Hady:
Emerald veľhad kráľovský strom (CORALLUS CANINUS)
Veľhad královský nie je jedovatý. Korisť usmrcuje udusením. Ovinie sa okolo nej tak pevne,že jej nedovolí dýchať. Hojne rozširené predstavy o tom,že jej rozdrví kosti,sú však mylné. Veľhady patria medzi šesť najväčších hadov na svete. Žijú v rozmanitých habitatoch ( prostredí ) od púští až po husté lesy. Ich kresba je premenlivá,vždy sú však dobre maskované. Lovia prevažne vtáky a cicavce, niekedy aj domáce zvieratá na farmách. Samice nakladú každý rok asi 50 vajec,z ktorých sa hneď liahnu mláďatá.
Vedecké meno: Boa boa
Rozšírenie:Stredná Amerika,Južná Amerika
Veľkosť: dĺžka do 5,5 cm
Pytón tigrovitý
Spôsob života: Pytón tigrovitý je prevážne nočný lovec a deň trávi tým, že sa vyhrieva na slnku alebo odpočíva stočený do kĺbka a ukrytý v dutine stromu či v opustenej podzemnej nore. Na nočný lov je tento had dobre vybavený hlavne výborným ňuchom, ktorý Pytóna upozorní na korisť. Zrak má len priemerný. Cez deň sú zorniece očí zúžemé do zvislých štrbín, v noci sa potom tieto štrbiny roztiahnú rovnako ako napríklad očí mačkovitých šeliem a tak vnímajú aj slabé svetlo. Ak Pytón sliedí po koristi, reaguje oveľa viac na pohyb ako na vonkajšiu podobu zvieraťa, pretože je pre neho dôležitejším signálom na určenie koristi. Na love sa Pytón pružne a obratne prešmykuje kĺzavými, vlnovitými pohybmi tela hustým podrastom alebo sa plazí ako dážďovka vopred, pričom sa jeho veľké brušné šupiny opierajú o zem. Pri číhaní sa šplhá Pytón aj na stromy. Pytón tigrovitý je veľmi obratný plavec a často žije v blízkosti vody. Môže sa dokonca aj potápať a opäť sa vynára k vodnej hladine. Počína si pritom tak, že sa veľmi dôkladne nadýchne, po prípade necháva vzduch zase prudiť von. Pod hladinou môže zostať až 30 minút, kým ho nedostatok kyslíka donúti znova sa vynoriť, aby sa nadýchol. Ako všetky studenokrvné plazy aj Pytón musí prijímať teplo zo svojho okolia, aby bolo jeho svalstvo schopné pohybu.Pytón tigrovitý je obor medzi hadmi, loví za tmy a korisť vyhľadáva ňuchom. Obeť potom usmrcuje tak, že ju postupne zviera slučkami svojho tela, až ju udusí...
Rozmnožovanie: prapredkovia dnešných hadov boli pôvodne jašterovité plazy s dokonale vyvinutými končatinami. Počas dlhého vývoja došlo k ich úplnej redukcii. U veľkohadovitých hadov však zostáva ešte viditeľný zvyšok panvového pletenca a zadných končatín, a to u samcov v podobe pazúrikov po bokoch kloaky ltoré pravdepodobne hrajú dôležitú úlohu pri párení. Keď samec Pytóna objaví a rozpozná samicu podľa pachu análných žliaz, ukladá sa po jej boku. Pomocou týchto pazúrikov potom zrejme samicu "naladí" a uvedie jej organizmus do pohotovosti k páreniu. O tri až styri mesiace neskôr samica založí plytké ploché hniezdo, do ktorého nakladie až 100 vajec. Sú kožovité a ich povrch je lepkavý, takže zostávajú spojené v jednom chumli a ľahšie si tak udržiavajú vhodnú teplotu aj vlhkosť. Vajcia na svoj vývin potrebujú stálu teplotu, a tak sa samica okolo nich ovinie.
