Časť 2
Ty si sen
Si taký nežný, magický a zároveň tajomný.
Si moja láska, si môj sen.
Si moje šťastie, ktoré stále hľadám.
Si hviezda, na ktorú sa každý večer pozerám.
Si hriech, ktorý pácham.
Si môj tieň, ktorého sa niekedy bojím.
Si vánok, ktorý mi každú noc prebehne ponad moje pery.
Si všade, kam sa obzriem,
Si v piesni, ktorú počúvam.
Si tam, kde sme sa stretli, aj keď tam skutočne nie si.
Si v mojich očiach, si úplne všade.
V mojom srdci, v mojom vnútri,
ďaleko od reality...
Strach
Zomieram.
Dusí ma samota a nenávisť.
V istom zmysle,
zabíja ma.
Mám strach, že nečakane vtrhne
do môjho srdca.
Snaží sa ma ovládnuť, ako keby som ja jediná
na svete nenávidená.
Znechutil ma.
Vrie vo mne zlosť, pomsta,
no najmä nenávisť.
Zabíja ma svojím pohľadom a svojimi slovami.
Darí sa mu to.
Pomôže mi len moja sila a odvaha,
nesmiem sa vzdať, ale on stále
hlbšie a hlbšie bodne nôž.
Ovládol ma samotou.
Čo si o sebe vôbec myslí?
Najprv zažiaril
krásnym úsmevom,
potom ma znechutil svojimi slovami.
Bodol mi nôž priamo do srdca,
už nikdy ho nedám von.
Zabil ma.
Zabil ma strach.
Zázračný anjel
Mala chlapca.
Bola bláznivo zaľúbená.
Zažívala nejednu šťastnú chvíľu.
Avšak jedného dňa nastal veľký hrom.
Po nociach plakávala,
prebúdzala sa s nechuťou začať nový deň.
Vravela si:
„Už nikdy sa nezaľúbim,
už nikdy nebudem šťastná.“
Ale osud nechcel, aby sa tak trápila.
V jeden večer stretla človeka,
zázračného anjela.
Povedal jej, o čom je skutočný život.
Vložil jej do srdca nádej...
Po nociach už neplakala. Ráno
sa prebúdzala s pocitom začať skvelý deň.
Rozdávala úsmevy
na každú stranu.
Uvedomila si, že ak láska sklame, človek
musí žiť ďalej a hľadať skutočné šťastie.
Po čase ho našla aj ona.
Konečne mohla spoznávať, aký je život krásny.
Veď mala pre koho žiť.
A úprimne milovať.
Ako plynuli šťastné roky, začala
hľadať odpovede na mnohé otázky.
Kedy sa stihla spamätať zo sklamanej lásky?
Prečo prežila tak veľa a zároveň skoro nič?
A kto bol ten človek, ktorý jej
pred rokmi pomohol?
Nevedela si odpovedať.
No opäť bola šťastná.
Plávajúce spomienky
Sen padnutý z neba
plný prekážok a chýb.
Voľnosť, to mu chýba,
ako jazero mohutných rýb.
Žiarivá hviezda
sťa zlatý mesiac
ponorí dušu do spomienok
chtiac-nechtiac.
Z minulosti vznikne rieka
plávajúca na vlnách.
Láska moja, zachráň ma,
utápam sa vo vlastných slzách!
Ako dve stíhačky
Ponad slnko jasné
dve stíhačky letia oproti sebe.
Ako láska, čo nás spája,
len bdiem a čakám.
Nepočuť tvoj hlas je ako
nevidieť svet okolo seba.
Je nežný, láskavý...
Ako tvoje pery.
Pohľady, ktoré spájajú naše oči.
Sú nedotknuté.
Len mysľou sme vedľa seba.
Aj keď prejdeš okolo mňa,
ani slovko nevyjde z tvojich úst-
Len zriedka.
Zdravíš ma svojím pohľadom,
snažím sa ti odovzdať,
no ty nedokážeš niesť moju lásku
v náručí. Je to akoby sme boli
dve stíhačky, ktoré letia
oproti sebe ponad mosty.
Mosty, ktoré boli postavené z lásky.
Hej dievča, neplač!
Mladé dievča, neplač!
Som nepokojná, keď ťa vidím takú utrápenú.
Dievča, bude to v poriadku, uvidíš.
Ty sama sa musíš zobudiť a začať voľne lietať.
Viem, to on bol tvoj sen,
tvoj nesplnený sen.
On bol nádej,
očakávala si od neho priveľa.
Ale teraz je už neskoro,
môžeš ho prijať ako najlepšieho kamaráta. To ty,
dievča, ty sa rozhodni a prines slová, ktoré budú
pre neho nezabudnuteľné.
