Milan Rastislav Štefánik
Narodil sa 21. júla 1880 v Košariskách ako šieste dieťa miestneho evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny. Jeho otec bol skalopevný „národniar a slavianofil“ a tak vychovával i svoje deti. Základné vzdelanie získal Milan v rodnej obci, v maďarčine sa zdokonalil v Šamoríne. Neskôr študoval na ev.lýceu v Bratislave a v Šoproni. Po maturite na lýceu v Sarvaši, kde spoznal svoju prvú lásku Emíliu Chovanovú odišiel do Prahy študovať stavebné inžinierstvo na České vysoké učení technické. Po dvoch rokoch prechádza na Filozofickú fakultu UK a venuje sa štúdiu matematiky a hvezdárstva. Okrem odborných astronomických prednášok ho zaujali aj prednášky prof. T. G. Masaryka z filozofie, čím sa tvorili základy ich budúcej politickej spolupráce. Štúdiá v Prahe skončil v roku 1904, keď bol promovaný za doktora filozofie.
Štefánikova mimoriadna inteligencia a zvláštne čaro jeho osobnosti prispeli k jeho rýchlemu zblíženiu sa s českou kultúrnou a vedeckou spoločnosťou. Bol členom a neskôr predsedom akademického spolku Detvan. Vo svojich článkoch ostro vystupoval proti maďarizácii na Slovensku, ale kritizoval aj slovenských politických dejateľov pre pasivitu. Tu si začína v plnej miere uvedomovať potrebu úzkej česko-slovenskej spolupráce.
Po štúdiách odišiel do Paríža, kde pracoval ako asistent u
astrofyzika J. Janssena, riaditeľa observatória v Meudone. Bol
priekopníkom v metódach na výskum Slnka. Pozorovania robil na Mont Blancu, v Španielsku, Turkestane, Brazílii a v Tichomorí.
Roky 1915 – 1919 predstavujú obdobie jeho úspešnej a intenzívnej diplomatickej a vojenskej činnosti. Ako francúzsky občan sa dobrovoľne prihlásil k letectvu. Počas bojovej činnosti upútal na seba pozornosť odvahou, chladnokrvnosťou a vynaliezavosťou. Jeho vedecké a pilotné schopnosti využil veliteľ francúzskej armády maršal F. Foch, keď ho poveril organizáciou vojenskej meteorologickej služby. Jeho odvahu a vynikajúce služby ocenilo velenie francúzskej armády a udelilo mu Vojenský kríž. Jeho vojenská kariéra bola závratná. Za tri roky sa stal z desiatnika brigádny generál.
Počas vojny cestou francúzskych politikov a novinárov informoval verejnosť o ťažkom položení Slovákov v Uhorsku. Politikom predostrel návrh na vytvorenie slobodných štátov, ktoré by vznikli rozpadom Rakúsko-Uhorska. Zohral významnú úlohu pri oboznamovaní ostatných štátov Dohody a svetovej verejnosti o vytvorení koncepcie novej Európy. Keďže sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol do nich aj T. G. Masaryka a Eduarda Beneša, s ktorými potom vo februári roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú, vrcholný orgán česko - slovenského
zahraničného odboja. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a tajomníkom E. Beneš. Francúzska vláda, najmä zásluhou Štefánika, vydala Štatút, ktorý neskôr doplnila Dekrétom. Týmito dvoma dokumentmi sa oficiálne zriadila čs. armáda vo Francúzsku. Už v r. 1916 vyznačil vo svojom zápisníku nové hranice Československa, Rumunska, Juhoslávie i Maďarska. Takto boli neskôr aj prijaté Trianonskou dohodou.
V roku 1917 bol Štefánik poverený náročným projektom v USA.
Jednalo sa o nábor dobrovoľníkov slovenského a českého pôvodu.
Stretol sa s predstaviteľmi rôznych slovenských a českých spolkov.