Potrava a lov: Pytń tigrovitý loví predovšetkým cicavce. Vyhľadáva ich pomocou vynikajúceho ňuchu a radu vysoko citlivých receptorov tzv.termoreceptorov, umiestnených na hornom a spodnom pysku. Pri pohybe terénom had najskôr rozozná stopy zvieraťa v poraste. Ochtnáva vzduch hlboko rozoklaným jazykom, ktorým neustále kmitá pred papuľou. Jazyk potom pri každom zasunutí do papule prenáša chemické čiastočky z okolitého vzduchu do Jakobsonovho orgánu umiestneného na podnebí. Tu sa všetky takto získané vnemy analyzujú a poskytujú Pytonóvi informácie o druhu koristi. Keď sa Pyton dostane do blízkosti zvieraťa, sleduje korisť tepelnými receptormi. Pomocou týchto "čidiel" na oboch stranách môže sledovať pohyb teplokrvného živočícha zo vzdialenosti viac ako jeden meter. Táto schopnosť umožňuje Pytónovi loviť aj v úplnej tme. Keď si je Pytón istý úlovkom, prudko zaútočí a korisť zovrie slučkami svojho tela. Zakaždým keď chytené zviera vydýchne, Pytón zovrie pevnejšie svoje slučky, takže zviera nakoniec udusí. Keď korisť, napríklad malého jeleňa, premohne, uvolní Pytón stisk, kmitá nad zvieraťom chvíľu jazykom až konečne začne veľmi pomaly zviera v celku hlavou napred prehĺtať. Po prehltnutí takejto výdatnej pochúťky potom môže Pytón žiť bez ďalšej potravy až niekoľko mesiacov.
Pytón a človek: Pytón tigrovitý je mohutný a svalnatý had, ktorý môže výnimočne dosiahnúť dĺžku až desať metrov, spravidla však meria aso päť až šesť metrov. Niet teda divu, že koluje veľa povestí o tom, koľko ľudí Pytóny zahrdúsili. Traduje sa skutočný príbeh o malom dieťati z Honkongu, ktoré zožral Pytón. Ďalší príbeh pochádza z Indonézie, kde údajne Pytón mriežkovaný, ktorý dorastá do ešte väčších rozmerov ako Pytón tigrovitý, usmrtil a prehĺtol štvoročné dieťa. Nepochybne môže Pytón človeka usmrtiť, je to však predovšetkým človek, ktorý zabíja tieto hady. Ich koža je u obchodníkov s hadmi kožami vysoko cenené, čo viedlo k tomu, že napríklad Pytón tigrovitý bol na mnohých miestách svojho výskytu takmer vyhubený. V západnej Indii, kde je miestny podruh Pytóna považovaný za ľahko skrotiteľný, veľa týchto hadov pochytajú zaklináči, ktorí hady využívajú pri svojich predstaveniach. Predvádzači, väčšinou z opatrnosti, uložia hady pred produkciu do chladu, čím otúpia ich zmysly.
- Pytóny často trpia plynatosťou, častokrát je telo Pytóna plné zadržaných plynov ešte niekoľko dní po zožratí potravy.
- V žalúdku uloveného Pytóna, ktorý bol dlhý 5,7 metra našli prehĺtnutého leoparda.
- Pytóny spotrebujú ročne len také množstvo potravy, ktoré je protihodnotou ich vlastnej hmotnosti. Často sa stane, že podstatnú časť tohto množstva potravy príjmu už s prvým úlovkom.
- Našli sa Pytóny, ktorých žalúdok bol prebodaný rohmi antilopy alebo ostňami dikobraza.
Výskyt: Pytón tigrovitý je rozšírený na území celej južnej Ázie od Pakistanu cez Indiu a Srí Lanku až po južnú Čínu, Malajziu a na juh po Indonéziu.
Ochrana druhu: Na mnohých územiach je Pytón tigrovaný už veľmi vzácny, pretože ľudia ho nadmerne lovili pre krásnu kožu. V súčastnosti predstavuje jeden z ohrozených živočíšnych druhov sveta.
Dĺžka - až 10 metrov, väčšinou však menej.
Hmotnosť - aj vyše 100 kilogramov.
Pohlavná dospelosť - v 3 roku.
Počet vajec - 60 - 100, a pribúdajúcim vekom ich samica kladie viac.
Inkubačná doba - 60 - 80dní.
Správanie - samotárske.
Potrava - menšie cicavce, malé jelene, diviaky, opice.
Dĺžka života - podľa odhadu až 40 rokov.
Príbuzné druhy - Na svete existuje vyše 60 druhov hadov, ktoré patria do čeľade veľhadovitých. Sú medzi nimi nielen Pytóny, ale aj napríklad aj najväčší had na svete anakonda veľká ( Eunectes murinus), ktorá žije v Južnej Amerike a dosahuje až 11 metrovú dĺžku.
