EMO Emily-41.kapitola
15. 8. 2011
41.kapitola
Ako náhle sme boli dole, rodičia, ako mávnutím čarovného prútika stáli pri dverách.
„Emily! Kde si včera bola? A kto je ten chlapec? Nepoznám ho?“, vychrlil na mňa otec.
„Včera sme boli na oslave kamoškyných narodenín-“
„Kde?“, spýtala sa podozrievavo mama.
„U... no-“
„U mňa.“, povedal Em a všetky oči sa upriamili na neho.
„Áno, u mňa. Zdravím. Volám sa Emil Agostino a som priateľ vašej dcéry. Nehovorím, že som bezchybný, veď napokon, nechal som ju tak dlho na tej párty, ale prisahám, že nie som z tých, ktorí jej chcú zlomiť srdce alebo ju ponižujú.“, povedal Em a znelo to veľmi zdvorilo a vychovane. Nie ako ten Em, ktorý sa včera choval ako tvrdý típo a chcel doraziť Erika.
A mimochodom- nesmiem nespomenúť, že ja a rodičia sme boli absolútne ohúrení jeho správaním. Rodičia tam stáli s otvorenými ústami, ale nie preto, žeby chceli niečo povedať. Ale preto, že ich absolútne šokoval Emov prístup k danej situácií, ktorá sa tu začínala dosť nepríjemne odvíjať.
„Teší ma.“, povedala mama a podala Emovi ruku. Ten ju prijal s úplným pokojom a pritom vážnou tvárou, no vedela som, že vo vnútri sa raduje z úspechu, ktorý dosiahol.
„Som Emilyna mama, Petra. Ale kľudne ma volaj pani P.“, povedala a dosť čudne sa usmievala.
„A ja som Emilyn oco a volaj ma ako chceš. A teší aj neteší ma. Chcem, aby si vedel, že mám nemalú zbierku zbraní.“, povedal absolútne trápne oco a ja som sa hrozne začervenala.
„Bože, otec!“, povedala som zahanbene.
„Nie, to je v poriadku. Chcem tým povedať, že ak máte zbierku zbraní, nebudete ju musieť použiť. Nemám v úmysle jej ublížiť.“, povedal Em pokojne a preplietol si so mnou prsty.
„On nič nemá, akurát sa ťa snaží zastrašiť. A pritom mi robí takú hanbu.“, povedala som celá červená.
„No a? To nie je žiadna hanba, ale sranda.“, zasmial sa oco.
„Hej, fakt vtipné. Ktovie či sa zasmeješ, keď mu poviem pár vecí o tebe.“, uškrnula som sa.
„Opováž sa.“, povedal výhražne.
„Tak čuš tiež.“, povedala som a on na mňa len zazrel.
„Emily, už musíme ísť.“, povedal Em a mal pravdu. Dohodli sme sa s kamoškami, že sa v meste stretneme.
„Hej, to je fakt. Mama, otec, čaute, vrátim sa za pár hodín.“, uškrnula som sa a vyšli sme von.
„Máš v pohode rodičov.“, povedal Em a preplietol si so mnou prsty.
„Nazvi ich ako chceš, ale nie v pohode. Obaja nemajú ani jedinú chybu. Veď si videl náš dom- je celý biely, až na moju a Perlinu izbu. A všetko je tam čisté. Proste hrôza.“, povedala som bez smiechu.
„Mne sa váš dom páči.“, usmial sa Em.
„No mne nie.“, zasyčala som. Od vtedy, čo sme sa spoznali, som mala aj inú izbu. Myslím tým, zmenenú. Mala fialové steny a pekný biely koberec. V izbe bola aj nová veľká posteľ s bielym povlečením. Nad posteľou boli malé farebné svetielka, ktoré som v noci niekedy nechávala zapnuté, lebo to vyzeralo fakt pekne. Vedľa postele som mala nočný stolík s lampičkou a na konci izby bol písací stôl, stolička a pred nimi okná. Som rada, že to umiestnili takto, lebo keď som sa nudila pri úlohách, aspoň som sa mohla pozerať von. A pred posteľou som mala celkom modernú skriňu, ktorú som si celkom obľúbila.
Mama sa rozhodla zmeniť moju izbu, lebo ju neznášala a chcela aby vyzerala ako izba dievčaťa a nie špinavého chalana.
„A prečo nie?“, zasmial sa.
„Lebo je tak otravne dokonalý!“, vzdychla som si a on ma len pobozkal na čelo.
„Veď to tam ani nevyzerá, že sa tam býva!“, zamrnčala som.
„Prosím ťa. Poriadok nie je zlý. Je fajn. Ani ja nemám x-krát rád neporiadok.“, zasmial sa.
„No hej.“, usmiala som sa a on sa zasmial.
„Inak, kde sa to máme stretnúť?“, spýtala som sa.
„Myslím, že v centre.“, usmial sa.
„Fajn.“, povedala som a za chvíľu sme boli v meste. Nina a Kika tam už boli, ale po Zuze, Jimmym alebo Erikovi nebolo ani stopy.
„Čauko.“, pozdravila som ich a objala.
„Kde sú ostatný?“, spýtala som sa Niny.
„Hm, neviem, ale Zuza hovorila, že nepríde. Vraj ona a ten jej úžasný frajer niekam idú či čo.“, mykla plecami.
„Aha. Kikša, kde máš Ušiaka?“, spýtala som sa.
„No, povedal, že ho bolí hlava.“, pokrčila plecami. Za chvíľu prišli aj Jimmy a Erik.
