Dvadsať rokov Karpatského euroregiónu: 1993 - 2013
Pred dvadsiatimi rokmi vznikol Karpatský euroregión.
Prvé kroky do Európy
Keď som pred časom začal písať históriu Karaptského euroregiónu, unikátnej iniciatívy v čerstvo slobodnej posttotalitnej stredovýchodnej Európe, samozvané ministerstvo školstva kosovských Albáncov vyhlásilo na všetkých albánských školách v Kosove „Bombardovacie prázdniny.“ Akoby vojna bola už aj pre deti celkom prirodzenou súčasťou života, akoby nálety lietadiel NATO, či útoky Juhoslovanskej armády, etnické čistky, vraždenie, boli nevyhnutnou záležitosťou. Cynizmus násilia nepozná hranice. Nacionalizmus vytŕča svoje pazúry v tej najobludnejšej podobe. To všetko na kontinente ktorý sám seba označuje za pýchu ľudskej civilizácie, na prelome tisícročí. Musí to tak byť? Je nevraživosť, odcudzenie, násilie trvalou samozrejmosťou v medziľudských vzťahoch? Som presvedčený, že nie je. Preto považujem projekty cezhraničnej spolupráce v stredo-východnej Európe za dobrú vec. Nielen z pohľadu ekonomickej prosperity, ale najmä pre ich mierotvornú funkciu. Odbúravajú bariéry a stereotypy v nazeraní na susedov, likvidujú umelý pocit odcudzenia preferovaný dodnes hranicami, vytvárajú (aj keď len vo vedomí ľudí) pocit bezpečného priestoru kde sa oplatí žiť a budovať si domov. Tu kdesi začína koreniť myšlienka euroregiónu, aj napriek tomu, že ide o východné Karpaty, ktoré akoby stále symbolizoval skôr gróf Drakula ako pracovití ľudia. Dokáže dnes niekto s istotou tvrdiť, že Kosovo sa v žiadnom prípadne nemôže odohrávať pod Karpatmi? K čomu smerujú nevraživé, zlomyseľné, spupné protimaďarské výpady niektorých tzv. národne cítiacich Slovákov? Nie je skôr národne cítiaci ten, kto túži po trvalom a pokojnom spolunažívaní všetkých národov a susediacich zvlášť? Aj toto sú otázky, ktoré stoja pred štátmi a vládami, v epoche európskej integrácie. Karpatský euroregión je i o tom.
I. Geopolitická diagnóza
Na jubilejné rokovanie popri zástupcoch viacerých ministerstiev, centrálnych úradov a miestnej štátnej správy, pricestoval aj vtedajší štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí Ján Figeľ s posolstvom nádeje: Slovensko sa chce zapojiť do všestrannej kooperácie medzi susedmi v pohraničných regiónoch a Karpatský euroregión je takým modelom, ktorý stojí za to oživiť, dať mu nové impulzy. Bol to práve dnešný štátny tajomník MZV SR ktorý roky pozorne sledoval dianie okolo „kauzy“ KER a vystupoval, aj v nežičlivých podmienkach, na jeho obranu. Žiaľ, čas ktorý sa premeškal nie je možné preskočiť a SR nezostáva nič iné, len trpezlivo, krok za krokom, najmä v legislatíve doháňať susedov, partnerov a hľadať si svoje plnoprávne a plnohodnotné miesto v procese budovania novej „stredovýchodnej Európy.“ Potrvá ešte nejaký čas, kým sa vytvoria všetky podmienky na to, aby „pridružené“ členstvo východoslovenských regiónov v KER prerástlo v plnoprávne. Ján Figeľ tento čas odhadol na rok a hoci tým nenaplnil optimistickejšie očakávania partnerov v Rade KER, ani nesklamal.
Aká bola a aká teda je geopolitická realita na pozadí ktorej sa profiloval projekt novodobých pohraničných vzťahov vo východnej a strednej Európe? Zložitosť pomerov v priestore tzv. Sovietskeho bloku sa výrazne odrazila vo vzťahoch medzi štátmi obývajúcimi toto územie. Po páde totality akoby susedia, žijúci po stáročia medzi rôzne sa posúvajúcimi hranicami kráľovstiev, ríši, štátov ostali akýsi bezradní. Najmä posledných päťdesiat rokov zámerne a cieľavedome blokovalo všetky mechanizmy plodnej medziľudskej, medzietnickej, medzinárodnej i medzištátnej komunikácie, čo vyústilo až do paradoxného odcudzenia (ak rovno nie do nevraživosti) medzi krajinami formálne sa nazývajúcimi „bratské.“ Bratské Poľsko, Maďarsko, Slovensko, Ukrajina i Rumunsko v dotyku svojich hraníc preferovali ich nepriechodnosť a uzavretosť namiesto vytvárania podmienok plodnej spolupráce, ktorá by toto prevažne periférne a zaostávajúce územie zmenila na školu slobodného a moderného spolunažívania národov po páde totalitných režimov.
Nie náhodou sa v roku 1991, počas tzv. Bardejovského summitu rozhodli vysokí predstavitelia Poľska, Maďarska, Slovenska a USA upriamiť pozornosť sveta práve na tento región, nazývaný tiež kotlom Európy, v ktorom sa „varila“ jej rozporuplná východná alternatíva. Výročná schôdza uznávaného amerického Inštitútu pre štúdie Východ – Západ (IEWS) pod vedením svojho prezidenta Johna Edwina Mroza (Američana s rusínskymi koreňmi) v máji roku 1991 napokon (s prispením hláv ČSFR a Maďarska, ale i premiéra Poľska) dosiahla svoj cieľ: zvýraznila údel i postavenie periférie susediacich štátov v cípe stredo- východnej Európy, ale poukázala i na jej možnosti a pozitíva. Vyzdvihla potenciál ľudí v tomto kúte starého kontinentu, odhodlaných hľadať nové možnosti skvalitnenia svojho života, pripravených adaptovať sa na podmienky vyspelého sveta. Akokoľvek zlá bola ekonomická situácia v tomto regióne, jeho ľudský potenciál je mimoriadne perspektívny. Najmä svojou schopnosťou stále prijímať nové podnety a ochotou učiť sa, nečakať so založenými rukami, až kým niekde v centre rozhodnú.
Nasledujúci vývoj na príklade KER potvrdil túto diagnózu.
II. Iniciatíva IEWS
Nevyhnutnosť regionálnych a miestnych štruktúr v procese európskej integrácie je Európskou úniou politicky i prakticky plne uznaná predovšetkým v Maastrichtskej dohode. Uznáva ju i Rada Európy, pretože je logickou súčasťou jej politiky lepšieho vzájomného porozumenia, obnovenia vzájomných vzťahov a stále sa prehlbujúcej spolupráce na všetkých úrovniach európskej politickej a občianskej spoločnosti za uplynulé štyri desaťročia.
