4. kapitola
Stála som pred Rhonnom uprostred chodby a čakala, čo povie. V mysli som si predstavovala, ako ma zjazdí a škodoradostne začne opisovať, ako si neodpustí jedinú možnosť ukázať mi, aká som neschopná a vráti mi ten predošlý rozhovor. Dokonca som aj rozmýšľala, čo mu odvrknem.
„No... Vieš, ja len, že to bolo fakt super, ako si ich totálne odrovnala s tou staroelfštinou. To som od teba vážne nečakal, boli fakt mimo a...“ zarazil sa, lebo som naňho čumela ako na blázna.
„Čo tým chce ako povedať?“ pýtala som sa v duchu.
„Vlastne som len chcel, že som sa v tebe mýlil a ospravedlňujem sa...“ smutne sklopil zrak. Pousmiala som sa.
„V pohode, aj ja som sa zrejme v tebe zmýlila,“ zdvihol zrak a usmial sa.
„Ansara,“ dodala som ešte a on sa na mňa nechápavo pozrel.
„Chcel si vedieť moje meno, nie? Ansara,“ kútiky úst sa mu ešte viac zdvihli.
„No, neviem čo mám na to povedať. Zaskočila si ma. Tak ja som Rhonnauh, ale volaj ma len Rhonn,“ podal mi ruku. Chytila som ho za predlaktie a on urobil to isté. Typický pozdrav na Sedire Nibis.
„Môžeš ma volať len Sara, ale pred ostatnými som Kľúč,“ pripomenula som.
„Jasné,“ prikývol a podišiel naspäť smerom k oblúku.
„To nemyslíš vážne,“ povedala som zhrozene. Aj keď pocity necítim, neznamená to, že nemôžem mať voči niečomu averziu. A voči týmto oblúkom som rozhodne mala.
„Inak by sme blúdili mestom 2 dni, kým by sme došli k správnej budove. A kým by sme ju vôbec našli. Nemáš sa čoho báť, zvykneš si,“ žmurkol.
„Ja sa nebojím. Nedokážem sa báť, či čokoľvek cítiť. Som len kus kameňa zabudol si. Ale mám proste na toto averziu. Ale no nejako to zvládnem...“ vzdychla som si a podišla bližšie.
„Čože, nič necítiš?“
„Áno, ale to je na dlhé vysvetlovanie. Ale veď máme na to celý týždeň,“ zasmiala som sa.
„To je pravda. Ale čas beží rýchlejšie, než sa niekedy zdá!“
„At’aleit cheo’th an’ageu Ech’ine! Čas je najväčší nepriateľ!“
„Tak to je múdre,“ zasmial sa, aktivoval oblúk a spolu sme doň vkročili. Za celé tie týždne som sa konečne zasmiala. Sľub Bohyne sa naplňoval, vracali sa mi pocity.
Prechod cez oblúk bol rovnako nepríjemný ako ten prvý, ale aspoň som sa aj bez Rhonnovej pomoci udržala na nohách. Stáli sme na začiatku dlhej chodby s množstvom dverí. Rhonn bez váhania kráčal smerom k dverám oproti.
„Kde to vlastne sme?“ nedalo mi.
„Tu sa trénovali budúci Ochrancovia...“
„Čiže ty...“ dodala som.
„Áno, je tu množstvo miestostí a každá slúži na niečo iné. Je tu miestnosť s terčmi na tréning lukostrelby, šermiarska učebňa, knižnica a dokonca aj miestnosť s konskou stajňou, kde sa učí jazdiť. No a samozrejme sú tu súkromné izby,“ zastal pred dverami na pravej strane chodby.
„A táto bude tvoja,“ zobral moju pravú ruku a priložil ju k sklenenej tabuli zavesenej napravo od dverí. Dvere sa automaticky otvorili a ja som sa poobzerala po mojej novej izbe. Vpravo za dverami ležala posteľ s malým nočným stolíkom. Oproti dverám bol úzky stolík a napravo jedna skriňa. Dokopy nič moc, ale treba uznať, že moja izba v Tigrej zemi nebola o nič väčšia.
