Amelia Maysen
[inventár] [úspechy a ocenenia]
Meno: Amelia Maysen
Narodeniny: 21.mája
Vek: 19
Rasa: poloelf
Fakulta: Vindr
Mail: Amelia_A@azet.sk
Rodina:
mama - Gilraen
otec - Edmond
sestra - Mallorie
stará mama - Eirhel
strýko - Xavier
teta – Julianne
Životopis:
Jeden pokojný slnečný jarný deň sa v oddelenej oblasti juho Anglického mestečka narodilo dievčatko s menom Amelia. Už ako maličká bola pokojná usmievavá a niekedy i nezbedná , preto na ňu jej otec musel dohliadať zatiaľ čo jej mama elfského pôvodu sa ako každý deň túlavala po lesoch, ktoré obkolesovali mesto - v prírode ,ktorú mala možno radšej ako svoju rodinu. S manželom a dcérou trávila len málo času. Edmond a Amelia sa však dokázali zabaviť sami, či už čítaním si elfských bájok alebo lúštením hádaniek a kadejakých krížoviek - jej ocko totiž pracoval na ministerstve ako dešifrovateľ a predkladateľ rôznych starých jazykov.
Kvôli svojej práci býval väčšinou doobeda preč a Amelia si musela vystačiť sama. Našťastie bývali v malej štvrti čarodejníkov, kde sa vo svojich 4 rokoch zoznámila so svojou budúcou kamarátkou Catarinou. Vyrastali spolu a ich najväčšou zábavou boli naháňačky po lúkach, kde na nich nikto nedával pozor a mohli spolu šantiť ako len chceli.
Takmer každé prázdniny vo svojom detstve trávila u strýka Xaviera, ale radšej ako jeho spoločnosť mala kopu psov, ktoré strýko choval. Celé dni sa nimi mohla hrať, lebo jej strýka zamestnávala starostlivosť o dlhodobo chorú tetu Juliette.
Amelia túžila mať nejaké zvieratko aj doma, ale jej mama, jej stále prízvukovala, že u nich doma nebude väzniť žiadneho živého tvora. V tých chvíľach chcela Amleia chodiť do lesou spolu s mamou, lebo tušila, že sa tam môže skrývať veľa zaujímavých tvorov a k tomu by tak mamu možno lepšie pochopila.
Mladá Amelia sa nesmierne tešila keď prvý krát uvidela nový rodinný prírastok svoju mladšiu sestru Mallorie. Bábätko Mallorie plakávalo omnoho viac ako Amelia a keď ten zvuk už raz Amelia nemohla zniesť podišla k postieľke a začala malú zabávať a hrať sa s ňou. Keďže to bavilo obe aj počas doby keď Mallorie rástla, robila svojej sestre stále spoločnosť. Amelia si zase na nej kompenzovala svoju túžbu mať psa a nespočetne veľa krát ju učila, ako sa má taký psík správať. Nečudo potom, že Malloriene prvé slová boli práve : hau hau!
Gilraen dokázala prečkať celý deň u nich doma len v prípade, že k nim na návštevu prišla jej mama a Amelina babička Eirhel. Ju zbožňovali obe dievčatá pre jej láskavú povahu a ochotu vysvetliť rôzne veci , to čo im mama nerobievala. Chodievali s ňou na prechádzky, rozprávala im rozprávky a často spomínala miesto odkiaľ pochádzala.
V jeden letný deň, keď bola Amelia už mladá slečna, zavítala k nim domou Catarina aj napriek tomu, že sa trochu bála Mallorineho hryzenia. V ruke držala list a veselo sa usmievala. Keď sa jej Amelia spýtala o čo sa jedná, Catarina jej prezradila, že bola prijatá na akúsi Írsku akadémiu čarov. Amelia sa snažila tešiť s ňou, ale na druhej strane bola smutná, že jej podobný list sova nedoručila. Rodičia ju uisťovali, že za krátku dobu ju do školy príjmu. A mali pravdu, pretože o pár mesiacov doniesla biela sova podobne vyzerajúci list i jej a jeho obsah oznamoval, že bola prijatá na prastarú Delarinskú školu. Amelia bola nadšená, ale vedela, že to ich dve rozdelí...