Cezhraničná spolupráca vychádzajúca z iniciatívy demokraticky zastupujúcich a zodpovedných orgánov na miestnej úrovni a podporovaná vládnymi orgánmi už tradične zohráva významnú úlohu v týchto súvislostiach. Najmä zásluhou miestnych orgánov a mimovládnych združení sa počas prvých rokov po skončení 2. Svetovej vojny rozvinuli mnohé projekty cezhraničnej spolupráce. Spontánne medzi tými, ktorí boli priamo zainteresovaní na vzájomnej spolupráci a vo svojich prvých kontaktoch predchádzali „oficiálnej“ cezhraničnej diplomacii.V západnej Európe našla svoj praktický výraz v podobe euroregiónov v pohraničných oblatiach niekoľkých štátov (predovšetkým na hranici s Nemeckom), vo východnej Európe bola prvou lastovičkou iniciatíva Alpen Adria z roku 1978, ktorá prekonala politické prekážky zjednotením regiónov krajín EÚ (Taliansko, Nemecko), štátov EFTA (Rakúsko, Švajčiarsko) a stredoeurópskych krajín (Maďarsko, Chorvátsko, Slovinsko). Ale historicky prvý projekt cezhraničnej spolupráce medzi bývalými štátmi tzv. „Sovietskeho bloku“ má názov – Karpatský euroregión (KER), hoci (ba práve preto) pri svojom vzniku uplatňoval model známy zo západnej Európy, konkrétne model Euroregionu Basiliensis medzi Švajčiarskom, Nemeckom a Francúzskom. Pri jeho zrode stál spomínaný IEWS, ktorý sa svojimi iniciatívami od roku založenia (1981) snaží pomôcť prekonať rozvracajúci odkaz 20. storočia a vytvoriť nový poriadok v Európe, v ktorom by vlády, súkromný sektor a mimovládne organizácie účinne spolupracovali na budovaní bezpečnej, demokratickej a prosperujúcej jednotnej Európy. V tejto súvislosti sa IEWS v úzkej súčinnosti s partnermi v Maďarsku, Poľsku, na Ukrajine a Slovensku od začiatku zameral na podporu cezhraničnej spolupráce formou euroregiónu na medzivládnej úrovni
III. Slovensko proti
Ako uvádza v publikácií Budovanie novej Európy (IEWS, Praha 1996) vtedajší generálny tajomník rady Európy Daniel Tarschys „…Trvalé úsilie miestnych a regionálnych predstaviteľov a ich parlamentných spolupracovníkov podporovať európsku spoluprácu a integráciu na základnej – vidieckej úrovni získalo uznanie a podporu hlavných štátnych a vládnych predstaviteľov členských štátov Rady Európy.“ Aj vo svojej Deklarácii prijatej na Viedenskom summite Rady Európy členské štáty zdôraznili potrebu rozvoja „cezhraničnej spolupráce medzi miestnymi a regionálnymi orgánmi bez ohľadu na ústavu a územnú integritu každého štátu“ a priamo vyzvali k spolupráci pohraničné susediace regióny európskych štátov. Ako vidieť, prihraničné euroregióny mali byť predovšetkým účinným nástrojom mobilizácie miestnych zdrojov najmä vo vidieckom prostredí, v periférnych oblastiach pohraničia, kde sú štáty už tradične k sebe obrátené chrbtom. Okresy, ktoré sa na východnom Slovensku k iniciatíve s nadšením prihlásili jednoznačne pochopili hlavne tento jej rozmer. KER vnímali ako šancu vystúpiť z európskej predsiene a prihlásiť sa o svoje práva na emancipáciu – ekonomickú, kultúrnu, sociálnu, teda všestrannú. V tejto súvislosti je dôležité uvedomiť si zmenu v geopolitickom povedomí obyvateľov východného Slovenska tesne po rozdelení bývalej ČSFR. Z regionálneho pohľadu vnímali túto zásadnú zmenu ako svoj odsun z prosperujúcejšieho priestoru Európy do jej kúta. Takáto, hoci aj imaginárna predstava, určite neprispieva k snahe vlastnými silami meniť svoj osud k lepšiemu. Euroregióny totiž nikde nechápu ako samoúčelné štátnopolitické iniciatívy centrálnych úradov, ale jednoznačne ako iniciatívy „zdola“ produkujúce podporné projekty a programy ako alternatívy k ústredným strategickým rozhodnutiam. Predovšetkým princíp subsidiarity ako jedna z prioritných zásad verejnej správy v krajinách EU, našiel v euroregiónoch svoje plnohodnotné vyjadrenie.
IV. Problémy „mladého“ štátu
Keďže predstavitelia Regiónu Karpaty (Združenia niektorých východoslovenských miest a obcí, ktoré predstavovalo slovenskú časť v KER) nedostali ani po zaslaní svojich zakladajúcich dokumentov zo Zemplínskej Šíravy (koordinovaní IEWS sa tam zišli v roku 1992 prednostovia okresných úradov, primátori a starostovia zo šiestich východoslovenských okresov) vláde SR žiadnu odpoveď, obrátili sa 19. januára 1993 listom na adresu podpredsedu vlády a vtedajšieho ministra zahraničných vecí so žiadosťou o vysvetlenie. Predstavitelia štátnej správy a samosprávy zakladajúcich okresov Vranov n./Topľou, Trebišov, Michalovce, Svidník, Bardejov a Humenné predpokladali, že ako iniciátori vytvárania nových progresívnych vzťahov medzi ľuďmi v pohraničí si svoju výsadnú pozíciu udržia a posilnia tiež podporou vlády. Vychádzali z úvahy, že takýto priekopnícky krok v konečnom dôsledku vylepší postavenie Slovenska v Európe a otvorí nové možnosti a zdroje rozvoja, najmä z prostriedkov EÚ.
Odpoveď dostali 10. februára 1993, tesne pred dohodnutým a plánovaným stretnutím oficiálnych zástupcov KER v Debrecíne, kde sa 14. februára, za účasti generálnej tajomníčky Rady Európy a ministrov zahraničných vecí Maďarska, Poľska a Ukrajiny, slávnostne podpísala zakladajúca listina o vzniku KER, spolupráci a dobrých susedských vzťahoch medzi susediacimi krajinami v tejto oblasti. Minister za vládu SR sa bez ospravedlnenia nedostavil. Ministerstvo vo svojom stanovisku na jednej strane paradoxne vyjadrovalo podporu rozvoju cezhraničnej spolupráce, na druhej však poukazovalo na množstvo problémov, ktoré v tejto etape „mladému Slovensku“ prináša. Svoju Odmietavú argumentáciu voči účasti SR v KER opierali o starosti spojené s krátkou existenciou mladého štátu, o nedoriešené administratívne usporiadanie štátu, o absenciu verejnej správy na úrovni regiónov, dlhodobú a zložitú prípravu nových legislatívnych noriem a podobne.
Skutočným dôvodom odmietnutia bol však strach zo straty vládnej kontroly nad iniciatívami v regiónoch, vyplýval teda z absolútnej centralizácie moci a z umelo živenej, tzv. „maďarskej hrozby.“ Najmä vtedajšia provládna tlač spustila nevyberavú agresívnu kampaň proti projektu a jeho zástancom v Maďarsku. Argumentovalo sa snahou nášho južného suseda o nastolenie opätovnej hegemónie v strednej Európe, obnovenie „Svätoštefánskej koruny“ vytvorením maďarsko – poľskej hranice. Namiesto faktov prezentujúcich progresivitu novodobých cezhraničnych vzťahov na príklade prosperujúcich euroregiónov v Západnej Európe, politici povzbudzovaní rôznymi národne orientovanými skupinami a historikmi produkovali militantné, zásadne účelovo konštruované protimaďarské tézy.
Aj keď oficiálnu účasť Slovenska v projekte KER vláda SR v Debrecíne odmietla potvrdiť, slovenskej strane bol priznaný tzv. štatút pridruženého člena, ktorý de jure jestvuje aj dnes, hoci de facto účasť východoslovenského regiónu v projekte KER, po vynútenej trojročnej prestávke, zámerných, často zo strany centrálnych úradov až zlomyseľných administratívných prieťahoch a zastrašovaní iniciátorov z východného Slovenska, zo strany mečiarovej administratívy, zanikla. Dotklo sa to najmä predstaviteľov samosprávy, ktorí po Debrecíne prirodzene prevzali iniciatívu v projekte a na zasadnutiach KER reprezentovali ako členovia rady slovenskú stranu. Zástupcovia štátnej správy (okresných úradov) na základe vládnej direktívy, z aktivít KER opatrne vycúvali. Ale vráťme sa k udalosti, ktorá sa stala v „euroregionálných“ dejinách strednej Európy prelomovou.
