O Venezuele
Venezuela
|
|||||
Národné motto: Dios y Federacion |
|||||
Oficiálny názov - Dlhý |
República Bolivariana de Venezuela |
||||
- Krátky | Venezuela | ||||
Úradné jazyky | španielčina | ||||
Hlavné mesto | Caracas | ||||
Najväčšie mesto | Caracas | ||||
prezident | prezident Hugo Chavéz | ||||
viceprezident | José Vicente Rangel | ||||
Rozloha - Celková |
|||||
Susedia | Brazília, Guyana, Kolumbia | ||||
Počet obyvateľov - Sčítanie 2005 |
43. miesto |
||||
Hustota obyvateľov - Sčítanie 2005 |
175. miesto |
||||
HDP p.c. v USD (PKS) - Stav 2005 |
95. miesto |
||||
Vznik |
5. júla 1811 vyhlásená nezávislosť od Španielska |
||||
Forma štátu | federatívna republika | ||||
Mena | venezuelský bolívar fuerte | ||||
Gramotnosť | 93% | ||||
Časová zóna |
UTC-4:30 |
||||
Štátna hymna | Gloria al Bravo Pueblo | ||||
Medzin. kód (ISO 3166-1) | VEN | ||||
Kód motorových vozidiel (OSN) | VEN | ||||
Internetová doména | .ve | ||||
Smerové telefónne číslo | +58 |
Venezuela, dlhý tvar: Venezuelská bolívarovská republika, je federatívna republika na severe Južnej Ameriky. Hlavným mestom je Caracas.
Venezuelu obmýva Karibské more a Atlantický oceán. Najvyšší vrch štátu (Pico Bolívar: 5 007 m n. m.) leží na severe v Andách. Jeho pásma uzatvárajú úrodné kotliny. Medzi dvoma horstvami sa rozprestiera savanami porastená nížina na náplavoch rieky Orinoco. Nachádzajú sa tam značné ložiská ropy.
Názov krajiny je po španielsky: „malé Benátky“.
Krajina je veľmi bohatá na ropu, železnú rudu, diamanty a bauxit. Pestuje sa tu káva, kakao, banány, cukrová trstina. Chová sa tu hovädzí dobytok a kozy.
Obsah[skryť] |
Dejiny
Venezuela je podľa ústavy z roku 1961 spolkovou republikou na čele s prezidentom. Pobrežie Venezuely objavil v roku 1498 Kryštof Kolumbus na svojej tretej ceste do Ameriky. Expedíciou Španiela Alfonsa de Ojeda roku 1499 začal prieskum vnútrozemia. De Ojeda sa dostal až k Maracaibskému jezeru a krajine dal kvôli kolovým stavbám indiánskych praobyvateľov názov Venezuela (Malé Benátky).
V 16. storočí vznikli tri španielske kolónie: Venezuela (západ), Nueva Andalucia (východ) a Trinidad-Orinoco (juh). Roku 1777 sa zlúčili do generálneho kapitanátu Venezuela. Do 19. storočia bola Venezuela pod nadvládou Španielov. V 16. storočí získal na nejakú dobu právo na osídľovanie venezuelského pobrežia nemecký obchodný dom Welserov.
Nezávislosť Venezuely
Prvé povstanie venezuelských kreolov za nezávislosť pod vedením Franciska de Mirandy v roku 1806 bolo neúspešné. V roku 1810 sa pod vedením Mirandy a Simóna Bolívara začala vojna za nezávislosť. Caracaský kongres, zvolený z Bolívarovho podnetu, vyhlásil v roku 1811 nezávislosť Venezuely na Španielsku a vytvorenie republiky. Keď Španieli tuto prvú republiku potlačili, vznikla v roku 1813 druhá republika. Bolívarovi sa podarilo v auguste 1819 víťazstvom pri Boyacá definitívne oslobodiť Kolumbiu spod nadvlády Španielov a v roku 1819 vyhlásil kongres v Angosture spojenie Venezuely a Kolumbie do republiky Veľká Kolumbia. Prvým prezidentom sa stal sám Bolívar. Po vystúpení z tohoto zväzku v roku 1831 sa Venezuela stala samostatnou republikou (tretia republika). Prezidentom sa stal generál José Antonio Páez.