Dosiahol zhodu v názoroch týkajúcich sa boja za oslobodenie i
následné spolužitie v spoločnom čs. štáte. Za ich aktívnej
pomoci a o podpory francúzskej diplomacie dosiahol u prezidenta Wilsona súhlas s náborom a v krátkom čase získal 3000 vojakov, ktorí boli presunutí do Francúzska ako súčasť légií. Získal pre vec rodiaceho sa Československa mnohé významné osobnosti amerického politického života. Slovenské spolky poskytli Národnej rade československej významnú finančnú pomoc pre jej činnosť.
Prvé oficiálne poslanie Štefánika v mene NRČs bola misia v
Taliansku. Jej cieľom bolo zlepšiť vzťahy medzi Talianskom a Srbskom a dosiahnuť súhlas Talianska, aby sa na jeho území mohli formovať čs. vojenské útvary. Štefánik rozvíjal diplomatické styky i s Vatikánom, pretože jeho vplyv na medzinárodnú politiku bol značný.
Rokovania s talianskou vládou o organizácii čs. armády na jej
území sa začali vo februári 1918 a diplomatický úspech bol
korunovaný podpísaním Zmluvy. Zmluvu za Taliansko podpísal
ministerský predseda Orlando a za Národnú radu československú M. R. Štefánik. Bola to vôbec prvá medzinárodná zmluva uzavretá v mene Československej republiky. Štefánik bol zakladateľom čs.
diplomacie. V Ríme, v prítomnosti európskej diplomacie bola
definitívne uznaná čs. armáda v zahraničí, ktorá mala už 100 000 vojakov. Veliteľom armády sa stal gen. Janin, jeho zástupcom bol gen. Štefánik. Medzitým sa utvorila vláda ČSR, v ktorej bol Štefánik ministrom vojny. Po vzniku ČSR povedal: „Teda Česi a Slováci sú konečne slobodní. Som spokojný sám so sebou. Mohol by som pokojne zomrieť.“
Po dlhých rokoch strávených v zahraničí sa v nedeľu 4. mája 1919 z talianskeho Galarate vypravil letecky na návrat do vlasti. Svoj oslobodený národ i rodnú zem už neobjal živý – po páde lietadla tragicky zahynul neďaleko Bratislavy. Okolnosti nehody nie sú dodnes známe, zaujímavé však je, že na jeho pohreb neprišli T.G.Masaryk a E.Beneš.
Najvýznamnejšie ocenenia:
Janssenova a Wildeho cena francúzskej akadémie vied
Rád rytiera Čestnej légie
Vojenský kríž
Rád sv. Vladimíra
Veliteľský kríž Čestnej légie
Mal množstvo zaujímavých nápadov medzi najzaujímavejšie však patrilo napr. odkúpiť ostrov na Tahiti, kam by Ćesi a Slováci chodili na zimu a tí menej majetní by tam žili po celý rok a vyrábali z kokosových orechov gombíky alebo patent na traky, aby sa dali rýchlo a pohodlne rozopínať.
Okrem iného nám zanechal jeho podrobné denníky z Tahiti, ženský
akt, čo v tej dobe bolo naozaj nezvyčajné, tahitské veslá, odevy, náradia, papierové tapy, drevoryty Paula Gauguina, ktoré zachránil, pretože z nich bol urobený plot okolo jednej chatrče a koryto pre prasce.
Štefánik je pochovaný na Mohyle na Bradle, má však pamätník aj na Tahiti a zaujímavý je aj jeho rodný dom v Brezovej pod Bradlom.
Mohyla na Bradle
Štefánik bol pochovaný na Bradle, vypínajúcom sa nad Brezovou a
Košariskami, 11. mája 1919, spolu s troma talianskymi letcami, ktorí s ním zomreli.