V. U Zlatého býka
V majestátnom debrecínskom hotely Zlatý býk podpísali ministri zahraničných vecí Ukrajiny, Poľska, Maďarska a Generálna tajomníčka Rady Európy Catherine Lalumiére 14. februára 1993 zakladajúci dokument Karpatského euroregiónu i Deklaráciu, v ktorej vyjadrili plnú podporu svojich vlád želaniu miestnych orgánov a samospráve, ako i štátnej správe v KER, vytvoriť „euroregión“ ako rámec pre udržiavanie dlhodobých vzťahov spolupráce medzi jeho jednotlivými účastníkmi. Uvádzame úvodnú časť dokumentu:
„My, ministri zahraničných vecí Maďarskej republiky, Poľskej republiky a Ukrajiny, vedení túžbou ľudí Európy po slobodnej komunikáci a spolupráci, po udržiavani trvalých vzťahov založených na tradičných európskych demokratických politických a kultúrnych hodnotách, ako aj na princípoch a praxi trhovej ekonomiky a využívaní pohraničnej spolupráce na zúženie rozdeľujúcej úlohy štátnych hraníc, zišli sme sa dnes v meste Debrecín a vyjadrili plnú podporu našich vlád túžbe orgánov samosprávy a miestnej štátnej správy v regióne Karpatského pohoria a rieky Tisza, vytvoriť Karpatský euroregión, ako rámec pre udržiavanie trvalých vzťahov spolupráce medzi rozličnými účastníkmi z Maďarska, Poľska, Slovenska a Ukrajiny. Potvrdzujeme, že Asociácia je otvorená územným komunitám a orgánom Rumunska. Vítame jeho pripravenosť a vôľu zapojiť sa do Karpatského euroregiónu. Táto deklarácia je otvorená pre podpis zo strany Rumunska a Slovenska. Sme presvedčení, že vytvorenie Karpatského euroregiónu podstatne prispeje k upevneniu priateľstva a podporí životnú úroveň ľudí, obývajúcich Euroregión a prispeje k naplneniu princípov Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, podpísaného v r. 1975 v Helsinkách, Parížskej charty pre Novú Európu, podpísanej v r. 1990 a ďalších dokumentov KBSE. Bude tiež napomáhať úsiliu Rady Európy a Európských spoločenstiev orientovanému na rozvíjanie regionálnej spolupráce.“
U Zlatého býka bolo v tých dňoch mimoriadne rušno. Ministri, diplomati, televízne štáby, pozorovatelia, novinári sa tu miešali v jednom jazykovom Babylóne, ktorému systém dávala zásadne len angličtina. Ukrajinci, Poliaci, Slováci, Maďari, Rumuni, predstavitelia IEWS a Rady Európy vytvorili debrecínskemu regionálnemu summitu vo všetkých priestoroch rozsiahleho hotela pôsobivú kulisu, ktorá sa prenášala i do atmosféry rokovania.
Ale, poznačil ju tiež zvláštny postoj „oficiálnej“ slovenskej strany, ktorú namiesto očakávaného ministra Kňažka zastupoval úradník z bývalého centrálneho strategického úradu I. Kosír. Jeho úlohou bolo presvedčiť nielen „tvrdohlavých“ východniarov vedených vtedajším prednostom OÚ v Michalovciach M. Padom a bývalým košickým primátorom R. Bauerom, ale čo bolo ťažšie, aj partnerov zo susedných krajín a predstaviteľov Rady Európy. Presviedčanie o nepripravenosti Slovenska na plnoprávne členstvo v KER tentoraz nestálo na tzv. „maďarskej karte“, ale na vysvetľovaní o „mladosti, zraniteľnosti a veľkej vyťaženosti mladého Slovenského štátu, na prahu jeho osamostatnenia.“ O tom, či presvedčil, možno pochybovať, ale že svoju úlohu splnil je isté. SR sa riadnym členom KER nestala.
Oficiálne prezentované legislatívne výhrady voči účasti Slovenska v KER, vychádzajúce z meškajúcej legislatívy centrálnych úradov, boli nasledujúce: chýba právny a inštitucionálny rámca pre rozvoj regionálnej spolupráce prijatím zákona o regionálnej politike. Ďalej, SR musí pristúpiť k Európskemu rámcovému dohovoru o cezhraničnej spolupráci medzi územno-správnymi celkami alebo orgánmi č. 106 Rady Európy, uzavrieť bilaterálne zmluvy s krajinami, zúčastňujúcimi sa spolu so SR na cezhraničnej spolupráci. Záver: Celá iniciatíva primátorov a starostov na východnom Slovensku je predčasná, pre vytvorenie euroregiónu ešte na slovenskej strane nie je vytvorený právny rámec. Plnohodnotná účasť východoslovenského regiónu v KER je teda nemožná. Oficiálne nepriznaným, no o to účinnejším argumentom vtedajšej administratívy bola však „maďarská hrozba.“
Za zmienku stojí v tejto súvislosti účasť Rumunska v projekte KER. Do Debrecína prišli s početnou delegáciou ako pozorovatelia a s neskrývanou ľútosťou tvrdili, že súčasná vnútropolická situácia v ich vlasti im neumožňuje plnohodnotne sa zapojiť do projektu. Že, na rozdiel od oficiálnej slovenskej strany, nešlo len o diplomatickú výhovorku potvrdil ďalší vývoj. Okamžite po volebnom víťazstve zjednotených demokratických síl v parlamentných voľbách roku 1996 Rumunsko oficiálne požiadalo Radu KER o riadne členstvo v euroregióne a bolo im bez odkladu aj odsúhlasené. Slovensko akoby sa už bolo definitívne udomácnilo na vedľajšej koľaji.
VI. Zúfalý pokus východniarov
Sústavné a nepodložené odmietanie aktivít slovenských zástupcov v KER bez serióznejšieho vysvetlenia zo strany štátnej administratívy a vlády viedlo Radu združenia Región Karpaty k priam zúfalému kroku: na svojom zasadnutí 25. januára 1995 splnomocnila svojich zástupcov v medzinárodnej Rade KER, aby požiadali o plnoprávnej členstvo v KER a tiež nominovali Slovensko (mesto Košice) ako sídlo stáleho sekretariátu KER. Po vzájomnej dohode v otázkach personálnych rada súhlasila, aby sa kandidátom na post Generálneho sekretára KER stal Ing. Rudolf Schuster, primátor Košíc. Tomuto rozhodnutiu predchádzali zložité rokovania medzi slovenskými zástupcami a ich partnermi v Debrecíne, pretože R. Schuster ako nový košický primátor pristupoval k euroregiónu veľmi váhavo a opatrne. V tom čase už boli Košice spoločne s Prešovom, akýmisi favoritmi celej iniciatívy, čo bola v prípade Košíc predovšetkým zásluha ich bývalého primátora R. Bauera. Postoj Košíc charakterizuje napríklad aj kauzička veľkej štylizovanej mapy KER, dominujúcej vestibulu Košického magistrátu. Po nástupe nového primátora v roku 1994 záhadne zmizla a dodnes sa ukrýva v útrobách labyrintu košického „Bieleho domu.“
Zástupcovia Slovenska v KER v duchu inštrukcii požiadali členov Rady na zasadnutí v Debrecíne o plnoprávne členstvo, s čím Rada jednomyseľne súhlasila. Žiaľ nominovaný kandidát na post generálneho sekretára R. Schuster sa rozhodujúceho debrecínskeho zasadnutia Rady KER, kde sa malo rozhodnúť o jeho zvolení do funkcie, bez bližšieho vysvetlenia nezúčastnil (je pravdepodobné, že ustúpil nátlaku vtedajšej vlády) a o týždeň na to Slovenska vláda na svojom rokovaní 7. februára 1995 rozhodla o zrušení krátkotrvajúceho plnoprávneho členstva Slovenska v KER. Minister zahraničných vecí SR J. Schenk vo svojom liste z 13. februára 1995 adresovanom Generálnemu sekretárovi KER P. Viraghovi iniciatívne požiadal o zrušenie rozhodnutia Rady KER týkajúceho sa odsúhlasenia plnoprávneho členstva východoslovenského regiónu v KER.
Urazená centrálna moc len ťažko znášala „svojvôľu“ akýchsi regionálnych sabotérov štátneho centralizmu a ignorovala skutočnosť, že ide o predstaviteľov zvrchovanej, autonómnej a legálnej samosprávy. Rada združenia Región Karpaty, čeliac nevyberavému nátlaku a zastrašovaniu, napokon akceptovala rozhodnutie vlády SR a rozhodla o zrušení plného členstva a návrate k pridruženému členstvu. Od tohto momentu začali aktivity na slovenskej strane v rámci projektu KER radikálne upadať až uviazli na mŕtvom bode, čo bol jasný zámer vtedajšej vlády SR, znepokojenej narastajúcim sebavedomím a akcieschopnosťou samosprávy na východe republiky. Primátori a starostovia zastúpení v štruktúre KER (región Karpaty) postupom času pragmaticky zvážili svoju angažovanosť v iniciatíve, ktorá sa vytrvalo teší odmietaniu vládnej moci. Má zmysel vystavovať sa hnevu štátu, ohrozovať záujmy vlastného rozvoja? Riziko bolo priveľké a tak sa nemožno čudovať, že východoslovenskí aktivisti KER sa stiahli.