Rad - šupináče
Čeľaď - veľhadovité
Rod a Druh - Python molurus
cicavce, mäsožravce- mačkovité šelmy
Mačka divá alebo mačka lesná (Felis silvestris/Felis sylvestris) je druh z rodu Felis (mačka).
- Dĺžka: 80 - 90 cm bez chvosta
- Výška v kohútiku: až 35 - 40 cm
- Chvost: 30 cm
- Hmotnosť: 8 kg a viac
Mačka divá sa veľmi podobá našej domácej mačke. Jediným nápomocným znakom pri rozlišovaní divej a zdivočenej mačky je škvrna na lapkách. Divá mačka ju skoro vôbec nemá, zatiaľ čo pôvodne domáca mačka ju má na prvý pohľad výraznú.Nájdeme ju všade kde sa zachovali staršie lesné komplexy s dostatkom dutín či nôr po iných zvieratách.Mačka divá patrí medzi nočnú zver. Žije samotárskym životom. Jej lezecké vlastnosti jej dávajú predpoklady, aby mohla hradovať na stromoch a tiež aj loviť z výšok. Živí sa myšami čím je prospešná, ale škodí na drobnej úžitkovej zveri, najviac však na mláďatách. Z výborných zmyslov vyniká zrak a čuch. Členenie na poddruhy je sporné:
Delenie 1:
Delenie 2 podľa Mattern, M. Y., McLennan, D. A., 2000: Phylogeny and speciation of Felids:
Delenie 3:
Delenie 4:
Delenie 5 podľa savci.cz:
- Felis silvestris gordoni
- formy mačky Felis silvestris libyca:
- Felis silvestris cafra
- Felis silvestris lybica
- formy mačky Felis silvestris ornata:
- Felis silvestris caudata
- Felis silvestris ornata
- formy mačky divej:
- Felis silvestris caucasica
- Felis silvestris grampia
- mačka divá európska (Felis silvestris silvestris)
Delenie 6 podľa angl. wiki:
- africké poddruhy:
- Felis silvestris brockmani
- Felis silvestris cafra
- Felis silvestris foxi
- Felis silvestris griselda
- Felis silvestris libyca
- Felis silvestris ocreata
- Felis silvestris pyrrhus
- ázijské poddruhy:
- Felis silvestris caudata
- Felis silvestris ornata
- Felis silvestris shawiana
- európske poddruhy:
- Felis silvestris cretensis
- Felis silvestris caucasia
- Felis silvestris grampia
- Felis silvestris jordansi
- Felis silvestris reyi
- Felis silvestris sarda
- mačka divá európska (Felis silvestris silvestris)
- Felis silvestris tartessia
- mačka domáca (Felis silvestris catus)
Mačka rybárska
Mačka rybárska (Prionailurus viverrinus) je olivovosivá, s čiernymi škvrnami a krátkym chvostom. Jej výskyt sa viaže najmä na rieky, jazerá, močiare a pobrežné mangrovové porasty. Na život pri vode je prispôsobená prevažne spôsobom správania. Prsty na nohách má oblanené slabo a zuby nie sú práve najvhodnejšie na chytanie klzkej koristi. Miestami je to bežný druh, no viazanosť na habitaty v blízkosti vôd znamená zhoršené životné podmienky v prípadoch odvodňovania, intenzívneho poľnohospodárstva, rozširovania ľudských sídiel a znečistenia. Vedecké meno tejto mačky viverrinus reflektuje jej vzhľad: dlhé zavalité telo a pomerne krátke nohy (viverrinus znamená cibetkovitý). Ako naznačuje meno, mačka rybárska sa živí predovšetkým tým, čo jej ponúka voda. Je to lovec rýb, žiab, hadov, vodného hmyzu, krabov, rakov a lastúrnikov. Jej „udicou“ sú pazúrikaté labky, okrem toho sa ponára a prenasleduje korisť pod vodou. Loví aj malé zemné cicavce, ako sú myši.