D. Jurkovič o tomto mieste a o zámere vybudovať na ňom národnému hrdinovi mohylu,čo sa mu aj podarilo, napísal:
„Pre Štefánika bolo len jedno miesto: na temeni Bradla nad
Košariskami, kam sa on za voľných chvíľ po cestách ďalekým
svetom utiekol pokochať krásou svojho rodného kraja, odtiaľ v žiarach rannej zory sledoval strieborný tok Váhu a sivú hlavu
Inovca, v pohádkových náladách rysujúce sa rozvaliny dávnych dôb hradu Čachtického a šeré trosky Branča. Sokole, tu rozhliadni sa naposledy po Javorine a Bielej hore a tu odpočívaj.“
Osobitne treba vyzdvihnúť Štefánikove sebaobetovanie sa v mene
národa, mravnú čistotu jeho zámerov i prostriedkov pri prekonávaní prekážok. Bola to osobnosť napriek krehkému zdraviu silná, neobyčajne sugestívna, hlboko veriaca, túžiaca po pravde a poznaní.
Svoje etické, morálne mravné krédo i lásku k svojmu národu zhrnul do troch slov: „Veriť – Milovať – Pracovať“ a on skutočne tak žil. V tomto je aktuálnosť odkazu a veľkosť generála Milana Rastislava Štefánika.
Výroky M.R.Štefánika:
Veriť, milovať, pracovať.
Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.
Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hoden.
Žil som krásny život. Prežíval som večnosť v sekundách.
Zvíťazíme, ak budeme my Česi a Slováci, vždycky po boku. Keď sa
podarí niekomu nás rozdvojiť, potom bude s nami zle. V jednote je sila. Prvou zásadou nášho boja je jednota a svornosť. To si, bratia, pamätajme.
Pomôžte mi oslobodiť moju vlasť.
Pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť.
Prekážky treba rozbiť, a nie sa im poddávať.
Dokiaľ dýcham, dúfam. Národu sa nedáva, len žobrákovi, národu sa treba obetovať
Chcel by som účinkovať v svojom národe, ktorý som nikdy neprestal milovať.
Verím vo vývoj vedy, a preto vo vývoj všetkého, čo je šľachetné
a spoločenstvu prospešné.
Konám horlivo svoju povinnosť na fronte, aby som robil česť
slovenskému národu a dokázal úprimnú lásku k Francúzsku.
Ja s udivením norím sa do vesmíru a snažím sa určiť v ňom
súradnice mojej duše.
Mne nejde o to, za cenu nečinnosti kúpiť si život. Ja nechcem žiť o dvadsať-tridsať rokov. Teraz-teraz chcem žiť.
Nemôžeme udalosti tvoriť. Tie sú výsledkom tisícich faktorov, na ktoré nemáme na všetky vplyv. Môžeme im však dať určitý smer, útvar.
Budúcnosť moja je buď skvelá, buď nijaká.
Život na mňa musí čakať, a nie živorenie.
Búrlivý je život môj a bude plný zápasov. So šťastím by som sa
delil, ak však padnem, chcem padnúť sám.
Pre ľudí pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožnosti.
Som Slovák telom i dušou – neznám lásky polovičatej.
Povedali o Štefánikovi
Každý, kto s ním mal príležitosť spolupracovať, vie, aký vzácny
človek odišiel nielen nám, ale i Francúzsku, ba i celému svetu.
T. G. Masaryk
V okamihu celkového triumfu národa zabíja sa muž, ktorý po celú
dobu svojho vyhnanstva najväčšmi prispel k oslobodeniu svojho
rodného kraja... Niet pochybnosti, že bolo v jeho osobe mnoho
geniálnosti a bol jedným z najlepších ľudí, akých sme mali.
E. Beneš
Je to jeden z najskvelejších vojakov, ktorých som v tejto vojne
poznal.
Maršal F. Foch
...úžasne srdečný, milý človek.