Aj keď sa postupne na bilaterálnej úrovni (zmluvy s Poľskom a Maďarskom) niektoré prekážky začali ťažkopádne a zdĺhavým procesom odstraňovať, vo svojej podstate kroky vládnej administratívy do roku 1998 smerovali vždy proti účasti Slovenska na cezhraničnej spolupráci. Pozorovatelia predovšetkým v Poľsku, si často (na rôznych pracovných stretnutiach organizovaných sekretariátom KER, IEWS, Radou Európy, či EÚ) kládli otázky, prečo vládnuca slovenská administratíva tak vehementne nenapádala aj susedný euroregión Tatry? Aj keď v tomto prípade ide len o bilaterálnu spoluprácu dvoch susedov, vládna moc nežičila ani jej a rovnako ako v prípade KER euroregión Tatry neuznala a neakceptovala. Ibaže tam slovenským susedom nebolo Maďarsko a na európsku Poľskú politiku SR zďaleka nedozrelo. Takže sa dvojstranná cezhraničná spolupráca po Tatrami trpela bez vážnejších výpadov proti jej iniciátorom, ale i bez konkrétnych dôsledkov voči nim.
VII. Vývoj cezhraničnej spolupráce
V rámci KER, podľa oficiálnych dokumentov jeho generálneho sekretariátu a Rady, dnes spolupracujú tieto regióny, oblasti, mestá a obce: V Maďarsku župy: Borsod – Abaúj – Zemplén, Hajdú – Bihar, Heves, Jász – Nagykun – Szolnok, Szabolcs – Szatmár – Bereg. Mestá : Miskolc, Debrecen, Eger a Nýiregyháza. V Poľsku vojvodstvá: Krosno, Przemyśl, Rzeszów a Tarnów. V Rumunsku župy: Satu Mare, Maramures, Bihor, Sálaj a Botosani. (Plnoprávnymi členmi KER sa stali v roku 1997). Na Ukrajine oblasti: Zakarpatie, Ľvov, Ivano – Frankovsk a Černovci. Slovensko, jako pridruženého člena v projekte zastupovala asociácia Región Karpaty, teda okresy a mestá: Bardejov, Humenné, Vranov, Medzilaborce, Michalovce, Košice - okolie, Prešov, Sabinov, Snina, Sobrance, Stropkov, Svidník, Trebišov. Mestské zastupiteľstvá v Košiciach a Prešove účasť svojich miest v roku 1996 neodsúhlasili. (Tento stav trval v Košiciach do roku 2006.)
Po zdĺhavých rozhodovaniach bol v roku 1997 vypracovaný návrh na pristúpenie k Európskemu rámcovému dohovoru o cezhraničnej spolupráci medzi územnými celkami alebo orgánmi a Doplnkovému protokolu k Európskemu rámcovému dohovoru. Ministrovi vnútra bolo uložené spracovať zložitý a dlhodobý harmonogram legislatívných opatrení, podľa názoru vlády nevyhnutných pre realizáciu návrhu. Vypracovali sa Kritéria pre vládnu, regionálnu a miestnu spoluprácu pri vstupe do cezhraničnej spolupráce, návrh na posúdenie podmienok na pristúpenie k Európskemu rámcovému dohovoru, doplnkové protokoly do vnútroštátneho práva, navrhli a realizovali rôzne, často sporné opatrenia ako napríklad v zákone NR SR č. 222/1996 Zb. zákonov o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa uplatnilo nepochopiteľné a zbytočné ustanovenie, podľa ktorého „krajský úrad a okresný úrad v rozsahu svojej pôsobnosti môžu nadväzovať vzťahy s orgánmi verejnej správy iných štátov.“ (§ 7 cit. Zákona) a vykonávaciu vyhlášku k nemu malo pripraviť MZV SR. Riešenie vzťahov a otázok cezhraničnej spolupráce s orgánmi mimo územia SR iniciatívne a zbytočne „zapracúvalo“ Ministerstvo vnútra SR aj do pripravovaného návrhu zákona o samospráve vyšších územných celkov, v zmysle ktorého sa pôsobnosť tohoto samosprávneho orgánu predpokladá aj v oblasti „spolupráce s územnými celkami alebo orgánmi verejnej správy iných štátov (§ 5 návrhu zákona.) Celý tento labyrint právnych kľučiek orientovaný na maximálne možné zdržiavanie a komplikovanie celého procesu i znechucovanie verejnosti a samosprávy si mohla vláda hneď na začiatku ušetriť pristúpením k Rámcovému dohovoru a jeho ratifikáciou uznať právo územnej samosprávy na cezhraničnú spoluprácu aj keď napokon vláda uznesením č. 26 z 20. januára 1998 súhlasila s podpisom Európskeho rámcového dohovoru o cezhraničnej spolupráci a doplnkového protokolu k rámcovému dohovoru.
Pri príležitosti 5. výročia vzniku KER, na slávnostnom zasadnutí Rady KER v Debrecíne vo februári minulého roku, síce zástupca MZV SR F. Ružička z vlastnej iniciatívy bez oficiálneho vládneho poverenia vyslovil presvedčenie, že v dohľadnej dobe sa na Slovensku odstránia všetky administratívne prekážky ktoré by mohli brániť cezhraničnej spolupráci, žiaľ vôľa a chuť na slovenskej strane, predovšetkým u niekdajších iniciátorov z východného Slovenska, pokračovať v tomto projekte za jestvujúcich podmienok, sa vytratila.
VIII. Euroregión ako proces
Aj po zmene politických pomerov na Slovensku bolo pravdepodobné, že proces budovania funkčného euroregiónu si bude vyžadovať oveľa viac času ako sa na začiatku predpokladalo, je ale tiež isté, že bez podpory centrálnej vlády SR a zákonnom posilnení postavenia regiónov, vrátane dobudovania regionálnej samosprávy a dôslednej decentralizácie, sa nemôže výraznejšie pohnúť dopredu. Možno že ani americký model aplikovaný IEWS na rôznorodý, komplikovaný, zaostalý a upadajúci región východnej Európy, nebol primeraný jeho predpokladom a možnostiam. Celý proces otvárania sa SR smerom ku KER stojí len na začiatku. Jestvujúce štruktúry, Rada, Generálny sekretariát, pracovné komisie a pod. sa rozvíjali mimo Slovenska a bude nevyhnutné z našej strany vypracovať funkčný model existencie cezhraničnej spolupráce a dať jej správne impulzy a orientáciu. To si bude vyžadovať nielen dôslednú a kvalitnú legislatívnu prípravu na riadne členstvo obcí, miest, okresov, resp. krajov v KER, ale i premyslenú propagáciu a koordináciu všetkých zainteresovaných zložiek: Ministerstva zahraničných vecí a Ministerstva vnútra SR, Krajských úradov v Prešove a v Košiciach, príslušných okresných úradov, mestských a obecných úradov so samosprávou, občianských združení, nadácií, fondov, podnikateľov a pod. Skúsenosti zo zahraničia, predovšetkým zo Švajčiarsko – Nemecko – Francúzského Euroregiónu Basiliensis so sídlom v Bazileji, ale i z Belgicko – Holandsko – Nemeckého Euregia Maas - Rhein potvrdzujú nevyhnutnosť vstupu štátnej administratívy na regionálnej úrovni do podobného projektu najmä v jeho počiatočnej fáze (v uvedenom euroregióne to bolo cca 10 rokov) s postupným presunom celej organizácie na samosprávnu pôdu vo forme združenia, alebo spoločnosti.Cezhraničná spolupráca zavedená a úspešne sa rozvíjajúca v Európe, prezentovaná formou euroregiónov je významným motivačným prvkom rozvoja regiónov v pohraničných oblastiach, ktoré majú poväčšine periférny charakter prejavujúci sa v ekonomickej, sociálnej, kultúrnej i demografickej depresii. Je cennou a efektívnou príležitosťou na mobilizáciu miestnych zdrojov a možností, ale i na prilákanie investícií, ktoré by inak prúdili výhradne do centier jednotlivých štátov. V neposlednom rade znamená efektívne prekonávanie rozdielov, kontraverzií a negatívnych stereotypov správania sa ľudí v pohraničí, prináša nové atraktívne možnosti vzájomnej kooperácie a spoznávania sa, v duchu priateľstva a harmonického spolunažívania. Euroregión, či už na Slovensku, alebo v Belgicku či Švajčiarsku, je proces, ktorý začína a pravdepodobne nekončí. V slovenských podmienkach je to tiež vec ducha, osobnosti, jej tvorivosti, flexibility, vec tolerancie, otvorenosti, slobody. Žijeme krátko a ti starší z nás svoj život z veľkej časti (neraz nútene) premrhali. Je prirodzené, že príležitosť vstúpiť do novodobých vzťahov v Európe na prahu nového tisícročia je lákava a jedinečná. Je príťažlivé byť pri tom, keď sa lámu ľady. Euroregión je lámanie ľadov.
