EMO Emily-10.kapitola
20. 1. 2011
10.kapitola
„Takže, ja budem spať na posteli s Emilom, Andrej bude spať s Kikou, Zuzka bude tu na zemi keďže si doniesla spacák, rovnako ako Jimmy a Nina, ktorá si ho nedoniesla, si pospí v izbe s Perlou.“, oznámila som im a okamžite som sa na mňa pozrela Nina s nesúhlasom v očiach a na perách.
„Ja nechcem spať s Perlou! Je to čudné dieťa. A prečo by som ja mala spať s ňou, keď ste všetci v tejto izbe. Aj ja sa chcem s vami baviť do polnoci a nie zaspávať po večerníčku!“, namietla Nina (dalo sa to očakávať).
„Vieš, ja mám spacák, ale nie tu. Tak dobre. Aby ti nebolo smutno, pridá sa k tebe Zuzka. Do polnoci tu budete s nami a potom pôjdete spať. Je to okej?“, pýtala som sa oboch. Nina bola spokojná, ale Zuzka...
„Ale prečo ja? Prečo nie Jimmy?“, pýtala sa.
„Lebo. A dosť. Koniec debaty. Bude to tak ako som povedala, či sa ti to páči alebo nie.“, ukončila som debatu, s vážnym pohľadom.
„Okej. Tak čo budeme robiť? Som pre... vankúšovú bitku!“, spýtal sa Andrej, zobral vankúš a tresol ma s ním do tváre. Vrátila som mu to a on mne. Omylom som pri bitke trafila Ninu, ktorá ma chcela tresnúť, ale to sa jej nepodarilo a tresla Kiku. Kika jej to vrátila tak, že sa Nina zvalila na posteľ a spadla rovno na Zuzku, ktorá dovtedy písala esemesku. Zuzka si zobrala obrovský vankúš a tresla Ninu do chrbta. Tú to prekvapilo a... no takto by som mohla pokračovať do aleluja. Proste sme sa bili všetci. Po, možno po polhodine, sme s tou bitkou skončili a všetci sme si sadli na posteľ, samozrejme, celý zadychčaný. Po bitke som si uvedomila, že tu Emil vôbec nebol a tak som išla hľadať. Nikde v dome nebol. Ani na povale alebo v pivnici. Jediná miestnosť do ktorej som sa nepozrela, bola Perlina izba. Ani tam nebol. Vzdala som to, obliekla si bundu (na pyžamo) a obula topánky. Vyšla som na záhradu. Hľadala som ho vpredu. Tam nebol. Bola tma a zle som videla, ale tam nebol. Vydala som sa teda dozadu, kde som ho našla. Sedel na malých kamenných schodíkoch a hlavu mal položenú v dlaniach.
„Prečo nie si s nami vo vnútri?“, pýtala som sa padlého anjela, mierne naštvaná z toho aký je v poslednej dobe čudný.
„Ja... chcel som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Trochu sa mi zatočila hlava.“, postavil sa a podišiel ku mne. Pozrel sa na mňa psími očiskami a ja som sa jednoducho nemohla pýtať o čo mu ide. Čo mu je. Prečo je taký... iný. Objal ma a ja som sa cítila v jeho objatí hrozne bezmocná. Pobozkala som ho a on mi bozk opätoval. Tak túžobne. Bozkávala by som ho aj ďalej (omnoho dlhšie), keby nebolo Andreja.
„Fúj! To čo tu je! Mohli by ste to prestať robiť predo mnou? Emily sme rodina! Mala by si ma chápať... A Emil? Ruky preč od mojej sesternice. Fuj! V každom prípade, vy dvaja emáci, prišiel som sem aby som vám oznámil, že hráme fľašu na bozky a čaká sa len na vás.“, povedal (na začiatku znechutene) Andrej a ukázal na nás prstom.
„Tak poďme! Nemám na vás čas! Chcem sa bozkávať!“, popohnal nás Andrej a nám neostalo nič iné, ako ísť.
Keď sme dorazili do izby, všetci už sedeli na zemi, okolo fľaše. Všetci zdvihli zrak, ale ihneď ho sklonili, lebo neprišiel nikto zaujímavý (teda aspoň pre nich).
„Tak jo... Emily ty si sadni tam, k Nine. A Emil, ty si sadní... tam! Vedľa toho esemeskujúceho dievčaťa, čo si jej meno nepamätám.“, zavelil Andrej a ja som sa vydala ku Nine. Tá vyzerala tak znudená, že by možno aj zaspala, keby sme ju do hry nezapojili. Emil sa vydal na miesto k Zuzke (ktorej mobil proste prirástol do rúk), Nevyzeral nadšený, že oproti mne sedí Jimmy a nie on (ani ja som nebola).
Andrej sa už chystal roztáčať fľašu, keď sa do izby dovalila Perla.
„Emily! Poď ma uložiť, prosím! Babka už spí a ja som sa doteraz hrala na chemičku, tak... no, to že mám v izbe neporiadok mi nevadí a nemusí ani tebe. Vieš nemusíš mi to tam upratovať alebo čo, lebo mne to nevadí... vieš ten bodrel a toto...“, povedala Perla a šúchala si ruky (mala oblečené nové šibnuté pyžamo, ktoré si stihla zašpiniť, ako som si všimla).
„Perla, bože! Teraz? Mám ti znova upratať izbu? Skutočne? Potom, čo som ti ju upratala včera? Ale veď je to pár hračiek! Tak idem no! Ale aby si vedela, idem len preto, lebo nechcem aby si tu bola dlhšie ako je nutné. A mimochodom, ja som sa s nimi chcela hrať tiež!“, povedala som nasupene a vstala tak rýchlo, že ninja korytnačky, by to rýchlejšie nezvládli.
Všetci sledovali túto scénu a udivene sledovali ako nahnevaná kráčam z izby (nikdy ma takto nehnevanú nevideli. Stihla som si všimnúť, že to zaspávajúcu Ninu prebralo.).
Prišla som do Perlinej izby, nahučala na ňu tak, že bol div, že jej nestáli vlasy dupkom, upratala jej pár špinavých hračiek, ktoré ležali na zemi, upratala som jej stôl (bol na ňom taký bordel, že v porovnaní s mojou izbou, vyhral bezkonkurenčne, jej stôl) a pripravila druhú posteľ pre Ninu.
Potom som uložila Perlu.
„Dobrú noc, dieťa diabla! Nech sa ti sníva, len to, čo patrí do pekla!“, povedala som a ona sa zaškerila.
Prezývku „dieťa diabla“ som jej hovorila vždy, keď som ju ukladala spať a jej sa to veľmi páčilo.
Zaspávala s úsmevom na perách a keď zavrela oči, vyzerala ako normálne dieťa. Nie ako cirkusová atrakcia. Takto som ju videla už dávno. Tuším keď mala tri roky a obliekali ju rodičia. Slzy sa mi tisli do očí, ale odolala som plaču, aby som ju nezobudila.
Potichu som vypla svetlo a zavrela dvere. Prešla som dlhou chodbou, zabočila doľava a doprava a ocitla som sa pred izbou, ktorá mala zavreté dvere a z poza nej sa ozýval smiech a krik (tiež zvuky ako: „Nié!“ a „Fúj!“).
Vošla som do dverí a všetci zdvihli oči od točiacej sa fľaše (boli prekvapený aká som pokojná).
„Tak čo? Hráme?“, spýtala som sa, aj pre mňa, prekvapivo pokojným hlasom a sadla som si k Nine. Až teraz sa mohla hra začať skutočne, pretože tu boli všetci hráči.
...
(kikuska98511, 21. 1. 2011 15:57)