Io Bainess
[inventár] [úspechy a ocenenia]
Meno: Io Bainess
Vek: 17
Rasa: Polovíla
Narodeniny: 6.1.
Funkcia: Študent
Ako to všetko začalo:
"Nemala som ponatie o tom, že som... som..." Úbohá žena to nemohla ani vysloviť. Z očí sa jej pustili slzy, celou váhou sa hodila do prúteného kresla, ktoré pod ňou ťažko zavŕzgalo. Jej pohľad bol neprítomný, v mierne zašpicatených ušiach jej dunelo. Ona to predsa nevedela. Nie. Nie je to jej vina! Nie..
Bol to nádherný slnečný ďeň, ešte trochu chladný, pretože jar len začínala, no dnes akoby sa slnko chcelo ukázať v plnej sile. Napriek jeho pozitívnym lúčom, ktoré zľahka prenikali cez okná malého domčeka, v miestnosti vládlo napätie, strach, žiaľ. Postava vysokého, vychudnutého muža, vystúpila z tieňa a jeho tvár sa okamžite rozžiarila. Kľakol si k svojej milovanej, chytil ju za ruky a povedal: "Netráp sa Tandem, to nie je tvoja vina."
Pozrela mu do očí a usmiala sa. Nebola to síce pravda, ale keď to povedal on, vlial tak do nej pocit istoty. Špinavou vreckovkou si utrierala slzy keď ju Thomas hladkal po hlave a bozkával na líchach. Miloval ju viac ako svoj život. Bol by sa za ňu aj obetoval keby to situácia vyžadovala. A teraz mali spolu diaťa. No nie hocijaké. Obaja to už vedeli, bola to polovíla. A síce matka ňou bola tiež, nevyznačovala sa absolútne žiadnymi schopnnosťami, okrem malinkých špicov na oboch ušiach bola ako každý iný človek. Dokonca jej rodičia boli obaja muklami a nemali ani len poňatia o tom, čo to polovíla je. Síce mala špicaté uši, čo bolo ich viditeľnýn znakom, nikdy si to nikto nevšimol. Až teraz jej to pripadalo zvláštne. Ako je to možné? Ani jej matka a otec to nevedeli... A teraz jej to zmenilo život. Jej muž bol samozrejme muklom, bez pochyby. A tak sa stalo, že dieťa akokoľvek odlišné od svojich rodičov bolo vychovávané ako každé iné, muklovské dieťa. Tandem a Thomas malú Io skutočne milovali a zahrňovali ju svojou láskou ďeň čo ďeň.
Bola veľmi inteligentná a pozorná, nič jej neušlo. Taktiež rada chodievala do prírody. To samozrejme zdedila po svojej matke a po dávnych predkoch, ktorými boli víly. Celá rodinka často putovala aj niekoľko dní po svahoch v ich okolí. Otec bol bývalý horolezec, mal za sebou snáď milíon túr a dcéru učil poznávať čaro ich krajiny. Krajiny tak nádhernej, s obrovskými horami akoby na vrcholku vždy pocukrovanými, s nádhernými zelenými stromami čo sa vynímali v hustom lese neďaleko dreveného demčeku kde žili. Príroda v tých časoch skutočne rozkvitala krásou a to mladú Io skutočne zaujalo. Ako staršia už sama putovala po hustých lesoch a často tam strávíla aj celé týžďne. No nikdy sa nestratila.
Io však bola často samotárkou. Nebála sa divokej zvery tak, ako sa bála kontaktu s ľuďmi. Často sa uzatvárala pred sebou samou no najmä pred celým svetom. Nie že by sa jej dostávalo málo lásky, alebo bola týraná, práve naopak, všetci ju mali radi. No ona akoby nepatrila do tohto sveta. Bola často zamyslená či zasnívaná, nereagovala, akoby upadla do hlbokej kómy.
Napriek tomuto bola medzi ľuďmi veľmi obľúbená. Nikomu neprekážalo, že je to polovíla, brali ju akoby bola jedna z nich a to prispelo k jej sebadôvere.
Keď dovŕšila sedemnásty rok života, prišiel jej prvý list v živote. No nebol to len obyčajný list. Bola to pozvánka na štúdium do významnej čarodejníckej školy Delarin. Dojalo ju to a okamžite jej z očí vytriskli slzy. No mama s otcom sa už tak nadšene netvárili. Dlho sa pokúšali dcéru odhovoriť aby nešla študovať na čarodejnícku školu. Vraj to pre ňu nie je dobré, muklovské školy sú predsa oveľa lepšie a naučí sa tam viac pre život. Ale srdce mladej Io už bilo len pre jednu vec. Povedala obom rodičom: "Ľúbim vás, mama a ocko, viac ako svoj vlastný život, no nie viac ako túžbu naučiť sa všetko o čarodejníckom svete."
A potom... Odišla.