Novú kvalitu v procese prípravy Slovenska na cestu euroregionálnej integrácie so susedmi prinieslo v júli 1999 zasadnutie Rady KER v maďarskom Nyíregyháza. Predstaviteľ slovenskej strany v projekte KER, novozvolený predseda Regiónu Karpaty, primátor Moldavy nad Bodvou Štefan Zachariáš požiadal medzinárodnú radu o priznanie plného členstva v KER pre Slovensko. Naplnila sa tak vôľa novej vládnej administratívy SR, naplno sa zapojiť do prvého euroregiónu v krajinách bývalého Sovietskeho bloku, jednoznačne politicky podporiť úsilie primátorov a starostov východného Slovenska, ktorí v plnohodnotnej účasti v projekte vidia príležitosť rozvoja. Povzbudzujúca bola v tejto súvislosti účasť predstaviteľov regionálnej štátnej správy (vrátane Slovenska) na zasadnutí Rady KER čo signalizovalo kvalitatívny posun vo vývoji projektu. Už na jeseň 1999 sa v Poľsku, na zasadnutí Rady KER stalo sedemnásť východoslovenských okresov plnohodnotnými riadnymi členmi KER. Svoj súhlas s členstvom slovenských regiónov vyjadrili partneri SR z Poľska, Maďarska, Ukrajiny a Rumunska. Poslednou prekážkou bolo deklarovať dobrú vôľu i oficiálny súhlas uzneseniami miestnych, obecných a mestských zastupiteľstiev zahŕňajúcich teritórium slovenskej časti KER, čo bol oveľa náročnejší proces, ako dohoda štátnych úradníkov s predstaviteľmi Rady KER a Regiónu Karpaty. Mestu Košice trvalo takmer desať rokov, kým po kríze na slovenskej strane vrátilo do euroregiónu.
Plnohodnotná a efektívna účasť SR v projekte KER sa stala výrazom schopnosti občanov Slovenska prispôsobiť sa normám spolunažívania platným v Európskej únii, teda priblížiť sa k európskej integrácii nielen slovami, ale konkrétnym činmi. Keďže zjednotená Európa je predovšetkým Európou mierovo a produktívne spolunažívajúcich regiónov, každý z nich bude v jej štruktúre nielen spestrením, ale aj prínosom. V neposlednom rade predstavuje KER príležitosť aj pre mimovládne organizácie, občianske združenia a iniciatívy hľadať a nachádzať nové cesty i smery svojho uplatnenia v novej prosperujúcej Európe, v etape prehlbovania otvorenej občianskej spoločnosti a v priestore, ktorý bol po dlhé desaťročia doménou totality.
IX. Informačná politika KER
Každé zasadnutie Rady KER či jeho pracovnej komisie opakovalo jednu zásadnú vec: musíme si vybudovať zmysluplnú, funkčnú a efektívnu informačnú politiku. Jednoducho stále o sebe vieme málo. Susedia sa navzájom nepoznajú, nevedia čo kto chystá a kde ako sa pripravujú spoločné programy a o čom by mali byť. Najmä poľská strana, ktorá zastrešuje komisiu pre cestovný ruch sa často sťažuje na chýbajúce ucelené informácie o atraktívnych miestach v euroregióne, v členských krajinách, ktoré by sa mohli stať turistickým magnetom. Informácie chýbajú aj podnikateľom a verejnej správe. Je preto nevyhnutné presadzovať v KER novú informačnú politiku, ktorá by zjednotila jestvujúci potenciál a navrhla nové smery rozvoja.
Cieľavedomý a všestranný informačný tok nepretržite pulzujúci medzi partnermi v rámci KER je základným predpokladom funkčnosti a efektívnosti takto koordinovanej cezhraničnej spolupráce. Informačný spravodaj Inštitútu Východ – Západ (IEWS) „Newsletter“ vydávaný raz štvrťročne v národných jazykoch KER a v angličtine, prestal vychádzať v roku 1996 v súlade s rozhodnutím IEWS opustiť projekt KER a nebol nahradený podobným periodikom.
Prínosom účasti SR v KER, už ako plnoprávneho člena (teoreticky po druhom zasadnutí Rady KER v roku 1999) by mohlo byť práve obnovenie vydávania špecifického periodika KER s posunom od výsostne informačného – spravodajského charakteru k publicistike a analýze, na báze napríklad mesačníka (v začiatkoch podporovaného vládou) integrujúceho filozofiu ochoty k cezhraničnej spolupráci - Slovákov s Poliakmi, Maďarmi, Ukrajincami a Rumunmi, ale i s národnostnými menšinami v tomto geopolitickom priestore – Rusínmi, Rómami, Nemcami, Bulharmi, Čechmi. Časopis nadväzujúci na Newsletter IEWS by sa stal integrujúcim prvkom pri budovaní „nového“ euroregiónu, s prioritami nie len ekonomickými (úzko pragmatickými), ale tiež kultúrnymi.
Uvažovalo sa (žiaľ bez úspechu), že sprievodným mediálnym projektom by mohla byť TV – relácia KER s pravidelným týždenným ( cca 30 – minútovým) programom, pripravovaným TV – štúdiami v Košiciach, Miskolci, Debrecíne, Krosne, Užhorode a Satu Mare, zostrihaná v Košiciach a vysielaná v národných jazykoch, v jednotnom čase. Náplň periodika aj TV – relácie KER by tvorili predovšetkým rozhovory s inicátormi cezhraničnej spolupráce, spravodajstvo z členských štátov (regiónov), informácie orgánov verejnej správy, miestne zaujímavosti, filmy a výmenné kultúrno – publicistické relácie z národných štúdií.
Súčasťou programu by mohlo byť vysielanie komerčných šotov (reklám) z jednotlivých štúdií, ktorých zameranie bude atraktívne pre všetky zúčastnené štáty a výnos z nich zabezpečí postupne pravidelnosť a nezávislosť programu. Svoje miesto by si tu našli možno i komerčné televízie, rozhlasové štúdia, mimovládne organizácie a podobne. V úvodnej fáze je však nevyhnutný, (živelnosti brániaci), štátom podporovaný vstup národných televízií – regionálných štúdií.
X. Perspektíva
Karpatský euroregión na Slovensku vznikol na jeseň v roku 1992 ako záujmové združenie právnických osôb z iniciatívy Inštitútu východ - západ. Prvotným cieľom bolo znížiť riziko vzniku etnických a iných konfliktov v tejto chudobnej a zaostávajúcej časti Európy.
Euroregión na medzivládnej úrovni vznikol 14. februára 1993 podpisom zmluvy v Debrecíne, do ktorého sa ako plnoprávni členovia združili najprv Ukrajina, Poľsko a Maďarsko. V roku 1997 sa pripojilo Rumunsko. V roku 1999 sa aj Slovensko prostredníctvom združenia Región Karpaty, Prešovského a Košického kraja stalo jeho plnoprávnym členom. V súčasnosti je Karpatský euroregión na Slovensku (Región Karpaty) viac sektorové združenie právnických osôb, združujúce takmer 100 právnických subjektov z radov obecných a mestských samospráv, regionálnej samosprávy, regionálnej štátnej správy, združenia obcí, vzdelávacích inštitúcií, profesnej komory a súkromného sektora.
V Európe patrí interregionálne združenie Karpatský euroregión medzi jednu z najväčších medzinárodných organizácií koordinujúcich, podporujúcich a realizujúcich cezhraničnú a medzi regionálnu spoluprácu. Vzniklo ako prvý euroregión (podľa tradičného a osvedčeného modelu cezhraničnej spolupráce EÚ) v strednej a východnej Európe. Združuje prihraničné územia a ich subjekty v 5 krajinách strednej a východnej Európy. Juhovýchodné Poľsko (Podkarpackie wojewódstwo), východné Slovensko (Košický a Prešovský samosprávny kraj), severovýchodné Maďarsko (župy Borsód-Abaúj-Zemplén, Szabolcs-Szatmár-Bereg, Hajdú-Bihar a Jász-Nagykun-Szolnok a mestá s právami župy Eger, Debrecén, Miskolc a Nyregyháza), severné Rumunsko (župy Satu Mare, Maramures, Hargitta, Salaj, Botosani) a západnú Ukrajinu (Ľvovská, Zakarpatská, Ivano-Frankivská a Černivecká oblasť), na území 145 tis. km2 a s počtom obyvateľov viac ako 14,7 miliónov.