- Dĺžka: 75-86 cm
- Chvost: 25-33 cm
- Hmotnosť: 8-14 kg
- Výskyt: Južná až juhovýchodná Ázia
- Sociabilita: Samotár
- Status: Menej ohrozený
- Biotopy výskytu: Mokrade, jazerá, mangrovové močiare
Nórska lesná mačka
Veľká a robustná mačka, nie však zavalitá ani nemotorná. Je rezervovaná voči cudzím ľuďom, zato k známym pokojne dôverčivá a prívetivá. Spájajú sa v nej vlastnosti mývalej a sibírskej lesnej mačky. Drsné klimatické podmienky, v ktorých toto plemeno vzniklo, prispeli k vyvinutiu kvalitnej dlhej srsri, ktorá sa u tohto plemena obzvlášť cení. Nórski chovatelia hovoria radi o svojej "prírodnej mačke" ako o malom rysovi. Skvele šplhá a je výborným lovcom. Jej majitelia, bývajúci pri vode, trdia, že dokonca chytá ryby.
Rys ostrovid (Lynx lynx) je naša najväčšia voľne žijúca mačkovitá šelma.
- Dĺžka: 80 - 130 cm
- Výška v kohútiku: až 70 cm
- Chvost: 11 - 25 cm
- Hmotnosť: okolo 20 kg, dospelý samec až 35 kg
Sfarbenie je veľmi variabilné, všeobecne platí, že čím vyššie na sever rys žije, tým má svetlejšiu srsť. Základná farba jeho srsti je sivá so žltkavým až hrdzavým zafarbením a s hnedými až červenohnedými škvrnami. Zimná srsť je podstatne dlhšia a hustejšia.Charakteristickým znakom rysa sú trojuholníkové uši s čiernymi chumáčmi chlpov - štetinkami a čiernym koncom chvosta.Pôvodný areál druhu zahrňoval lesy mierneho pásma v celej Eurázii. Dnes ho možno nájsť v Karpatoch, na Balkáne, v Pobaltí, Škandinávii a v Španielsku. Jeho populácia sa odhaduje asi na 10000 jedincov.Na Slovensku sa zachoval v lesoch pohorí Malá Fatra, Veľká Fatra, Tatry, Laborecká vrchovina, Bukovské vrchy, Levočské vrchy... Aj zásluhou úplnej ochrany sa po druhej svetovej vojne jeho početnosť tak zvýšila, že začal prenikať aj na Moravu.Typickým životným prostredím rysa sú oblasti zmiešaných a ihličnatých lesov stredných a vyšších polôh, najlepšie so skalnými útvarmi. Na Slovensku sa v poslednej dobe presúva aj do vyšších polôh Vysokých Tatier, kde začína byť hrozbou pre tatranský endemit - kamzíka. Vo voľnej prírode sa rys dožíva okolo 14 rokov.
Rys ostrovid na svojej pozorovateľni.
Rys je aktívny hlavne na súmraku, na tichých lokalitách ho však možno stretnúť aj cez deň, keď sa rád vyhrieva na slnku. Denne môže prejsť za potravou až 25 km. Samec žije samotársky, len v dobe párenia sa zdržuje so samicou. V tomto období sprevádzajú samicu aj viacerí samci, ktorí spolu bojujú. Ruja trvá od februára do apríla. V máji až júni samica rodí 2-4 mláďatá, ktoré kojí dva až tri mesiace. Pohlavnú dospelosť mláďatá dosahujú mezi druhým až tretím rokom.Hlavnou potravou rysa sú kopytníci (najmä srny) a drobné cicavce, ale aj na zemi hniezdiace vtáky a menšie šelmy. Veľkú časť potravy tvoria hlodavce.Rys na svoju obeť číha v úkryte. Nie je veľmi vytrvalý prenasledovateľ. Útočí z bezprostrednej blízkosti a ak ju rýchlo neskolí, po niekoľkých desiatkach metrov (100 m) s prenasledovaním prestáva. Menšiu korisť zabíja zahryznutím sa do hlavy, väčšiu zahryznutím sa do hrdla a zadusením.Rys má výborný zrak. Za denného svetla rozozná hlodavca na 75 m, zajaca na 300 m, srnca na 500 m a svišťa na 350 m.