Nebuď viac smutná, on nie je na svete jediný.
Prestaň si nad ním lámať hlavu,
nestojí ti za to trápenie.
Počúvaj dievča, ešte si mladá.
Tak utri si slzy a vykroč tou správnou nohou.
Nemaj strach,
možno zabudneš...
Bezbranná?
Prekročené hranice
na ceste za šťastím
a darovaný medvedík
s vôňou fialového jazmínu.
Dievčina kráča rýchlym krokom
a jej srdce si robí čo chce.
Už nevládze. Padá na zem
v podobe smutnej a bezvládnej
hradnej panej.
Bez ničoho,
sama bez seba.
S pocitom viny a s nádherným
darom, ktorý nedokáže uzrieť.
Nevie sa brániť.
Napriek tomu však dáva slová,
slová upriamené k slnku.
Pre ňu nejestvuje „zbytočne“.
Avšak ty ju zrádzaš a ona
prestáva veriť.
Nielen tebe,
ale myšlienke žiť.
Temnota
Žena v daždi
v starom dotrhanom čiernom plášti
uprostred žiarivých svetiel
Jej tieň
ktorý strháva pohľady
okoloidúcich ľudí
Tieň zahalenej tváre
Blíži sa nočnou cestou
nevediac ako ďalej
len ísť do neznáma a na nič
sa nepýtať
Len ísť ísť a ísť
kráčať nevidiacou hmlou cez
tmavé stromy vyrábajúce prievan
Má strach
no nik jej nepomôže
To smie len ona sama
Bez teba
Myslím na teba každú hodinu,
každý deň.
Vo sne ma vezmeš za ruku
a až sa zobudím, budeš preč.
Včera sa mi podarilo hodinu na teba nepomyslieť,
ale potom som sa aj tak proti svojej vôli
prebudila s tebou v myšlienkach.
Nie som sama sebou, keď nie si pri mne.
Je to ako v šialenom sne.
Nechcem byť už viac sama
bez teba.
Vidím nás dvoch spolu v mesačnom svetle.
No bez teba je moje srdce
ako mŕtva krajina.
Smiala sa...
Smiala sa
Netušiac aký je život
Smiala sa
s naivným srdcom
Neochutnaná torta
Smiala sa
ležiac na zelenej tráve
pod jasnou šťastnou oblohou
so svojím psom v náručí
Smiala sa
s náhrdelníkom
voľná ako motýľ
Žiariaca tvár
Oči, ktoré nepoznajú
svet
Smiala sa
Mokrá hlina vo vlasoch
Na fotke čerešňa
s odrazom slnka
Smiala sa
Zazvonil jej budík
Dotkla sa zeme
Dnes plače
Zajtra sa bude smiať
možno
You are infinitely the most..
Ako krásne bije tvoje srdce,
keď ležím v tvojom náručí.
Ako krásne vieš zohriať moje
telo, keď studený vánok ma ochladí.
Ty vieš,
že ťa milujem a bez teba žiť
nechcem. Pretože život bez teba
je úplne prázdny.
Prázdny a smutný,
chladný a bezvýznamný,
nepozná nádej.
Ale keď žijem s tebou, moje srdce
je naplnené množstvom
lásky a tepla,
nehy a šťastia,
už len preto sa oplatí žiť,
s tebou.
Je nádherné, keď sa každé ráno zobudím
a večer zaspávam
s pocitom, že ťa mám, že ťa milujem
a ty miluješ mňa.
Nechcem, aby to skončilo.
Nechcem sa s tebou hádať.
Nechcem žiť bez lásky.
Chcem mať vedľa seba teba a
s tebou dýchať.
Chcem toho až tak veľa?
Nemusíš odpovedať.
Lebo viem, že veľa chcem.
Ale pre mňa si ty veľa,
ba aj viac.
Viac ako čokoľvek na svete...
You are infinitely the most...
Ilúzia slnečného lúča
Žalúzie žalostných spomienok
a dážď na plagáte
s raneným motýľom.
Kolmý okraj papiera a
atramentová farba srdca.
Čierna šatka obklopená
suchými slzami a letný
súmrak smutného dňa.
Žil.
Smial sa a plakal.
Ďakoval a pomáhal.
Miloval a nenávidel.
Zomrel...
Hrobka zahalená poslednými kvetmi,
duch muža s úsmevom na tvári,
pochmúrny vietor a záclona
bez pohybu. Už chýba len uzrieť slnečný lúč
a schody života budú na obzore.
Nič nevidno, hľadá sa, hľadá sa...
Čoskoro je pomaly naplnená pohár,
len ilúzia do prázdnej tmy...
