ich spojencom v Afrike bol kráľ Massinisa. Ten vyprovokoval pohraničné zrážky s Kartágom. Podľa mierovej zmluvy mohli Kartáginci viesť vojnu iba so súhlasom Ríma a keď sa bránili, Rimania im vypovedali vojnu. Obliehali Kartágo na mori aj na pevnine a tak ho odrezali od ostatného sveta. Kartáginci boli síce ochotní jednať o mieri, ale Rimania stanovali tak tvrdé podmienky, že Kartágo sa vzchopilo k zúfalej obrane. V roku 146 p.n.l. bolo Kartágo porazené a zrovnané so zemou. So 700 000 obyvateľov sa asi 50 000 dostalo do otroctva, ostatní zahynuli pri obrane mesta.
Obdobie Rímskej nadvlády trvalo približne 600 rokov. Krajina prekvitala, Kartágo bolo za vlády cisárov z dynastie Severovcov oficiálne nazývané felix Karthago, teda šťastné Kartágo. Už v druhom storočí sa medzi obyvateľmi dnešného Tuniska šírilo kresťanstvo. Kresťanská viera bola v rozpore s oficiálnym rímskym náboženstvom a kultom zbožňovaného cisára, a tak sa kresťania museli skrývať. V polovici tretieho storočia bolo v severnej Afrike viac ako 150 biskupov. V roku 313 vydal cisár Konštantín Milánsky edikt, ktorý povoľoval vyznanie kresťanskej viery.
Po rozpade ríše rímskej obsadzujú túto oblasť Vandali, germánsky kmeň z Jutska, ktorý žil v Andalúzii (Vandaluzia). V r. 439 vytvorili nezávislé kráľovstvo. Kartágo sa stalo hlavným mestom vandalského kráľovstva. Väčšina vandalského ľudu sa usadila v pobrežných oblastiach. Vandalské kráľovstvo podľahlo v roku 534 byzantskej armáde, ktorú vyslal kráľ Justinián. Kartágo otvorilo svoje brány bez bojov a pripojilo sa k Byzantskej ríši.
Justinián chcel obnoviť v krajine mier a rímsky správny systém. Vybudoval preto množstvo opevnení proti útokom z mora aj z vnútrozemia. Takisto dal postaviť po celej krajine opevnené stavby, ktoré mali chrániť hlavné cesty a strategické prechody, a tak chrániť obyvateľstvo. Mali civilný aj vojenský účel. Napriek snahe sa Justiniánovi nepodarilo obnoviť zašlú rímsku slávu, pretože Konstantinopolis bol vzdialený a ťažko sa odtiaľ krajina kontrolovala. Narastala tu tak korupcia úradníkov, obyvateľstvo sa búrilo proti vysokým daniam, vznikali konflikty medzi kresťanmi a donatistami. Navyše v krajine vypukol mor a zomrela takmer polovica obyvateľstva.
V roku 647 v bitke pri Sbeitly utrpela byzantská armáda zdrvujúcu porážku zo strany Arabov. Berberské obyvateľstvo sa 50 rokov islamským dobyvateľom stavalo na odpor a Arabi nemali nad Berbermi prevahu. Víťazstvo Arabov spočívalo v tom, že mnoho Berberov prešlo na ich islamskú vieru. Títo sa potom pridávali aj k arabským vojskám. Arabi dobyli Kartágo v roku 698. Zbúrali jeho hradby a založili mesto Tunis.
25. júla 1957 bola vyhlásená Tuniská republika. Prvým tuniským prezidentom sa stal Habib Bourgiba a post zastával nasledujúcich 30 rokov.