Blúdiaci Buttadeo
Blúdi už takmer dvetisíc rokov a podľa niektorých svedectiev je prostrednej postavy, vychudnutý, tmavšej pleti, s očami vpadnutými a s malou bradou. Hovorí všetkými jazykmi a nikdy sa nepozerá do očí tým, s ktorými sa rozpráva. Chodí bosý, nemá kapsu, nik nevie odkiaľ prišiel a kam ide, pýta si i rozdáva almužnu. Buttadeo znamená v preklade „ten, čo zavrhol Boha“, umelci a ľudia, vyzbrojení obrazotvornosťou mu po stáročia hovoria Večný Žid. Vyskytuje sa v mýtoch, rozprávkach, maľujú ho a spievajú o ňom. Boja sa ho. Údajne patril medzi najväčších posmeškárov, vysmievajúcich sa Kristovi, keď vliekol na Golgotu svoj ťažký kríž. Zbitý, skrvavený, zoslabnutý mučením občas padol pod jeho ťarchou a vtedy sa posmeškári išli popučiť. Buttadeo sa rehotal najzlomyseľnejšie. „Hore sa, stúpaj, zdvíhaj sa, poberaj sa!“, okrikoval vyčerpaného Krista, kráčajúceho v ústrety svojmu ukrižovaniu. A bil ho po ramene. Pri jednom takom páde dobitý Ježiš zdvihol skrvavenú tvár, pozrel na zlomyseľníka a povedal: „Aj ty sa budeš potulovať, kým sa ja nevrátim.“ Buttadeo, podpichujúci Krista, niesol na rukách dieťa a mal namierene domov. Keď začul tieto slová položil syna na zem a vzdialil sa. Od tej chvíle blúdi po celom svete, nikde sa nezdrží na jednom mieste dlhšie ako tri dni, nepozná únavu, hlad, nemôže umrieť… Možno sme ho mnohí videli, v tomto veľkonočnom čase vraj chodí medzi ľudí najčastejšie, pozerá, čosi hovorí, o niečo prosí, žiada, dovoláva sa súcitu, odpustenia a milosrdenstva. Už sme ho poväčšine odsúdili, myslíme si, že sme lepší ako on a že si zhovievavosť nezaslúži. No chvíľa ako tento deň, Veľký piatok, je pre túlajúceho sa nešťastníka jedinou nádejou, že sa jeho strašný údel - žiť večne a blúdiť - zmení.
Sme na konci Veľkonočného týždňa. Pamätáme, že v priebehu niekoľkých dní sa menili, aj keď len symbolicky, celé epochy. Najprv bola ohromná sláva a kvety, palmové listy, olivové ratolesti, ktoré sa Ježišovi hádzali pod nohy, keď prichádzal do Jeruzalema, potom prišla nenávisť a krutá smrť. Rovnaké zástupy volali včera: „Hosana!“ a dnes: „Ukrižuj ho!“ Takí sme my, ľudia, taká je svetská sláva, taká je zloba. Sprevádza nás od stvorenia sveta, je v nás aj okolo nás. Je to večný zápas našich démonov, diablov s anjelmi, pripomínajúci osud Buttadea. S našim všedným, každodenným životom, nemá na prvý pohľad nič spoločné, bojujeme predsa o prežitie, o dôstojnú existenciu a na hlboké myšlienky niet času. Žalúdok si žiada svoje. Po dlhom čase veľkonočného pôstu padli všetky zábrany a poriadne sme sa nakrmili. Najedli sme sa, aj keď sme nepostili, podľa dobrého veľkonočného zvyku si dáme riadne do nosa, do brucha! Stoly sa budú prehýbať hojnosťou a supermarkety praskať vo švíkoch. Tak už to chodí na Veľkú noc… Lenže, tam kdesi vonku sa motá Buttadeo. Bez priateľov, bez domova. Tmolí sa, uťahaný dvojtisícročným blúdením a prosí o súcit. Žije už dlho, bez nádeje na večnosť. My žijeme krátko, ale s nádejou. Väčšou, či menšou, ale stále s nejakou. Vďaka príbehu o utrpení, smrti a vzkriesení. Typicky ľudský príbeh v sebe drží toľko nádeje, že keby sme nedisponovali tak nekonečne hlbokým vedomím, tak nevyčerpateľnou dušou, asi by sme ten ohromný nápor nevydržali. S vierou či bez viery, viac, či menej tušíme záver tej príšernej drámy, v ktorej najhoršie zlo chvíľu triumfovalo, až bolo porazené - zázračným, nadľudským výkonom. Z tej predstavy, aj keď nemusí byť rovno našou vierou, našim vyznaním, sa dá načerpať veľa optimizmu aj energie. Skôr srdcom, ako žalúdkom. S takouto prípravou je možné stretnúť sa aj so samotným Buttadeom, pozrieť sa mu do očí, vystrieť ruku, ponúknuť mu, nech si prisadne k nášmu stolu.
Odpúšťanie je ťažké, ale prosté a má v sebe božský nádych. Zbavuje dušu neznesiteľnej ťarchy a zlomyseľníka dokáže pretvoriť. Je to ale robota na dlhý čas. Najlepšie sa začína s príchodom jari. Hoci aj dnes, keď na krížnych cestách čarujú bosorky… ako si to o Veľkom piatku po dlhé storočia mysleli naši predkovia. My už síce nie sme poverčiví, ale verte či nie, v našich žilách koluje tá istá krv, ktorá pulzovala v tepnách všetkých ľudí žijúcich pred nami. Tá istá, čo udrží pulz všetkým, ktorí prídu po nás. Asi to bude súčasť toho veľkonočného tajomstva, ktoré sa pozvoľna dostalo do finále. Bude to fajn, ak sa o ňom aspoň niečo dozvieme. Stačí sa na chvíľu započúvať do rytmu srdca. Presne také isté ako my, má aj ten nešťastný, zblúdený, večný Buttadeo.