Hrad a okolie ktoré uvidela v prvom dni na škole sa jej zdali ešte krajšie ako si ich predstavovala. Veľa priestoru a čarovná príroda hneď na skok ju lákala a pripomínala jej lesy u nich doma, ale prekvapivo sa jej za nimi príliš necnelo. Možno aj preto, že bola bola prijatá do „novej“ rodiny, Vindru. Symboly fakulty celkom dobre vystihovali jej osobnosť a začala sa na hrade cítiť výborne, spoznávať študentov a profesorov, aj keď do učenia sa jej veľmi nechcelo. Občas náročné učivo jej ukrojilo z voľného času, kedy sa radšej chcela zabávať niekde pod oknami na čistinke.
Raz jej však prišiel nečakaný list od babičky, ktorá ju aj v mene Amelinej mami pozývala do elfskej usadlosti, kde Eirhel bývala. Amelia sa veľmi prekvapila, mama ju na také miesto nikdy nevolala a babka tiež ešte nikdy neprišla s podobným návrhom. No aj tak bola nadšená. V liste sa písalo o výlete, ktorý by trval pár týždňov. Neváhala dlho, a kladne im na list odpovedala neskrývajúc, že sa neskutočne teší.
O týždeň sa s nimi stretla priamo a dozvedela, sa že išlo hlavne o vek, ktorý Eirhel bránil Ameliu k nej pozvať. Amelia medzitým rozmýšľala či sa jej podarí dobehnúť školu, ale v tom radostnom opojení sa jej zdalo, že to bude veľmi jednoduché.
Pri príprave na cestu aj počas nej bola rozrušená. Nevedela si predstaviť toľko elfov po kope a obávala sa prijatia. Nakoniec však zistila, že je ich tu o veľa menej ako čakala, alebo sa skôr málo kedy zhromažďovali naraz. Žili obklopený tajomným a obrovským lesom s veľkým počtov zázračných magických zvierat a sami elfovia boli k nej priateľský, keď zistili, že až tak sa od nich nelíši a uviedli ju viac do ich každodenného života, no aj väčších tajov ich rasy, lebo tam vlastne nepriamo patrila, jej babička tu bola významnou osobou.
Pár týždňov preletelo až príliš rýchlo a jej sa stále nechcelo odísť. Napokon keď musela, pretože si zrazu uvedomila, že len nastúpila na školu a už ju zanedbáva sa rozhodla vrátiť. Zároveň si však bola istá, že sa sem ešte veľa krát vráti.
Na Delarine to mala zrazu ťažké, bola v nevýhode. Navyše jej myseľ bola rozptýlená, neustále sa v spomienkach vracala k zážitkom. Snažila sa fungovať celkom normálne, zoznámila sa z pár novými priateľmi, ale v školskej lavici sa nedokázala koncentrovať na učivo. Napokon na konci roku jej bolo jasné, že prepadne. Celkom ju to mrzelo, ale neľutovala nič z času čo bola preč.
Nasledujúce dva roky sa pilne snažila všetko dohnať, ale stratila počiatočnú chuť do učenia - pomaly vyprchala. A keď zo školy odišla aj jej kamarátka Arcadia, nechcelo sa jej tu zostávať dlhšie. Odhodlala sa požiadať mamu a babku aby mohla znova prísť do elfskej osady. Popri tom sa babke zdôverila s problémami v škole, bála sa , že by to mohlo mamu nahnevať. Uľavilo sa jej keď Eirhel pokojne odpísala, že chápe jej situáciu a zhoršenie v škole však nezabráni návšteve. Veď aj ona a obyvatelia usadlosti vedia „čo to“ z mágie a môžu ju učiť.
