Život delegáta

Som delegát! S novou prácou vznikli aj otázniky a pochybnosti. Zvládnem prácu v cudzej krajine? Zvládnem množstvo klientov a ich otázky, sťažnosti? Zvládnem mentalitu Bulharov? Zvládnem non – stop nápor na moje nervy? / To som vlastne ešte ani netušila, čo všetko ma môže ako delegáta stretnúť a prekvapiť. A bolo toho veru za 6 rokov dosť, každú sezónu príde niečo nové a nepredvídateľné./ A ako keby všetky tieto otázky nestačili, čakalo ma aj nepríjemné podanie výpovede. Kolegyne mi fandili, videli ako sa celé mesiace učím a ako veľmi túžim po práci delegáta. Ale riaditeľka nič netušila. Bola som dobrá v hraní spokojnej pracovníčky banky. Je pravda, že moja povaha mi nedovolí robiť žiadnu prácu na polovicu a keď už raz niečo začnem, musím to robiť poriadne, je to vo mne, som strašná poctivka. Takže keď prišiel deň D a ja som predstúpila pred jej stôl, tak som videla na jej tvári prekvapenie a možno aj sklamanie. Snažila sa ma prehovoriť, snažila sa argumentovať stabilnou prácou. Ale ja som bola už mysľou v Bulharsku a nikto a nič na svete by ma neudržalo na bankárskej stoličke.  Ako všetko aj tento nepríjemný moment skončil, tak ako skončili pre mňa dva dlhé mesiace, ktoré som musela stráviť vo výpovednej dobe v banke. Ale myšlienky na leto mi pomáhali a pomáhalo mi aj to, že som si pripravovala materiály k delegatúre. Síce som netušila, čo všetko potrebuje taký delegát. Ale videla som zopár násteniek v hoteloch, videla som zopár informačných kníh a tak som sa snažila pripraviť niečo podobné, ale zároveň moje a jedinečné. Všetci sa mi smiali, že takú prípravu na budúce povolanie ešte nevideli. Ale ja som sa tak cítila istejšie, cítila som sa pripravená a chcela som mať hlavne prehľad o krajine, ktorá ma mala onedlho na tri mesiace privítať a pripraviť mi krušné i krásne chvíle.

Konečne nastal deň pre odchodom a ja som horúčkovito balila a balila, pobehovala som po byte, nevedela som, kde mi hlava stojí, cítila som zvláštne očakávanie, kŕče v žalúdku, radosť, strach. Mamina sa mi smiala, že sa balím ako keby som sa ani vrátiť nemala, ale ja som mala pocit, že mi stále niečo chýba. Ja nad slnko jasnejšie, že som v noci nespala. Ráno som netrpezlivo čakala na príchod kamaráta, ktorý ma odviezol na letisko. Ani neviem ako a boli sme v Bratislave. Cestou som myslela na maminu, sestru a ich slzičky v očiach. Ja som žiadne nemala, strach bol silnejší ako všetky ostatné pocity. Musím vám prezradiť jednu vec – čakal ma môj  prvý let v živote! Takže musíte uznať, že som bola fakt na pokraji nervového kolapsu. Na letisku ma čakala šéfka aj s nejakými predajkyňami zájazdom, mali absolvovať v Bulharsku dvojdňová poznávaciu cestu a ja som bola za ňu nesmierne vďačná. Veď som nevedela ani to,  čo treba robiť na takom check – ine, bola som ako  teliatko. Pozerala  som s vyvalenými očami na tie baby a robila som to, čo robili oni. Ale tvárila som sa ako ostrieľaná cestovateľka. Poviem vám, že práve herectvo je jedna z vlastností, ktorá nemôže dobrému delegátovi chýbať. Veru je to práca, v ktorej ide o kus hereckého umenia. Ide o to tváriť sa skúsene, veselo, nad vecou. Samozrejme treba doplniť výraz tváre adekvátnym výkonom. Ale taký delegát si nesmie dovoliť vyzerať unavene, nahnevane, či prekvapene. Ukľudňovala ma myšlienka, že prví klienti mi priletia až na druhý deň a budem mať dosť času na spamätanie sa z cesty. Nie všetci delegáti majú takéto šťastie, zväčša priletia spolu s turistami a musia pracovať od prvej do poslednej hodiny.

A už si sedím v lietadle, myslím na tie kilometre vzduchoprázdna a v duchu sa modlím, aby som let prežila. V mojom živote vždy hraje veľkú úlohu zákon schválnosti, takže let nebol práve najhladší. Zopár turbulencií, strata výšky.... Naozaj vydesená som bola, keď aj moja susedka, ktorá mala nalietaných niekoľko tisíc kilometrov, vykríkla pri jednom zatrasení. Vravela som si, keď prežijem toto, prežijem určite celé leto.

Lietadlo konečne pristálo v Burgase a ja som zase ako husička nasledovala svoje spolucestovateľky a celá natešená som nastúpila do mikrobusu, ktorý nás mal zaviezť....do POMORIA???? Som si myslela, že skolabujem. Toto mi nikto nepovedal, mala som sto chutí vrátiť sa domov. Manažérka ma vysadila pred malým hotelíkom a s milým úsmevom mi povedala, že bývať budem tu, že tento malý hotel majú celý zakúpený na letnú sezónu, ale pracovať a štyri hotely budem mať na Slnečnom pobreží.  Zabuchla dvere a odfrčala preč s pokynom, aby som sa ráno dostavila do kancelárie. Ako, kam presne, to mi nepovedala...  Dostala som len papierik s adresou a najasné informácie o tom, že kancelária sa nachádaza asi pol kilometra od hlavnej autobusovej stanice. Nenávidela som Pomorie na prvý pohľad.., ale na druhý som ho milovala...vznikla láska na druhý pohľad, láska, ktorá mi zmenila život a ktorá určovala ďalšie roky môjho života.