Členstvo Slovenska v Karpatskom euroregióne sa nerodilo ľahko. Slovensko bolo dlho len pridruženým členom euroregiónu z politických dôvodov, kde vláda v rokoch 1992 - 1997 operovala maďarskou kartou a odmietala ratifikovať zmluvu, najmä ak išlo "len" o iniciatívu samospráv z východného Slovenska. Preto štátna správa sa nehlásila k euroregiónu a pridružené členstvo Slovenska tak udržiavala len vytrvalosť pracovníkov samospráv. V tých rokoch členské krajiny niekoľkokrát vyjadrili svoju ochotu a pripravenosť akceptovať a prijať slovenskú časť Karpatského euroregiónu, reprezentovanú mestom Košice, ako prirodzené srdce najväčšieho euroregiónu v strednej a východnej Európe. Od tých čias má Slovensko jedinečnú príležitosť vystupovať v Karpatskom euroregióne ako iniciátor, tvorca a líder tejto iniciatívy.
Po vstupe Slovenska, Maďarska, Poľska a Rumunska do Európskej únie sa piaty partner v rámci euroregiónu, Ukrajina, ocitla v inej geopolitickej situácii ako jej štyria susedia. Z hľadiska politického to ale neznamená nutnosť vylúčenia najväčšieho člena z Karpatského euroregiónu. Je však nutné dať vzájomnej spolupráci v projekte novú dimenziu, ktorá zohľadní novú politickú situáciu na mape strednej Európy. Ináč povedané, je nutné zadefinovať novú "zahraničnú politiku" členov Karpatského euroregiónu, ktorí sú členmi Európskej únie, vo vzťahu k Ukrajine. Pre vzájomnú spoluprácu členov Karpatského euroregiónu vo vnútri Európskej únie, môže členstvo v euroregióne priniesť výhodu lepšej vzájomnej komunikácie samospráv na báze osvedčeného projektu a ľahšej dostupnosti prostriedkov Európskej únie vyčlenených na podporu medziregionálnej spolupráce.
Vzhľadom na to, že samosprávny kraj nemôže definovať svoju zahraničnú politiku bez zreteľa na štátnu a európsku zahraničnú politiku, ako kľúčová otázka pre definíciu preto vystupuje otázka vzťahu Európskej únie k Ukrajine a následne k Rusku. Preto v prvej fáze bude dôležité akceptovať a implementovať do štatútu Karpatského euroregiónu postoj a plány Európskej únie vo vzťahu k Ukrajine. Aký je teda tento postoj a aké sú plány?
V septembri roku 2006 rozhodla Európska komisia pozdvihnúť európsko-ukajinské vzťahy na vyššiu úroveň. Uvažuje sa aj o vytvorení zóny voľného obchodu, pokiaľ sa Ukrajina stane členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Nová dohoda má nahradiť jestvujúcu dohodu o partnerstve a spolupráci. Návrh Európskej komisie počíta s rozsiahlymi zmenami vo vzájomných vzťahoch a s prehĺbením spolupráce vo všetkých oblastiach „kde je to možné.“ Uvažuje sa o posilnení spolupráce v oblasti bezpečnosti a spravodlivosti, ale tiež v energetike, doprave a životnom prostredí. Príprava akčného plánu pre Ukrajinu počíta s memorandom o energii, s dohodou o zjednodušení víz, s otázkami ľudských práv, legislatívy, ráta sa aj so spoločnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou.
Z pohľadu cezhraničnej spolupráce pôjde najmä o nevyhnutnosť posilňovania dobrých susedských vzťahov s Ukrajinou ako najväčším susedom všetkých štyroch nových členských krajín Európskej únie. V praxi to znamená orientovať sa predovšetkým na oblasti, ktoré nie sú viazané vnútornými dohodami (neharmonizovaná oblasť) v rámci Európskej únie. Na prvom mieste by mala byť otázka demokratizácie ukrajinskej spoločnosti, poskytovanie skúseností zo strany jej partnerov v oblasti vnútornej politiky, verejnej správy a budovania otvorenej občianskej spoločnosti. Keďže geograficky ide o oblasť Zakarpatska, bude potrebné historicky a kultúrne presnejšie definovať tento geograficky priestor, tvoriaci prirodzenú „dotykovú zónu“ medzi Európskou úniou a Ukrajinou (resp. Ruskom). Rozloha regiónu, predstavujúceho súčasť Karpatského euroregiónu je 12 800 km2. Keďže ekonomické reformy sa v tomto regióne presadzujú pomaly a s problémami, bude nevyhnutné do vzájomných podnikateľských aktivít vkomponovať všestranný rozvoj dopravnej infraštruktúry, ako predpokladu pre rozvoj cestovného ruchu v tejto turisticky atraktívnej, no neznámej oblasti. Perspektívy spolupráce sa ukazujú najmä v kultúrnej výmene a v školstve. Spoločné projekty by sa mali zamerať na prehlbovanie vzájomných vzťahov s odbúravaním prekážok najmä z obdobia sovietskej éry a smerovať k lepšiemu spoznávaniu sa národnostne zmiešaného obyvateľstva v pohraničí.
Podľa nedávneho vyjadrenia ukrajinského ministra zahraničných vecí Borisa Tarasjuka chce Ukrajina vstúpiť do Európskej únie ako plnoprávny člen v roku 2015, do konca roku 2008 sa chce tiež stať členskou krajinou NATO. Mimoriadne postavenie vo vzťahoch s Európskou úniou má Ukrajina v rámci platnej európskej politiky „dobrého susedstva.“ Toto sú východiská, ktoré by sa mali premietnuť do novej kooperácie členských štátov (regiónov) Karpatského euroregiónu vo vzťahu k Ukrajine, po vybudovaní tzv. schengenskej hranice. Slovensko (východoslovenský región) môže v tomto smere zohrávať významnú úlohu ako krajina realizujúca vo vzťahu k susedovi na hranici Európskej únie novú „priekopnícku“ priateľskú a konštruktívnu politiku, brániacu hrozbe vytvárania novej tzv. „železnej opony.“
Z týchto dôvodov je vhodné a potrebné naďalej pokračovať v cezhraničnej spolupráci v rámci Karpatského euroregiónu, ktorý si už získal aj na Ukrajine svoje meno. Napriek súčasným rizikám vyplývajúcim z hospodárskej spolupráce s Ukrajinou, napriek neistote z prijatia Ukrajiny za riadneho člena Európskej únie. To všetko raz skončí a výhoda priateľskej spolupráce v ťažkých časoch, v ktorých sa v súčasnosti Ukrajina ocitla, sa v budúcnosti určite zúročí aj na jej 50 miliónovom spotrebnom trhu.
V tejto súvislosti by bolo vhodné predefinovať spoluprácu v rámci Karpatského euroregiónu vzhľadom na postoj a pripravované plány Európskej únie vo vzťahu k Ukrajine. Následne bude nutné definovať možnosti ďalšej cezhraničnej spolupráce s Ukrajinou v rámci Karpatského euroregiónu po prijatí Akčného plánu Európskej únie pre Ukrajinu. Je nevyhnutné pokračovať v posilňovaní dobrých susedských vzťahov východoslovenského regiónu s Ukrajinou aj s využitím rodinných väzieb, jazykovej blízkosti a blízkosti oboch kultúr, s cieľom získania a udržania posilniť a udržať východoslovenský región v postavení lídra v oblasti dobrých susedských vzťahov s Ukrajinou. Tu bude dôležité využiť možnosti Európskej únie pre podporu medziregionálnej spolupráce členov Karpatského euroregiónu, ktorí sú členmi Európskej únie (euroregióny sa stali vybranými subjektmi medziregionálnej spolupráce). Z ohľadom na historický vývoj euroregiónu i dnešné geopolitické postaveni KER by bolo vhodné presadiť ako stále sídlo jeho sekretariátu mesto Košice. Mesto Prešov (po vstupe do KER) by mohlo byť sídlom národného sekretariátu. Euroregiónu, ktorý dnes na Slovensku reprezentuje združenie Karpatský euroregión Slovensko. Z pohľadu dotknutých samospráv (mesto Košice, VUC Košice) je nutné propagovať aktualizovaný projekt Karpatského euroregiónu ako funkčný a perspektívny model cezhraničnej spolupráce v duchu moderných európskych ideálov, aj prostredníctvom kancelárie KSK v Bruseli.