Elýzium orchideí
Hodváb povesený na striebornom plátne,
v ňom obrazy mnohých bázlivých očí,
neprekonateľná túžba v zrkadle
a úsmev na tak vinnej tvári.
Vo váze biely kvet,
jeden stačí,
veď svet plno krás má,
čos´ len neodhalené múzy.
Srdce vraví a orchidea počúva,
lístie stromov velebí jak leto anjela.
Sivé vtáky zabili posledných bojovníkov,
duše už oddychujú, doprial sa pokoj.
Náhla blaženosť zaplavila ďalšiu,
no hnedky čierni jazdci vrhnú sa na ňu.
Odvrátené pohľady a zamrznuté slzy
odkryť chcú vnútro i jazerné sny.
Spoza silného dreva vyďobala sa žltá.
Životom len prebehuje, ba rieky preskakuje.
Kdebys´ bola zakliata orchidea,
keby našej kamarátky niet?
Tiché to žieňa,
na otázky ona neodpovedá.
Túla sa oblakmi, ako keď
víchor letí spoza hmly.
Vedľa sedí mladá dáma,
čo stále v ružovom chodí.
Jej vôňa sa premáva hore-dole,
možno už cez státisíce rolí.
A keď svoje vlnité vlasy
prehodí na druhú stranu,
ty sa červenáš,
zápalkami horíš.
***
Letné ráno, plamienok na hrudi
plávajú vo vnútri zaláskovanej osobnosti.
Ty sedíš na podivnej lavičke na lúke,
akoby si čakal na nedokončený sen.
Dávne drobné Elýzium a jeho
zázračné kvety málo veľkých zmien,
ja kráčam k tebe v bielych šatách a
v strede kytica ružových orchideí našich mien...
Ranné nezábudky
Studené steblo trávy šteklí ma
s kvapkou nežnej rosy,
vonku dnes beháme bosí
a zelený raj spieva, velebí.
Jak jarné vtáča, čo budí ma,
súťaží s vetrom o hlas ľudu,
ktorí krásou tešiť sa budú,
s modrými kvetmi na pleciach.
Obeť myšlienok
Nočné myšlienky blúdia hlavou každého básnika.
Aj múza opantá jeho ešte stále krvavé stehy na rukách.
Svoj tieň vrhá na plamienok žeravej sviečky.
Tichá noc so splnom mesiaca,
únava s nespavosťou.
Počuješ? Už znejú slová našej piesne.
Zápalky spadli na zem.
Si ďaleko a zároveň tak blízko.
Blízko, až mi srdce horí.
Stačí, ak ho nezahasíš.
Nechaj ho ďalej horieť. Veď horí láskou...
Krásna je tá medzihra, ktorá nás spojila.
Avšak osud nedoprial nám toľké šťastie.
Slzy smútku a beznádeje objavili sa priskoro.
“Už sa to končí!“ vravel mi anjel na rohu ulice.
Zrazu padla kvapka z neba. Ďalšia
a tam ďalšia...Slzy oblakov.
Doznievajú posledné slová piesne.
Na moje srdce sa pritislo ľadové pole kvapiek.
Chlad a zármutok. Prestávam dýchať.
Slová sú preč.
Odvial ich vietor.
Je koniec.
Neskoro na prebytočné záchrany.
Choď! Si voľný.
...A plamienok zavraždil prievan...
Pomaly svitá na obzore a ja zaspávam.
Chcem snívať o „nej“.
Vraj jej horelo srdce láskou.
A potom ju zaliali ľadové kvapky.
Žila piesňou. Stále žije,
no pieseň je mŕtva.
Vraví sa, že ju zabil vietor...
Je pusté skoré ráno a ja zaspávam
s obeťou mojich myšlienok.
XXX alebo úlomky z pier
Láska vykrváca...
Úlomky z pier
márne slová dvoch hier
V srdci kameň, v duši slzy
spravil to, čo potom mrzí
Neosvetlená ulica a jej kroky
pieseň plaču sa hľadá už roky
Štyri steny, hviezdny prach
pomocná ruka na dosah
Zimné čaro dávnych vekov
neodhalená prítomnosť
čiernych kvetov
Kresba v zrkadle a tajný bozk
nevedieť, čo ďalej, len bdieť a dosť
Pesimistické hračky,
kalendárny strach
abstrakcia na papieri,
zamilovaný pach
Láska vykrváca...
Zachráň ma
Ty
princ padnutý z luny
Vráť mi života,
vzchop moje srdce
prázdnota
ničota
Ty
princ v krvi uschovaných
Daruj mi slobodu
od večného trýznenia,
odhoď straku
od čierneho mraku
Ty
princ vyvolených princov
Nauč ma neplakať
Vstaň a zachráň ma
zo sna prílišnej lásky
rýchlo, už rastú vrásky
Príbeh o fontáne a bábike
so striebornou flautou
Večer, pod lampou kráčal
žobrák s handrovou bábikou.