„Čauko, Jimmík!“, usmiala som sa a objala ho okolo krku.
„Čau, kočka!“, usmial sa. Keď som od neho odstúpila, postavila som sa k Erikovi. Lenže, keď som k nemu išla ja, tak išiel aj Em. Stál tak tesne za mnou, že sa na mňa úplne tlačil. Hnusne zazeral na Erika a prisahám, že sa mi zdalo, že sa trošku trasie od strachu. Mal pekný monokel a rozťatú peru.
„Čau, Emily.“, usmial sa nervózne a trasľavo kývol bradou na Ema.
„Čau.“, usmiala som sa. Objala som ho, ale len jemne, pre istotu, že by ho niečo bolelo. On ma objal úplne slabučko, pre istotu, že by mu chcel Em uštedriť ešte jednu ranu.
„Emily, fakt sorry za včera. Vôbec som nevedel, čo robím. A vlastne sa na to ani veľmi dobre nepamätám.“, povedal nervózne.
„Nič sa nestalo.“, usmiala som sa.
„Hej, stalo a ak sa to stane opäť, bude to bolieť viac.“, zasyčal Em a Erik naňho len so strachom vytreštil oči.
„Bože, Em. Stačí.“, povedal Jimmy.
„Veď dobre.“, vzdychol si.
„Tak a čo ideme robiť?“, spýtal sa Erik opatrne.
„No, chcela som ísť do pár obchodov. Tak asi tam.“, povedala Kika.
„Hej, to je fakt.“, súhlasila Nina a ja tiež. Napokon, potrebovala som nové knihy, lebo doma som už všetky prečítala aspoň päťkrát.
Za chvíľu sme tam prišli a roztrúsili sa do obchodov. Baby išli do bižutérie a chalani odišli do nejakého obchodu s elektronikou (áno, aj Em). Ja som zatiaľ odišla do kníhkupectva a užívala si ticho a pohodu.
Totiž, kníhkupectvo je môj najobľúbenejší obchod. V podstate je to brána do všetkého- do vedy, fantázie, cudzích jazykov alebo do rozprávky. Keď som bola malá, rodičia ma často brávali do knižnice, pretože tam pracovala starká, ktorá ma stále strážila. Ukazovala mi rôzne knižky a často mi z nich aj čítavala. A možno aj preto som sa naučila čítať, keď som mala päť a nie ako moji spolužiaci, ktorý sa naučili čítať až v siedmich.
Ale teraz, keď už som staršia, radšej zájdem do kníhkupectva, pretože sa mi tu páči viac. Mám rada vôňu nových kníh a to pekné prostredie.
Moje najobľúbenejšie knižky sú fantasy, ale zvládnem aj historické romány. Úžasne ma baví pozorovať svet upírov alebo zistiť, aké to bolo niekedy dávno, keď sa mladá baba zamilovala do chalana.
Vybrala som si knižky a začala čítať. Na túto knižku som čakala už celkom dlho a ak sa ma od nej niekto pokúsi odtrhnúť, nedopadne dobre. Bola to nová knižka z mojej obľúbenej
upírskej ságy, Škola noci. Áno, možno bola po anglicky, ale ja som musela vedieť, ako to pokračuje! Predsa sa nenechám zastaviť niečím takým, ako cudzí jazyk, nie?
Keď už som bola za peknou štvrtkou knihy, uvedomila som si, že ma nikto nehľadá a prišlo mi trošku čudné. Buď na mňa zabudli, alebo zabudli a odišli, alebo ešte stále obzerali tie hlúpe hry a bižutku alebo som to prečítala za fakt krátku dobu. Pozrela som sa na hodinky a zistila, že za tak málo som tých sto strán neprečítala. Prešla už polhodina a ja som netušila, čo ostatný robia!
A tak som si kúpila knižku, lebo som sa s ňou skutočne nedokázala rozlúčiť a zišla na prvé poschodie, kde bola bižutka aj eloktronika. Najprv som zamierila do bižutérie, kde som uvidela baby. Ešte stále to tam obzerali a všimla som si, že predavačka ich sledovala ako hladný sup. Tipujem, že to bolo preto, lebo mala podozrenie, že niečo šlohnú. Najprv som prišla ku Kike, ktorá si nerozhodne obzerala dva páry pekných náušníc. Na prvých boli smilovia a na druhých znaky peace.
„Čauko. Nevieš sa rozhodnúť?“, spýtala som sa s úsmevom.
„Nie. Bože, keď obidvoje sú také pekné!“, vzdychla nešťastne.
„Tak si kúp obidvoje.“, zasmiala som sa.
„Nemám dosť cashov.“, povedala smutne.
„Tak si zober tie s tými čiernymi smilíkmi.“, povedala som a ona si vzdychla a vrátila peace náušnice naspäť.
Potom som prišla za Ninou, ktorá si prezerala náramky.
„Čo robíš, Ninsa?“, usmiala som sa.
„Iba obzerám.“, uškrnula sa.
„Polhodinu len obzeráš?“, zasmiala som sa.
„No a?“, spýtala sa.
„No nič.“, uškrnula som sa.
Potom sme zamierili do obchodu s elektronikou, ale chalani tam neboli, čo ma trochu vyviedlo z miery. Obzreli sme celý obchoďák, ale nikde neboli, čo ma fakt vytočilo. Oni len tak odišli a čo ma naštvalo ešte viac, Em mi vôbec nepovedal, že niekam ide.
...
(emm, 30. 1. 2012 19:13)