Vtáky- dravce
Kaňa sivá
Dravec strednej veľkosti (dĺžka tela je asi 450 mm, krídla samčekov 345 mm, samičiek 370 mm, chvosta 230 mm), štíhleho tela s pomerne dlhými nohami (behák je však vždy kratší ako 80 mm). Zobák a pazúry sú čierne. Charakteristickým znakom dravcov rodu Circus je operenie hlavy podobné soviemu, utvárajúce (aspoň čiastočne) okolo očí tzv. taniere. Charakteristickým znakom pre tento druh je 2. ručná letka rovnajúca sa svojou dĺžkou 5., alebo je dlhšia; na vonkajšej zástavici 5. letky je zárez podobný ako na 2. až 4. letke. Samice a mladé exempláre majú odlišné sfarbenie ako samce. Obidva však majú vrchné chvostové krovky aspoň čiastočne biele. Dospelý samec je zvrchu popolavo sivý, zospodu belší až biely, konce krídel sú čierne. Samice a mladé sú zvrchu hnedé, zospodu na hrdzavohnedom podklade tmavo pozdĺžne škvrnité, chvost je pásikavý.Vyskytuje sa po celý rok. Obýva otvorenú krajinu (polia, lúky, pasienky, močiare), najmä v nížinách, najvyššie do 400 m. Hniezdi na zemi. Začiatok hniezdenia je v apríli až začiatkom mája. Násadou je 3-6 jednofarebných modrastobielych, iba zriedkavo drobno škvrnitých vajec veľkosti 45x36 mm. Inkubačný čas je 29-30 dní. Výchova mladých v hniezde trvá 35-40 dní. Potravou sú malé až stredne veľké stavovce, najmä cicavce a vtáky.V hniezdnom čase je na Slovensku veľmi vzácny, v mimohniezdnom častejší.Zriedkavý druh v celej strednej Európe. Hoci na Slovensku ani na jednej lokalite pravidelne nehniezdi, ochranu si zaslúžia aj všetky transmigrujúce exempláre. Ničí sa predovšetkým neoprávneným odstrelom.
Orol skalný (lat. Aquila chrysaetos) je dravec z čeľade jastrabovitých. Patrí medzi ohrozené druhy. Je zákonom prísne chránený. Žije vo všetkých pásmach. Vyhľadáva hory a horské údolia riek.Orol skalný patrí k najväčším zástupcom rodu orlovité. Samček sa výrazne odlišuje od samičky veľkosťou, rozpätím krídel a hmotnosťou. Samička dosahuje dĺžku tela 90-100 cm, pričom samec je o 10 cm menší. Rozpätie krídel sa u samcov pohybuje medzi 190-210cm, u samičiek 200-230cm. Samičky vážia 3,8 - 6,7 kg, samce 2,8 - 4,6 kg. Orol skalný má tmavohnedú farbu. Chvost dospelých jedincov je tmavo-hnedý, popretkávaný krížovými svetlejšími hnedými pruhmi. Zobák je tmavo sivý až hnedo-čierny, zreničky očí má tmavo hnedé. Rovnako ako u iných orlov sú nohy operené až po veľmi silné žlté pazúry. Orol skalný je v prvom roku života tmavo hnedý a má nápadné biele partie na vnútorných stranách krídel a biely koreň chvosta. Chvost má širokú čiernu obrubu. Konečné sfarbenie dostávajú orly až po 5. - 6. roku života. Počas letu pôsobí orol napriek svojej veľkosti veľmi ľahko a elegantne. Pre orla je typické rozprestretie letových pier (letiek) na konci krídla, ktoré zmenšujú turbulencie na konci krídla a priamo tvarovaný chvost. Na rozdiel od iných zástupcov tohto rodu orol trochu zodvihne krídla pri plachtení, čím vznikne tvar mierneho véčka, ak sa naň pozeráme zospodu.Krídlo orla skalného sa skladá ako u všetkých dravých vtákov z 10 pozdĺžnych letiek, z čoho šieste v poradí je najdlhšie (meria skoro 60 cm) a zo 17 kusov priečnych letiek ktoré merajú 35 - 40 cm. Chvost je tvorený z 12 kormidlovacích pier, ktoré sú dlhé 34 - 42 cm. Dožívajú sa 20 rokov, v