XI. Nové výzvy a príležitosti
Slovensko má dnes jedinečnú príležitosť vstúpiť do projektu cezhraničnej spolupráce Karpatský euroregión (KER) ako iniciátor, tvorca a líder tejto iniciatívy. Jej korene siahajú do roku 1993, kedy sa projekt inštitucionalizoval v maďarskom meste Debrecín a potom do neskorších rokov, kedy zúčastnené krajiny niekoľkokrát vyjadrili svoju ochotu aj pripravenosť akceptovať a prijať slovenskú časť KER, reprezentovanú mestom Košice ako prirodzené srdce najväčšieho euroregiónu v strednej a východnej Európe. Cezhraničná spolupráca dnes patrí medzi prioritné záujmy EK a projekty takto zamerané majú veľkú podporu EÚ vo väčšine jej rozvojových programov.
Súčasné postavenie iniciatívy regiónov piatich susediacich krajín vychádzajúce z cezhraničnej spolupráce v rámci Karpatského euroregiónu potrebuje novú ideu aj obsah. Po politických zmenách súvisiacich so vstupom SR, Maďarska, Poľska a Rumunska do EÚ sa piaty partner v rámci KER – Ukrajina ocitla v inej geopolitickej situácii ako jej štyria susedia. Z hľadiska politického to ale neznamená nutnosť vylúčenia najväčšieho člena z KER. Je však nutné dať spolupráci v projekte novú dimenziu, ktorá zohľadní novú politickú situáciu na mape strednej Európy. V prvej fáze bude dôležité akceptovať a implementovať do štatútu KER postoj a plány EÚ vo vzťahu k Ukrajine.
1. V septembri roku 2006 rozhodla EK pozdvihnúť európsko-ukajinské vzťahy na vyššiu úroveň. Uvažuje sa aj o vytvorení zóny voľného obchodu – pokiaľ sa Ukrajina stane členom Svetovej obchodnej organizácie WTO. Nová dohoda má nahradiť jestvujúcu dohodu o partnerstve a spolupráci. Návrh EK počíta s rozsiahlymi zmenami vo vzájomných vzťahoch a s prehĺbením spolupráce vo všetkých oblastiach „kde je to možné.“ Uvažuje sa o posilnení spolupráce v oblasti bezpečnosti a spravodlivosti, ale tiež v energetike, doprave a životnom prostredí. Príprava akčného plánu pre Ukrajinu počíta s memorandom o energii, s dohodou o zjednodušení víz, s otázkami ľudských práv, legislatívy, ráta sa aj so spoločnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou.
2. Z pohľadu cezhraničnej spolupráce pôjde najmä o nevyhnutnosť posilňovania dobrých susedských vzťahov s Ukrajinou ako najväčším susedom všetkých štyroch nových členských krajín EÚ. V praxi to znamená orientovať sa predovšetkým na oblasti, ktoré nie sú viazané vnútornými dohodami (predpismi, normami) v rámci EÚ. Na prvom mieste by mala byť otázka demokratizácie ukrajinskej spoločnosti – poskytovanie skúseností zo strany jej partnerov v oblasti vnútornej politiky, verejnej správy a budovania otvorenej občianskej spoločnosti. Keďže geograficky ide o oblasť Zakarpatska, bude potrebné historicky a kultúrne presnejšie definovať tento geograficky priestor, tvoriaci prirodzenú „dotykovú zónu“ medzi EÚ a Ukrajinou (resp. Ruskom). Rozloha regiónu, predstavujúceho súčasť KER je 12 800 km2. Keďže ekonomické reformy sa v tomto regióne presadzujú pomaly a s problémami, bude nevyhnutné do vzájomných podnikateľských aktivít vkomponovať všestranný rozvoj dopravnej infraštruktúry, ako predpokladu pre rozvoj cestovného ruchu v tejto turisticky atraktívnej, no neznámej oblasti. Perspektívy spolupráce sa ukazujú najmä v kultúrnej výmene a v školstve. Spoločné projekty by sa mali zamerať na prehlbovanie vzájomných vzťahov s odbúravaním prekážok najmä z obdobia sovietskej éry a smerovať k lepšiemu spoznávaniu sa národnostne zmiešaného obyvateľstva v pohraničí.
3. Podľa vyjadrenia ukrajinského ministra zahraničných vecí Borisa Tarasjuka chce Ukrajina vstúpiť do EÚ ako plnoprávny člen v roku 2015, do konca roku 2008 sa chce tiež stať členskou krajinou NATO. Mimoriadne postavenie vo vzťahoch s EÚ má Ukrajina v rámci platnej európskej politiky „dobrého susedstva.“ Toto sú východiská, ktoré by sa mali premietnuť do novej kooperácie členských štátov (regiónov) KER vo vzťahu k Ukrajine, po vybudovaní tzv. schengenskej hranice. Slovensko (východoslovenský región) môže v tomto smere zohrávať významnú úlohu ako krajina realizujúca vo vzťahu k susedovi na hranici EÚ novú „priekopnícku“ priateľskú a konštruktívnu politiku, brániacu hrozbe vytvárania novej tzv. „železnej opony.“
Stratégia pre obdobie 2007 – 2010
Nové výzvy pre KER v nastávajúcom období prináša nová geopolitická situácia. Súvisí s rozšírením EÚ, s novou schengenskou hranicou na východnom okraji EÚ, ako aj s vytvorením eurozóny. S uvedenými zmenami možno očakávať popri pozitívnych vplyvoch aj riziká: bezpečnostné, sociálno-kultúrne a etnické. Prinášajú nové výzvy, problémy, aj témy do projektu KER.
1./Bezpečnostná situácia: ide o tému úzko súvisiacu s vytvorením schengenskej hranice medzi Slovenskom (Poľskom, Maďarskom, Rumunskom) a západnou Ukrajinu. Možno predpokladať nové formy pohraničnej ekonomickej kriminality a ilegálnej migrácie. Vážne otázky nastolí aj problematika utečencov, ktorí by sa nemali voľne posúvať do vnútra EÚ.
2./Sociálno-kultúrna situácia: pôjde jednu z rozhodujúcich tém v budúcej stratégii KER. Ako ojedinelý cezhraničný projekt vo východnom pohraničí EÚ bude môcť najefektívnejšie udržiavať komunikáciu medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva s ohľadom na rozdielnosti kultúrne a sociálne. Posilňovanie kultúrnej identity dôsledným mapovaním a udržiavaním všetkých jej aspektov sa môže stať dobrým nástrojom na riešenie globalizačných tendencií v tejto oblasti. Vytvorí sa priestor pre nové ekonomické aktivity miestneho obyvateľstva (podporené zdrojmi z EÚ) najmä s dôrazom na cestovný ruch a hľadanie nových atraktívnych turistických destinácií.
3./Etnická situácia: obyvateľstvo KER je zväčša národnostne zmiešané, vo väčšine krajín sa skladá z etnických skupín okolitých krajín, ktoré sa intenzívne miešajú najmä v pohraničí. Zmes jazykov a minorít nekopírujúca a nerešpektujúca hranice národných štátov sa často stáva predmetom politického boja jednotlivých politických elít v susediacich krajinách. Pred KER stojí výzva zintenzívniť úsilie pri odstraňovaní všetkých bariér brániacich všestrannej komunikácií medzi príslušníkmi etnických skupín na celom území, vrátane Zakarpatskej Ukrajiny.
Inštitucionalizácia – proces rekonštrukcie a stabilizácie
Efektívnosť medzinárodného združenia KER závisí aj od podoby jeho inštitucionalizácie. Štruktúra KER sa dnes javí ako ťažkopádna, neschopná akcie, bez zjednocujúcej vízie. Absentujú pružné riadiace orgány schopné prispôsobiť sa novým podmienkam a nezávislé na politickej štruktúre členských krajín. Najvážnejšou úlohou bude vytvoriť nový štatút združenia s modernou riadiacou, pružnou a zoštíhlenou štruktúrou na národnej i medzinárodnej úrovni.
