Noemie sa narodila a do ,,poriadne usporiadanej,, muklovskej pracujúcej rodiny. Jej otec, hlava rodiny každé ráno odchádzal do práce, ktorá ho absolútne nebavila, ale vynášala dostatok peňazí na živobytie. Jej mama zasa vychytala svoje dve deti do školy : pripravila im raňajky, podpísala žiacku knižku, ruku v ruke ich vyslala na autobus a potom sama odišla do práce. Natalin starší brat, ktorého jej všetky kamarátky závideli ju potom nechal na zastávke a sám išiel behať niekde poza školu s ostatnými ,,frajermi,,. Zo začiatku mala Natalie výčitky svedomia, že takto musí klamať rodičom...keď jej však začal brat za mlčanlivosť platiť niekoľkými librami mesačne, svedomie zavrela spolu s peniazmi do špeciálnej pokladničky ukrytej za posteľou. Už na základnej škole sa tak prejavil jej zmysel pre obchod, síce nie férový, ale kto sa už zaujíma za čo ste si kúpili novú Malibu Barbie, keď ju už raz máte? Vo všetkom, čo sa týkalo peňazí bola absolútne rozhodná, v iných oblastiach svojho života si taká istá už nebola...Nikdy so sebou nebola dostatočne spokojná a vystupovanie pred ľuďmi bolo jej nočnou morou... Nataliino telo možno príliš rýchlo vyspelo, čo nezapôsobilo veľmi blaho na jej už aj tak nevyrovnanú osobnosť. čo teda mala urobiť, keď sa o ňu začali chlapci zaujímať viac než o jej ostatné spolužiačky? Utiahla sa do seba ešte viac ako predtým a to bol koniec nadväzovaniu známostí s novými ľuďmi. Dúfala, že jej súčasné kamarátky jej vydržia, takpovediac, navždy... Noemina mama nazvala tento deň najkrajším v jej živote. Vonku svietilo slniečko a pofukoval iba jemný jesenný vetrík. Po lúkach behali deti púšťajúce šarkany a dospeláci ešte čo-to zberali zo svojich záhradiek. Všetko vyzeralo úplne všedne, typický septembrový deň. Prečo ho teda Líza pasovala za najlepší?.... V ten deň totiž svetlo sveta uzrela jej jediná dcérka, jej miláčik! So svojím manželom mala už jedného chlapca, teda si odbavila svoju povinnosť dať mu mužského potomka... Teraz nastal čas na malú bábiku, ktorú bude môcť fintiť a rozmaznávať. Natalie ešte nestihla zaregistrovať, že prišli domov, už ju prezliekala do novučičkých šatočiek. Tak prežila aj pár nasledujúcich rokov. V neustálom kolotoči obliekania, česania a návštev. Keď však dosiahla vek 6 rokov mama musela ustúpiť zákonu a Natalie začala chodiť do školy... Bola to pre ňu naozaj vítaná zmena, pretože zistila, aké je by to bolo, byť dieťaťom z normálnej rodiny. Hneď v prvý deň v škole jej bola spolužiakmi vysvetlená krutá realita- život. ,,Mami, si si istá, že nie je prehnané, to ako vyzerám?“ spýtala sa mami v to ráno nervózna Natalie. Tá na ňu hodila prekvapený pohľad a odpovedala jej trošku dotknutým tónom. ,,Ale samozrejme, že nie, miláčik. Vyzeráš rozkošne, ako taká bábika!“ Natalie mala sto chutí odpovedať jej , že práve to mala na mysli, keď však videla Lízin výraz nechala to tak. Už si zvykla radšej sa podriadiť a nič neriešiť, keďže by tým aj tak nič nezískala. Maximálne tak facku alebo neznesiteľnú hádku. ...Jej názor jej však potvrdili spolužiaci v škole. Hneď ako ju zbadali, dali sa zborovo do smiechu. Áno, cukríkovo- ružové šatočky, sandále na ,,povyšších,, podpätkoch, mašľa vo vlasoch a červené líca boli naozaj trošku priveľa. Nikdy nezabudla na to ako sa vtedy cítila. Mala totiž dosť veľa času, uložiť si ten pocit veľmi dobre do pamäti, keď plakala skrytá na záchode...A jej mama nedokázala pochopiť, prečo sa do školy vôbec neteší a vymýšľa si bolesti všetkých možných častí jej tela, len aby do nej nemusela ísť. Keď bola Natalie druháčkou, jej mamu postretlo obrovské šťastie. Jej šéfku zrazilo auto a jedinou vhodnou nástupníčkou bola samozrejme, ona sama. Začala teda v práci bossovať..zarábala o mnoho viac peňazí, avšak zostávalo jej oveľa menej času na svoju rodinu ( a Natalie). Tá si konečne vydýchla a zistila, čo je to voľnosť a to úplná. Starať sa o ňu dostal za úlohu jej starší brat a ako to už so staršími bratmi býva, kašlal na ňu úplne a nepretržite. Tak sa stalo, že niekedy ostávala Natalie celé dni doma sama a mala čas premýšľať. Už ako druháčka! Príkladná ,,prestarostilovosť,, jej matky a absolútny nezáujem jej brata a otca z nej spravili malú zádumčivú osôbku. Ako si tak jeden večer dumala, osamotená vo svojej izbičke, prišla na výnosný nápad. Keďže niekde hlboko, pod všetkou tou zvláštnou zmesou hanblivosti a rozmarov driemal obchodný duch, nedala na seba dlho čakať ani jeho realizácia....Celý tretí ročník si zarábala písaním domácich úloh svojím ,,hlúpejším,, spolužiakom. Po roku sa jej v pokladničke nazbierala veru slušná sumička. Pokračovala by tým dodnes keby sa všetko nezmenilo v jedno zamračené sobotňajšie ráno... Cez otvorené okno vletela do kuchyne sova, pristála na stole a k rukám jej položila zapečatený list. po niekoľkých hodiny-trvajúcich sekundách ho otvorila a prečítala si ho raz...dva krát...tri krát...potom to urobila mama, následne na to otec a dokonca aj brat nezaujímajúci sa o nič iné ako o pestovanie ,,marišky,, ho preletel zrakom a každý z nich zistil to isté: NOEMIE JE ČARODEJNICA
Natalie Namae
[inventár] [úspechy a ocenenia]
Meno: Natalie Namae
Rasa: Človek
Fakulta: Brisingr
x
Po lúke sa približovala postava útleho dievčatka. Jej možno trochu vyziabnutá figúra pomaly naberala ženské tvary. Pod blúzkou sa jej črtali dva malé kopčeky, ktoré sa však snažila nešikovne skrývať. Naznášala, keď sa jej spolužiačky vysmievali( nik jej nedokázal vysvetliť, že jej len skryto závidia) a zväčšujúca sa pozornosť chlapcov jej liezla na nervy...Ako sa približovala, mohli sme rozoznávať črty jej tváre: malý noštek, nie veľmi súmerné, zato plné červené pery a krásne tvarované, veľké sivé oči. Jej okrúhlu tváričku lemovali husté hnedé vlasy splývajúce jej na plecia v neposlušných vlnkách. síce nebola krásna, zato z nej vyžarovalo niečo nevysvetliteľné, niečo čo vás k nej ťahalo ako k magnetu a nechcelo za žiadnu cenu pustiť..