„Veľa času tu tráviť nebudeš. Máme len týždeň na tvoj výcvik, takže len máloktorú noc budeš môcť spať,“ upozornil ma.
„To mi neprekáža, ja nepotrebujem spať,“ usmiala som sa.
„To je len dobre.“
„Tak, asi by sme mali začať, nie?“ navrhla som.
„Súhlasím,“ usmial sa a vyšli sme z izby. Prešli sme na opačnú stranu chodby a vošli do ďaľších dverí. Miestnosť bola obrovská. Pozrela som sa vľavo. Bola pomerne široká. Pozrela som pochybovačne na Rhonna:
„Nemali by tu byť ešte druhé dvere? Medzi dverami vonku bol rozdiel len zo 2 metre, ale táto miestnosť má od dverí po bočnú stenu minimálne 4 metre.“
„To nerieš, ja to doteraz nechápem, ale radím ti, nikoho z technikov sa na to nepýtaj. Raz som to spravil a ich prednáška trvala vyše 4 hodín a aj tak som nič z toho nepochopil!“ zasmial sa.
„Budem si to pamätať.“
Začali sme z tréningom šermu. Treba uznať, že nejaký extra talent nie som, ale po niekoľkých hodinách tréningu mi to už celkom šlo. Asi po 7 hodinách sme si dali malú prestávku a pokračovali sme v druhej miestnosti v trénovaním lukostrelby. Ukázalo sa, že aspoň v tomto má isté prednosti. Jazda na koni bol však väčší preoblém. Veľakrát som spadla a za celých 5 hodín sme sa dostali akurát na aký-taký cval. V mágii ma Rhonn nemal veľmi čo učiť. Precvičila som si používanie všetkých 5 živlov, ktoré som už dokonale ovládala a náhodou sme prišli aj na ďalší dar, ktorý má. Dokázala som sa napojiť na Rhonnovu myseľ a telepaticky sa s ním rozprávať. Takisto som zachytila aj jeho myšlienky, no radšej som to veľmi nerozpytvávala, lebo to zrejme nebolo práve najpríjemnejšie, ale neskôr sa mi to môže hodiť. Počas celého týždňa sme si viac ako na 10 minút nikdy neoddýchli. No vďaka tomuto týždňu sa mi postupne začali vracať pocity. Keď na pri šerme Rhonn znovu a znovu porazil, predieral sa na povrch hnev. A keď som zas pre jazde na koni neustále padala a stále mi to veľmi nešlo bola som sklamaná a drtil na smútok. No akonáhle sa mi konečne na konci týždňa podarilo prvýkrát poraziť v šerme Rhonna, radosťou som skákala skoro po strop.
Po týždni tvrdého tréningu som dokonale ovládala živly aj svoj ďalší dar, perfektne strieľala z luku, výborne šermovala a obstojne jazdila na koni. Ani Rhonn však nevyšiel nazmar, naučila som ho základy staroelfštiny, za čo mi bol ohromne vďačný.
V posledný večer som sa bola do svojej izby, do ktorej som celý týždeň ani nevošla, prezliecť. Obliekla som si tenké padavé šaty po zem a rozpustila si čierne kučeravé vlasy. Pozrela som sa do zrkadla. Zvláštna kombinácia. Bledá pokožka, čierne vlasy a oči zvláštnej modrej farby, rovnakej ako moje „tetovanie“ označujúce ma za Kľúč. Cez okno na mňa dopadali mesačné lúče. Vedela som, že rovnoko tomu bude aj v parlamentnej sále. Konečne ma členovia rady uvidia v pravej podobe. Otočila som sa a zamierila k dverám. Rhonn už mal byť v parlamentnej sále, všetci teda čakali len na mňa.
Prešla som cez obrovskú chodbu, veľké dvojkrídlové dvere sa otvorili akurát včas, aby som bez spomalenia vošla rovno do sály.