XII. Stratégia mesta Košice po vstupe do Karpatského euroregiónu
Medziregionálny zväzok Karpatský euroregión (KER) vznikol v roku 1993 ako jedna z najväčších medzinárodných organizácií podporujúcich a realizujúcich cezhraničnú a medziregionálnu spoluprácu v Európe. Členmi boli regióny strednej a východnej Európy. KER sa rozprestiera na teritóriu 145.000 km2 s viac ako 14,7 mil. obyvateľov. V rámci euroregiónu spolupracujú prihraničné oblasti piatich štátov - regióny juhovýchodného Poľska, východného Slovenska, severozápadného Maďarska, severného Rumunska a západnej Ukrajiny. Do KER patria na Slovensku územie Košického a Prešovského kraja, v Poľsku vojvodstvo Podkarpackie, , na Ukrajine oblasti Černivecká, Ivano – Frankovská, Ľvovská a Zakarpatská, v Rumunsku provincie Satu Mare, Maramures, Salaj a Botosani, v Maďarsku župy Szabolcs – Szatmár – Bereg, Hajdu - Bihar, Borsód – Abaúj – Zemplén, Heves, Jász – Nagykun – Szolnok a mestá so župnými právomocami Miskolc, Debrecen, Nyíregyháza a Eger.KER je združením právnických osôb, zo SR je jeho členmi 84 miest a obcí. Košice patrili v rokoch 1992 – 1993 k hlavným iniciátorom KER a boli jedným z jeho zakladajúcich miest. Úlohou euroregiónu je riadenie a koordináciu spoločných aktivít v oblastiach vedy, ochrany životného prostredia, kultúry, športu a vzdelávania, ktoré by súčasne s prehlbovaním ekonomickej spolupráce prispievali k zlepšeniu životnej úrovne obyvateľov prihraničných oblastí týchto krajín.
Východiská
Uznesením z XXIII. Rokovania MZ v Košiciach zo dňa 29. júna 2006 bola schválená účasť mesta Košice v združení Karpatský euroregión. Riaditeľovi MMK bola zároveň uložená povinnosť zabezpečiť v rozpočte mesta nevyhnutné finančné prostriedky spojené s účasťou mesta Košice v KER. Na základe prihlášky mesta bolo členstvo Košíc zaevidované v orgánoch združenia KER Slovensko, reprezentujúceho slovenskú časť euroregiónu. Vzhľadom na nejasnosti súvisiace s fungovaním orgánov KER na Slovensku, súvisiace so zmenami po posledných regionálnych a komunálnych voľbách bude nevyhnutné v roku 2007 upresniť a vyjasniť postavenie mesta v štruktúrach tohto projektu cezhraničnej spolupráce. Sídlo sekretariátu slovenskej časti je v súčasnosti v Košiciach (Hlavná 68) nie je však riešená otázka jeho personálneho zabezpečenia. Predsedom a štatutárom združenia v zmysle Stanov (schválené boli v Michalovciach 28. marca 2006) je predseda VUC Košice JUDr. Z. Trebuľa, ktorý by mal v najbližších dňoch zvolať predsedníctvo (Valnú hromadu). To by malo rozhodnúť o ďalšej podobe orgánov združenia, potvrdiť členstvo mesta Košice a súčasne doporučiť jeho štatutárneho zástupcu do medzinárodnej Rady (predsedníctva) KER. Súčasným predsedom Rady je pán Jozef Polačko, bývalý predseda KÚ v Prešove. Najbližšia medzinárodná Rada (apríl 2007, Užhorod) by mala zasadnúť na západnej Ukrajine, ktorá by mala byť pre nastávajúce dvojročné obdobie, na základe rotačného pricnípu (v zmysle stanov) predsedajúcou krajinou (regiónom) v rámci KER. Mesto Košice v kooperácii s VUC Košice by malo potvrdiť (resp. Navrhnúť zmenu) sídla národného sekretariátu v Košiciach. Z pohľadu mesta sa ukazuje ako výhodné ponechať sídlo v Košiciach, pretože to umožňuje aktívnejšie obplyvňovať dianie v združení.
Ciele
Členstvo mesta Košice v Združení KER umožňuje využívať jeho vybudované štruktúry ako výhodné kontaktné a informačné miesta a zdroje, podporujúce rozvojové zámery mesta. Prostredníctvom nich je možné posilňovať postavenie mesta ako regionálnej metropoly v geopolitickom priestore Stredo-východnej Európy na citlivom okraji východnej hranice EÚ. V novej politickej situácii, po vstupe 4 členských krajín (Slovensko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko) do EÚ sa tak vytvára priestor pre riešenie záujmov regiónu v súvislosti s vybudovaním tzv. Schengenskej hranice. Keďže je v záujme EÚ udržiavať vzťahy s Ukrajinou (ako potencionálnym členským štátom) na čo možno najlepšej úrovní aj v nových podmienkach, možno očakávať podporu Bruselu všetkým projektom, posilňujúcim rozmer cehraničnej kooperácie. Košice, ako prirodzená metropola regiónu, by tak mohli zohrávať významnú úlohu pohraničného mesta EÚ a využívať pri tom väzby s partnerskými mestami, ktoré su členmi KER – Miskolc, Rzesow a Užhorod. Otvára sa tým aj možnosť čerpania finačných zdrojov v rámci fondov EÚ pre oblasť cezhraničnej spolupráce ako aj z fondov MVRR SR na to určených.
XIII. Záver
KER je dnes voľným združením 5 krajín s rozdielnym právnym postavením jednotlivých národných častí v materských krajinách. V Poľsku a na Slovensku majú časti (regióny) KER podobu združených právnických osôb. Na Ukrajine, v Maďarsku a Rumunsku funguje iný model. Na poslednom zasadnutí medzinárodnej Rady KER (17. 5. 2005) v Bardejove preto rezonovali otázky novej organizačnej štruktúry Euroregiónu. Podľa jeho členov by sa Združenie malo stať federáciou s medzinárodným právnym postavením. Jeho transformácia v blízkej budúcnosti je dôlkežitá najmä z hľadiska čerpania financií z eurofondov. Tieto skutočnosti potvrdzujú že KER je dynamickou štruktúrou, schopnou prispôsobiť svoje fungovanie novým geopolitickým aj legislatívnym podmienkam.
Košice ako zakladajúci člen KER, s obnoveným členstvom môžu v budúcnosti zohrávať úlohu lídra v mimoriadne citlivom, strategicky významnom, etnicky a kultúrne zmiešanom pohraničnom regióne EÚ. Mohli by profitovať z dobrých kontaktov v okolitých krajinách, vrátane Zakarpatia. Okrem spolupráce v oblasti ekológie a cestovného ruchu sa ako strategická (a veľmi perspektívna) javí kooperácia členských regiónov a miest v oblasti cestovného ruchu a kultúry, s dôrazom na projekty cezhraničného a multietnického charakteru, ktoré sa tešia zvýšenému záujmu EK. Ako základný krok z úrovne vedenia mesta by sa malo odohrať bilaterálne rokovanie predsedov a primátorov VUC a miest Košíc a Prešova. Po určení stratégie súvisiacej s ujasnením postavenia orgánov KER na národnej a medzinárodnej úrovni by mali nasledovať rokovania zmiešaných pracovných skupín zložených zo zástupcov samosprávnych krajov, rozhodujúcich členských miest a vlády SR. Perspektívne vy sa Košice mohli stať sídlom stáleho generálneho (centrálneho) sekretariátu KER, ktorý dnes sídli v maďarskom meste Nyiregyháza.
Po roku 1989 sa vo väčšine postkomunistických krajín Európy objavili rôzne formy cezhraničnej spolupráce. Boli príkladom snahy ľudí a inštitúcií predovšetkým na miestnej úrovni, využiť nové kontakty v pohraničí najmä na predchádzanie konfliktov a ekonomický rozvoj. Postupom času sa cezhraničná spolupráca transformovala do špecifického druhu komunikácie v citlivom geopolitickom priestore, čo sa potvrdilo po roku 2004, kedy sa niektoré štáty stredovýchodnej Európy stali členskými krajinami EÚ. Pravidlá ekonomickej spolupráce určené na báze euroregiónu, vystriedala normálna hospodárska kooperácia v duchu EÚ. Karpatský euroregión prevzal na seba poslanie komunikátora, schopného udržiavať dialóg medzi ľuďmi bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, národnosť, náboženstvo, svetonázor. Je ohromnou príležitosťou na uchovanie i prezentáciu etnickej a kultúrnej rôznorodosti, ktorá je veľkým bohatstvom Európy.
Tibor Ičo