O pár mesiacov bola Amelia na ceste do krajiny elfov. Po jej príchode sa jej začala babka naozaj venovať i mama, ale ostala stále taká odmeraná ako vždy. Po čase Amelia celkom dobre zapadla medzi rovesníkov, no zisťovala, že sa jej cnie aj po Delarine. Zostala ešte nejaký čas, kým nadobudla dosť vedomostí od múdrych elfov, no potom sa rozlúčila s vedomím, že sa tu asi dlhšiu dobu neukáže.
A bola znovu na Delarine... Tento krát študovala nehľadiac na to, že pár krát zostala v tom istom ročníku a veľmi chcela úspešne dokončiť školu. Jej mladšia sestra v tom čase chodila na nejakú francúzsku strednú školu. Najviac si obľúbila predmet Šifier a mrzelo ju, keď aj ten zrušili. I démonológia ju fascinovala a zároveň aj desila. Niekedy sa zapájala i do školských súťaží.
Dobrou spoločníčkou jej bola mladšia študentka, Abiella, s ktorou sa často zabávali na čistinke. Na Delarine sa jej splnilo želanie mať domáce zvieratko – v Alesiari si kúpila roztomilého svišťa, na Abiellinu počesť ho pomenovala Začo. Tým skončila prevýchova Mallorie, ktorá časom vyrástla a ňuchanie vecí by jej dnes celkom iste nepristalo. Začo zaujal jej miesto a má s niekdajšou Mallorie jednu podobnú črtu správania – ostré zúbky a chuť hrýzť všetko čo sa hýbe. Amelii na ňom skutočne záleží a dobre sa pamätá na zlé obdobie, keď Začo nečakane ochorel potom ako zjedol jej praktickú úlohu z elixírov. Našťastie dnes je už zdravý a do jeho malej zvieracej rodinky pribudli i tri vydričky, vianočný darček od Abielli. Amelia najprv nevedela čo s nimi, no ako si všimla zapáčilo sa im v jazierku na čistinke. Tam ich chodieva pozrieť a nosí im čerstvé ryby, ak sa im nič nepodarí uloviť.
Skutočne nakoniec sa to podarilo. Amelia bola úspešnou absolventkou Delarinu a aj kvalifikovanou čarodejnicou. Na svoj diplom bola patrične hrdá a tešilo ju, že po toľkom trápení sa jej to podarilo. Začala uvažovať čo ďalej , nechcela z Delarinu nadobro odísť. Keď sa raz prechádzala po prázdnych uličkách Alesiaru napadlo ju, že by si tu hádam mohla zriadiť obchod a ona sa vždy zaujímala o vkusné oblečenie pre čarodejov. Nie príliš mukelské a ani nie klasické nudné habity ako sa nosievali po školách. Začala na niečom takom pracovať.
Popri tom si uvedomila, že by sa chcela vzdelávať ďalej v tom čo ju bavilo a obzerala sa po čarodejníckych univerzitách. Chcela sa venovať tomu čo ju najviac bavilo – šifrám. Otec jej poradil zopár škôl no najviac jej chválil Berlínsku univerzitu, ktorú kedysi navštevoval aj on. Hoci sa jej to zdalo ďaleko, po exkurzii na univerzite neváhala a podala si na školu prihlášku. Po prijatí sa tešila, že si bude môcť opäť cibriť rozum, pozornosť a svoje kombinačné schopnosti, a tiež že ju kvalifikovaní odborníci zasvätia do hlbšie do tajov tejto vedy. Jej terajšie štúdium tam ide bohužiaľ na úkor pobytu na Delarine a výstavbe obchodíku. Amelia, ale aj tak dúfa, že sa jej obe činnosti nebudú veľmi krížiť a ostatné sa bude len zlepšovať.
Galéria:
Portrét Amelie vytvorený za tmavej noci v svetle sviec