Vojenská vláda
Až do začiatku 20. storočia poznamenal dejiny krajiny stály boj medzi liberálmi a konzervatívcami, občianske vojny a časté zmeny vojenských diktatúr a civilných vlád. Za diktatúry generála Juana Vincenta Goméza (1908-1935) nastala relatívna stabilizácia a mierny hospodársky vzostup, vyvolaný ťažbou nafty. Pretože poľnohospodárstvo bolo kvôli ropnému priemyslu zanedbávané, zostala Venezuela odkázaná na dovoz potravín a tým sa stala závislou na amerických a britsko-holandských firmách. Armáda zostala pri moci aj po Gomézovej smrti roku 1935. Za vlády generála Eleazara Lópeza bola roku 1936 prijatá ústava zo socialistickými znakmi. V 2. svetovej vojne za vlády prezidenta Isaísa Medina Angarita podporovala Venezuela Spojencov, ale do vojny vstúpila až vo februári 1945.
V roku 1945 prevzala vládu Strana demokratickej akcie, roku 1948 bola vojenským prevratom zosadená. Po ďalšom štátnom prevrate roku 1952 sa dostal k moci plukovník Marcos Pérez Jiménez. Keď chcel v roku 1958 protiústavne presadiť svoje znovuzvolenie, vypukol generálny štrajk a ľudové povstanie, ktoré ho zosadilo. Moc prevzala provizórna vojenská vláda pod vedením admirála Wolfganga Larrazábala. Vo voľbách v decembri 1958 zvíťazil Rómulo Betancourt zo Strany demokratickej akcie. Napriek tomu že jeho voľbu podporovali ľavicové politické sily, neskôr zaviedol proti nim niektoré opatrenia. V roku 1961 vyhlásil novú ústavu, ktorá zrušila platnosť základných občianskych práv.
Návrat k demokracii
Rafael Caldera bol prvým opozičným kandidátom, ktorý sa v roku 1969 demokratickou cestou stal prezidentom. Voči ľavicovým silám uplatňoval politiku uspokojovania a pokúšal sa utlmiť ilegálne komunistické skupiny. V roku 1971 bol vo Venezuele prijatý zákon o prevode majetku všetkých ropných spoločností bez odškodnenia na štát s platnosťou od roku 1983. Exportné ceny ropy boli stále vyššie. V roku 1972 začala Venezuela budovať vlastnú flotilu ropných tankerov.
V roku 1974 sa stal prezidentom sociálny demokrat Carlos Andrés Pérez. V tom istom roku vláda zrušila koncesie amerických železorudných spoločností US Steel a Bethlehem Steel. V roku 1976 vstúpil do platnosti zákon o zoštátnení banického a ropného priemyslu, v roku 1979 zvolili prezidentom Luisa Herreru Campinsa, kandidáta Kresťanskodemokratickej strany (COPEI). Veľký únik kapitálu pri súčasnom znížení výnosov z ropného priemyslu prinútil vládu v roku 1983 uzavrieť devízový trh a na 60 dní zmraziť ceny. V marci 1983 vyhlásila vláda čiastočné moratórium na splatenie dlhov. Odmietla požiadavku Medzinárodného menového fondu (MMF), aby predložila schválený stabilizačný program s tým, že krajina nepotrebuje od fondu žiadnu finančnú pomoc. V prezidentských voľbách prekvapivo zvíťazil zo 53,4% hlasov sociálnedemokratický kandidát Jaime Lusinchi zo Strany demokratickej akcie, najväčšej opozičnej strany. Taktiež v parlamente získala Demokratická akcia väčšinu. Kandidát kresťanskodemokratickej strany obdržal len o niečo viac než 30% hlasov. Vo svojom volebnom programe Lusinchi prisľúbil vyviesť Venezuelu z hospodárskej krízy zavedením úsporného hospodárskeho programu. Krajina mala zahraničný dlh vo výške 37 mld. dolárov. V programe prezidenta Lusinchiho pokračoval od roku 1989 prezident Andrés Pérez Rodríguez, ktorý sa snažil hospodárske problémy riešiť liberalizačnými opatreniami a postupnou reprivatizáciou hospodárstva. Po oprávnenom obvinení z nezákonného obohacovania a sprenevery verejných fondov v máji 1993 rezignoval. Prísahu zložil dočasný prezident O. Lepage.