Rhododendron
17. 4. 2011
Rododendrony (Rhododendron L.) patria do čeľade vresovcovitých (Ericaceae), podčeľade Rhododendroideae.
V prírode sa u nás nevyskytujú. Z našich domácich rastlín im je príbuzný Ledum palustre L., rastúci na rašeliniskách a Calluna vulgaris (L.) Hull., ktorý je v niektorých oblastiach nášho územia veľmi rozšírený. Z ostatných našich vresovcovitých rastlín rastie na vlhkých stanoviskách alebo rašeliniskách Andromeda polifolia L. a Arctostaphyllos uva-ursi (L.) Spr.. Výslnie a suché skaly alpínskeho pásma obýva Loiseleuria procumbens (L.) Desv. a Arctous alpina (L.) Nied.. Z bohatého rodu vresovcov, po ktorom bola čeľaď pomenovaná je u nás pôvodný len Erica carnea L.. Erica tetradilis L. k nám bol zavlečený zo západnej Európy a miestami splanel. Obidva druhy sa u nás pestujú. Miestne mená rododendronov sú veľmi rozličné, niekedy neobyčajne poetické (alpská ruža R. ferrugineum L.), pre nás často exotické, alebo krkolomne vysloviteľné (mongolsky čirenghé = R. dauricum L., maďarsky erdélyi havaszépe = R. kotschyi Simk., na Kamčatke katanagtš = R. aureum Georgii). Botanické meno Rhododendron (z gréckeho rhodos = ružový, načervenalý, dendron = strom) mu dal slávny švédsky botanik Linné. Jeho predchodcovia v 17. storočí ho nazývali Chamaerhododendros (grécke chámai sa dá preložiť ako pri zemi, alebo nízky, dendros = drevina, ker). Tento názov používal aj francúzsky botanik Tournefort, ktorý ako prvý súhrnne popísal všetky vtedy známe druhy rastlín. Bolo ich asi 800 a medzi nimi asi 6 chamaerhododendrosov. Z nich 5 dnes radíme do rodu Rhododendron L. Je zaujímavé, že grécky názov Rhododendron bol používaný už skôr. Dioscorides (1. storočie n. l.) vo svojej Materia Medica a takisto rímsky prírodovedec Plinius (23-79) ho používali pre rastlinu, ktorú nazývame oleandrom (Nerium oleander L.). Toto označenie bolo bežné dlhé storočia. Ešte francúzsky spisovateľ Matthias de l´Obel ho použil vo svojej knihe v roku 1576. Tournefort ho však uvádza len ako synonymum. Vráťme sa však k Linnému. Vo svojich knihách Species plantarum z roku 1753 a v ďalších vydaniach z roku 1762 a 1763 a v Genera plantarum z roku 1754 a 1764, ktoré sa stali základom moderného botanického názvoslovia, nepopísal len rod Rhododendron ale vedľa neho aj rod Azallea. Názov odvodil od gréckeho azaleós, čo znamená suchý, vyprahnutý. Snáď sa chybne domnieval, že tieto rastliny rastú na suchých stanovištiach, alebo príčinou bola opadavosť listov. Každopádne neskôr spôsobil tento omyl problémy v názvosloví. Linné v zmienených knihách popisuje 6 druhov rododendronov a 6 druhov azaliek. Z nich 10 dnes radíme k rodu Rhododendron L. a dva k iným rodom. Viac druhov vtedy známych nebolo. Neskôr, keď známych druhov rododendronov pribúdalo, sa ukázalo, že rody Rhododendron a Azallea majú spoločné znaky a že ich nemožno deliť. Prvý na túto skutočnosť poukázal anglický botanik Salisbury. Jeho názor však zostal nepovšimnutý. O mnoho rokov neskôr v roku 1834 G. Don vo svojej knihe General System Of Gardening and Botany zaraďuje všetky vtedy známe azalky do rodu Rhododendron L.. To však nebolo známymi botanikmi prijaté. K všeobecnému uznaniu tohto názoru došlo knihou ruského botanika Maximowicza Rhododendrae Asie Orientalis, ktorá vyšla v Sv. Petrohrade v roku 1870. Záhradnícka prax sa drží nesprávneho názvu azalka. Je to pre ňu totiž praktickejšie. Preto bola pred niekoľkými rokmi snaha zachovať tento názov pre podrod. Platné názvoslovné predpisy to však nedopustili. Aj Linném opísaný rod Rhodora bol neskôr Gmelinom priradený k rodu Rhododendron. Za posledných 150 rokov sa znalosti o rode Rhododendron L. veľmi rozšírili. Bolo opísaných 850 botanických druhov. Sú medzi nimi druhy vysoké až 25 m (napríklad himalájsky Rhododendron arboretum Smith.), alebo naopak sotva 15 cm (napríklad Rhododendron parviflorum Adams.). V tropických pralesoch juhovýchodnej Ázie rastú aj ako epifyty.