Vyznieval čarodejný dej
a vysmädnutá fontána na rohu
krútila očami, hodila hádanku.
Desiatky slov a na konci otáznik,
v rozprávke napísané
neodhalí nik.
Zúfalec si trúfol,
s bábikou sa kopol,
jedinou ženou v jeho srdci,
s bábikou v červenej sukni
so striebornou flautou na hrudi.
Podišiel k fontáne,
nepočul nič
a keď sa hlbšie nahol,
bábika sa ocitla v nej.
Nesnažil sa vytiahnuť ju,
ženu svojich tajných snov.
Myslel si, že blúzni, no
podivné akordy prúdili fontánou.
Flauta.
Tá strieborná flauta na bábike.
Hrala. A krásne.
Večer, pod lampou sedel
žobrák so slzami a vzápätí
s úsmevom.
Vyznieval čarodejný dej
a fontána ožila,
strieborná flauta jej spievala,
bábika sa obetovala...
Jediná nádej
Tmavá miestnosť baladických obrázkov,
zvädnutá ruža položená na skrinke...
Kde som?
Nič nevidím, počuť len hodiny
tik-tak, tik-tak...
Ležím zahrdúsená pod perinou
v akejsi komnate.
So slzami v očiach,
s plyšovým macíkom v náručí,
s vlhkou vreckovkou v ruke...
Hľadím do neznáma,
do prázdnej steny,
možno na pavúka,
čo spať mi bráni.
Len pomaly dýcham
a kráčam v minulosti,
čo bolo, ten dávny
krásny sen.
A nemám nič.
Nemám slov, čo do košíka
matke dám. Už nemám most,
ktorý veril v nás.
Spadol...utopil sa v čiernom oceáne.
V oceáne mojich sĺz,
čo potajomky sídlia v byte tvojho
vábivého srdca.
A spievajú v zbore, vraj radostná
opera. Len márna snaha...
Chýba mi...
To silné vrúcne objatie, čo dokáže
vyčariť úsmev v každej chvíli.
Objatie, čo ako nádej
darujú mi víly.
Tvoje objatie.
Vlastne...TY
Prosím, príď. Hviezdy ti ukážu cestu,
tá ťa ku mne zavedie...
Už ďalej nemôžem.
Dusia ma idylické city
a možno malá pravda.
Kto som?
Zostal si mi len ty.
Kúsok láskavej nádeje.
Tak mi daj odpoveď.
Hoci aj z krabice plnej prachu...
Príď a prines mi pohár vody.
Alebo, vodu ani nemusíš nosiť...
...stačí, ak prídeš.
Lebo mojou jedinou nádejou si ty...
Príď a ja opäť vložím moje srdce
do tvojich dlaní...
Ružové kritériá
Sen
neživých konárov
kníše
ponad januárový
obrázok
Dážď
hľadám zmysel
spletávam
zabudnuté tváre
Jednoduché riešenie
na všetky otázky
Rob čo chceš!
Ži!
A rád snívaj!
Jazyk máš plný
rôznych slastí
Smej sa!
Nad všetkým
nad čím chceš!
Buď slávny
Hraj podľa pravidiel
Sfinga
hľadám zmysel
spletávam
stálu prítomnosť
Svet ružových
prianí
Keby nebolo keby
Choď!
Nečakaj zbytočne
A popol v diaľke zastená
Počuješ
pád mince do dlane?
Tvoja šanca
urči si hranice
Kamkoľvek pôjdeš
Kamkoľvek pôjdeš
a budeš kráčať v diaľ,
modrastá obloha ťa bude sprevádzať.
Kamkoľvek pôjdeš
a ukážeš svetu svoj hlas,
vtáky ti budú na oplátku vyspevovať.
Kamkoľvek pôjdeš,
dennou či nočnou tmou,
možno viditeľné hviezdy ti zasvietia.
Kamkoľvek pôjdeš,
za chceným cieľom a túžbou,
pocítiš nekonečnosť vlastnej nostalgie.
Kamkoľvek pôjdeš,
on pôjde vždy s tebou,
bude ťa chrániť pred zlým smerom.
Anjel.
Bez duše stratený
Veselý večer
vtedy, nikde ho nebolo
Ušiel
cez plot nenaplnených túžob
A kričal
bez duše stratený
Hľadaním svojho pána
Dnes orgován spieva búrku
a suchá tráva čaruje plášť
Už ho nepočuť
je ďaleko
bez duše stratený
Nevedieť, kto si
nereálne pohladenie
kvetom muškátovým
Vezmi ma domov
ty
s dušou nájdený