zajatí viac ako 30 rokov.Orol skalný loví zväčša v otvorených krajinách v nízkom lete s využitím rôzneho krytia. Plachtí tesne nad strmými zrázmi a snaží sa svoju korisť náhle prekvapiť. Korisť je najčastejšie zachytená na zemi, alebo tesne pri zemi silnými pazúrmi, a je usmrtená. Veľké zvieratá ako mladé kamzíky, orol uchopí za hlavu, svojimi silnými pazúrmi prerazí lebečnú kosť a korisť je okamžite usmrtená. Občas párik orlov loví spoločne tým spôsobom, že jeden naženie kŕdeľ a druhý zaútočí. Orol skalný nemôže niesť vo vzduchu korisť, ktorej hmotnosť značne prevyšuje jeho vlastnú. Bolo pozorované, že orol sa pokúšal zdvihnúť mŕtvolu mladého kamzíka vážiaceho 9 kg, avšak po niekoľkých metroch ho musel pustiť. Preto ťažké zvieratá musia byť rozkúskované, alebo sa orly ku koristi vracajú niekoľko dní.Orol skalný je výnimočne silný a veľmi šikovný. Pravidelne uloví korisť, ktorá je podstatne ťažšia ako on sám. Maximálna hmotnosť koristi je okolo 15 kg. Ako korisť dominujú predovšetkým pozemské malé a stredne veľké cicavce od sysľov až po malé kamzíky. Vtáky hrajú len malú rolu. Väčšinu potravy tvoria malé cicavce a pozemné vtáky, ktoré sa v oblasti vyskytujú. V južných oblastiach sa živia aj plazmi, korytnačkami. Podobne ako niektoré supy (bartgeier) nechávajú spadnúť korytnačky z veľkej výšky na skalu aby sa im rozbil pancier. V zimných mesiacoch a občas aj v lete sa živia aj zdochlinami.Orol skalný hniezdi v skalných stenách alebo previsoch alebo na stromoch. Hniezdo na skalách je širšie ako hniezdo na stromoch. Hniezda sú stále opravované a rozširované, takže po niekoľkých rokoch môžu mať hniezda výšku a šírku viac ako 2m. Hniezdo je založené silnými konármi a vyložené lístím a menšími konárikmi. Vyloženie sa stále opravuje počas celého trvania hniezda. Hniezda sú používané niekoľko rokov a často má jeden párik viac takzvaných striedavých hniezd. V horách sú hniezdá zväčša pod úrovňou poľovných revírov, pretože prenos koristi smerom dole je ľahší ako smerom hore.Orly skalné pohlavne dospievajú až po 6. roku. Pár orlov žije počas celého života spolu v monogamnom vzťahu. Ruja u orlov začína v januári, prejavuje sa zvláštnym spôsobom letu. Medzi stredom mája a júna samička znesie v odstupe 3 až 4 dní zväčša dve vajíčka, zriedka jedno alebo tri. Hniezdo je opatrované prevažne samičkou, samček počas sedenia kŕmi samičku. Inkubačná doba je 43 - 45 dní. Vyliahnuté mláďatá sú pokryté špinavým bielym páperím. Asi po siedmich týždňoch od vyliahnutia môžu mláďatá samé konzumovať potravu. Prvé letecké pokusy okolo hniezda sú po 65 - 70 dňoch. Po 80 dňoch sú mláďatá schopné letu.Vajíčka sú matné bielo-špinavej farby, s hnedými alebo sivými fľakmi. Niektoré vajíčka sú bez fľakov. Veľkosť vajíčok 77 x 59 mm. Prvé mláďatá sú zväčša pokryté bielym páperím, po 9-15 dni sa menia na špinavo biele s hustejším a tuhším perím. Ako pri mnohých dravých vtákoch, najsilnejšie mláďa zabije svojich slabších súrodencov alebo kvôli tomu, že zožerie všetku potravu, súrodenci zahynú od hladu. Tento proces sa nazýva kainizmus.Veľkosť revíru dosť kolíše podľa podmienok a ponuky potravy. Podľa niekoľkých štúdií v Švajčiarsku boli pozorované revíry o rozlohe medzi 29 a 88 km², v priemere 53 km².