Vegetatívne orgány
Stonku majú všetky rododendrony drevnatú, sú to teda dreviny. Pretože sa všetkým druhom rozvetvuje hneď od zeme, vyrastajú ako kry. Môžu byť aj plazivé, alebo v ojedinelých prípadoch vytvárajú aj kmeň s korunou, teda strom. Kmene nemajú však príliš priame.Kôra je zelená alebo červenohnedá, korková vrstva býva väčšinou slabá, šedá alebo šedohnedá, ale i červenohnedá. U niektorých druhov sa odlupuje a opadáva po kusočkách. List má veľmi dôležité rozlišovacie znaky. Stopka býva väčšinou krátka. Čepeľ je prevažne celistvookrajová, zriedka s pílkovitým alebo mierne zubatým okrajom, ojedinelo zvinutým alebo podvinutým, niekedy i zvlneným. Jej tvar je pre jednotlivé druhy charakteristický a môže byť: eliptický, vajcovitý, okrúhly, kopijovitý, obrátene kopijovitý i obrátene vajcovitý. Zakončenie na vrchole býva špicaté, zašpicatené, tupé i zaokrúhlené. Na báze je zúžený, pretiahnutý, klinovitý, stiahnutý, srdcovitý i tupý. Listy vyrastajú striedavo a môžu byť vždyzelené, opadavé i prezimujúce. Listy vždyzelené vytrvávajú na rastline 3-7 rokov. Rôzna dĺžka vytrvalosti je podmienená v prvom rade druhom, niekedy však aj poveternostnými podmienkami. Sú to listy kožovité, na líci prevažne tmavo zelené, niekedy s modravým nádychom, na rube niekedy svetlejšie až šedé, alebo hnedé, hnedočervené i hrdzavé. Rozmery listov sú veľmi rozdielne. Napríklad Rhododendron impeditum Balf. F. et W. W. Sm., ktorý sa často u nás pestuje na skalkách, má jedny z najmenších listov. Sú 8-13 mm dlhé a 6 mm široké. Najväčšie listy vôbec má Rhododendron sinogrande Balf. F. et W. W. Sm.. Pochádza z horských pralesov Jün-nanu, juhovýchodného Tibetu a severnej Barmy. Najčastejšie bývajú listy 3-20 cm dlhé a 2-5 cm široké. Listy opadavé rašia na jar pred kvetom alebo zároveň s ním, prípadne i po odkvitnutí. Bývajú svetlo zelené až šedozelené, na rube o niečo svetlejšie ako na líci. Na jeseň opadávajú. U niektorých druhov sa pred opadom nápadne sfarbujú. Rozdiely nie sú tak výrazne rozdielne ako u vždyzelených. Dĺžka kolísa medzi 2-15 cm. Listy prezimujúce vytrvávajú na rastline približne jeden rok. Sú kožovité, na líci tmavo zelené, na rube svetlejšie, spravidla sú širšie. Ich dĺžka kolísa medzi 2-7 cm. U jednotlivých druhov sa obyčajne vyskytuje jeden z menovaných typov listov. Sú však aj druhy, ktoré majú listy dimorfné: jedny opadavé, ktoré rašia skoro na jar, druhé prezimujúce. Tie sú drobnejšie, kožovité, rašia neskôr a pretrvávajú cez zimu. Veľkosť listov neodpovedá vzrastu jednotlivých druhov. Samozrejme, že listy dosahujúce výšky 50 cm nemajú listy 20 cm dlhé. Sú však druhy dorastajúce 2-3 m aj viac s listami iba 3-5 cm dlhými. Aj stromovité druhy majú listy len strednej veľkosti. Avšak v rámci jednotlivých druhov jedinci rastúci v lepších podmienkach sú vzrastnejší a majú aj väčšie listy. Výrazne sa to prejavuje u druhov, ktorých areál prirodzeného rozšírenia zasahuje do viacerých vegetačných pásiem, ale aj u druhov introdukovaných. Tak druhy dorastajúce v južnej Číne 6-7 m sú pri pestovaní v Európe sotva dvojmetrové a aj ich listy sú drobnejšie. U niektorých druhov nielen listy, ale aj mladé výhony vydávajú slabú až silnú korenitú vôňu. Rododendrony korenia plytko. Do neveľkej hĺbky smeruje málo rozvetvený koreň, ktorý má upevňovaciu funkciu. Zato postranné korene, prispôsobené k prijímaniu živín, rastú horizontálne a rozvetvujú sa veľmi bohato. Svojou dĺžkou dosahujú a niekedy až presahujú obvod koruny. Na koreňoch rododendronov bola zistená mykorhiza.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.