„Waw!“ povedali sme s Rhonnom naraz, keď sme popriadne zaostrili na krajinu okolo. Stáli sme na okraji malého lesíka. Kúsok od nás zurčal potôčik, obklopený hustými vŕbami a za ním sa dvíham nízky kopec. Bola to riadna zmena oproti Malkécii, v ktorej zeleň rástla jedine v okrajových štvrtiach. Obloha bola jasná a po jej klembe plávali len malé obláčiky.
„Je tu pomerne teplo, nemyslíš?“ pozrela som spýtavo na Rhonna.
„Sara, keby si si lepšie pozrela, do akej časti Zeme ideme a vypočítala si aké ročné obdobie tu je, tak by si nebola prekvapená,“ povedal povýšenecky. Prevrátila som oči.
„Dobre, pán dokonalý, tak aké je tu ročné obdobie?“ spýtala som sa, neskrývajúc iróniu v hlase.
„Je jún, začína leto, preto sú aj noci veľmi teplé,“ vysvetlil hrdo.
„Okey, tak leto. Poďme prejdeme sa a zistíme, kde je tu najbližšie mesto,“ otočila som sa a zamierila v smere toku potoka. Logické. Rhonn ma poslušne nasledoval, zrejme si myslel, že nasledujem inštinkt Kľúču, no ja som kráčala, kadiaľ sa mi chcelo. Našťastie netrvalo dlho a v diaľke sme zbadali svetlo pouličných lámp. Vyzerali úplne inak ako tie v Malkécii, vydávali zvláštne príliš žlté svetlo, ale Rhonn horlivo tvrdil, že sú to bežné ľudské lampy, tak som nemala na výber a verila mu. Do mesta prichádzali, zvláštne kovové stroje, ktoré Rhonn nazval autá. Nebolo ich veľa, keďže bola hlboká noc a väčšina ľudí už dávno spala. Pomaly sme sa blížili k mestu. Z diaľky mi pripomínalo zmenšeninu Malkécie, s jej typickými vysokými budovami, obklopenými nižšími, no keď sme sa dostali bližšie začala som si všímať, že domy nie sú postavé z ocele alebo titánu, ale tehiel alebo kvadier. Okná neboli synteticky tvrdené, ale boli vyplnené obyčajnám sklom. Čoraz viac sa mi mesto zdalo skôr lacnou a neúspešnou napodobeninou Malkécie.
Kráčali sme tmavým mestom a hľadali prázdny dom. Nakoniec sme našli opustený malý útulný domček na severnom okraji mesta. Zložili sme si tam veci, ktoré Rhonn trepal už od lesa, a pustili sa do prehliadky domu. Veľkými drevenými dverami sa vchádzalo do malej chodbičky, odtiaľ naľavo do kúpelne, za ktorou stáli schody na poschodie, rovno do kuchynky prepojenej s jedálňou a napravo do veľkej obývačky. Na poschodí boli dve izby a kúpelňa. Nič viac sme nepotrebovali.
V dome bolo oveľa chladnejšie ako vonku, tak sme si zakúrili v krbe a ľahli si do obývačky. Ja som si spojila dva kreslá a Rhonn si ľahol na gauč. Prikryli sme sa dekami, ktoré som našla v jednej skrini na poschodí a zaspali.
„Raňajky!“ kričal mi niekto do ucha. Rozospato som pootvorila oči a zbadala pred sebou Rhonnovu natešenú tvár. V rukách držal kovovú tácku a na nej čerstvé buchty a šálku horúcej kávy.
„Waw! Ďakujem,“ posadila som sa a Rhonn mi predomňa položil tácku.
„Priveľmi sa neteš,“ zasmial sa, keď som siahla po káve. Nechápavo som naňho pozrela a odpila si z šálky. Vtedy som pochopila. Vyprskla som tú divnú tekutinu, vyzerajúcu ako káva. Rhonn sa rozrehotal.
„Príliš chutnú kávu tu nemajú...“ dostal napokon zo seba. Pozrela som naňho naštvaným pohľadom.
„Čo? Vravel som, aby si sa veľmi netešila!“ uškŕňal sa. Prevrátila som oči a pustila sa do buchiet. Tie boli našťastie výborné.
„Takže, rozdelíme sa a každý bude Deti noci hľadať v inej časti lesa,“ iba som prikývla mu, keďže som mala plné ústa.
„Ja si beriem západnú časť mesta a okolie, ty pôjdeš na východ až k miestu, kde sme prišli. Ak nikto nič nenájde, stretneme sa po zotmení zas tu. Keď nejaké Dieťa noci nájdeš, dáš mi telepaticky vedieť, ak niečo nájdem ja, budem silno myslieť, len na to kde som, takže sleduj moje myšlienky, dobre?“
„Fajn,“ súhlasila som a dala si ďalší hryz. Po raňajkách sme sa obaja vybrali preč z domu, každý svojim smerom.
Kráčala som preplnenými ulicami mesta a sledovala ľudí okolo. Každý sa niekam ponáhľal. Dospelí do práce, deti do školy. Málokto sa mi pozdravil, väčšinou len starší ľudia, prechádzajúci sa do chodníkoch. Prešla som celou mojou časťou mesta, no po Deťoch noci ano stopy. Uznávam, je to logické, veď sú to Deti noci, takže sa asi nebudú za jasného dňa promenádovať po uliciach. No nikto ani nič nespomenul. Žiadne záhadné zmiznutia, ani nevysvetliteľné vraždy, nič. Bolo to zvláštne. Nakoniec som sa okolo poludnia rozhodla zájsť na obed. Vošla som do malého obchodíku s pečivom.
„Dobrý deň!“
„Dobrý deň, prajem,“ usmial sa na mňa starší muž za pultom.
„Prosila by som si dve šišky,“ ukázala som na chutne vyzerajúcu kôpku.
„Nech sa páči,“ podal mi ich. Zobrala som si sáčok so šiškami a vytiahla peniaze, ktoré mi Rhonn ráno strčil do kabelky.
„Bude to dvadsať korún,“ podala som mu hrsť skrčených papierov a nejaké kovové mince.
„Prosím, vyberte si, koľko mám zaplatiť, nevyznám sa v nich,“ usmial sa na mňa, zobral si jednu zelenú bankovku a ostatok mi podal späť.
„Nie ste odtiaľto, že?“
„Nie,“ priznala som.
„Je to na vás vidno. A kam máte namierené? Obzrieť si nové mesto?“
„To som už stihla, plánujem sa ísť pozrieť po okolí. Lúky a lesy sú tu vraj nádherné,“ jeho úsmev povolil.
„Neradím vám ísť samej, slečna. V okolí sa stratilo mnoho mladých slečien aj iných ľudí. Lesy sú tu krásne, ale aj nebezpečné. Dávajte si pozor!“
„Budem. Ďakujem vám za upozornenie. Dovidenia!“ vďačne som sa naňho usmiala a vyšla z obchodu. Konečne! Mám dôkaz o tom, že Deti noci tu určite sú. Rýchlym krokom som sa vydala smerom k lesom odkiaľ sme prišli. Musím ich nájsť, kým nabude noc. Pokým je ešte svetlo, nebudú môcť výsť von a budem mať nad nimi výhodu.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.