Nemecko - 50 párov v alpskej časti
Rakúsko - 260 až 360 párov
Švajčiarsko -
Slovensko - 60 až 80 párov
Čechy - niekoľko desaťročí nehniezdil na území Čiech žiaden orol skalný, v lete 2006 boli umelo zahniezdené na Morave 4 jedince(1 samček + 3 samičky) orla skalného dovezených zo Slovenska.Vzácny dravec hniezdiaci na strednom, severnom a východnom Slovensku (hniezdenie sa zistilo vo Vysokých, Belianskych a Nízkych Tatrách, na Orave, v Pieninách, v Levočských vrchoch, na Branisku, v Slovenskom rudohorí, v Čergove a Slanských vrchoch, Vihorlatských vrchoch, vo Veľkej a Malej Fatre atď.). Na Slovensku hniezdi asi 20-25 párov.Kedysi bol jeho stav na Slovensku pomerne dobrý a orol skalný bol často pozorovaný na najrozličnejších lokalitách. Dnes sa vyskytuje iba vzácne, a keby nebol chránený, je pravdepodobné, že by jeho počet mohol rapídne poklesnúť. Zvýšenú ochranu si zasluhujú predovšetkým jeho hniezdiská.V mnohých kultúrach je orol vo všeobecnosti, ale aj konkrétne orol skalný ako symbol pre silu, šikovnosť, moc alebo dokonca božstvo. Mnoho indiánskych kmeňov a ich náčelníci sa skrášľujú perami orla.
Zoznam pôvodných nehniezdiacich druhov dravcov a sov
1. sup biely (Neophron perncnopterus)
2. sup bielohlavý (Gyps fulvus)
3. sup tmavohnedý (Aegypius monachus)
4. bradáň žltohlavý (Gypaetus barbatus)
5. kaňa sivá (Circus cyaneus)
6. kaňa stepná (Circus macrourus)
7. myšiak hrdzavý (Buteo rufinus)
8. myšiak severský (Buteo lagopus)
9. orol hrubozobý (Aquila clanga)
10. orol stepný (Aquila nipalensis)
11. orol jastrabovitý (Hieraaetus fasciatus)
12. kršiak rybožravý (Pandion haliaetus)
13. sokol bielopazúrový (Falco naumanni)
14. sokol kobec (Falco columbarius)
15. sokol tmavý (Falco biarmicus)
16. kuvik krahulcovitý (Surnia ulula)
17. sova snežná (Nyctea scandiaca)
Zaujímavosti
Divočina jazier, skál a snehu
Borgefjell - rozľahlá oblasť hôr bez chodníkov rozprestierajúca sa medzi krajmi Nord-Trondelag a Nordland, je známy svojimi špicatými končiarmi, kopami kameňov a horským planinami ako aj početnými malými i veľkými riekami a jazerami. Stepi, močiare, kroviny a rozsiahle vrbiny poskytujú vtáctvu výborný úkryt a množstvo jedla. Územie je hranicou medzi južnými a severnými druhmi vtáctva a ak budete mať šťastie, možno tu spozorujete i nejakého zo štyroch veľkých nórskych predátorov. Vyznačených chodníkov a chatiek je v oblasti len málo a sú od seba ďaleko. Musíte si teda všetko, čo potrebujete, vziať na svoj chrbát a spoľahnúť sa len na seba.
Rozľahlé časti národného parku Borgefjell pozostávajú z majestátnych hôr, skalnatého terénu, vody, snehu a ľadu, ale dolné časti majú svahy s bujnou vegetáciou a močiare. Klíma je vlhká a chladná, s množstvom zrážok a snehu v zime. Borgefjell má veľmi bohatú a zaujímavú vtáčiu faunu. Udomácnilo sa tu niekoľko veľkých predátorov a tieto priestory sú jedným z posledných útočíšť líšky polárnej - najohrozenejšieho cicavca v Nórsku. Celé storočia Laponci lovili zver, ryby a pásli ich soby v oblasti Borgefjell. Počas r. 1834 osadníci z juhovýchodu Nórska vyčistili pôdu a pripravili ju na farmárčenie. To viedlo ku konfliktom s pôvodnými obyvateľmi, Laponcami, kvôli právu na lovenie. Norwegian Mountain Touring Association rozhodla v r. 1932, že tieto odľahlé divoké hory by mali byť chránené, preto by sa tu malo zastaviť budovanie chát či označených chodníkov a montovanie značiek. Od r. 1963 je Borgefjell chránený ako národný park.
