6. kapitola
7. 4. 2011
Zobudilo ma hlasné klopanie. Pootvorila som oči a rozhliadla som sa okolo. Rozospatým pohľadom som pozrela na hodiny na stolíku. V momente som vypleštila oči a vyskočila z postele. Perina letela do steny a skončila na zemi.
„Sara, si tam? No tak, je už pol ôsmej a o ôsmej máme byť v parlamentnej sále. Sara? Počuješ ma? Sara?” ozýval sa spoza dverí Rhonnou naliehavý hlas.
„A...áno, už som skoro hotová... Ehm... Počkaj ma pri oblúku, za 10 minút som tam...” hovorila som pobehujúc pri tom po izbe. Šaty! Hrebeň! Spona! Topánky! Behala som z jedného kúta do druhého.
„Och, Sara, ako inak nezodpovedná! Samozrejme, nastaviť si budík ti asi nič nehovorí čo?!” kričala som sama na seba. Nakoniec som po 15 minútach konečne vybehla z izby a bežala k oblúku, kde už netrpezlivo postával Rhonn.
„Áno, áno, ja viem...” odpovedala som na jeho obviňujúci pohľad. Rýchlo aktivoval oblúk a krútiac hlavou prešiel. Ja som ho, narýchlo si ešte upravujúc divoký účes, nasledovala. Náhlivým krokom sme vošli do parlamentnej sály tesne pred ôsmou.
„Tak tu ste! Dávate si teda načas...” zasmial sa Meurim. Ospravedlňúco som sklonila hlavu pod Rhonnovým naštvaným pohľadom.
„Hups...” zašomrala som.
„Ale ešte predtým ako odídete, treba zmeniť pár vecí. Tak, po prvé, takto nemôžeš chodiť po Zemi. Majú tam...ehm...inú módu,” začal Meurim a hodil pohľadom po jednom zo sluhov stojacich okolo. Ten prikývol a doniesol mi zvláštne vyzerajúcu kôpku. Vrhla som na ňu zhrozený pohľad. Bola to dlhá biela kašmírová sukňa, biela tunika s vyšívanými kvetmi, rozšírenými rukávmi, ktoré siahali len po lakte a vodorovným výstrihom. Na vrchu kôpky bol položený dlhý biely korálový náhrdelník s rovnakými náušnicami.
„To...to nemyslíte vážne! Budem v tom vyzerať ako idiot!” vykríkla som. Meurim sa zasmial.
„Vravel som, že majú inú... môdu. Ale ešte tu máme aj minisukňu ak by si chcela…” kývol na sluhu, ktorý mi ukázal naozaj až priveľmi krátku sukňu. Kritickým pohľadom som prešla minisukňu aj šaty.
„Okej, šaty!” vyhlásila som okamžite, „ a čo on?!” ukázala som na Rhonna, ktorý sa až doteraz chichúňal. Okamžite zbledol. Všetci v sále sa rozosmiali.
„Čože?!” zhrozil sa ešte viac, keď mu sluha doniesol druhú kôpku, ktorá sa skladala z tmavého obleku, bielej košele, tmavého motýlika a čiernych vyleštených topánok.
„Oblek nikdy nevyjde z módy, takže…” konštatoval Meurim.
„Ach, nie...” hlesol. Rozosmiala som sa na plné hrdlo. Nevedela som si Rhonn v niečom takom predstaviť.Celá sála sa ozývala mojím smiechom. Všetci spozorneli a započúvali sa. Každému sa po chvíli zdvihli kútiky a usmiali sa, dokonca aj Rhonn, ktorý najprv vyzeral ako zmoknuté kuriatko. Keď som sa dosmila všetci sa akoby prebrali z tranzu a úsmev väčšine zmizol z pier.
„No, asi by sme sa mali ísť prezliecť...” navrhla som. A otočila som sa k dverám. Rhonn ma nasledoval a nespúšťal oči z kôpky v jeho náručí. Prezliekli sme sa v jednej z vedľajších miestností a potom sa vrátili späť do sály. Všetci ledva zadŕžali smiech a s posmešným pohľadom pozerali po Rhonnovi.
„No tak... Asi by sme mali ísť. Deti noci čakajú,” zasmiala som sa.
„Áno, poďme!” horlivo súhlasil Rhonn. Meurim prikývol a naznačil mi aby som skúsila vytvoriť niečo ako portál. Predvčerom mi to ukazoval, no lepšie povedané, len mi teoreticky vysvetlil, čo mám robiť. Nemohla som vtedy skutočne otvoriť portál, lebo zavrieť sa dal len tak, že by som cezeň prešla. V minulosti otváral portál Ochranca a to zašepkaním vety, pričom Kľúč držal v pesti a nato ho pustil. Ostatné spravil zaňho Kľúč. Ibaže ja nie som Ochranca, ale samotný Kľúč. Zhlboka som sa nadýchla.
„Tiadelinn, at’lora, ny’em Denaum'lyael'ad'Tiadelinn!“ nič. Ticho a nič. Začala ma chytať panika. Nič, nič, nič. Atmosféra v sále by sa v tú chvíľu dala krájať. Všetci sedeli ako skamenení na svojich miestach a čakali, ale nič sa nedialo...
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.