L. N. Tolstoj
Často predo mnou hovoril o Slovensku a o slovenskom ľude, ale nikdy som od neho nepočul jediného slova, ktoré by vyjadrovalo niečo iné než hlbokú náklonnosť k nemu, plnú poézie, než oddanú úctu a vrelú túžbu oslobodiť svojich rodákov
Generál M. Janin
Bol nadaný neúnavnou činorodosťou, energický, schopný zotrvať na vrchole Mont Blancu niekoľko dní a aj niekoľko týždňov, živiac sa čímkoľvek, dokázal nespať a splniť všetky úlohy, nepochybovať o ničom, hoci sa mi jeho zdravie zdalo príliš krehké; generál minister Štefánik ostane v našich spomienkach typom muža celkom výnimočného.
C. Flamarion
Ale to čo nemôžu slová vyjadriť, je vlastenecký zápal, ktorý z
neho žiaril. Celý jeho život bol sústredený na boj za slobodu, a nebolo ničoho, čo spochybnilo jeho národnú vieru.
M. J. Lacaze –francúzsky admirál
Ak naozaj neobmedzená oddanosť ideálu vlasti zaručuje Štefánikovi význačné miesto medzi veľkými mužmi, osloboditeľmi národov, potom zvláštne a charakteristické črty tohto muža zhrňujem takto: jeho pevná viera, ktorá nikdy nepoznala nerozhodnosť v dobách neistoty alebo skleslosť pri neúspechu, bola absolútne čistá nielen v poňatí, ale aj v prostriedkoch.
V. Orlando
Bol oddaný svojej krásnej hvezdárskej vede, ale ešte väčšmi než
vedu miloval umenie a poéziu. Pritom bol duša matematicky jasné a presná.
B. Pavlů
Od prvého stretnutia ohromila ma jeho hlboká viera, ktorá napĺňala vnútro veľkého vlastenca, viera, ktorá ho viedla k tomu, že už vtedy pokladal existenciu československého štátu za istú, hoci rakúsko-uhorské mocnárstvo bolo ešte celistvé a vojensky silné, najmä po vyradení Ruska zo svetovej vojny.
Generál V. Zupelli
Jeho duch mal najvzácnejšie vlastnosti: nezdolnú odvahu, pokojnú odhodlanosť, ktorej sa nemohli dotknúť ani údery osudu a rozvážnu múdrosť, ktorej priamu cestu nenarušila nijaká zištná vášeň. K tomu najrozmanitejšie vedomosti, a to všetko zastreté príjemnosťou, nie príliš známou u ľudí činu.
Veľvyslanec J. Jusserand
Kto vyjadrí jeho panovačnosť a jeho oddanosť, jeho veselosť a jeho iróniu, jeho obetavosť i jeho bezmedznú ctižiadosť? Kto vylíči tú nonšalantnosť i tú zázračnú činorodosť, tú neskrotnú
energiu i ten nákazlivý pôvab, tú vieru v ideál, poopravenú
rozčarovaným úsudkom, tú politiku veľkého štýlu a ten sklon k
nežnej malichernosti, tú potrebu prepychu a to odvracanie sa od vecí svetských, tú sympatiu k poníženým napriek všetkej nedôvere k ľuďom, to pohŕdanie ženami a tú vrelosť v láske, tú trpezlivosť v štúdiu, tie meditácie o hviezdach, tú túžbu po mučeníctve...
Žurnalistka L. Weissová
Dielo Štefánikovo je na prvý pohľad jediným zázrakom... Myslím
si, že Štefánik bol rýdzim Slovákom práve týmito stránkami
svojej osobnosti: neustále vrel, neustále kypel plánmi, podnetmi, neustále pracovala jeho obraznosť. Vynaliezavosť, bádavosť, opravdivosť, nekompromisnosť mravná i tvorivá boli asi jeho darmi osobnými; ale oheň a vášeň, s ktorou uskutočňoval myslenie vo veľkých rozmeroch, a pritom kúzlo osobnosti, krásny spoločenský takt a vkus, jeho rytierskosť a veľkodušnosť – v tých, okrem vlastnosti osobnej, je i čosi slovensky typického a vlastného čistému, rýdzemu géniu jeho kmeňa.
F. X. Šalda