Horská krajina
Krajinu v národnom parku Borgefjell možno rozdeliť zhruba do troch pásiem. Najvyššie, najdrsnejšie hory so špicatými vrcholmi., hlboké rokliny, ľadovcové kary a plesá sú na západe. Tvrdé a tmavé žuly dodávajú oblasti kamenný a temný charakter. Nachádza sa tu i najvyšší štít Kvigetind s výškou 1703 m. Smerom na východ je široká synklinálna oblasť pokrytá mäkšími horninami siahajúca od jazera Namsvatnet na juhu k jazerám Tiplingen na severe. Široko-ďaleko vidno len rozľahlé stepi a okolité hory. Ďalej na sever terén klesá do krajiny s lesmi a močiarmi. Práve tu sa nachádza najväčšie jazero Borgefjell - Simskardsvatn. V južnej časti údolia tečú rieky Namsen a Vierma smerom k Namsvatn a na niektorých miestach sa valia dolu ohromným vodopádmi alebo vytvárajú besné prúdy. V južnej časti, blízko švédskej hranice, je horské pásmo s viac zaoblenými vrchmi ako to na západe. Charakteristickou črtou tejto časti Borgefjell je, že údolia sú orientované z východu na západ a zahŕňajú jazerá odtekajúce smerom na východ do Švédska.
Posledné útočisko líšky polárnej
Pretože väčšina parku Borgefjell je hornatá, nachádza sa tu málo živočíšnych druhov. Avšak park patrí do malej skupinky lokalít v Nórsku, kde sa vyskytuje líška polárna. Líščie nory sú spravidla každoročne obývané a tie najstaršie možno rozpoznať ako zelené vŕšky. Borgefjell je tiež typickým prostredím rosomákov. Rysy sa tu pravidelne objavujú počas obdobia párenia, kým iné predátory: vlky a medveď hnedý navštívia park len na potulkách. Z menších dravcov sú tu bežné líška obyčajná a hranostaj. Zriedkavé sú vydra a norka. Švédski Laponci vlastnia početnú skupinu polodomestifikovaných sobov, ktoré sa počas zimy pasú na východných kopcoch. V brezových lesoch možno zriedkavo spozorovať losy. V parku sú bežné zajace a niekoľko druhov malých hlodavcov. Jediným reprezentantom spomedzi druhov rýb v jazerách parku Borgefjell je pstruh.Borgefjell leží na v priestore, ktorý je prirodzenou hranicou medzi severnými a južnými druhmi vtákov. Z ornitologického hľadiska je teda extrémne zaujímavý. Vtáčia fauna je obzvlášť bohatá pri jazerách Tiplingen a dolných úsekoch rieky Simskardelva. Vyskytujú sa tu kačice, husi, chochlačky, sluky a mnohé ďalšie druhy. V Borgefjell nie je veľa druhov spevavcov, ale slávik modrastý, stranádka laponská, laptuška a skaliarik sú pomerne bežné. Typické druhy zaznamenané vo vyšších častiach hôr sú strnádka snežná a tetrov. Na samých vrcholkoch skál hniezdia myšiaky. Občas sa na oblohe objaví aj orol skalný a orol morský, ale sova snežná je veľmi zriedkavá.
Vtáky
Lastovička domová alebo staršie lastovička obyčajná (lat. Hirundo rustica) je druh z čeľade lastovičkovité.Malý vták s dlhým, hlboko vystrihnutým chvostom (dĺžka tela je asi 180 mm, krídla 123 mm, chvosta 95 mm). Vrchnú stranu tela má lesklo čiernomodrú, čelo a hrdlo červenkastú, široký pás cez hrvoľ je čierny, zvyšná časť spodnej strany je belavá.Lastovička prilieta k hniezdu pod strechou. Prilieta koncom marca až začiatkom apríla, odlieta v septembri až v októbri. Obýva ľudské sídliská. Hniezdo si stavia z ílu a hliny vo forme štvrťgule vždy na budovách. Väčšinou hniezdi dva razy do roka. Začiatok prvého hniezdenia je v máji, druhého koncom júna. Znáša 4-6 na bielom podklade hnedočerveno škvrnitých vajec veľkosti 19x13 mm. Inkubačný čas 14-16 dní, výchova mladých v hniezde 19-23 dní. Potravou je iba lietajúci hmyz.Rozšírená je pomerne hojne (dnes už iba na niektorých miestach veľmi hojne) v ľudských sídliskách po celom území Slovenska od nížin až do výšky 1300 m.Užitočný, hmyzožravý druh, ktorý si zaslúži úplnú ochranu.
